Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 25, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 10C/146/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512222113
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Martinusová
ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2013:1512222113.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V rozhodol samosudkyňou JUDr. Alenou Martinusovou v právnej veci
navrhovateľov:
1./ Ing. G. N., bytom V., V. XX,
2./ X. N., bytom V., V. XX,
3./ L. Z., bytom V., K. XX,

4./ D. Z., bytom Bratislava, K. XX,
5./ R. M., bytom V., E. XX,
6./ E. M., bytom V., E. XX,
7./ L. Č., bytom P. Š. XXX,
8./ X. Č., bytom P. Š. XXX,
9./ R. U., bytom O., M. XX,
10./ G. Č., bytom X. - D. Č..XXX,

11./ U. Č., bytom X. - D. Č.. XXX,
12./ R. Č., bytom O. - G., X. XX,
13./ L. Č., bytom O. - G., X. XX,
14./ Ľ. T., bytom Š., P.. L.. Š. XX,
15./ M. T., bytom Š., P.. L.. Š. XX,
16./ U.. M. T., bytom Š., P.. L.. Š. XX,

17./ C.. L. Š., bytom V., G. XX,
18./ C.. P. M., bytom V., L. X,
19./ C.. V. P., bytom O., U. XX,
20./ C.. X. M., bytom V., P. XX,
21./ X. T., bytom O., O. U. XX,
22./ Y. L., bytom V., E. XXX,
23./ U. P., bytom V., V. X,

24./ L.. L. P., bytom V., D. X,
25./ C.. Y. E., bytom V., D. X,
26./ V. C., bytom V., P. XX,
27./ G. E., bytom V., Na V. XX,
28./ K. U., bytom V., Z. XX,
29./ V. V., bytom V., B. U. XX,

zastúpení advokátom JUDr. Martin Buzinger, PhD., AK Bratislava, Sekurisova 6, proti odporcom:
v 1. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné nám. 13, Bratislava,
v2.radeSlovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,sosídlomPribinova
2, Bratislava,
v 3. rade Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Štúrova 2,

vovecináhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímanesprávnymúradnýmpostupomorgánov
štátu r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcom v 1., 2., 3. rade súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia v 1. až 29. rade sa návrhom doručeným súdu dňa 10.09.2012 domáhali priznania náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS4/02
zo dňa 23.08.2002 a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu žalovanými ako odporcovia v 1. až
3. rade. Každý z navrhovateľov si uplatnil náhradu škody - majetkovej ujmy v sume, ktorú si uplatňovali

v trestnom konaní proti L. Š. riaditeľovi spoločnosti SUN s.r.o. a ktorú vložili do nebankovej spoločnosti
SUN s.r.o. Zároveň si každý uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000 €.

Svoj návrh v časti náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002 odôvodnili tým, že na základe tohto uznesenia Ústavný

súd odmietol sťažnosť navrhovateľov doručenú dňa 01.08.2002, ktorou namietali porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústava) v spojení s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom

na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru Bratislava V, na základe trestného oznámenia
poškodených akcionárov spoločnosti SUN s.r.o. na generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva
spoločnosti SUN s.r.o. pre trestný čin sprenevery, ako zjavne neopodstatnenú. Vo svojom uznesení
Ústavný súd uviedol, že poškodení v trestnom konaní nemajú postavenie osôb, ktorým po uplatnení
nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní

základné právo na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov. Poukázal tiež okrem iného na
to, že uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je vecou samou v takom zmysle
ako je uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a zákonným účelom postupu orgánov činných
v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodených, ktorý má

súkromnoprávnu povahu.

Svoj návrh v časti náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu odôvodnili
tým, že vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava V, ani
dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V v rozhodnom

období rokov december 1999 až apríl 2003 nevykonali žiadne účinné opatrenia na zabezpečenie práv
poškodených (navrhovateľov), predovšetkým ich nárokov na náhradu škody, hoci povinnosť vykonať
takéto opatrenia im vyplývala zo zákona a v trestnom konaní v trestnej veci nebankovej spoločnosti
SUN s.r.o. nepostupovali plynule a s dostatočnou odbornosťou. Poukázali na to, že táto závažná
trestná vec napĺňajúca znaky organizovaného zločinu bola po dobu viac ako dva roky a tri mesiace

pridelená iba jednému vyšetrovateľovi na okresnej úrovni, ktorý nebol objektívne spôsobilý trestnú vec
takéhotocharakteruarozsahuriešiť.Tentonesprávnyúradnýpostuporgánovčinnýchv trestnomkonaní
umožnil páchateľom tejto organizovanej trestnej činnosti, predovšetkým hlavnému podozrivému L. Š.
pokračovať v páchaní trestnej činnosti, prehlbovať existujúcu škodu, zahladzovať stopy, rozpredávať
zvyšok hnuteľného a nehnuteľného majetku spoločnosti SUN s.r.o. a jej dcérskych spoločností a ukryť

finančné prostriedky podvedených veriteľov a akcionárov spoločnosti SUN s.r.o. Uviedli, že ak by orgány
činné v trestnom konaní postupovali v predmetnej trestnej veci s dostatočnou odbornou starostlivosťou,
teda v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky mohli by objektívne zabrániť rozsahu
vzniknutej škody a zmierniť následky, ktoré na nich mala predmetná trestná činnosť.

Odporca v 1 rade uviedol, že navrhovatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že v prípade, ak by nedošlo
k vydaniu nimi namietaného rozhodnutia a ním označeného nesprávneho úradného postupu, došlo byk uspokojeniu ich nárokov, keďže nie je možné dospieť k záveru o platby schopnosti a solventnosti
spoločnosti v tom období.

Odporca v 2. rade namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Poukázal na Zákon č. 58/1969
Zb., podľa ktorého v mene Slovenskej republiky by malo konať Ministerstvo spravodlivosti. Uviedol, že
v danom prípade chýba akákoľvek priama príčinná súvislosť medzi konaním či nekonaním orgánov
verejnej moci a škodou, ktorá vznikla navrhovateľom v dôsledku ich podnikateľských aktivít.

Odporca v 3. rade s poukazom na titul, na základe ktorého sa svojho nároku na náhradu škody domáhajú
navrhovatelia, namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Poukázal na Zákon č. 58/1969 Zb., podľa
ktorého v mene Slovenskej republiky by malo konať Ministerstvo spravodlivosti. Navrhol návrh v celosti
zamietnuť, keď bol názoru, že škoda uplatňovaná navrhovateľmi nevznikla žiadnym konaním alebo
nekonanímorgánovverejnejmocialevdôsledkupodnikateľskýchaktivítnavrhovateľov,ktorévminulosti
vykonávali. Poukázal tiež na absenciu a neexistenciu priamej príčinnej súvislosti medzi akýmkoľvek

rozhodnutím orgánov verejnej moci a navrhovateľmi uplatňovanou a vyčíslenou škodou.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľov v 14., 25., 26. rade, právneho zástupcu
navrhovateľov, odporcov v 1., 2., 3. rade, oboznámením sa s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002, so Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody, Doplnením Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Odpoveďou
Ministerstva spravodlivosti SR z 22.05.2012, Rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z
21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší, listami veriteľov a akcionárov nebankovej spoločnosti SUN a.s.
zo dňa 07.03.2002 adresovanými predsedovi Vlády SR, ministrovi spravodlivosti SR, ministrovi vnútra
SR, generálnemu prokurátorovi SR, predsedovi Národnej rady SR, prezidentovi SR, viceprezidentovi

Prezídia PZ, ministrovi financií SR, Uznesením zo dňa 27.04.2000 o začatí trestného stíhania pre
trestný čin sprenevery proti L. Š., listom Krajského prokurátora zo dňa 17.10.2005 vo veci obv. L. Š. o
preskúmaní vyšetrovacieho spisu PPZ 4/BOK-C-2004, znalecký posudkom z vyšetrovacieho spisu PPZ
4/BOK-C-2004 ako listinnými dôkazmi zo spisového materiálu 4T 31/2007 ostatnými listinnými dôkazmi
tvoriacimi obsah spisu a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateliav1.až29.radeuzatvorilivpriebehurokov1996až2000snebankovouspoločnosťouSUN
s.r.o., neskôr so spoločnosťou SUN a.s., ktorá prevzala všetky práva, záväzky a pohľadávky, zmluvy o
pôžičke, zmluvy o kúpe a prevode cenných papierov, zmluvy o budúcej zmluve o kúpe cenných papierov
spoločnosti SUN s.r.o., na základe ktorých táto spoločnosť prijala od nich finančné prostriedky, ktoré

tieto spoločnosti nepoužili v zmysle uvedených zmlúv ale pre vlastnú potrebu, za účelom zahranično-
obchodnej a investičnej činnosti. Spoločnosť SUN s.r.o bola dňa 5.3.1999 vymazaná z obchodného
registra. Vyššie uvedené zmluvy uzatvorili, okrem iného na základe verejnej výzvy (reklamy) šírenej
prostredníctvom médií, v ktorej nebankový subjekt sľuboval výstavbu jedinečných terasovitých domov
(bytov) s možnou podporou štátu a nadobudli presvedčenie, že investujú svoje finančné prostriedky

bezpečne. Navrhovatelia investovali svoje peniaze do tejto nebankovej spoločnosti za účelom získania
bytov v pripravovanej výstavbe „Slnečných bytov“, o ktorej informovali médiá masovou reklamou,
ktorá informovala o prosperite spomínanej firmy. Pre podvodné konanie firmy a jej predstaviteľov tieto
finančné prostriedky ako i hnuteľný a nehnuteľný majetok firmy bol rozkradnutý, prevedený na dcérske
spoločnosti, čo viedlo napokon ku krachu spoločnosti.

Navrhovatelia sú názoru, že keby orgány činné v trestnom konaní vedenom proti spoločnosti a jeho
predstaviteľovi konali bez prieťahov, efektívne, mohlo sa zabrániť rozkradnutiu majetku spoločnosti,
z ktorého sa mohla škoda navrhovateľov uspokojiť. Navrhovatelia si teda týmto návrhom uplatňujú
náhradu škody rovnajúcu sa plnej výške nimi vložených finančných prostriedkov. Náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 2 000 € si navrhovatelia uplatňujú z dôvodu, že im bol svojvoľným rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002 bezdôvodne odmietnutý prístup k
spravodlivosti. Vydaním takéhoto rozhodnutia podľa navrhovateľov si Ústavný súd Slovenskej republiky
založil svoju spoluzodpovednosť za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní a
tým aj za ujmu majetkovú i nemajetkovú, ktorá im vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom

orgánov polície a prokuratúry.

Z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002
je zrejmé, že navrhovatelia ako poškodení v trestnom konaní, nemajú postavenie osôb, ktorým pouplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie tohto
nároku bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázali na to, že Ústavný súd
svoje rozhodnutie vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, čo konštatoval rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike, pretože Ústavný
súd následne vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval, že poškodení v trestnom konaní, majú
postavenie osôb, ktorým po uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo
na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov.

Navrhovatelia dňa 05.12.2011 doručili odporcovi v 1. rade Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002, ktorú odporca v 1. rade podľa § 9 ods.1 Zák. č. 58/1969
posúdil ako nedôvodnú listom zo dňa 22.05.2012, nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonných
predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci.

Navrhovatelia uviedli, že sú si vedomí skutočnosti, že základného práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci sa môžu v súlade
s čl. 51 ods. 1 Ústavy domáhať len v medziach vykonávacieho zákona č. 58/1969 Zb., avšak podľa § 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a článku 152 ods. 4 Ústavy, je potrebné vykladať a aplikovať jednotlivé
ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v súlade s Listinou základných práv a slobôd a v súlade s Ústavou

Slovenskej republiky. Preto je potrebné Zák. č. 58/1969 vykladať a aplikovať takým spôsobom, aby
základné právo dotknutých osôb na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci nebolo len iluzórnym
ale právom vymožiteľným. Preto námietku odporcu v 1. rade, že rozsudkom Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21.12.2010 nedošlo k formálnemu zrušeniu lebo zmene rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02, a teda nemožno si uplatniť nárok podľa § 4 ods. 1 zák. č.
58/1969 Zb., považovali za nedôvodnú založenú na formalistickom a neopodstatnenom reštriktívnom
výklade právnych predpisov. Poukázali na to, že v danom prípade preto je potrebné vykladať § 4 ods.1
zák.č.58/1969Zb.extenzívnetak,žerozsudkomEurópskehosúdupreľudsképrávaz 21.12.2010došlo
k formálnemu zrušeniu de facta (t.j. materiálne, nie formálne) Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002 s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (uznesenie sp. Zn. 4Cdo 183/2009, 4M Cdo 15/2009). Najvyšší súd Slovenskej republiky
v týchto rozhodnutiach zdôraznil, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.

Zák. č. 58/l969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, účinným od 0l.07.l969 do 0l.07.2004, upravuje v prvej časti
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a v druhej časti upravuje zodpovednosť
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zásady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú uvedené v ust. § l cit.
zák.

Podľa § 4 ods. l cit. zák. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je

súd rozhodujúci o náhrade škode viazaný.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie

o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá taktiež za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh
štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Citované ustanovenie taxatívne vymedzuje typy konaní, v ktorých vydané rozhodnutie sa v prípade jeho

nezákonnosti spája so zodpovednosťou štátu za škodu, pričom sem nespadá konanie pred ústavným
súdom. Zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú uvedené v ust.
§ l8 cit. zák.Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci Loveček a
ďalší proti Slovenskej republike súd zistil, že navrhovatelia ako sťažovatelia, klienti nebankovej
spoločnosti SUN a. s., žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1

Dohovoru zdôvoduneprimeranejdĺžky
trestného konania, v ktorom si ako poškodení uplatnili svoj nárok na náhradu škody. Individuálne
nároky na náhradu škody poškodených sťažovateľov boli neskôr vylúčené najvyšším súdom z trestného
konania, pričom sťažovatelia boli odkázaní na občianskoprávne konanie. Okrem toho podľa článku 13

Dohovoru namietali, že vo vzťahu k
neprimeranej dĺžke trestného konania nemali na vnútroštátnej úrovni k dispozícii účinný
prostriedok nápravy. Dĺžkou konania sa zaoberal aj ústavný súd v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 4/02, ktorý však podanú sťažnosť sťažovateľov v auguste 2002 odmietol. V odôvodnení
uzneseniaústavnýsúduviedol,žerozhodovanieonárokunanáhraduškodypoškodenýchnepatrímedzi

základné ciele trestného konania a že pôvodný účel odhaliť a potrestať páchateľov bol podľa ústavného
súdu zachovaný. Zároveň poukázal na možnosť, že sťažovatelia si mohli uvedený nárok na náhradu
škody uplatniť v občianskoprávnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej
veci G. a ďalší rozsudkom z 21. decembra 2010 vyhlásil sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania za
prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný. Súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že článok 6

ods. 1 Dohovoru nebol aplikovateľný
na uvedený prípad, vzhľadom na to, že sťažovatelia boli vylúčení so svojimi individuálnymi nárokmi
na náhradu škody z trestného konania. V tomto ohľade súd poznamenal, že až do rozhodnutia
najvyššieho súdu o vylúčení poškodených z trestného konania sťažovatelia mali právo, aby ich

individuálne nároky na náhradu škody boli prerokované v primeranej lehote. Následne konštatoval, že
dĺžkou konania, ktorá nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, došlo k porušeniu článku 6 ods. 1
Dohovoru. Po preskúmaní všetkých
predložených materiálov súd čiastočne pripustil, že dĺžka trestného konania bola zapríčinená aj

zložitosťou veci, na druhej strane však poukázal na to, že trvalo 2 roky a 3 mesiace, kým bol zriadený
osobitný vyšetrovací tím na objasnenie predmetnej trestnej veci. Okrem toho súd poukázal aj na to, že
Okresná prokuratúra Bratislava V pripustila, že v prípravnom konaní došlo k prieťahom. Sťažovatelia si
uplatnilipribližne995817,60€ztitulunemajetkovejujmya8353,50€zatrovyprávnehozastúpeniapred
ústavným súdom a 11 746,60 € za trovy právneho zastúpenia pred súdom. Súd priznal sťažovateľom

spolu 56 150 € z titulu nemajetkovej ujmy a 63,50 € za administratívne výdavky. Zvyšok ich nárokov
zamietol. Medzi sťažovateľmi boli aj navrhovatelia v 1. až 29. rade.

Podľa čl. 141 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Vo veci nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, súd po oboznámení sa s
napádaným Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/02, Rozsudkom Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G.W. a ďalší proti Slovenskej republike, dospel k záveru,
že nedošlo k naplneniu zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych
orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to: 1./

existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu resp. nezákonné rozhodnutie
3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím.
Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená
nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. Predpokladom nezákonnosti rozhodnutia je, že

príslušné rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené, dovtedy nárok na náhradu škody nemožno uplatniť
a preto zákonnosť rozhodnutia nie je možné posúdiť ako predbežnú otázku v konaní o náhradu škody.
Súd v rámci tohto konania teda nemôže konštatovať nezákonnosť rozhodnutia Ústavného súdu.V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4M Cdo 20/2009 zo dňa 30. mája 2011)
vyplýva, že:
„Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym

právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné
a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie
nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť

akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným
orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce
osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku
zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

pokiaľpríslušnýorgánurčitérozhodnutiezrušil(zmenil)zdôvodovuvedenýchvodôvodnenírozhodnutia,
je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a
teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“ V nadväznosti na vyššie uvedené, súd konštatuje, že z rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike
nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti napádaného Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/02

a to ani z jeho odôvodnenia. Navrhovatelia nepreukázali, že škoda, teda materiálna ujma, ktorú si v
tomto konaní uplatňujú vznikla v dôsledku vydaného napádaného Uznesenia Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 4/02.

Súd skúmal všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho

predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie
majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 361/09).
Zhodnotil možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí
zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia
či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky

zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované
názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom
(rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 1391/09 z 27.
decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu

nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená
všeobecným súdom. Ako vyplýva zo samotnej Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, navrhovatelia už koncom roka 1999
vedeli, že v spoločnosti, do ktorej vložili svoje finančné prostriedky dochádza k páchaniu majetkovej
trestnej činnosti, napriek tomu sa neobrátili občianskoprávnymi žalobami na súdy v snahe domôcť

sa takto nápravy a predísť vznikajúcej škode na ich majetku. Po podaní trestných oznámení proti
činnosti obchodnej spoločnosti SUN a.s. si nároky na náhradu škody uplatňovali v trestnom konaní.
Túto možnosť obrátiť sa občianskoprávnymi žalobami na súdy mali aj odo dňa 19.07.2006, keď na
základe návrhu generálneho prokurátora Najvyšší súd SR rozhodol podľa ustanovenia § 47 ods. 3
Tr. poriadku tak, že účasť poškodených v trestnom konaní nie je prípustná. Toto rozhodnutie bolo

zverejnené na oficiálnej stránke generálnej prokuratúry dňa 11.08.2006. Toto rozhodnutie síce nemení
nič na procesnom postavení poškodených v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku, ale na druhej
strane z neho vyplýva, že poškodení už nemôžu v priebehu ďalšieho trestného konania vykonávať
práva uvedené v § 46 ods. 1 a ods. 3 Trestného poriadku. Odo dňa zverejnenia tohto
rozhodnutia plynuli premlčacie lehoty ohľadom nárokov navrhovateľov ako poškodených na náhradu

škody v občianskoprávnom konaní.

Súd v tejto časti návrh zamietol pretože v súdnom konaní navrhovatelia nepreukázali existenciu
nezákonnosti napádaného rozhodnutia s tým, že súd sa nepriklonil k názoru navrhovateľov o potrebe
extenzívneho výkladu § 4 ods.1 zák. č. 58/1969 Zb. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napádaným

rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/02 a vzniknutou škodou, ktorej náhrady sa
navrhovatelia domáhajú. Navrhovatelia teda neuniesli dôkazné bremeno ani čo do preukázania druhej
podmienky pre uplatnenie náhrady škody. Z výpovedí navrhovateľov v 14., 25. a 26. rade je zrejmé, že
do vzťahu so spoločnosťou SUN s.r.o., vstúpili na základe zmlúv o pôžičke uzavretých v roku 1999,pričom majetkovú ujmu, uplatnenú v tomto konaní, predstavuje práve suma poskytnutých pôžičiek s
príslušenstvom, keď v zmluvách o pôžičke boli okrem iného dohodnuté aj úroky, k vyplateniu ktorých
však nedošlo. Súd je toho názoru, že ak by aj Ústavný súd SR vyhovel sťažnosti a vydal takéto

rozhodnutie v čase, kedy toto požadovali navrhovatelia t.j. v roku 2002 (sťažnosť bola Ústavnému
súdu SR doručená 01.08.2012), neznamenalo by to automaticky uspokojenie ich nárokov na vrátenie
vkladov do spoločnosti. Práve v tomto čase (25.04.2002) bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu
spoločnosti SUN a.s., pre nedostatok majetku. Spoločnosť bola následne zrušená a 14.02.2005
vymazaná z obchodného registra. Navrhovatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že v prípade, ak by

nedošlo k vydaniu nimi namietaného rozhodnutia a ním označeného nesprávneho úradného postupu,
došlo by k uspokojeniu ich nárokov, keďže nie je možné dospieť k záveru o platby schopnosti a
solventnosti spoločnosti v tom období. Súd sa prikláňa k stanovisku odporcu v 1. rade, že nie je možné
stavať príčinnú súvislosť v predmetnej veci na množstve dohadov a premenných, kauzálny nexus musí
byť spoľahlivo a bezpečne preukázaný, viď napr. nález ÚSSR sp. zn. I. ÚS 177/08 „Príčinná súvislosť
musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,

bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom
procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (teda poškodeného)“.
Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa
všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.
Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že navrhovatelia nepreukázali reálnu existenciu
majetkovej škody, nijakým spôsobom nepreukázali platobnú schopnosť obchodnej spoločnosti v
rozhodujúcom období a teda reálnu vymožiteľnosť ich nárokov. Krajský súd v Bratislave dňa 25.04.2002
zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu proti spoločnosti SUN s.r.o. z dôvodu, že majetok spoločnosti

nepostačoval ani na úhradu nákladov konkurzu. Zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom
konaní proti L. Š. súd zistil, že spoločnosť SUN s.r.o. od jej založenia v roku 1993 nedosahovala
žiadne výsledky, vykazovala straty na hospodárskom výsledku, až do 31.03.1999, kedy sa premenila na
spoločnosťSUNa.s.,ktorátiežodsvojhozaloženia05.03.1999nedosahovalaadekvátnehospodárskom
výsledky.

Navrhovatelia teda nepreukázali, že je daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu za súčasného
splneniatrochzákonnýchpodmienokpretosúdichnávrhvčastináhradyškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím zamietol.
Odporca v 1. rade vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedelo škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia)zrušujúceho rozhodnutia.

Súd dospel k záveru, že napádané rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/02 zrušené nebolo,
teda nemohla uplynúť premlčacia lehota. Nakoľko v tejto časti súd návrh zamietol z vyššie uvedených
dôvodov, sa bližšie námietkou premlčania nezaoberal.

Vo veci uplatňovaného nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd
konštatuje,že môžeísťoakúkoľvekčinnosťspojenúsvýkonomprávomocištátnehoorgánu,akpritomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho
konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto
formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia

nevedúaakjerozhodnutievydané,bezprostrednesavjehoobsahuneprejaviaaleboideoinúnečinnosť
orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

S poukazom na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúcevšetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (ÚS 63/00).

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý

ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu (napr. L ÚS 41/02).

Efektívnosť a rýchlosť orgánov činných v trestnom konaní, generálnej prokuratúry nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Z. z., ale len Ústavný súd SR na

podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by
boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého orgánu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov.

Súd i v tejto časti uplatňovaného nároku skúmal, či sú splnené súčasne zákonné podmienky podľa §

18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľmi, tak v podanom návrhu i v Žiadosti o
predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomorgánov
činných v trestnom konaní pôvodne vedenom Okresným úradom PT BA ČVS:337/2000, od roku 1999

do apríla 2003, tieto orgány nevykonali žiadne účinné opatrenia na zabezpečenie práv poškodených
(navrhovateľov), predovšetkým ich nárokov na náhradu škody, hoci povinnosť vykonať takéto opatrenia
im vyplývali zo zákona ako aj v nečinnosti prokurátora , ktorý podľa § 17 ods.2 písm. c/ Zák.
č. 153/2001Zb., v trestnom konaní dbá na zabezpečenie práv poškodeného v rozsahu ustanovenom
osobitnýmzákonom.Vtomtonekonanívidelinesprávnyúradnýpostupaopieralisvojuplatňovanýnárok.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom zo dňa 21.12.2010 v právnej veci Loveček a ďalší vyhlásil ich
sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania za prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný. Európsky súd
vo svojom rozhodnutí konštatoval, že hoci dĺžka trestného konania v kontexte, ktorého sa rozhodovalo
o nárokoch sťažovateľov - navrhovateľov na náhradu škody bola spôsobená zložitosťou veci, nemožno

prehliadnuť, že trvalo viac ako 2 roky a 3 mesiace, kým bol zriadený osobitný vyšetrovací tím.
Prieťahy v konaní pred marcom 2002 boli priznané i Okresnou prokuratúrou Bratislava V. Európsky súd
bol teda názoru, že dĺžka trestného konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku primeranej lehoty.
V predmetnom rozsudku zviazal Slovenskú republiku vyplatiť navrhovateľom finančné sumy.

Súd zisťoval naplnenie zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi uplatňovanou škodou a
namietaným nesprávnym úradným postupom.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím a
škodou ide len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu či nezákonného

rozhodnutia, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu či vydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda. Ak
bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Z hľadiska príčinnej
súvislosti v danom prípade je preto významné, či označený nesprávny úradný postup či nezákonné
rozhodnutie bolo podstatnou, rozhodujúcou a hlavnou príčinou toho, že navrhovateľmi vznikla nimi

uplatnená škody. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže
byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zisťuje sa vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou žalobcu ako
poškodeného a konkrétnym navrhovateľmi označeným nesprávnym úradným postupom či nezákonným
rozhodnutím. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je teda potrebné posúdiť všeobecné súvislosti vzniku
škody a skúmať, ktorá príčina škodu vyvolala. V postupnom slede udalostí v rozhodujúcom období je

potrebné riadne posúdiť a vyhodnotiť príčinu jednotlivých na seba nadväzujúcich javov. Zodpovednosť
štátu nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Základnou vlastnosťou príčinnej súvislosti
je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo a bezprostredne predchádza
následku a vyvoláva ho.Súd po oboznámení sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, konštatuje, že k vzniku škody u
navrhovateľov nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s namietaným označeným nesprávnym úradným

postupom, ale v priamej príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou L. Š., za ktorú bol riadne odsúdený.

Pokiaľ ide o vznik škody a teda samotnú škodu, ktorej vznik navrhovatelia odvodzujú s poukazom
na namietaný označeným nesprávny úradný postup súd je toho názoru, že navrhovatelia na základe
uzatvorených zmlúv o pôžičke dobrovoľne vstúpili do záväzkových vzťahov s vyššie uvedenými

nebankovými spoločnosťami a škoda, ktorá tým vznikla sa nemôže prenášať na štát z dôvodu,
že si účastníci zmluvy neoverili obchodnú spoločnosť, s ktorou sa rozhodli podieľať na podnikaní.
Navrhovatelia vedeli, že sa nejedná o bankové subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky,
uzatvorené zmluvy o pôžičke riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na pochopenie
ktorých nemuseli navrhovatelia disponovať odbornými vedomosťami či skúsenosťami.

V prejednávanej veci nemohol odporca v 1. rade sám, či prostredníctvom orgánov súdnej moci,
patriacich do jeho pôsobnosti, v rámci svojej kompetencie zakázať podnikateľskú činnosť nebankovým
subjektom či uzavretie zmluvy o pôžičke, resp. ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových
subjektov. Nemohla preto táto jeho nečinnosť založiť jeho nesprávny úradný postup v spojení s
uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom.

Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať
či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Preto ani
nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľov ako poškodených.

Na druhej strane ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam
vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke. A teda v súlade s princípom

zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovatelia dobrovoľne
vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami SUN s.r.o. a následne SUN a.s. a teda
na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti v snahe čo
najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a
konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti t.j. do

slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.

Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Zo skutkových okolností prípadu súd zistil, že samotní navrhovatelia tak ako sami uvádzali
vstupovali do záväzkových vzťahov s predmetnými nebankovými spoločnosťami, ovplyvnení reklamou,
prezentovaním o prosperite firmy a čiastočne svojou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť
uloženú zákonom reflektujúc na masívnu kampaň, o ktorej sa písalo, hovorilo v médiách ako i o možnosti
účasti štátu na daných projektoch. Mohli sa totiž pred uzavretím zmluvy presvedčiť napr. na základe

výpisuzobchodnéhoregistra,žeuvedenénebankovésubjektynemajúvpredmetepodnikaniaprijímanie
vkladov a pokiaľ sa rozhodli vložiť peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože ponúkali
zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami,
znamená to, že mali vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným nie bankovým subjektom, a
teda z toho vyplýva, že si uvedomovali, že nevkladajú peniaze do banky. Mali postupovať s priemernou

dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika.

Nemožno ani konštatovať, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote investovanej sumy
do nebankových subjektov za účelom zabezpečenia výstavby bytov a nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v nečinnosti orgánov štátu je daná príčinná súvislosť v tom, že keby tieto včas zakročili

a vyšetrili by trestnú činnosť nebankových subjektov, neboli by o svoje peniaze prišli. Pokiaľ by teda
bola zakázaná činnosť nebankových subjektov, tak to samo osebe ešte neznamená, že pohľadávky
navrhovateľov z uzavretých zmlúv by boli uspokojené.Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Samotná podstata trhovej ekonomiky predpokladá aj možnosť „neobstátia“ v podmienkach slobodného
trhu a rovnako existujú aj ďalšie riziká okrem iného aj trestná činnosť konateľa spoločnosti, o ktorú šlo v
tomto prípade. To, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k rozsiahlemu a dlhotrvajúcemu
vyšetrovaniu predmetnej veci, neznamená automaticky to, že ak by toto vyšetrovanie trvalo kratšie,
došlo by k uspokojeniu nárokov akcionárov. Predpokladom pre také tvrdenie je preukázanie solventnosti

spoločnosti v rozhodujúcom období, čo v tomto prípade nebolo zo strany navrhovateľov splnené.
Navrhovatelianepreukázali,čibyvprípadekratšiehovyšetrovaniadošlokvyplateniuvkladovakcionárov
a ak áno, v akej výške. Súd v tejto časti poukazuje na to, že nie je oprávnený preskúmavať postup
orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti, preto sa ani s celým
obsahom súdneho spisu vo veci obv. L. Š. (približne o rozsahu 9 zväzkov a 6000 strán) nezaoberal.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon,
každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány
môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu
v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom

štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S
princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka predvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci.

Na základe uvedených právnych záverov súd dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné
predpoklady zodpovednosti žalovaných v 1., 2., 3. a 4. rade za škodu titulom nesprávneho úradného
postupu, a preto návrh čo do tejto časti náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
zamietol, keď navrhovatelia nepreukázali súčasné splnenie zákonných podmienok:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch

2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu resp. nezákonné rozhodnutie
3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím.

Odporca v 1. rade vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s namietaným „nesprávnym
úradným postupom".

Z vykonaného dokazovania, výpovedí navrhovateľov, z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 4/02, z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší
proti Slovenskej republike, Uznesenia o začatí trestného stíhania L. Š. zo dňa 27.04.2000, listov
veriteľov a akcionárov nebankovej spoločnosti SUN a.s. zo dňa 25.01.2001, 07.03.2002 adresovanými

predsedovi Vlády SR, ministrovi spravodlivosti SR, ministrovi vnútra SR, generálnemu prokurátorovi SR,
predsedovi Národnej rady SR, prezidentovi SR, viceprezidentovi Prezídia PZ, ministrovi financií SR,
je nesporné, že navrhovatelia už v tom čase vedeli o škode, ktorá im vznikla nevrátením finančných
prostriedkov a ich neinvestovaním do sľubovanej výstavby aj ich bytov. Ak by aj bola sporná doba
začatia plynutia premlčacej lehoty od roku 2000, je zrejmé že po zverejnení rozhodnutia, že účasť

poškodených v trestnom konaní nie je prípustná na oficiálnej stránke generálnej prokuratúry dňa
11.08.2006, navrhovatelia počnúc dátumom zverejnenia tohto rozhodnutia nemohli očakávať, že k
uspokojeniu ich nárokov na náhradu škody dôjde v trestnom konaní a boli oprávnení uplatniť si tieto
nároky v občianskoprávnom konaní, pričom tak boli povinní urobiť do uplynutia premlčacej doby. Otázka
dĺžky trestného konania bola od tohto dátumu pre navrhovateľov vo vzťahu k možnosti uplatnenia si

svojich nárokov na náhradu škody irelevantná. Ani rozhodnutie ESĽP, ani rozhodnutie ÚSSR, ani činnosť
orgánov činných v trestnom konaní nemohla nič zmeniť na skutočnosti, že navrhovatelia nemohli po
zverejnení tohto rozhodnutia dôvodne očakávať, že ich nároky budú uspokojené v trestnom konaní a
mali možnosť uplatniť si ich v občianskoprávnom konaní. Zo strany navrhovateľov nedošlo k uplatneniu
ich nárokov v premlčacej dobe a to ani voči konateľovi spoločnosti, ani voči štátu.

Súd preto v tejto časti uplatňovanej náhrady škody pre nesprávny úradný postup návrh aj ako premlčaný
zamietol podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Z. z., Ústavný súd SR skúma porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bolnárok predtým uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže
konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť
môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne
prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného,

pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe
rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto nároku
nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak
vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa

zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať
za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na túto skutočnosť súd návrh navrhovateľov vo veci priznania nemajetkovej ujmy ako v tomto
konaní nedôvodnú zamietol.

Odporcovia v 2. a 3. rade namietali v spore pasívnu legitimáciu.

Podľa ustanovenia § 16 cit. zákona Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom
štátnej správy Slovenskej republiky pre

a) ochranu ústavného zriadenia republiky, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, štátnych
hraníc, pre bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, veci zbraní a streliva, vstup na územie republiky
a pobyt cudzincov na území republiky, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na
vedenie motorových vozidiel, otázky utečencov a presídlencov, evidenciu obyvateľstva, evidenciu
cestných motorových a prípojných vozidiel, civilnú ochranu obyvateľstva, požiarnu ochranu a komplexný

záchranný systém,
b) všeobecnú vnútornú správu, veci územného a správneho členenia Slovenskej republiky,
vyznačovanie, udržiavanie a správu štátnych hraníc, štátne symboly Slovenskej republiky, štátne
občianstvo, matričné veci, veci zhromažďovania a združovania, organizačné zabezpečovanie volieb
do Národnej rady Slovenskej republiky a orgánov územnej samosprávy a referenda, automatizovaný

informačný systém miestnej štátnej správy, veci organizácií s medzinárodným prvkom, archívnictvo,
c) živnostenské podnikanie,
d) riadenie Policajného zboru a Vojsk ministerstva vnútra,
e) zrušené od 01.07.2000.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, prokuratúra chráni práva a zákon chránené
záujmy fyzických osôb právnických osôb a štátu.

Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na
predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu

porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je
prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov
zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb a štátu.

Podľa § 40 ods. 1, 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, generálna prokuratúra je ústredný štátny orgán
a najvyšší orgán prokuratúry nadriadený ostatným orgánom prokuratúry.

Generálna prokuratúra:
a) zabezpečuje plnenie úloh patriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora,

b) riadi, organizuje a kontrolu činnosť podriadených prokuratúr,
c) dozerá na jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
podriadenými prokuratúrami,
d) vedie register trestov a zabezpečuje ochranu údajov uvedených v registri trestov predzničením, odcudzením, stratou, poškodením, neoprávneným prístupom, zmenou alebo
rozširovaním podľa osobitného zákona,
e) plní ďalšie úlohy podľa pokynov generálneho prokurátora.

Súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že Slovenská republika nie je nositeľom povinnosti zaplatiť
navrhovateľom žalovanú náhradu škody a preto návrh zamietol. Nebolo potrebné sa bližšie námietkou
pasívnej legitimácie odporcov v 2 a 3 rade zaoberať.

Námietky nedostatku pasívnej legitimácia inštitútu Ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry súd
považoval za nedôvodnú, lebo nie sú samostatnými účastníkmi konania, len odporcu Slovenskú
republiku v konaní zastupujú.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, veta prvá O. s. p. a úspešným odporcom v 1.,
2., 3. rade nepriznal náhradu trov konania, keďže im žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava V, písomne, v 5-tich vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s . p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa

§ 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2, 3 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.