Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/246/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207870
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207870.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou, so sídlom Martinčekova
13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému: C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., Y. XXX/XX,
o vymoženie sumy 4 895,44 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 14. júla 2015, č. k. 8Er/689/2015-59 a o odvolaní proti

uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 14. júla 2015, č. k. 8Er/689/2015-64, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júla 2015, č. k. 8Er/689/2015-59 p o t v r
d z u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júla 2015, č. k. 8Er/689/2015-64 p o t v r

d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 14. 07. 2015,
č. k. 8Er/689/2015-59 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., zo dňa 14.
04. 2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na
ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č.

244/2002 Z. z., § 39, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V
odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že oprávnený sa návrhom doručeným dňa 30. 03. 2015
domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému vo výške
4 895,44 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., sp. zn. IA-
C/1112/0108 zo dňa 25. 02. 2013. Dňa 28. 04. 2015 doručil súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami. Exekučný súd skúmal, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí
mať písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak
je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie

obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Za týmto účelom súd preskúmal
Zmluvu o úvere č. 5590592810 zo dňa 25. 05. 2010, ako aj predložené obchodné podmienky pre úver,
pričom v článku 11 - Prechodné a záverečné ustanovenia je uvedené: „11.2 Zmluvné strany sa dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody
sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k
mimosúdnemu riešeniu týchto sporov...“ V časti II. bode 10.2.2. VOP je uvedené. "Banka a klient sa

dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú
z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaníbankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom
znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a

účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient,
je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa
jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania
alebo všeobecnému súdu." Súd mal za predložených dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o
úvere boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už

vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa predmetnej zmluvy sa veriteľ, ktorý koná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnému), ktorý nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver a dlžník (povinný) sa zaviazal úver
zvýšený o náklady vrátiť v mesačných splátkach. Na základe vyššie uvedeného teda súd posúdil
predloženú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Nakoľko v danej veci nebolo preukázané, že dlžník -
povinný, je podnikateľským subjektom, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj

daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - povinným za spotrebiteľský
vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu
režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Súd
mal za to, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú
rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým,
že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší
spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na

výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto
formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a
preto je v zmysle občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd poukázal na to, že nešlo o individuálne

dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s
povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas
podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno, podľa názoru tunajšieho súdu, považovať zároveň aj
za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a
individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je bezpochyby daný
prípad. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v
rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle

ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu
platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho,
či je preložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom, sa súd zameral najmä na zistenie, či

bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S
poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní
ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom k uvedenému ak neexistuje rozhodcovský rozsudok,

ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, a preto súd rozhodol tak ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia.
Protiuzneseniuzodňa14.07.2015,č.k.8Er/689/2015-59podalvzákonnejlehoteodvolanieoprávnený,
žiadajúc odvolací súd, aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania
odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1
písm. d), f) a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadostio vydanie poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť

konať pred súdom. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako
dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Súd nemal skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú
doložku. Okrem iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že
ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd
konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné
historického výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods.
2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval ust. §

35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného
súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné,
aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a
rozhodcovskýmkonaním.Zdôraznil,ževzmysleustanoveniaII.častibodu10Všeobecnýchobchodných
podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá

povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo
je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol
vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný
klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona

o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením
zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. V súvislosti s uvedeným dal do
pozornosti odvolacieho súdu uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001,
sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra , Nálezy Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009 a sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009 a

sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Oprávnený vo svojom odvolaní namietal porušenie zákazu
retroaktivity vychádzajúcej z č. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ.
Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom
vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje. Retroaktivita nie je v našom právnom
poriadku prípustná, a tak je nevyhnutné zákaz retroaktivity ako základný právny princíp rešpektovať. Do

pozornosti odvolacieho súdu dal Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011,
PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04 a sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. januára 2005. Ďalej
súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal
s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou

oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia
každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom

rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou
skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca
ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ

a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom
navýsledok,ktorýsamádosiahnuť,pričomvoľbaforiemametódsaponechávavnútroštátnymorgánom.
Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže
ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákonaje výlučne indikatívny, nie interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež
nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne,
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči

účastníkom tohto konania. Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej
istoty a legitímnych očakávaní, keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie
niekedy zamietnu a inokedy vydajú. Na podporu správnosti tohto tvrdenia poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26. 06. 2012 a 18CoE/632/2011-23,
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/292/2012-59 a č. k. 2CoE/112/2012-59. Podotkol, že

súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe
postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súdu bol porušený princíp
rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne
zvýhodnený len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu
povinného, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Takýmto
spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov

a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007.
Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť
svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku.

Ďalším uznesením zo dňa 14. 07. 2015, č. k. 8Er/689/2015-64 Okresný súd Komárno uložil
oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 4,30 eura do 3 dní od doručenia výzvy za
vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. Súdny poplatok súd vyrubil s poukazom na položku č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Zároveň poučil oprávneného, že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd

ho bude vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil. Odvolanie podal s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/, h/ a i/ OSP.
Rozhodnutie súdu považoval za neodôvodnené a arbitrárne, čím mu bola odňatá možnosť konať.
Konštatoval, že doručenie ani prijatie podania podpísaného ZEP-om nie je poplatkovým úkonom.

Oprávnený výslovne nenavrhol súdu, aby vykonal poplatkový úkon, a teda nežiadal vyhotoviť rovnopis,
čím absentuje prejav vôle účastníka konania. Mal za to, že ak súd vyrubí súdny poplatok za úkon, ktorý
vykonal bez návrhu účastníka konania, potom v ZoSP absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku
za vyhotovenie takéhoto rovnopisu a rovnako tak zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých
by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt tejto poplatkovej povinnosti. V tomto smere poukázal na

zákonné znenie § 2 ods. 1 ZoSP. Vzhľadom k uvedenému je uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok
v zmysle položky 20a Sadzobníka neprípustné v prípade absencie výslovného návrh na vykonanie
tohto úkonu účastníka. Konštatoval, že ZoSP neurčuje poplatníka v prípade podania podpísaného
so ZEP-om. Zdôraznil, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným
spoplatnenímtohoistéhoúkonuazákontakýtopostupnepripúšťa.Záveromdaldopozornostiuznesenie

Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011, sp. zn. 6 M Cdo 7/11 a poznamenal, že v prípade podaní
podpísaných ZEP-om prichádza k diskriminácii z hľadiska dvojitého spoplatnenia, pretože prípadný
poplatok za podanie podpísané ZEP-om je už obsiahnutý v súdnom poplatku zo žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi. Súd takýmto nedovoleným spôsobom zasahuje do možnosti konať
pred súdom, keďže v rozpore s právnou normou spoplatňuje spôsob úkonu účastníka.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa v zmysle
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne.
I.

Exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 30. 03. 2015 súdnemu
exekútorovi Mgr. Jane Virličovej, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, v neprospech povinného o
vymoženie pohľadávky vo výške 4 895,44 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a. s., č.
k. IA-C/1112/0108 zo dňa 25. 02. 2013, právoplatný dňa 03. 04. 2013 a vykonateľný dňa 07. 04. 2013.

Exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 4 895,44 eura, úrok
vo výške 19 % ročne zo sumy 4 895,44 eura od 02. 08. 2012 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4 895,44 eura od 02. 08. 2012 do zaplatenia istiny, sumu dlžných
úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 827,97eura, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej
splatnosti celého úveru do dňa 01. 08. 2012 vo výške 1 419,18 eura, sumu dlžných poplatkov vo výške
84,20 eura, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 289,07 eura, všetko do troch dní odo

dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Vo zvyšnej časti rozhodcovský súd žalobný návrh vo veci
samej zamietol.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z

aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby

a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z

konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu

"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tietopožiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená."
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje
oprávnenie preskúmavať exekučný titul. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí -
exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto
konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na

základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľnýchrozhodnutí,napr.napodkladerozsudkovrozhodcovskýchsúdov.Súdvzásadepostupom
podľa§44ods.2EPnepreskúmavavecnúsprávnosťexekučnýchtitulov,pretožebysatýmnezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho

konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady "nepreskúmateľnosti" vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.

Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny

výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,
právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica

Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať "vnútornú stránku" nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,

ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcomplnenívyvodiť.Splnením,ktorémožnooznačiťzaexekučnenevykonateľné,satotižsúdvo

svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a

rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítaťnedôslednosťprizákonnejochranespotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov

o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v

zmysletejtozásadypovinnývrámcisvojichmožnostídbaťoto,abytrovyexekúcietaknastranesúdneho
exekútora, ako aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by
mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok odporuje zákonu, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkouna exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia
exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda
povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia,

ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného
spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v
neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho
poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a podobne. Predpokladom
materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je,

že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou
a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvolil svoju právomoc od čl. 2, bod 7
Zmluvy o úvere dostupnápôžička a čl. 11 Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 11.2 všeobecných
obchodných podmienok pre úver dostupnápôžička - šikovnárezerva, ktoré majú vopred predtlačenú
podobu pred podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z

hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber
buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami
alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna
a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť
len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C

240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán, resp. mediáciou. Ak by k
dohode medzi účastníkmi konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní
(Rozhodcovská, Arbitrážna a Mediačná, a. s.). Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci

je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve,
ktorúoprávnenývrámcisvojejpodnikateľskejčinnostipoužívavprípadochuzatváraniazmlúvrovnakého
druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť,
pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že nemožno založiť

právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie
orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je
normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa pri zamietnutí poverenia
na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad

rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov

"obchodných" - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred"silnejšími"subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať

o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou

podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.

Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v
čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných" podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovimožnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k

priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.

Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k "obohateniu" zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že

požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi

(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za

splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z

pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
II.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky (ďalej len "poplatky")
sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu
v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.Podľa § 2 ods. 1 písm. f) citovaného zákona poplatníkom je oprávnený a povinný v exekučnom konaní.

Podľa položky 20a/ Sadzobníka súdnych poplatkov je sadzba súdneho poplatku za vyhotovenie

rovnopisu podania a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných
účastníkom,akbolopodanieurobenéelektronickýmiprostriedkamipodpísanézaručenýmelektronickým
podpisom podľa osobitého zákona stanovená za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie,
ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Podľa poznámky k tejto položke v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných
zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby
žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 OSP.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré

bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 4,30
eura, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním tohto uznesenia. K námietke oprávneného, uvedenej
v odvolaní, že napadnuté uznesenie je neodôvodnené a arbitrárne, odvolací súd dodáva, že aj keď
riadneodôvodnenieuznesenia,rovnakoakorozsudkujesúčasťouzákladnéhoprávaúčastníkasúdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a

článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou

súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej

položky. K tvrdeniu oprávneného, že uloženie povinnosti zaplatiť poplatok nebolo prípustné, odvolací
súd udáva, že z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený zaslal súdu všeobecné obchodné podmienky
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, za čo mu súd vyrubil súdny poplatok. Súd v prípade
prijatia elektronického dokumentu podpísaného zaručeným elektronickým podpisom overuje platnosť
kvalifikovaného certifikátu, platnosť zaručeného elektronického podpisu, jeho neporušenosť integrity

a následne priradí dokumentu čas jeho prijatia. Príslušný súd vytlačí dokument prijatý v elektronickej
podobe do listinnej podoby. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého
stupňa správne postupoval, keď v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov vyrubil súdny
poplatok oprávnenému za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré tvorí súdny spis, ako aj správne
zistil, že išlo o podanie urobené elektronickými prostriedkami, ktoré urobil oprávnený a podpísal ho

svojim zaručeným elektronickým podpisom. Rovnako tak bolo potrebné súhlasiť s oprávneným, že
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, netreba doplniť písomne alebo
ústne do zápisnice (§ 42 ods. 3 druhá veta OSP). Avšak na rozdiel od oprávneného, súd prvého stupňa
správne vyhodnotil, že povinnosť vyhotoviť jeho listinnú podobu vyplýva súdu ex offo z poznámky
k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Poplatkovú povinnosť preto znáša ten subjekt, ktorý

alebo v mene ktorého bolo podanie urobené. Čo sa týkalo oprávneným namietaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011 sp. zn. 6MCdo 7/2011 a jeho právnej vety, odvolací súd dáva do
pozornosti predposledný odsek predmetného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že poplatkovú povinnosť
je potrebné posudzovať výlučne podľa zákona o súdnych poplatkoch, a teda ide o povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za úkon súdu vymedzený v položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol

vykonaný súdom v konaní ako nevyhnutný dôsledok zákonom akceptovanej možnosti urobiť podanie
elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom. Keďže v danej veci bolo podané
podanie oprávneného elektronickými prostriedkami zo zaručeným elektronickým podpisom, oprávnený
oslobodený od súdneho poplatku nebol a súd prvého stupňa bol povinný prijatý dokument vytlačiť
do listinnej podoby, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď

oprávnenému za vyhotovenie listinnej podoby jeho podania vyrubil súdny poplatok podľa položky 20a
Sadzobníka súdnych poplatkov, teda jeho rozhodnutie je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.