Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/115/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203308
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203308.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting
s.r.o., so sídlom Praha - Nové Město, Politických vězňů 1272/21, Česká republika, IČO: 26 429 705,
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
M. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., P. mieru XXX/X, občan SR, o zaplatenie zmenkovej sumy 830,45
eura, príslušenstva a zmenkovej odmeny 2,77 eura, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Topoľčany č. k. 5C/293/2013-78 zo dňa 10. decembra 2014 a o čiastočnom späťvzatí návrhu
navrhovateľom, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom v časti požadovaného
zmenkového úroku nad výšku 0,06 % denne, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti z r u š u j e
a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 05.04.2013 bol súdu doručený návrh na uplatnenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č. 861/2007"). Navrhovateľ sa uvedeným návrhom
domáhal voči odporcovi zaplatenia zmenkovej sumy 830,45 eura, zmenkového úroku vo výške 0,25
% denne zo sumy 830,45 eura od 01.04.2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy
830,45 eura od 16.06.2010 do zaplatenia, zaplatenia zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej
sumy, teda 2,77 eura a náhrady trov konania. Uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých
práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 30.09.2009 na zmenkovú sumu 830,45 eura, pričom sa

zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 01.04.2010. Indosovaná zmenka
je vistazmenkou s doložkou "na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". Indosant predložil
zmenku na zaplatenie, pričom vystaviteľ doposiaľ na zmenkovú sumu uhradil 0,00 eur. Navrhovateľ
nežiadal nariadiť pojednávanie a k návrhu pripojil listinné dôkazy a to výpis z obchodného registra a
originál zmenky vystavenej odporcom zo dňa 30.09.2009 na sumu 830,45 eura.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Topoľčany ako súd prvého stupňa návrh navrhovateľa (v celom

rozsahu) zamietol a súčasne o trovách účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporcovi
náhradu trov konania nepriznáva.

S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvého stupňa ustálil tento skutkový stav:Dňa 30.09.2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. s odporcom na predtlačenom formulári
Zmluvu o úvere č. 403800042, podľa ktorej bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 350 eur (ďalej len

"zmluva o úvere"). Odporca sa zaviazal požičanú sumu zaplatiť zvýšenú o poplatok 346 eur, spolu 696
eur v 12 mesačných splátkach po 58 eur počnúc dňom 15.10.2009. V zmluve o úvere nie sú uvedené
úroky z úveru, ani priemerná RPMN a RPMN. Odporca podpisom v osobitnom rámčeku formulára
zmluvy o úvere potvrdil prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve o úvere v ten istý deň.

V bode 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa
ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky a dátum

začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný
celý dlh.

Zo zmenky vystavenej odporcom dňa 30.09.2009 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o. súd zistil, že do zmenky
bola vpísaná suma 830,45 eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 01.04.2010, zmenka bola splatná

pri predložení (vistazmenka) s doložkami "bez protestu" a "na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od vystavenia". V pravom hornom rohu zmenky sa v rámčeku nachádza číslo zmluvy 403800042.
Zároveň súd zistil, že práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
prevedené rubopisom na navrhovateľa.

V exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8Er/101/2011 bola predložená úverová
zmluva č. 403800042 spolu so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a exekučným titulom
Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR 10044/10 zo dňa 24.11.2010, ktorým bol odporca
zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi - spoločnosti Pohotovosť s.r.o., sumu 830,45 eur spolu so zmenkovým
úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 830,45 eur od 01.04.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom

6% ročne zo sumy 830,45 eur od 16.06.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania
256,10 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V tomto exekučnom konaní bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietnutá.

K procesnej stránke veci súd prvého stupňa uviedol nasledovné:

Kargumentáciinavrhovateľa,žesúdmalpostupovaťpodľaprocesnýchpravidielnariadeniač.861/2007,
súd uvádza, že toto nariadenie v čl. 9 ods. 1 ustanovuje, že súd určí spôsob a rozsah vykonávania
dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže
nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia

je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu
podľa § 120 ods. 1 O.s.p., na ktorú odkazoval navrhovateľ, súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je
ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Žiadne ustanovenie nariadenia č. 861/2007 nevylučuje
takéto skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v
prípade, ak je odporca prípadne nečinný a nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Pre taký prípad

čl. 7 ods. 3 nariadenia ustanovuje len toľko, že súd má aj napriek nečinnosti odporcu konať a vydať
rozsudok; to však neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde
o spotrebiteľský vzťah. Cieľom nariadenia č. 861/2007 je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s
nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v
konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov

je jedným zo základných princípov Európskej únie a je ustanovená aj v primárnom práve (Zmluva o
fungovaní Európskej únie, Charta základných práv Európskej únie). Súd preto dospel k záveru, že aj v
európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň ochrany
spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet konania
nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri nečinnosti

spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva
a povinnosti oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012).
Práve pri spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie tretej vety § 120 ods. 1 O.s.p.,
teda výnimku z prejednacej zásady.V zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o cezhraničný spor, keďže navrhovateľ má sídlo v Českej
republike, teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci.

Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod
2 nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a
obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch
členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

Vecne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl. 25 bod 1 písm. a)
nariadenia č. 861/2007 okresný súd, nakoľko táto skutočnosť bola oznámená Komisii.

Keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné určiť rozhodné právo, ktorým sa daný spor má riešiť. Súd
dospelkzáveru,žebezohľadunato,čibudetotokonaniepovažovaťzasporsúvisiacisospotrebiteľskou

zmluvou - v takom prípade je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - alebo výlučne za spor zo zmenky - a
vtedy určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (keďže nebolo preukázané ani tvrdené, že by
si navrhovateľ a odporca zvolili rozhodné právo) - daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom

Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto bolo v
Slovenskej republike a aj sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Až indosamentom sa
dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo,
ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 je konanie písomné, pričom navrhovateľ ani odporca netrvali
na nariadení ústneho pojednávania, avšak súd alebo tribunál nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje
za potrebné. Súd pojednávanie v právnej veci nariadil, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie
dokazovania - oboznámením so spisom sp. zn. 8Er/101/2011, zmluvou o úvere č. 403800042 uzavretou
medzi predchodcom navrhovateľa spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. Bratislava a odporcom, vrátane

všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či predmet konania súvisí so spotrebiteľskými
vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Navrhovateľ a právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie nedostavili, ospravedlnili sa, preto
súd podľa §-u 101 ods. 2 OSP prejednal vec v ich neprítomnosti, prihliadol pritom na obsah spisu a

vykonané dokazovanie.

S poukazom na citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ - zák. č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších predpisov - v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere - § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 4
písm. k/ a l/ § 39), citované ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm.

b/, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 6), citované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991
Zb.) a citované ustanovenia zák. č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového (čl. I. § 77 ods. 1 a
2, § 10, § 11, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1-3 a §48 ods. 1 bod 2), uviedol ďalej nasledovné:

Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda

o vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o
úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi
v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd
dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka predložená navrhovateľom bola vystavená odporcom
ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s bodom 14

všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia
týchto údajov (písané technickými prostriedkami) v porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume
vystavenia zmenky (písané rukou).

Vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy resp. pri prevzatí
úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský
úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo
šekomustanovenýv§4ods.6Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,narozdielodzabezpečovacejfunkciezmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01.01.2011.
Preto súd mohol v danom prípade považovať zmenku predloženú navrhovateľom, ktorá bola nesporne
vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru odporcovi, len za zabezpečovaciu zmenku,

nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu odporcu.

Predmetom tohto konania je teda nárok navrhovateľa vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej
odporcom pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe

ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky.

Uvedená Zmluva o úvere č. 403800042 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej
zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri
ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o.

ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a
odporca ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Podľa názoru súdu sa v danom
prípade jedná o spotrebiteľský úver upravený Zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to napriek tomu,
že v zmluve o úvere je zaznačená kolónka účelu úveru "na výkon zamestnania". Z úradnej činnosti

sú súdu známe zmluvy uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých desiatok) a takmer v každej takejto
zmluve uzatváranej v danom období (2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel
na výkon povolania alebo zamestnania. Pritom v iných konaniach (najmä v exekučnom konaní) boli
mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Preto má súd dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia úveru. Keďže pri pochybnostiach

o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, súd musel dospieť k záveru, že dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon podnikania zaťažuje
toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve ("na výkon zamestnania") súdu
preukázaný nebol, súd vychádza z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely (teda
na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania, podnikania). V prípade pochybností o tom, či ide

o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy
dodávateľ (veriteľ). Aj sám odporca na pojednávaní uviedol, že si bral úver na zaplatenie pôžičky od
Slovenskej sporiteľne, a.s. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné
konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne -
spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie

je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s
takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.

Súd je taktiež názoru, že v danom prípade sa nejedná pojmovo o zmluvu o úvere podľa § 497

Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom
dlžníkovi fakticky odovzdané a prevzaté po podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke.
Zámer zosnovateľa zmluvy uzavrieť túto zmluvu výslovne podľa Obchodného zákonníka a dať jej
režim "absolútneho obchodu" podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka je vedený úmyslom, aby sa
nemohli uplatniť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už v Zákone o ochrane spotrebiteľa, Zákone o

spotrebiteľských úveroch alebo Občianskom zákonníku. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú
podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. Aj keby však zmluvné strany
uzatvorili predmetnú zmluvu o úvere ako "absolútny obchod" podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V danom prípade, ako bolo už vyššie uvedené, však ide nielen
o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj o spotrebiteľský úver podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve
o úvere nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ani o priemernej RPMN, čo
boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Ich neuvedenie má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku.

Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd
k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacíchprostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom. splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky

len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy
vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým
mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči
dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.

Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere
vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi
nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv.
Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy
o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa

06.05.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007.

Súd je toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky
nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne

dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. Hoci použitie zmenky
ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi
bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských
zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považuje súd dojednanie dohody o vyplnení

zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pretože
ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa
zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku.
Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, nakoľko
prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť niesť dôkazné

bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od
situácie,ktorúpredvídaustanoveniečl.I§10zákonač.191/1950Zb.(vyplneniezmenkyvrozporestým,
čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmeniek neplatná, čo má
taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo
pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda blankozmenka sa vôbec nestala

zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol indosamentom
previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na navrhovateľa. Ak by súd pripustil, že neexistencia
dohody o vypĺňacom práve blankozmenky nemá takéto právne dôsledky, ale naopak znamená právo
majiteľa zmenky vyplniť blankozmenku ľubovoľne bez akýchkoľvek obmedzení, potom by súd musel
konštatovať, že konanie veriteľa (ktorý je spoločnosťou zaoberajúcou sa poskytovaním úverov v rámci

svojej podnikateľskej činnosti, teda spoločnosťou, ktorá by mala poznať právo v tejto oblasti a mala by
tiež postupovať s náležitou starostlivosťou), keď od spotrebiteľa prijme zmenku s vedomím, že ju môže
vyplniť bez akýchkoľvek obmedzení a bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu spotrebiteľa, nie je možné
nepovažovať za zlomyseľnosť alebo aspoň za hrubú nedbanlivosť (čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb.).
Súd poukazuje i na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoE/164/2011-24 z 29.02.2012, v

ktorom sa už zaoberal dohodou o vyplnení zmenky uvedenou vo všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a v ktorom vyslovil, že táto dohoda je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k) a o) Občianskeho zákonníka, ktorá stavia spotrebiteľa do
výrazne nevýhodného postavenia a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Predmetná dohoda poskytuje veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že hoci je limitovaný vo výške

zmenkovej sumy, je len na ňom, aby určil, aká je výška jeho nárokov voči dlžníkovi ku dňu vyplnenia
zmenky. Takýmto spôsobom môže veriteľ v podstate jednostranne určiť výšku dlhu dlžníka bez toho, aby
bolatátovýškapreskúmateľná,keďžezmenkajeabstraktnýprávnyúkon,čosúdpovažovaljednoznačne
za bezdôvodné zvýhodnenie veriteľa na úkor dlžníka a obchádzanie predpisov chrániacich spotrebiteľa
v spotrebiteľských právnych vzťahoch.

Súd napokon poukazuje na to, že i v prípade, keby nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy o úvere
resp. dohody o vypĺňacom práve blankozmeniek a následnej nemožnosti vzniku práva na vyplnenie
blankozmenky, nemohol by priznať plnenie, ktorého sa navrhovateľ domáhal. Keďže sa v danomprípade jedná nielen o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ale aj o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, súd sa zaoberal
aj samotnou zmenkou (hoci právo na jej vyplnenie ani nevzniklo) a zistil, že predloženú zmenku

veriteľ nemohol podľa § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch prijať ani ako zabezpečovací
inštitút, pretože zmenka bola vyplnená podstatne vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa uvedené
ustanovenie zákona (ako bolo uvedené vyššie, vzhľadom na absenciu podstatných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere súd považoval daný spotrebiteľský úver za poskytnutý bez úrokov a bez
poplatkov, preto zmenková suma mohla byť vyplnená maximálne na sumu istiny poskytnutého úveru

350 eur a zákonného úroku z omeškania. Okrem toho bol na zmenke uvedený zmenkový úrok 0,25 %
denne, čo je 91,25 % ročne. Nie je možné akceptovať také konanie veriteľa, ktorý by síce vyplnil zmenku
tak, že zmenkovú sumu tvorí len istina s príslušenstvom vo výške maximálne 30 % poskytnutého úveru
(čo ale v danom prípade neplatí), ale súčasne by prijal zmenku s takým úrokom, ktorý je v právnom štáte
neakceptovateľný (t. j. s úrokom 91,25 % ročne). Takýto vysoký zmenkový úrok by znamenal pre dlžníka
takmer 100%-né navýšenie dlhu za jeden rok. Takéto konanie veriteľa by bolo potrebné považovať

za obchádzanie uvedeného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmenková
suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a
príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Konanie, ktorým
by veriteľ prijal zmenku s takto vysokým úrokom, nie je možné považovať za výkon práva, ktorý by nebol
v rozpore s dobrými mravmi, resp. - ak by išlo o režim Obchodného zákonníka - v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, a teda ktorý by mal požívať právnu ochranu.

Vzhľadom k tomu, že pôvodného remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť,
nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani navrhovateľ, ktorý nadobudol
rubopisomzmenku,naktorejvyplnenieprávonevzniklo,aktoráaninemohlabyťvôbecoddlžníkaprijatá,

sa nemôže na základe takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd dospel k jednoznačnému záveru, že návrhu nie je
možné vyhovieť a preto ho zamietol.

Pokiaľ ide o trovy konania, odporca by mal podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho súdneho
poriadku - zák. č. 99/1963 Zb.) právo na náhradu trov konania. Tieto mu však priznané neboli, nakoľko
odporcovi v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ žiadajúci jeho zmenu a plné

vyhovenie návrhu. Súdu prvého stupňa vyčítal to, že mu svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie je pre neho prekvapivé,
čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, lebo je tu rozpor s judikatúrou Najvyššieho
súdu SR a žalovaná strana uplatnený nárok nepoprela. Účastníci nenavrhli súdom prvého stupňa

vykonané dokazovanie, pričom dokazovanie je ovládané v zmysle ust. § 120 OSP prejednacou
zásadou. On ako dôkaz o svojich nárokoch predložil platnú zmenku, voči ktorej zo strany žalovanej
strany neboli žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonávanie
ďalších dôkazov. Súd prvého stupňa mal rozhodnúť o ním uplatnenom práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky, keďže žalovaná strana námietky voči zmenke

nevzniesla, a to vychádzajúc z koncentračnej zásady konštruovanej predmetným nariadením. Súd
preto k rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. On je majiteľom zmenky na
základe indosamentu a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského vzťahu, v ktorom smere poukazuje
na označené súdne rozhodnutia, teda predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový

právny vzťah. V zmysle ust. § 17 Zmenkového a šekového zákona, žalovaná strana nie je oprávnená
znášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky, zmluvný vzťah medzi žalovanou stranou a remitentom je preto irelevantný, jemu
obsah tohto zmluvného vzťahu nie je ani známy. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatnou
ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože právna úprava spotrebiteľských úverov explicitne

pripúšťala používanie blankozmeniek, limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej
výške dlhu v čase vyplnenia zmenky, teda zmenka aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť
používaná.Žalovaná strana sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Podaním zo dňa 21. 12. 2015 učinil navrhovateľ čiastočné späťvzatie podaného návrhu a to v časti

požadovaného rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a teda zmenkový úrok si uplatňuje
len vo výške 0,06 % denne, čím zosúladil svoj postup s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v
zjednocujúcom stanovisku zo dňa 20. 10. 2015 č. 93.

Žalovaná strana k uvedenému čiastočnému späťvzatiu návrhu nevyjadrila s týmto úkonom navrhovateľa

nesúhlas.

Podľa § 222 ods. 2 OSP, odvolanie môže odvolací súd vybaviť aj tak, že pripustí vzatie návrhu na začatie
konania späť, alebo schváli zmier.

Podľa §208OSPakjenávrhnazačatiekonaniavzatýspäť,keďužrozhodolsúdprvéhostupňa,alejeho

rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Vzhľadom k čiastočnému späťvzatiu návrhu, voči ktorému žalovaná strana nesúhlas nevyjadrila, v tejto

časti tvoriacej späťvzatie návrhu odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu, rozsudok súdu prvého stupňa
v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania v zákonom stanovenej lehote na podanie (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie

spĺňanáležitosti§205anasl.OSP,viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§212ods.1OSP)aviazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, pretože odvolací súd nezistil výnimky ods. 2-7 § 213
OSP (§ 213 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným
vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní
veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v zostávajúcej časti predmetu konania vecne

správne a odvolanie nie je dôvodné. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok je
správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 OSP opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí,
vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

Predmetom konania pred súdom prvého stupňa je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca domáhal
zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého návrhu je
navrhovateľ ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca, pričom

indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.

Navrhovateľ sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietkyboliprejavomsnahyonepripustenieakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenky

a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou. Jednou
zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v
spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou procesného
práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky súd musí

ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ.

Cieľom Nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 Nariadenia nemožno preto

vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné
tlačivá, a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Z Čl. 8 a 9 uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou
sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie,ak to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa Nariadenia je preto plne zlučiteľná s
judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je

ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z
Čl. 19 Nariadenia.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako základný procesný predpis platný na
území Slovenskej republiky dôkaznú povinnosť upravuje v ustanovení § 120, ktoré v tretej vete odseku

1 umožňuje súdu výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o
vyplňovacomprávezmenkyobsiahnutejvovšeobecnýchúverovýchpodmienkachprávnehopredchodcu
navrhovateľasospotrebiteľskouúverovouzmluvou.Sohľadomnavýnimočnosťspotrebiteľskéhovzťahu
a potreby súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal charakter tohto vzťahu.
Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek pochybností. Základnou

črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a
nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom navrhovateľa túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné
úverové podmienky, ktoré odporca ovplyvniť nemohol, lebo boli vopred pripravené pre veľký počet
spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania

nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý odporcovi za účelom výkonu zamestnania. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Dôkaznú povinnosť si navrhovateľ nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia

uvedený nebol.

Odvolací súd preto neprijal právny názor navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku zo zmenky sa má vychádzať výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 (ďalej

len „Smernica“), síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa
čl. 10 Smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských
zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem vhodnej ochrany
spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na čl. 14 Smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany
spotrebiteľa. Vhodnú ochranu spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany

spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ zahŕňajúci aj povinnosť
vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom
z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky.

Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru každej zmenky je však vo svetle judikatúry Súdneho
dvora EÚ neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká
súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa

ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj Čl. 14
Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny
súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých
zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušeniezásadyefektivity.Vtakomtoprávnomrežimejenemožnéalebominimálneneprimeraneťažké,

aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné
skúmať nekalosť zmluvných podmienok.

Čo sa týka dohody o vyplňovacom práve zmenky, táto - ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie - musela byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná

vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody
však žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Navrhovateľ
a ani jeho právny predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákonaneospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech odporcu. Kým rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú

konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa.
Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v oblasti spotrebiteľských právnych
vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením zmenky bolo odporcovi zhoršené jeho zmluvné
postavenie. Pritom potreba vystavenia a odovzdania zmenky dodávateľovi nevyplývala odporcovi zo

zmluvy, ale len zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné aj
ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je
pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu

spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto
dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a
keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila zmenky používať (do 31.12.2010)
aj v spotrebiteľských vzťahoch, javí sa byť spornou. Navrhovateľ v odvolaní namietal vadu konania
spočívajúcuvprekvapivomrozhodnutíprvostupňovéhosúdu,čopovažovalzavadukonaniaspočívajúcu
v odňatí možnosti konať pred súdom. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia
konštatovalsvojpostup,pretonámietkanavrhovateľa oprekvapivomrozhodnutíjenepravdivá.Odvolací

súd nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

Po rozhodnutí súdu prvého stupňa vo veci v Zbierke súdnych rozhodnutí SR bolo pod číslom 93/2015
publikované spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra
2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu

k ochrane spotrebiteľa, ktoré správnosť prijatých záverov (oboch) súdov potvrdzuje.

Tiež zákon č. 191/1950 Sb. a OSP reagovali na prijaté rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z. účinným
od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon č. 191/1950 Sb. v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek 2.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky

vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na
jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa
uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce
námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť
zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo

na § 52 OZ, § 5a zákona č. 250/207 Z.z. Tento zákon v čl. I. zmenil a doplnil OSP v § 79 o odseky
3,4, § 114 ods.2 OSP, v ktorých upravil náležitosti návrhu na začatie konania pri nároku uplatnenom zo
zmenky a sankciu za nesplnenie povinnosti spočívajúcej v posudzovaní nároku titulom spotrebiteľskej
zmluvy a poučenie žalovaného o možnosti uplatňovania námietok. Uvedené tiež správnosť prijatých
záverov potvrdzuje.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie
rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch. Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo
vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Navrhovateľ v dôvodoch odvolania neuviedol k uvedenému

právnemu posúdeniu veci nič, argumentoval len tým, že prvostupňový súd nemohol založiť svoj názor
na skúmaní tohto právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom konania a mal rozhodovať len na základe
ním predloženej zmenky. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj prijaté stanovisko NS SR v judikáte R
93/2015, odvolací súd považuje tento odvolací dôvod za vyvrátený.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh
navrhovateľa zamietnutý, vo výroku za vecne správny a ako taký ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej strane náhradu trov nepriznal, keďže si právo
na ich priznanie neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.