Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/214/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220104
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220104.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/468/2012-103 zo dňa 31. marca
2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/468/2012-103 zo dňa 31. marca 2015

p o t v r d z u j e .

Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 125,--
eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 440,-- eur z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na

skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s
dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 8682/2008. Súdny exekútor mal
predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne
a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno spolu so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala
vykazovaťprvkynadmernejprávnejzložitostianemalavyžadovaťtakúspoluprácusúčastníkmikonania,

ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.12.2008, a to rozhodnutím
o poverení po uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 8 mesiacov, pričom nemala
existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia

Európskej komisie, novinového článku, znaleckých posudkov, spisu Okresného súdu Komárno
12Er/654/2008 a ďalších, a zistil tento skutkový a právny stav.Dňa 17.09.2008 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme
zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o.,
povinným G. V., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11.07.2008

SR 06812/08 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 11.040,-- Sk s príslušenstvom. Dňa 03.11.2008
bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K
žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným pre JUDr.
Martina Máčaja, advokáta, ako aj rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a výpis oprávneného z
obchodného registra. Poverením Okresného súdu Komárno 12Er/654/2008-9 zo dňa 23.12.2008 bol

poverený vykonaním exekúcie exekútor JUDr. Rudolf Krutý, ktoré mu bolo doručené dňa 19.01.2009
(doručenka). V ďalšom priebehu konania si exekučný súd zabezpečil zmluvu o úvere uzatvorenú
medzi účastníkmi exekúcie a všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Uznesením exekučného
súdu 12Er/654/2008-30 zo dňa 02.04.2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v
Nitre 25CoE/32/2013-64 zo dňa 27.02.2013, právoplatné dňa 03.05.2013, bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú a zároveň bola aj zastavená. Odvolací súd okrem toho označeným

uznesením zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania. Uznesenie Krajského súdu v Nitre
25CoE/32/2013-64 zo dňa 27.02.2013 bolo napadnuté odvolaním oprávneného zo dňa 06.05.2013
a dovolaním oprávneného zo dňa 17.05.2013. Uznesením Najvyššieho súdu SR 5Oboer/186/2013,
5OboE/62/2013 zo dňa 25.11.2014 bolo konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Nitre z 27.02.2013, 25CoE 32/2013-64 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie

konania zastavené, návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konanie bol zamietnutý, dovolanie
oprávneného bolo odmietnuté a napokon povinnému sa nepriznala náhrada trov dovolacieho a
odvolacieho konania (spis Okresného súdu Komárno 12Er/654/2008).

Uviedol, že v danom prípade dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od

odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 125,-- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 440,--
eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom.

Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd prvého stupňa vychádzal z tej
skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 03.11.2008, pričom poverenie pre súdneho exekútora bolo exekučným súdom vydané dňa
23.12.2008 a doručené bolo len súdnemu exekútorovi dňa 19.01.2009. Potom počiatok plynutia
premlčacej doby, ktorá je trojročná podľa § 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, je potrebné počítať

odo dňa 20.01.2009. Trojročná premlčacia doba podľa § 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona začala
plynúť odo dňa 20.01.2009, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz a uplynula dňa 20.01.2012. Žiadosť
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, a preto mal súd
prvého stupňa za to, že námietka premlčania je dôvodná.

K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd prvého stupňa poukázal, že v
zmysle vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej,
a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd prvého stupňa však poukázal, že je

nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným
na pojednávaní dňa 31.03.2015 , lehota 6 mesiacov už uplynula.

Súd prvého stupňa tiež uviedol, že citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik

škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil,
že po tom, čo bola exekučnému súdu dňa 03.11.2008 doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu, exekučný súd vydal dňa 23.12.2008 poverenie pre súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie.

Mal za to, že poverenie na vykonanie exekúcie nebolo udelené v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote.
Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že
štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR

z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti
na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny

orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný
súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
(obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie
toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Súd prvého stupňa konštatoval,
že exekučným titulom v exekúcii mal byť rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie

§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31.12.2014 aj bez
návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31.05.2011 je extrémne krátka

na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp.zn. 6 Cdo 143/2011 z 18.01.2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo

platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn.
6Cdo1/2012 z 21.03.2012). Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa uviedol, že hoci exekučný
súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí 15 dňovej

lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31.05.2011, jeho postup nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup.

Súd prvého stupňa uviedol, že obzvlášť pri spotrebiteľských veciach je 15 dňová lehota na preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia v znení do 31.05.2011 mimoriadne krátka na to, aby exekučný

súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych
predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Postup exekučného súdu vzhľadom na
osobitný charakter exekučného konania, ako aj vzhľadom na pomerne zanedbateľnú dĺžku omeškania
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Uznesením exekučného súdu 12Er/654/2008-30

zo dňa 02.04.2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre 25CoE/32/2013-64
zo dňa 27.02.2013, právoplatné dňa 03.05.2013, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zároveň
bola aj zastavená. Súd prvého stupňa preto uviedol, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúceho
mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa

ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Tým pádom nie je splnený
ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad,
ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný
postup a škoda zistené neboli. Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si

v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny
ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013
rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, keď súd
v tejto súvislosti poukazuje na bohatú a jednotnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorú
naznačil už v predchádzajúcej časti odôvodnenia. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku

majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným
prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ v
konečnom dôsledku nedisponoval riadnym exekučným titulom, čo sa premietlo do vyhlásenia exekúcie
za neprípustnú a do jej zastavenia, ako aj pre absenciu všetkých troch zákonných predpokladovzodpovednosti za škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný
postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

Súdprvéhostupňaotrováchkonaniarozhodolspoukazomna§142ods.1OSPaodporcoviúspešnému
v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.
z.. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného.

Mal za to, že súd znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a
mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Taktiež podľa jeho názoru súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.

Ďalej namietol aj nesúhlas s tým, ako súd vyhodnotil námietku premlčania, pričom tvrdil, že k premlčaniu
nedošlo. Mal za to, že sa o škode nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania v ktorom poukazuje

na prieťahy, nakoľko v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť
vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné
vyčísliť ani len odhadom, nakoľko nebolo možné objektívne stanoviť kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým
nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode je nutné pre účely
posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom,

ktoré ukončilo nesprávny úradný postup, a kedy už viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený
návrh na prerušenie konania, bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
rozhodnúť.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Predmetom tohto konania je suma, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáhal z dôvodu náhrady škody
a z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Ako právny základ návrhu na začatie
konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní č. EX 8682/2008. Nesprávny úradný postup mal
vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 23.12.2008, a to rozhodnutím o poverení, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 15-

dňovej lehoty (omeškanie viac ako 8 mesiacov).

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za

činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky

neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán,

a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebonemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej

ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci

zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj

nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí

v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia, a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé

zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil.V exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 12Er/654/2008 začalo
exekučné konanie dňa 17.09.2008 a spísaním zápisnice o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

pred súdnym exekútorom. Dňa 03.11.2008 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR
06812/08 zo dňa 11.07.2008. Dňa 23.12.2008 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd

viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

V prvom rade navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované

vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom

konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod, a taktiež ani vyhodnotenie

dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120

ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.

V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo

veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo

na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa čo sa týka znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si v
priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny, ako

dôkazného prostriedku, vyhodnotil tak, že sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok
č. 1/2013, rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, v práve Európskej únie
keď súd v tejto súvislosti poukázal na bohatú a jednotnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR.
Ďalší znalecký posudok č. 1/2014, stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu. Tento znalecký posudok
pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný,

vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na
náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

V prejednávanej veci nakoľko súd prvého stupňa nemal preukázaný jeden z predpokladov

zodpovednostného právneho vzťahu, ktorým je nesprávny úradný postup, ďalšie dokazovanie nebolo
potrebné vykonať. Taktiež navrhovateľ bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 OSP.V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona. Odňatie možnosti
konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči

dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.
Taktiež súd prvého stupňa nekonštatoval premlčanie nároku, preto aj tá námietka navrhovateľa
nekorešpondovala s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na
vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval v správnom znení
a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis, z ktorého listín a údajov vychádzal.

Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a nie nedôveryhodnosť údajov ako to namietal
navrhovateľ v podanom odvolaní.

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
nepolemizoval nad dĺžkou konania. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom
stanovenej lehoty alebo nie, t. j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania.
Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata

návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), konštatuje, že ani táto námietka navrhovateľa nekorešponduje s

odôvodnením rozhodnutia.
K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolací súd uvádza, že o tomto návrhu nebolo potrebné rozhodovať, nakoľko návrh na
prerušenie konania bol urobený elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým
podpisom, no nebol v zákonom stanovenej doplnený písomne alebo ústne do zápisnice. Podľa

ustanovenia § 42 ods. 1 OSP podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným
elektronickým podpisom, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní. Na
podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené sa neprihliada. Pod pojmom „návrh vo veci samej“ okrem
žaloby treba rozumieť aj všetky dispozičné úkony s predmetom konania, teda v danom prípade i návrh

na prerušenie konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 15.04.2011 sp.
zn. 1 Ndc 6/2011 uviedol, že názor, že podania s iným návrhom (než vo veci samej alebo na nariadenie
predbežnéhoopatrenia)urobenéelektronickýmiprostriedkamibezpodpísaniazaručenýmelektronickým
podpisom by nebolo treba vôbec doplniť a mali by napriek tomu procesné účinky a súd by sa s nimi
musel vecne vysporiadať, t. j. o nich rozhodnúť, zjavne odporuje - nerešpektuje, či prehliada § 42 ods.

3 prvú vetu OSP, podľa ktorej medzi všeobecné obsahové náležitosti každého podania patrí podpis.
Zvolenýmextenzívnymvýkladompreaplikáciu§42ods.1OSPniejenijakodotknutéprávonavrhovateľa
na prístup k súdu, ktoré je zložkou práva na spravodlivý proces. Nielen z judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ale aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že „právo na súd“
nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil

nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.05.2010 (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania) upravovalo lehotu 15 dní na udelenie
poverenia, táto však s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí v prípade exekučných titulov podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Až aplikačná prax v prípade rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských
veciach si vyžiadala potrebu novelizácie predmetného ustanovenia a odstránenia lehoty 15 dní na

rozhodovanie o udelenia poverenia v týchto prípadoch. Exekučné konanie sa začalo za účinnosti ešte
pred predmetnou novelou, preto uvedené novelizované ustanovenie možno vziať do úvahy ako podporu
myšlienok o potrebe exekučného súdu posúdiť súlad tohto exekučného titulu so zákonom v zmysle §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, čo lehota 15 dní vo väčšine prípadov neumožňovala.

Z rozhodovacej činnosti je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do EÚ) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe
a významne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu existujúcej
judikatúry bolo a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou
úpravou a zásadami na ochranu spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym súdnym dvorom
(napr. vec C40/08, C-76/10). Vzhľadom na nerovné postavenie spotrebiteľa ako jednej zo zmluvných

strán (slabšia
vyjednávacia pozícia, úroveň informovanosti), čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Z judikatúry ESD vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Tento nerovný

stav možno odstrániť iba vonkajším pozitívnym zásahom vo vzťahu k účastníkom zmluvy. Ochrane
spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú pozornosť aj v exekučnom konaní, s čím je spojené
adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným okolnostiam (venovanie náležitej pozornosti ochrane
spotrebiteľa) nasvedčuje skutočnosť, spomínaná už vyššie, že neskoršia právna úprava ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky zo zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Rýchlosť nemôže byť na úkor
kvality. Ku skúmaniu zákonnosti exekúcie nemožno pristupovať formalisticky len za účelom dodržania
zákonnej lehoty. Je namieste starostlivo skúmať zákonnosť exekúcie. Uvedené okolnosti sú objektívne
spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.

Odvolací súd v tomto smere musí v zhode s tvrdením navrhovateľa skonštatovať, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že rozhodol
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, avšak až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 15 dní
(žiadosť podaná dňa 03.11.2008 a exekučný súd udelil poverenie dňa 23.12.2008, t. j. omeškanie
35 dní). Na exekučné konanie sa totiž vťahoval Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania dňa 17.09.2008, t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom pred novelou, ktorá
lehotu 15 dní v prípade rozhodcovských rozsudkov odstránila. V prebiehajúcich exekučných konaniach
sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho
dodržania ústavných princípov zákazu retroaktivity. Až v priebehu exekučného konania došlo novelou
k zmene právnej úpravy ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá lehotu 15 dní v prípade

rozhodcovských rozsudkov odstránila. Ak by sme aj konštatovali omeškanie sa exekučného súdu
ohľadom udelenia poverenia na vykonanie exekúcie s ohľadom na znenie ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, vo vzťahu k ďalším
zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého
stupňa. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov, ktoré musel
vynaložiť v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného systému a administratívne práce spojené s
urgenciami adresovanými exekučnému súdu). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil, nakoľko pre
neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým
ukončenímprocedúryexekučnýmsúdomdošlokzánikupovinného,kzmareniuúčeluprestratukontaktu
s povinným, a taktiež aj k insolvencii povinného. Poukázal pritom na právo garantované v čl. 46 ods.

1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na
spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Sumu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil ako alikvotný pomer 55,-- eurza každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu 660,-- eur
za rok: 12 mesiacov v roku = 55,-- eur, t. j. 440,-- eur za 8 celých mesiacov.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanomnávrhu,nakoľkonavrhovateľdôvodyvznikuškodyanemajetkovejujmyajejpríčinnejsúvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal (ani dodatočne predloženým znaleckým
posudkom). Navrhovateľ nepredložil súdu relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú
reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody, ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť.
Navrhovateľ musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku
škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek výške), t. j. nie je splnená ďalšia
z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ ním

vyčíslené sumy ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdneho spisu sp. zn. 12Er/654/2008
nie sú známe ani skutočnosti, že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k zániku povinného,
k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným, a taktiež nie je preukázané že by došlo k insolvencii
povinného. Navrhovateľ uviedol aj nepravdivé údaje týkajúce sa doby omeškania (viac ako 8 mesiacov).
Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod,

ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o
tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu
k nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do
sféry navrhovateľa.

Z judikatúry súdov SR, Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu je totiž nepochybné, že
navrhovateľ ako obchodná spoločnosť podáva vo veľkých množstvách návrhy na vykonanie exekúcií,
na podklade neplatných rozhodcovských doložiek, čím nie je daná ani právomoc rozhodcovského súdu
na vydanie rozhodcovského rozsudku a v mnohých prípadoch sú žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenianavykonanieexekúcieprávoplatnezamietnutéaleboexekúcienáslednezuvedenéhodôvodu

zastavené. Exekučnému súdu totiž v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu prináleží
súdna kontrola zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy s cieľom vylúčiť neprimerané podmienky,
ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa. Prieskum rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
umožňuje aj zákon č. 244/2002 Z. z., kde ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 umožňuje zastaviť výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. písm. b)

alebo c), teda ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z.. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti uvedené v
návrhu, a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by

bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a preukázať
dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.