Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/340/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513238218
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:1513238218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky Ing. U. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, proti odporkyniam 1/ P. F., nar. X.X.XXXX, bytom N., W. XXXX/X, 2/ Y.
M., nar. XX.X.XXXX, bytom O., P. A.. XXXX/XA, o zaplatenie 3.360 eur s príslušenstvom, na základe
odvolania navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/13/2014-159 zo dňa 16. marca
2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľky ako skutkovo
a právne nedôvodný. Vychádzal z toho, že navrhovateľka v rozhodnom období nemala k bytu, ktorý
prenechala do užívania odporkyni 1/ a odporkyni 2/ (za ktoré užívanie sa domáha náhrady), žiaden
právny vzťah, ktorý by jej umožňoval predmetný byt prenajímať, či inak s ním nakladať. Naopak,
jeho výlučným vlastníkom bol pán W., ktorý ho nadobudol schválením príklepu, čo predstavuje
„privilegovaný“aosobitnechránenýspôsobnadobudnutiavlastníckehopráva.Okresnýsúdzdôraznil,že
sama navrhovateľka porušovala vlastnícke práva vlastníka bytu, tento protiprávne užívala, dobrovoľne

nevypratala a neurobila tak ani počas dvoch rokov od upovedomenia o začatí exekúcie vyprataním
bytu. Odporkyne síce pri uzatváraní ústnej zmluvy s navrhovateľkou nekonali dostatočne obozretne,
avšak konali dobromyseľne, keďže navrhovateľka ich o skutočnostiach týkajúcich sa vlastníctva bytu
neinformovala a byt im sprístupnila.
V súvislosti s vecami navrhovateľky, ktoré sa v byte nachádzali, okresný súd konštatoval, že byt bol
prenechaný do užívania ako celok, vrátane zariadenia (v širšom zmysle). Predmetný právny úkon preto
nemožno vykladať tak, že by navrhovateľka dala do prenájmu len hnuteľné veci a užívanie týchto oddeliť

od užívania bytu. Nadväzne, okresný súd vyslovil právnu nemožnosť plnenia, lebo od počiatku daného
právneho úkonu existovala právna prekážka, ktorá bránila platnosti právneho úkonu (navrhovateľka
nemala žiadne oprávnenie s bytom disponovať). Ide teda o neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 2
Obč. zák. a navrhovateľka nie je oprávnená požadovať nájomné za užívanie bytu a ani akúkoľvek inú
finančnú náhradu, či už z titulu bezdôvodného obohatenia (odporkyne sa neobohatili na jej úkor), alebo
náhrady škody (odporkyne neporušili právnu povinnosť).
Okresný súd mal za to, že konanie navrhovateľky bolo i v rozpore s dobrými mravmi. Nie je totiž v súlade

s dobrými mravmi prenechať do užívania veci nachádzajúce sa v byte, ktoré už mali byť navrhovateľkou
odstránené a potom sa domáhať náhrady za ich užívanie, keď túto situáciu zapríčinila navrhovateľka
neplnením povinnosti. V tejto spojitosti okresný súd dodal, že v právnom vzťahu k bytu aj k veciam
sa v ňom nachádzajúcim je navrhovateľka voči vlastníkovi bytu. Pokiaľ ide o platby navrhovateľkyza odber elektrickej energie, či službu UPC, tieto (ona) poukazuje na zmluvnom základe, t.j. nie za
odporkyne. Navyše, navrhovateľka nepreukázala, že by odporkyne využívali službu UPC. Rovnako
navrhovateľke nič nebránilo ukončiť predmetné zmluvné vzťahy, v ktorých (osobitne s dodávateľom

elektrickej energie) zotrváva zo špekulatívnych dôvodov. Navrhovateľka pritom nepreukázala, aký bol
stav meradla odberu elektrickej energie na začiatku užívania bytu odporkyňami. Pokiaľ by aj okresný súd
vychádzal zo spotreby energie prezentovanej navrhovateľkou, tak na jeden mesiac pripadala čiastka
19,60eur.Nakoľkojenesporné,žeodporkyňa1/zaplatilanavrhovateľkesumu120eur,uvedenépokrýva
obdobie 6 mesiacov, t.j. obdobie, počas ktorého odporkyne byt užívali bez akéhokoľvek právneho vzťahu

(neskôr tento užívali s výslovným súhlasom vlastníka).
O trovách konania medzi účastníkmi okresný súd rozhodol tak, že v spore úspešným odporkyniam ich
náhradu nepriznal, lebo si tento procesný nárok neuplatnili a ani z obsahu spisu nevyplýva vznik trov na
ich strane. Rozhodnutie o trovách konania štátu si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti
napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podala (pomerne rozsiahle) odvolanie
navrhovateľka, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že návrhu bude v plnom rozsahu vyhovené.
Nesúhlasila so záverom o neplatnosti ústnej zmluvy, t.j. o nemožnosti oddeliť užívanie bytu a užívanie
hnuteľných vecí v ňom sa nachádzajúcich. Tvrdila, že s odporkyňami sa dohodla práve a len na užívaní
vecí v jej vlastníctve, čomu zodpovedá i dohodnutá odplata 120 eur mesačne; pokiaľ by sa dohoda

týkala užívania bytu, odplata by sa pohybovala okolo 700 eur mesačne. To znamená, že (ona) neporušila
zásadu, že nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má. Navrhovateľka poukázala aj na rozhodnutia
súdov v iných sporoch týkajúcich sa dotknutého bytového zariadenia, z ktorých je zrejmé, že ide o
samostatnú vec/veci, odlišnú od predmetného bytu. Napokon aj aktuálni nájomcovia platia osobitne
vlastníkovi bytu za jeho (pod)nájom a osobitne za užívania zariadenia bytu.

Navrhovateľka tvrdila, že z jej úkonov v iných súdnych konaniach je zrejmé, že vlastníctvo k bytu
opätovnenadobudne.Preto,akbyajústnazmluvanavrhovateľkysodporkyňamibolaneplatná,zaťažuje
ich povinnosť zaplatiť/vydať jej bezdôvodné obohatenie. Nesúhlasila s konštatovaním okresného súdu
o „privilegovanosti“ nadobudnutia vlastníckeho práva schválením príklepu. Domnievala sa, že okresný
súd použil „dvojaký meter“, keď v prípade dohody medzi ňou a odporkyňami túto považoval za neplatnú

pre nedostatok jej oprávnenia disponovať s bytom, ale neskoršiu dohodu pána W. s odporkyňami označil
za platnú, hoci (taktiež) on nemohol disponovať s hnuteľnými vecami, ktoré sa nachádzali v byte a ktoré
sú vlastníctvom navrhovateľky.
Odvolateľka mala za to, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil doklady týkajúce sa odberu elektrickej
energie, pričom je nepochybné, že túto v rozhodnom období používali výlučne odporkyne. Nakoľko

navrhovateľka je stále v zmluvnom vzťahu s dodávateľmi elektrickej energie, dodávku tejto odporkyniam
nemohol sprostredkovať pán W., a to ani v období, kedy užívali byt po dohode s ním. Za nepochybné
považovala tiež to, že odporkyne využívali služby UPC. Navrhovateľka nesúhlasila tiež s vymedzením
obsahu výpovede svedkyne Y. C. v odôvodnení rozsudku, ktoré sa odlišuje od toho, čo menovaná
vypovedala bezprostredne na pojednávaní. V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že odporkyne

(osobitne vo vzťahu k prvému obdobiu - do februára 2013) nespochybňovali nárok navrhovateľky, len
tvrdili, že dohodnutú sumu (každá po 120 eur mesačne) riadne platili; čo však nepreukázali.

Odporkyne zostali v odvolacom konaní nečinné.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1,
ods. 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3
O.s.p.) rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Napriek rozsiahlosti odvolania navrhovateľka vôbec nereagovala na podstatný argument okresného

súdu, v zmysle ktorého ňou požadované plnenie je (okrem iného) aj v rozpore s dobrými mravmi.
Je nepochybné, že navrhovateľka prenechala odporkyniam na užívanie byt, ku ktorému nielenže
nemala žiadne dispozičné oprávnenie, ale ktorý dlhodobo odmietala vypratať, hoci jej túto povinnosť
ukladalo právoplatné a vykonateľné (súdne) rozhodnutie. Bola si pritom plne vedomá, že k bytu nemá
žiadne dispozičné/vlastnícke právo (aj v odvolaní konštatuje „...sme stratili vlastníctvo“). Z postoja tak

navrhovateľky, ako i odporkýň bolo nesporné, že primárnym záujmom odporkýň bolo získať ubytovanie
v Bratislave; otázka užívania zariadenia bytu - ak vôbec vyvstala - bola len parciálna a nepodstatná.
Napokon sama navrhovateľka jednoznačne v návrhu na začatie konania definovala svoj nárok
ako nárok/úhradu za bývanie (čo v texte návrhu opakovane zdôrazňuje, či už výslovne, aleboprostredníctvom pojmov „nájomné“, či „cena za ubytovanie“). Až na základe obrany zo strany odporkýň,
ktoré poukázali na to, že im prenechala byt, ktorý nebol jej vlastníctvom, začala navrhovateľka klásť
postupne dôraz na iba na užívanie zariadenia bytu a v rámci odvolania, keď tvrdila, že s odporkyňami

uzavrela dohodu práve a len o užívaní zariadenia, fakticky poprela svoje vlastné pôvodné vyjadrenia.
Odporkyne pritom dostatočne jasne poukázali na okolnosti zakladajúce rozpor konania navrhovateľky
s dobrými mravmi (napríklad vyjadrenie na pojednávaní 23.2.2015 č.l. 151, či 156). Neobstojí preto
argumentácia odvolateľky, že jej nárok nebol odporkyňami spochybňovaný.

Bez ohľadu na to, že navrhovateľka záver okresného súdu o rozpore jej správania a uplatňovaného
nároku s dobrými mravmi vôbec nenamietala, čo v zmysle viazanosti odvolacieho súdu konkrétne
odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) znamená vecnú správnosť napadnutého rozsudku, krajský
súd sa s predmetným konštatovaním okresného súdu stotožňuje. Jednoznačne navrhovateľka bola
tým, kto hrubo a vedome porušil (vlastnícke) právo iného subjektu a umožnil, či skôr priamo vykonal
obsadenie (cudzieho) bytu tretími osobami. Pokiaľ si za daného stavu uplatňuje voči týmto tretím

osobám (odporkyniam) právo na plnenie, osobitne v spojení s (vyššie rozoberanou) účelovou zmenou
vlastných skutkových tvrdení, ide o uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nárok
nemôže požívať súdnu ochranu. Významným je tiež fakt, že aj hnuteľné veci, resp. zariadenie bytu
navrhovateľka mala z tohto bytu vypratať (minimálne) niekoľko mesiacov predtým, ako byt neoprávnene
prenechala odporkyniam. Porušovanie práv vlastníka a nerešpektovanie (súdnych) rozhodnutí bolo zo

strany navrhovateľky dlhodobé a trvalé.

Hoci už záver o danosti rozporu nároku navrhovateľky s dobrými mravmi je dostatočným pre potvrdenie
napadnutého rozsudku, krajský súd uvádza i ďalšie konštatovania. Z rozoberaných skutkových okolností
je zároveň v konkrétnostiach súdenej veci náležitým záver okresného súdu o neoddeliteľnosti užívania

bytu a užívania jeho zariadenia. Podstatou vzťahu medzi účastníkmi bolo umožnenie užívať byt, ktorý
navrhovateľka prenechala odporkyniam ako celok aj so zariadením, resp. s hnuteľnými vecami v ňom sa
nachádzajúcimi. Tieto bezprostredne s bytom (s jeho hmotnou podstatou) súviseli a práve pre správanie
navrhovateľky v čase prenechania bytu do užívania odporkyniam neboli najmenšie pochybnosti o tom,
že vôľa oboch strán sa týka súčasne tak bytu, ako i (neoddeliteľne) jeho zariadenia. Zo strany odporkýň

nebol ani najmenší záujem na prenechaní zariadenia bytu, pokiaľ by prioritne nedošlo k umožneniu
užívania bytu samotného.
Rovnako je dôvodným konštatovanie okresného súdu o tom, že ohľadne hnuteľných veci v byte je
navrhovateľka v právnom vzťahu nie s odporkyňami, ale s vlastníkom bytu. Aj z rozhodnutí vydaných
v iných veciach, na ktoré poukazuje sama odvolateľka, je zrejmé, že predmetný byt navrhovateľka

užívala neoprávnene a napriek uloženej povinnosti vypratať ho, túto povinnosť si dlhodobo neplnila tak
dobrovoľne, ako ani v rámci exekučného konania.

S poukazom na zásadný záver odvolacieho súdu ohľadne rozporu uplatňovaného plnenia s dobrými
mravmi (ako aj náležitosť záverov okresného súdu o neplatnosti ústnej dohody, či o prioritnosti vzťahu

navrhovateľka - vlastník bytu) nie je účelné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľky.
Tieto - bez ohľadu na ich (ne)dôvodnosť - nie sú spôsobilé privodiť iné meritórne rozhodnutie v súdenej
veci.

Okresný súd vecne správne rozhodol i o náhrade trov konania medzi sporovými stranami, keď

dôsledne aplikoval zásadu úspechu v spore a návrhový charakter rozhodovania o trovách konania.
Akceptovateľným je tiež vymienenie si rozhodovania o trovách štátu na samostatné uznesenie po
právoplatnosti rozsudku.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Odvolateľka - navrhovateľka nebola v tomto štádiu konania úspešná, a preto podľa § 142 ods. 1 v
spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporkyne si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatňovali - § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné