Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/917/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208053
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214208053.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: SWAN, a.s., so sídlom Bratislava, Borská 6, IČO: 35 680
202, v konaní zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5,IČO: 36 613
843, proti žalovanej: Z. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., J. XX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo
námestie 7, IČO: 42 362 962, v konaní zastúpený: JUDr. Bohdan Jakubis, advokát, so sídlom Bratislava,

Dobrovičova 13, o zaplatenie 593,62 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 27. januára 2015, č. k. 13C/171/2014-93 v
časti výroku o náhrade trov konania a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 26. februára 2015, č. k. 13C/171/2014-100, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania p o t v
r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. februára 2015, č. k. 13C/171/2014-100 p o t v
r d z u j e.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 27. januára
2015, č. k. 13C/171/2014-93 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 457,72 eur spolu

s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 63,16 eur od 02.11.2011 až do zaplatenia, s 9,25 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 19.11.2011 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 21,92 eur od 20.12.2011 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92
eur od 18.01.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.02.2012
až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.03.2012 až do zaplatenia,
s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.04.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom

z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.05.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 21,92 eur od 19.06.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
21,92 eur od 17.07.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od
17.08.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 18.09.2012 až
do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 16.10.2012 až do zaplatenia, s
8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.11.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom

z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 18.12.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 21,92 eur od 17.01.2013 až do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
21,92 eur od 16.02.2013 až do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od
16.03.2013 až do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.04.2013 až
do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Návrh v časti prevyšujúcej sumu 457,72 eur a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamieta.

O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná a vedľajší účastník na strane žalovanej sú povinní zaplatiť
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 147,54 eur, ako aj náhradu iných trov konaniavo výške 19,24 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, na účet právneho zástupcu
žalobcu.
V odôvodnení rozsudku poukázal prvostupňový súd na to, že žalobca sa návrhom doručeným súdu

dňa 25.04.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 593,62 eur s
príslušenstvom špecifikovaným v návrhu. Návrh odôvodnil tým, že na základe objednávky služieb MAX
Multimedia č. 2 uzavrel so žalovanou dňa 21.09.2011 Zmluvu o pripojení „MAX“, predmetom ktorej
bolo poskytovanie verejnej elektronickej komunikačnej služby MAX Multimedia v zmysle dojednaných
podmienok. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj Objednávka služby a Všeobecné obchodné

podmienky na poskytovanie služby MAX spoločnosti žalobcu. Na základe uvedeného žalobca žalovanej
zabezpečil verejnú elektronickú komunikačnú službu, za čo si vyúčtoval sumy podľa v návrhu
špecifikovaných faktúr, ktoré žalovaná neuhradila. Po poskytnutí dobropisu dlh žalovanej predstavuje
sumu 593,62 eur.
Dňa 28.10.2014 bolo súdu doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, a to
občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV.

Vykonaným dokazovania mal súd za preukázané uzavretie zmluvy o pripojení medzi spoločnosťou
žalobcu a žalovanou, predmetom ktorej bola nielen služba Xnet City Midi s mesačným poplatkom s
DPH vo výške 21,92, ale aj predaj, inštalácia a zapožičanie samostatného zariadenia WIFI City za
jednorazový poplatok s DPH vo výške 50,42. Súd zmluvu o pripojení považuje za zmluvu o pripojení
podľa § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., ktorá je s poukazom na predmet činnosti žalobcu aj zmluvou

spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a tento zmluvný vzťah
posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. OZ ako aj podľa ustanovení
§ 2, § 3 zákona č. 250/2007 Z. z., citovaných ustanovení zákona č. 610/2003 Z. z.. Žalovaná ako
spotrebiteľ riadne a včas nezaplatila faktúry žalobcu, ktorý jej na základe Objednávky služieb MAX
Multimedia č. 2 zo dňa 21.09.2011 a Zmluvy o pripojení „MAX“ z toho istého dňa účtoval mesačné

poplatky za službu Internet City Midy v úhrnnej výške 457,72 eur. Žalobcovi potom dôvodne vznikol
voči žalovanej nárok na zaplatenie ceny za poskytnuté služby v úhrnnej výške 457,72 eur. Žalobca si
uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 135,90 eur za nevrátenie zariadenia STB, ktorú žalovanej
vyúčtoval faktúrou z 10.4.2014. Žalobca nielenže do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal
odovzdanie uvedeného zariadenia (set-top-box) žalovanej, ale nepreukázal ani dôvodnosť tvrdenej

povinnosti žalovanej odovzdať mu uvedené zariadenie, najmä keď uvedené zariadenie sa spomína v
ním predloženom nepodpísanom formulári Objednávky služieb MAX Multimedia č. 1 s údajmi žalovanej,
podľa ktorého si žalovaná, bývajúca na adrese C. W., mala na adresu X. X/XX, W. objednať službu
Double Play Extra (Internet Plus 40/2 + TV Viac zábavy), za mesačný poplatok 22,90 s DPH spolu
so zriadením služby Internet za jednorazový poplatok 1,00 s DPH a inštaláciou Set-Top-Box-u za

jednorazový poplatok 1,00 s DPH. Žalobca nielenže nepreukázal inštaláciu set-top-boxu žalovanej za
jednorazový poplatok 1,00 s DPH, ale ani nepreukázal účtovanie mesačného poplatku žalovanej vo
výške 22,90 s DPH. S poukazom na § 544 ods. 1, 2 OZ žalobca ani nepreukázal existenciu písomného
dvojstranného právneho úkonu účastníkov konania - písomnej dohody o zmluvnej pokute v nimi určenej
výške. Navyše, Všeobecné zmluvné podmienky žalobcu, ako súčasti zmluvy o pripojení, účinné v

čase uzatvorenia zmluvy o pripojení „MAX“ účastníkmi konania, ktoré žalobca predložil súdu v prílohe
žalobného návrhu, nemajú bod 4.1 písm. o), od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na zmluvnú
pokutu. Pokiaľ takýto bod obsahujú Všeobecné zmluvné podmienky žalobcu predložené žalobcom
dodatočne, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť 01.03.2013, tieto všeobecné podmienky žalobcu sa
nemohli stať neoddeliteľnou súčasťou zmluvy uzavretej účastníkmi konania ešte dňa 21.09.2011 na

základe jednostranného úkonu žalobcu, keďže zmluva je dvojstranným právnym úkonom. S poukazom
na uvedené súd návrh žalobcu v časti o zaplatenie sumy 135,90 eur s príslušen-stvom titulom zmluvnej
pokuty zamietol ako nedôvodný.
Pretože žalovaná svoj dlh vo výške 457,72 eur za poskytnuté služby riadne a včas neuhradila,
dostala sa do omeškania s jeho plnením. Žalobca sa domáhal zaviazania žalovanej na zaplatenie

špecifikovaného úroku z omeškania ročne z jednotlivých fakturovaných poplatkov a zmluvnej pokuty
odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty splatnosti jednotlivých faktúr špecifikovaných v návrhu, až
do zaplatenia fakturovaných súm. Súd uplatnený nárok žalobcu na úrok z omeškania z jednotlivých
fakturovaných peňažných záväzkov žalovanej, s výnimkou zmluvnej pokuty a už dobropisovanej
náhrady škody, považoval s poukazom na § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.

z. za dôvodný, keď k 02.11.2011 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 1,5 %, k 19.11.2011 bola
základná úroková sadzba ECB vo výške 1,25 %, k 20.12.2011, 18.01.2012, 17.02.2012, 17.03.2012,
17.04.2012, 17.05.2012, 19.06.2012 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 1 %, k 17.07.2012,
17.08.2012, 18.09.2012, 16.10.2012, 17.11.2012, 18.12.2012, 17.01.2013, 16.02.2013, 16.03.2013,17.04.2013 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0,75 %, pričom žalobcovi vznikol nárok na
úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky. Súd s poukazom na § 153 ods. 2 O.s.p. rozhodol o úroku z omeškania tak, ako je to uvedené

vo výroku tohto rozsudku. Rozhodnutie vo veci prvostupňový súd právne odôvodnil podľa ustanovení §
42 ods. 1 písm. a/ a § 43 ods. 1 až 3, ods. 5 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Výrok rozsudku o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd tým, že v spore bol žalobca len čiastočne
úspešný (77,10 %), pričom neúspech žalobcu v časti istiny a v časti úroku z omeškania je úspechom

žalovanej (22,90 %), ktorý sa odrátava od úspechu žalobcu, preto súd o náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že v konaní žalovanú a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej ako
neúspešných účastníkov konania zaviazal aj na náhradu trov v konaní úspešnejšieho žalobcu. Vedľajší
účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods.
4 O.s.p.) ku ktorému sa pridružil, a preto pre prípad procesného neúspechu má povinnosť rovnako, ako
procesne neúspešný účastník, zaplatiť procesne úspešnému účastníkovi náhradu trov konania.

O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal z účelne vynaložených trov konania za 3
úkony právnej pomoci podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (prevzatie zastúpenia z 11.12.2013, písomné
podanie z 24.04.2014, účasť na pojednávaní dňa 27.01.2015) po 38,18 eur za úkon, keď účasť právneho
zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 10.10.2014 súd nepovažoval za účelný z dôvodu, že
právny zástupca žalobcu z dôvodu nepripravenosti požiadal o odročenie pojednávania, režijný paušál

za úkon z roku 2013 vo výške 7,81 eur, vo výške 8,04 eur za úkon z roku 2014 a 8,39 eur za úkon z roku
2015, polovičná náhrada za stratu času cestou na pojednávanie dňa 27.01.2015 na trase Bratislava -
Komárnoaspäťzacelkovo6polhodínpo13,98eur(právnyzástupcažalobcusavuvedenýdeňzúčastnil
aj iného pojednávania vedeného Okresným súdom Komárno - sp. zn. 13C/171/2014), z dôvodu účasti aj
na inom pojednávaní polovičné cestovné výdavky a náhrada PHM na trase Bratislava - Komárno a späť

27.01.2015 v dĺžke 252 km pri jednej obojsmernej ceste vozidlom ŠKODA SUPERB, EČV: BL846GB
pri spotrebe 5,3/100 km a priemernej cene motorovej nafty 1,40 €/l vo výške 32,41 eur [(252 x 0,183) +
[(5,3:100)x(252x1,40)]:2],akoaj20%DPH(45,37eur),aúspešnejšiemužalobcovipriznal54,20%,a
to sumu 147,54 eur titulom trov právneho zastúpenia (54,20 % z 272,21 eur) a titulom iných trov konania
mu za zaplatený súdny poplatok za návrh priznal sumu 19,24 eur (54,20 % z 35,50 eur). Náhrada trov

konania je podľa § 149 ods. 1 O.s.p. splatná na účet právneho zástupcu žalobcu. Lehotu na plnenie súd
žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej určil v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane žalovanej, a to
proti výroku o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia z dôvodu, že rozsudok súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočíva-júceho v tom, že súd zaviazal popri

žalovanom spoločne a nerozdielne vedľajšieho účastníka k náhrade trov konania a trov právneho
zastúpenia, a to aj napriek tomu, že takýto spôsob vyrovnania medzi účastníkmi konania nevyplýva zo
žiadneho právneho predpisu. Na tento prípad však nemožno aplikovať ani ustanovenia zák. č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok ohľadom náhrady trov a povinnosti vedľajšieho účastníka na ich platenie.
Vedľajší účastník žiadnym úkonom vo veci nenavýšil trovy konania (podal vyjadrenie, ktoré bolo v časti

úspešné), jeho vstup nijako neovplyvnil konanie. Žalobca si ešte pred samým vstupom vedľajšieho
účastníka do konania uplatnil trovy, ktoré potom súd automaticky priznal žalobcovi aj voči vedľajšiemu
účastníkovi bez toho, aby si ich tento uplatnil voči vedľajšiemu účastníkovi. Vydané rozhodnutie je nielen
vecne a právne nesprávne, ale je aj nenáležite odôvodnené. Ak by súd zaviazal vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného k náhrade trov podľa rozsudku, žalobca by sa bezdôvodne obohatil. Tak isto

ak by vedľajší účastník na strane žalovaného uhradil trovy za žalovaného, tento by sa bezdôvodne
obohatil na úkor vedľajšieho účastníka. Takýmto postupom súdu by súd neoprávnene zasahoval do práv
a oprávnených záujmov vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Poukázal na to, že žalobca si v
tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie sumy zo Zmluvy o pripojení, ktorej súčasťou sú všeobecné
podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Vedľajší účastník v týchto vzťahoch nijako nevystupoval,

nebol zmluvnou stranou a žiadne povinnosti na seba neprevzal. Súd nesprávne právne posúdil vzťah
odporcu a vedľajšieho účastníka ako procesné spoločenstvo účastníkov uvedené v § 91 OSP, kde je
možné zaviazať oboch účastníkov na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne. Z ustanovení § 142
ods. 1, § 93 OSP ako aj z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Sžo 119/2010 vyplýva, že zaviazať na náhradu
trov konania možno len účastníka a nie vedľajšieho účastníka, ktorý je treťou osobou.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v časti III: výroku o trovách konania zmenil tak, že vydá nasledovný
rozsudok: Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 147,54 eur, ako
aj náhradu iných trov konania vo výške 19,24 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.K odvolaniu sa písomne vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý
výrok o trovách konania v zmysle § 219 OSP potvrdil a uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške
32,98 eur s DPH, pozostávajúce z jednej polovice úkonu právnej služby vo výške 22,91 eur s DPH a

režijného paušálu k právnemu úkonu vo výške 10,07 eura s DPH. Zastáva názor, že vedľajší účastník -
združenie na ochranu spotrebiteľa- musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu
pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Podľa údajov registrácie Ministerstvom vnútra
SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie a majú možnosť
využívať aj určenú podporu ministerstva. Ak by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol

vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania. Inak by nebol dôvod
na pripustenie vedľajšieho účastníka, keďže by vedľajší účastník - združenie nevedelo naplniť predmet
svojej činnosti. Vedľajší účastník má v konaní oprávnenie na všetky procesné úkony ako účastník.
Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 1986/99 a na rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1859/2044 a zastáva názor, že súd správne priznal žalobcovi náhradu trov
konania. Z komentára k českému Občanskýmu soudnímu řádu vyplýva záver, podľa ktorého má vedľajší

účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, tzn. je rovnako povinný popri účastníkovi,
na ktorého strane vystupoval, uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania a právneho zastúpenia,
ktoré mu vznikli, a ktoré je vedľajší účastník povinný znášať. V prípade, ak by mal v konaní úspech
žalovaný, od čoho sa odvíja zároveň úspech vedľajšieho účastníka, ktorý do konania vstúpil na stranu
žalovaného, bola by žalovanému a rovnako vedľajšiemu účastníkovi konania priznaná náhrada trov

konania, prípadne trov právneho zastúpenia potrebných na účelné uplatňovanie práva, ak by tieto
žalovanému alebo vedľajšiemu účastníkovi vznikli. Preto analogicky treba tento postup uplatňovať aj v
opačnom prípade, inak by dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho
zastúpeniaaichspravodlivéhouplatnenia.ŽalobcapoukázalnarozhodnutieKrajskéhosúduvBratislave
sp. zn. 6 Co/330/2012, v zmysle ktorého „Vedľajší účastník má v spore rovnaké práva ako účastník

konania. (...) a možno mu uložiť, aby vedľa účastníka, ktorému v spore pomáhal, zaplatil náhradu trov
konania, ak tento účastník bol v spore neúspešný. V prejed-návanej veci súd prvého stupňa žalobe
vyhovel a žalovaná, ktorú vedľajší účastník v spore podporoval, teda vo veci nemala úspech. Preto
je vedľajší účastník povinný spolu so žalovanou v zmysle § 142 ods. 1 OSP nahradiť žalobcovi trovy
konania.“

Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 26. februára 2015, č. k. 13C/171/2014-100 pripustil,
aby do konania na strane žalovanej vstúpilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 25.04.2014 domáhal,
aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 593,62 eur s príslušenstvom špecifikovaným

v návrhu. Návrh odôvodnil tým, že na základe objednávky služieb MAX Multimedia č. 2 uzavrel so
žalovanou dňa 21.09.2011 Zmluvu o pripojení „MAX“, predmetom ktorej bolo poskytovanie verejnej
elektronickej komunikačnej služby MAX Multimedia v zmysle dojednaných podmienok. Neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy boli aj Objednávka služby a Všeobecné obchodné podmienky na poskytovanie služby
MAX spoločnosti žalobcu. Na základe uvedeného žalobca žalovanej zabezpečil verejnú elektronickú

komunikačnú službu, za čo si vyúčtoval sumy podľa v návrhu špecifikovaných faktúr, ktoré žalovaná
neuhradila. Po poskytnutí dobropisu dlh žalovanej predstavuje sumu 593,62 eur. Dňa 28.10.2014 bolo
súdu doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, a to občianskeho združenia
VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV. Súd rozsudkom zo dňa 27.01.2015 rozhodol vo
veci samej a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 457,72 eur s príslušenstvom a návrh v časti

prevyšujúcej sumu 457,72 eur a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol.
Žalobca, ktorému oznámenie občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV o vstupe do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného bolo doručené
súdom ešte dňa 11.12.2014 s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril, túto výzvu ponechal
do termínu pojednávania bez povšimnutia, a tak súd konal s uvedeným združením ako s vedľajším

účastníkom na strane žalovaného. Žalobca po vyhlásení rozsudku vo veci dňa 27.01.2015 doručil dňa
05.02.2015 súdu námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva z dôvodu nepreukázania súhlasu
žalovaného so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho podporu. Občianske združenie
VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa podľa § 93 ods. 3 v znení účinnom do
31.12.2014 stalo vedľajším účastníkom už v momente, keď súdu došiel jeho procesný úkon obsahujúci

prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
spotrebiteľa,vdanomprípadedňa28.10.2014.Súdrovnopisoznámeniaovstupedokonaniadoručildňa
10.12.2014 aj žalovanej, ktorá tento vstup nenamietala, pričom súd k doručeniu uvedeného oznámenia
nepripojil doložku podľa § 101 ods. 3 O.s.p. Podľa názoru súdu, právnická osoba, ktorej predmetomčinnosti je ochrana práv spotrebiteľov podľa zákona č. 250/2007 Z. z., nemusela do 01.01.2015, kedy
nadobudol účinnosť zákon č. 353/2014 Z. z., preukazovať právny záujem na výsledku sporu (obdobne
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2012, sp. zn. 2 Obdo 27/2012), keďže legitimáciu na vstup tohto

vedľajšieho účastníka do konania mu dával právny predpis v ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s
§ 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014.
S poukazom na uvedené súd v súlade s § 93 ods. 3 O.s.p. rozhodol o vstupe vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej do konania tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci. Zastáva názor, že ustanovenie § 93 ods. 3 OSP jednoznačne stanovuje súhlas hlavného účastníka
akonevyhnutnú súčasťoznámeniaZdruženiaovstupedokonania.Absenciusúhlasunemožnonahradiť
ani výzvou zo strany súdu adresovanou odporcovi na vyjadrenie so vstupom vedľajšieho účastníka
do konania, nakoľko takúto možnosť nepripúšťa ani samotné znenie Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na to, že Združenie takýto súhlas do dnešného dňa nepredložilo, nesplnilo podmienky na
vznik vedľajšieho účastníctva v predmetnom konaní. Nevyhnutnosť súhlasu zaviedol do Občianskeho

súdneho poriadku zákon č. 353/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2015. Keďže ide o ustanovenie
procesného charakteru bez uvedenia prechodných ustanovení, je platné odo dňa účinnosti a vzťahuje
sa aj na oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania doručené súdu pred 01.01.2015.
Uvedené potvrdzuje aj dôvodová správa k článku I bod 3 zákona č. 353/2014 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh vychádza zo záveru judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, že ani takýto vedľajší účastník nemôže vstúpiť do konania proti vôli toho, popri kom chce
v konaní vystupovať, resp. že ani účasť takéhoto vedľajšieho účastníka nesmie byť navrhovateľovi
alebo odporcovi nanútená, ak si ju sám neželá (R 62/2014). Z uvedeného je zrejmé, že predmetná
novela zakotvila v Občianskom súdnom poriadku len to, čo bolo už aj predtým zrejmé a malo byť

aplikované v praxi, a to že účasť vedľajšieho účastníka v konaní nesmie byť podporovanému účastníkovi
nanútená. Dôvodová správa zároveň potvrdzuje, že zákonodarca mal v úmysle okamžité zavedenie
novelizovaného ustanovenia do praxe, nakoľko novelou reagoval na interpretačné problémy súdov a
najmä na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 93 OSP aj pred novelou
vyplývalo, že o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhoduje na návrh. V prípade námietky

neprípustnosti vedľajšieho účastníctva je potom úplne irelevantné, kedy Združenie vstúpilo do konania,
nakoľko rozhodujúci je stav v čase rozhodovania o podanej námietke neprípustnosti. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. februára 2013 sp. zn. 3 Cdo 188/2012
a je toho názoru, že súd postupoval nesprávne, keď pripustil vedľajšieho účastníka do konania napriek
absencii súhlasu ním podporovaného účastníka, čím rozhodol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie
vedľajšieho účastníka v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti rozsudku
súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania nie je dôvodné a rovnako tak

nepovažoval za dôvodné ani odvolanie žalobcu proti napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa z 26.
februára 2015, č. k. 13C/171/2014-100.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Odvolací súd sa najprv zaoberal odvolaním žalobcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 26.
februára 2015, č. k. 13C/171/2014-100, ktorým pripustil, aby do konania na strane žalovanej vstúpilo
občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, 811

02 Bratislava, IČO: 42 362 962 a dospel k záveru, že toto rozhodnutie je vecne správne, preto ho podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 92 ods. 1 OSP, na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.
Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.
Podľa § 93 ods. 1 OSP, ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 OSP, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.Podľa § 93 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu
alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti
vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP, v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.
K vecnej správnosti napadnutého uznesenia dodáva, že v § 93 OSP je upravený inštitút vedľajšieho
účastníka, ktorý môže vystupovať len v sporovom konaní. Vedľajším účastníkom konania môže byť

len ten, kto má spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 OSP) a má právny záujem na výsledku
konania, t. j. jeho právne postavenie bude ovplyvnené výsledkom sporu. Vedľajším účastníkom sa stáva
v okamihu, v ktorom dôjde súdu podanie, že vstupuje na strane niektorého z účastníkov do konania,
alebo v ktorom toto podanie urobí ústne do protokolu. Vedľajší účastník môže vstúpiť do konania tak
na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní. O prípustnosti vedľajšieho účastníka rozhoduje súd len
vtedy, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd

z vlastnej iniciatívy túto otázku neskúma, ak nebola námietka neprípustnosti vznesená, je tretia osoba
vedľajším účastníkom bez ďalšieho. O námietke neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania
rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Predpokladom prípustnosti vedľajšieho
účastníka do konania je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu. O právny záujem
ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka.

Právny záujem na výsledku sporu nie je potrebné tvrdiť ani preukazovať dovtedy, kým nebola vznesená
námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníka.
Pokiaľ označený subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa
vedľajším účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí
ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyžaduje rozhodnutie súdu. Aj vtedy,

keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu,
ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.
Zákonným predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje
ustanovenie § 93 ods. 1 OSP, je právny záujem vedľajšieho účastníka na úspechu účastníka, na strane
ktorého vstúpil do konania. Vedľajší účastník pomáha v konaní hlavnému účastníkovi a podporuje ho;

poskytovaním pomoci navrhovateľovi alebo odporcovi sleduje ich záujmy, robí tak ale s cieľom prispieť
k ochrane aj svojich práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov. Vedľajší účastník sa usiluje dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, lebo
výsledok sporu nepriaznivý pre účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje, sa nepriaznivo prejaví
aj na jeho (vedľajšieho účastníka) právnych pomeroch.

V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 OSP, zákon nestanovuje ako podmienku účasti
tretej osoby na konaní skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Legitimácia na vstup
vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná z jeho právneho záujmu na výsledku sporu
(§ 93 ods. 1 OSP), tu vyplýva priamo zo zákona. V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesné
postavenie vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré

v konaní ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje na niektoré
osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môžu byť v postavení vedľajšieho účastníka.
Jedným z takých osobitných predpisov je tiež zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
V oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 OSP, je podstatnou podmienkou
vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého vedľajší

účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším
účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia § 93 OSP
nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek
nesúhlasu „ním podporovaného“ účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník
nemusí ani odôvodňovať. Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný

niekým,účasťktoréhovkonanísineželá.To,ženiektochcevkonanípredsúdompodporovať(hlavného)
účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, že ním
poskytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, že mu vyhovuje a že s ňou musí za
každých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého
sa vzťahuje § 93 ods. 2 OSP. Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník

poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania, môže byť naplnený len ak účastník, na strane ktorého chce
vedľajší účastník vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším
účastníkomužvmomente,keďsúdudôjdejehoprocesnýúkonobsahujúciprejavvôlevstúpiťdokonania
v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajšíúčastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Treba
mať totiž na pamäti, že v dôsledku rovnakých procesných práv a povinností môže vedľajší účastník
v procesnom zmysle (i keď len do určitej miery) zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho.

Účastník konania má preto právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane
v pozícii vedľajšieho účastníka konal ten, koho účasť v konaní si neželá. Povahe a účelu občianskeho
súdneho sporového konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane
účastníka konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený.
V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého oznámi

účastníkom konania, že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a vyzve ich, aby sa k
tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môžu vyjadriť svoje nesúhlasné stanovisko so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania.
Odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade združenie oznámilo, že z vlastného podnetu ako
vedľajší účastník vstupuje do konania na strane spotrebiteľa. Ide o právnickú osobu, ktorej hlavnou
náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa (§ 93 ods. 2 OSP, § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č.

250/2007 Z. z.). So zreteľom na to nebolo procesným predpokladom vstupu občianskeho združenia do
predmetného konania preukázanie právneho záujmu na jeho výsledku, účastníkom konania na strane
odporcusastalautomatickydoručenímoznámeniaovstupedokonania,bezpotrebysúhlasuodporkyne.
V priebehu konania bolo súdu prvého stupňa dňa 28.10.2014 doručené podanie, v ktorom do konania na
strane žalovaného ako vedľajší účastník vstúpilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV

SPOTREBITEĽOV. Súd prvého stupňa zaslal oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania
žalovanej a právnemu zástupcovi žalobcu a vyzval ich, aby sa k vstupu vedľajšieho účastníka vyjadrili
v lehote 10 dní, ak to považujú za potrebné.
Právny zástupca žalobcu, ktorý prevzal túto výzvu prvostupňového súdu dňa
11.12.2014, nenamietol neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania v súdom stanovenej 10

dňovej lehote, ale až v písomnom podaní z 28.01.2015, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 05.02.2015,
z dôvodu, že vstup vedľajšieho účastníka do konania bez súhlasu žalovaného je právne neúčinný.
Navrhol, aby súd na oznámenie Združenia o vstupe do konania bez súhlasu žalovaného neprihliadal a
Združenie ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil.
Námietky žalobcu voči vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného sú však nedôvodné, keďže

v predmetnej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy.
Vzhľadom k tomu, že vedľajší účastník oznámil vstup do konania na stranu žalovaného dňa 28.10.2014,
odvolací súd posudzoval uvedené na základe právnej úpravy platnej a účinnej do 31.12.2014, kedy
sa pri vstupe vedľajšieho účastníka do konania nevyžadovalo od vedľajšieho účastníka aj pripojenie
oznámenia o súhlase účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní. S účinnosťou od 1. januára 2015

novela OSP č. 353/2014 Z. z. akceptuje ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorej ani vedľajší účastník zabezpečujúci ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu
(právnická osoba podľa zákona č. 250/2007 Z. z.) nemôže vstúpiť do konania proti vôli toho, popri kom
chce v konaní vystupovať, resp. že ani účasť takéhoto vedľajšieho účastníka nesmie byť navrhovateľovi
alebo odporcovi nanútená, ak si ju sám neželá (základ tohto ustanovenia je daný rozhodnutím R

62/2014).
Odvolací súd zastal v predmetnej veci rozhodné stanovisko, v rámci ktorého sa stotožnil s názorom
súdu prvého stupňa. Zastáva právny názor, že samozrejmou súčasťou pôsobenia právnických osôb,
ktorých predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa osobitných predpisov, je aj pomoc
účastníkovi súdneho sporu z pozície vedľajšieho účastníka. Tieto subjekty nie sú povinné preukazovať

naliehavý právny záujem na výsledku konania. Ich oprávnenie byť vedľajším účastníkom vyplýva priamo
z rozoberaného zákonného ustanovenia v spojení s konkrétnym osobitným zákonom. Odvolací súd
je toho názoru, že združenie ako právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľa vstúpilo do
tohto sporu legitímne. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dával do 31.12.2014
samotný zákon. V prípadoch sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môže vystupovať

právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv a záujmov je potrebné
vychádzať z ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (uznesenie NS SR zo dňa
14.02.2013, sp. zn. 6Cdo/320/2012), ktoré umožňujú, aby do konania týkajúcich sa spotrebiteľských
sporov vstupovali spotrebiteľské združenia.
Vzhľadom k uvedenému boli ku dňu vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej

splnené zákonné podmienky pre vstup vedľajšieho účastníka, ktorým je právnická osoba, ktorej hlavnou
náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Toto právo vyplývalo tak z ustanovenia § 93 OSP ako
aj zo zákona o ochrane spotrebiteľa a nemožno akceptovať právny názor navrhovateľa, že je úplne
irelevantné, kedy Združenie vstúpilo do konania, pretože rozhodujúci bol stav v čase vstupu vedľajšiehoúčastníka do konania a nie stav rozhodovania o podanej námietke neprípustnosti. Žalobca v súdom
stanovenejlehote nereagovalnaoznámeniesúduprvéhostupňa,abyvlehote10dnísavyjadrilkvstupu
vedľajšieho účastníka do konania a hoci výzvu súdu prevzal 11.12.2014, námietky proti

vstupu vedľajšieho účastníka do konania podal až 05.02.2015.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,
ktorým pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpilo spotrebiteľské združenie, ktorého úlohou
je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľskom spore, ako vecne správne potvrdil.
Pokiaľ ide o výrok rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti žalovanej a vedľajšieho účastníka na

strane žalovanej o ich povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 147,54
eura a náhradu iných trov konania v sume 19,24 eura, ktorý napadol odvolaním vedľajší účastník,
odvolací súd aj v tejto časti napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
V občianskom súdnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za
výsledok alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. Ustanovenie § 142 OSP
upravuje rozhodovanie o náhrade trov konania podľa miery úspechu účastníka v konaní. Je založené na

zásade zodpovednosti za výsledok alebo na zásade úspechu ako základnom princípe určujúcom, ktorý
z účastníkov v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Predpokladom, splnením
ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je v prvom rade plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje
porovnaním petitu návrhu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Pokiaľ ide o rozsah náhrady
trov konania, je v posudzovanom prípade potrebné vychádzať zo základnej zásady vyplývajúcej z

ustanovenia § 142 OSP, a to miery úspechu vo veci. Len ak má účastník plný úspech vo veci, prizná sa
mu podľa § 142 ods. 1 OSP celá náhrada trov konania. Ak mal účastník úspech len čiastočný, náhrada
trov sa podľa § 142 ods. 2 OSP pomerne rozdelí, prípadne (ak úspech vyváži neúspech) súd vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa sa pri určení rozsahu
trov konania týmito zásadami riadil.

Posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle podaného odvolania vedľajšieho
účastníka spočívalo na právnom posúdení otázky, či vzniká povinnosť nahradiť pomernú časť trov
konania žalobcu aj vedľajšiemu účastníkovi podľa ustanovenia § 93 ods. 2 OSP, podporujúceho v konaní
pomerne neúspešného žalovaného, a či sa takáto povinnosť vzťahuje aj na trovy, ktoré žalobca vynaložil
v štádiu konania, kedy vedľajší účastník v konaní ešte nevystupoval. So zavedením inštitútu vedľajšieho

účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 OSP), nedošlo
k žiadnej takej zmene ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania (ustanovenie
§ 142 až § 150 OSP), ktorá by na nový inštitút reagovala, ale ani súčasná právna úprava uvedeného
inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Neexistuje preto zákonný podklad pre zmenu
ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2

OSP, ktorá zaväzovala k náhrade trov aj vedľajšieho účastníka spolu s účastníkom, ktorého podporoval.
Záver, že povinnosť nahradiť trovy konania v stanovených prípadoch ťaží aj vedľajšieho účastníka,
vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 OSP, podľa ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva
a povinnosti, ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak Občiansky súdny poriadok nevyhradzuje
práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia

s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a
povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za
práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenia § 142 OSP, použité aj v danom prípade,
neviažu povinnosť nahradiť trovy konania výslovne na žalobcu či žalovaného, ale vo všeobecnosti na
účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť nahradiť trovy konania aj vedľajšiemu účastníkovi.

Odvolací súd nepokladá za správny ani názor vedľajšieho účastníka, že jeho povinnosť náhrady trov sa
nemôže týkať trov vzniknutých pred jeho vstupom do konania. Takýto názor vychádza z predpokladu,
že rozhodujúcim kritériom je časové hľadisko vzniku trov. Ustanovenie § 142 OSP a všeobecne právna
úprava náhrady trov konania však vôbec nevychádza z časového hľadiska vzniku trov, ale dôležitým
pojmom je tu účelnosť vynaložených trov konania. Pokiaľ teda na strane účastníka vzniká povinnosť

nahradiť trovy konania, nie je pre jej rozsah rozhodujúce, kedy v konaní tieto trovy vznikli, ale to, či boli
vo vzťahu k nemu účelne vynaložené. Účel zaplatenia súdneho poplatku, prevzatia zastúpenia, podania
návrhu, ale ani iných úkonov nie je daný v jednom okamžiku a nikdy viac, ale všetky uvedené úkony
sú potrebné pre celé konanie a jeho ďalší priebeh nie je bez nich možný, i keď sú vykonané v jednom
konkrétnom čase.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ vedľajší účastník vystupuje na strane účastníka, u ktorého je daná
povinnosť nahradiť trovy konania podľa ustanovení § 142 OSP, v danom prípade konkrétne podľa
ustanovenia § 142 ods. 2 OSP, je takáto povinnosť daná i na strane vedľajšieho účastníka, a to bez
ohľadu na to, či sa vznik nahradzovaných trov časovo kryje s jeho účasťou v konaní. Vedľajší účastník,hocivkonanízostávatreťouosobou,márovnaképrávaapovinnostiakoúčastník,kuktorémusapridružil
podľa § 93 ods. 4 OSP, a preto pre prípad procesného neúspechu má povinnosť rovnako ako procesne
neúspešnýúčastníkzaplatiťprocesnečiastočneúspešnémuúčastníkovináhradutrovkonania.Odvolací

súd dodáva, že výšku týchto trov vedľajší účastník v podanom odvolaní ani nerozporoval.
Ztýchtodôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastivýrokuotrováchkonania
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§142ods.2OSPakmalúčastníkvoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovpomernerozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142
ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože

žalobca bol úspešný, pokiaľ ide o odvolanie vedľajšieho účastníka konania na strane žalovanej voči
výroku rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania a vedľajší účastník bol úspešný pokiaľ ide o
odvolanie žalobcu proti uzneseniu prvostupňového súdu o pripustení vedľajšieho účastníka do konania
na strane žalovanej, takže pomer úspechu a neúspechu týchto účastníkov bol prakticky rovnaký.
Toto uznesenie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.

z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.