Rozsudok Judgement was issued on Friday, March 21, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 9C/281/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407230148
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Poláková

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2014:1407230148.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV samosudkyňou JUDr. Taťánou Polákovou v právnej veci navrhovateľa: O. T.,

bytom H. XX, N., zastúpený Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou, Dostojevského rad 17, Bratislava,
proti odporcovi: Rozhlas a televízia Slovenska, Mýtna 1, Bratislava, o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.047,22 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 6%
ročne zo sumy 338,58 eur od 16.3.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.4.2005 do
zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.5.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od
16.6.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.7.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy
338,58 eur od 16.8.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.9.2005 do zaplatenia, 6%

ročne zo sumy 338,58 eur od 16.10.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.11.2005
do zaplatenia.
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 17.12.2007 domáhal zaviazať odporcu na náhradu
mzdy vo výške rozdielu medzi dohodnutou mzdou a neoprávnene zníženou mzdou za obdobie od
1.2.2005 až do času, kým mu nebude prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy, a teda 10.200,-Sk
mesačne, úrokov z omeškania v zákonnej výške z dlžnej sumy za obdobie odo dňa nasledujúceho po
dni splatnosti mzdy do zaplatenia a náhrady trov konania.

Návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Bratislava IV v konaní sp. zn. 23C 94/2005 zo dňa 20.11.2006 o
určenie neplatnosti výpovede, určenie trvania pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy rozhodol,
že výpovede z pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi dňa 19.10.2004 a 28.10.2004 sú
neplatné a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.1984 trvá, ďalej že odporca
je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy sumu 774.930,-Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku ako aj trovy konania. Pri rozhodovaní súd zistil, že navrhovateľ pracoval v pozícii vedúci
odboru polygrafických služieb, v manažérskej funkcii z v zmysle dohody o odmeňovaní zo dňa 14.1.2003

s účinnosťou od 1.1.2003 so účastníci dohodli mzdové podmienky tak, že pevná časť mzdy má
predstavovať 30.000,-Sk a pohyblivá časť mzdy 9.000,-Sk. Od 1.1.2004 však odporca začal vyplácať
navrhovateľovi mzdu tak, že mu pevnú časť mzdy znížil na 24.000,-Sk a pohyblivú časť mzdy na 4.800,-
Sk. Čo sa týka náhrady mzdy, súd vychádzal z priemerného mesačného zárobku v rozhodnom období,
ktorý činil 29.646,-Sk mesačne. Súd rozhodol, že navrhovateľovi prislúcha náhrada mzdy za obdobie od
1.1.2004 do 31.1.2005 vo výške rozdielu 10.200,-Sk mesačne medzi dohodnutou mzdou a odporcom
zníženou mzdou, a navrhovateľ má nárok na náhradu nevyplatenej mzdy s poukazom na § 17 ods. 1

a § 231 ods. 1 tretia veta Zákonníka práce. Navrhovateľovi však tým, že mu odporca vyplácal nižšiu
mzdu, vznikla ďalšia škoda z dôvodu že aj priemerná mzda podľa § 134 Zákonníka práce bola nižšia,
než na akú by mal zamestnanec nárok, keby bol zamestnávateľ dodržal zákon a kolektívnu zmluvu. Súd
skúmal výšku priemernej mzdy zo mzdy skutočne zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcomobdobí, ktorá však bola neoprávnene zavinením odporcu nižšia o 10.200,-Sk mesačne. Navrhovateľ sa
preto domáha vyplatenie sumy 10.200,-Sk za každý mesiac za obdobie od 1.2.2005 až do času, kým
mu nebude prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy, pretože táto suma predstavuje škodu, ktorá mu

vznikla zavinením odporcu z dôvodu, že pracovný pomer s ním skončil neplatne a zároveň mu odporca
vyplácal nižšiu mesačnú mzdu, než na akú mal nárok, a preto priemerná mzda na pracovnoprávne účely
bola nižšia, než mal nárok a mesačný rozdiel medzi mzdou zúčtovanou mu a dohodnutou mzdou ktorá
mu prislúcha na základe podmienok a spôsobu odmeňovania upraveného k dohode k pracovnej zmluve
manažéra, ktorú s odporcom uzavrel predstavuje uvedenú čiastku 10.200,-Sk.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania navrhol prerušenie predmetného konania až do právoplatného
rozhodnutia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.23C 94/2005.
Uznesením zo dňa 11.2.2008 súd konanie 9C 281/2007 prerušil do právoplatného skončenia konania
vedeného pod sp. zn. 23C 94/2005.
Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 12.8.2013 navrhovateľ po právoplatnosti konania vedeného
na tunajšom súde pod sp. zn. 23C 94/2005 vyčíslil uplatnený nárok na náhradu škody tak, že žiadal

zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 3.047,22 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 6% ročne zo
sumy 338,58 eur od 16.3.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.4.2005 do zaplatenia,
6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.5.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.6.2005
do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.7.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58
eur od 16.8.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.9.2005 do zaplatenia, 6% ročne

zo sumy 338,58 eur od 16.10.2005 do zaplatenia, 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 16.11.2005 do
zaplatenia a náhrady trov konania.
Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť s odôvodnením, že dňa 12.6.2009 odporca zaplatil
navrhovateľovi na mzde za obdobie od 1.1.2004 do 31.1.2005 sumu 4.401,51 eur. Poukazoval na
mediačnú dohodu zo dňa 22.6.2010 uzavretú s navrhovateľom, konkrétne článok II. bod 1. podľa ktorej

účastníci prehlásili, že konečným spôsobom vyriešili svoje sporné nároky a nemajú voči sebe žiadne
ďalšie splatné peňažné ani nepeňažné nároky. Vo vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mal v priebehu
súdneho konania možnosť potom, čo mu odporca vyplatil rozdiel nevyplatenej časti mzdy a dodatku
ku mzde - sumy 4.401,51 eur domáhať sa o určenie priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka
práce, čo však neurobil. Poukazoval na to, že súd prvého stupňa v konaní 23C 94/2005 pre účely

priznania náhrady mzdy navrhovateľovi vychádzal z priemerného mesačného zárobku navrhovateľa v
sume 1.007,42 eur. Poukazoval na odôvodnenie rozsudku, okrem iného že, uvedené skutočnosti medzi
účastníkmi sporné neboli a odvolací súd sa stotožnil aj s výpočtom priemerného mesačného zárobku
navrhovateľa. Odporca má za to, že návrhu na návrhu na náhradu škody prekážka veci právoplatne
rozhodnutej. Suma, ktorej sa domáha navrhovateľ mala byť pôvodne súčasťou sumy - náhrady mzdy,

o ktorej sa už právoplatne rozhodlo.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 23C
94/2005-186 zo dňa 22.11.2006, rozsudkom krajského súdu č.k. 9Co 98/07-222 zo dňa 19.2.2009,
rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 23C 94/2005-390 zo dňa 26.5.2011, rozsudkom krajského súdu č.k.
9Co 473/2011-429, interným listom odporcu zo dňa 4.6.2009, výplatným lístkom navrhovateľa za jún

2009, mediačnou dohodou zo dňa 22.6.2010, dohodou účastníkov zo dňa 30.6.2010, mzdovým listom
navrhovateľa za obdobie od 1-6/2010, interným listom odporcu zo dňa 18.2.2013, zo dňa 26.10.2006,
pracovným hodnotením zamestnanca za dňa 27.6.2002, kritériami pre hodnotenie pracovných
výsledkov, dodatkom č. 1 ku Kolektívnej zmluve, Rozhodnutím č. 64 ústredného riaditeľa Slovenskej
televízie z 30.9.2003, pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.1984, úvodným pracovným hodnotením

zamestnanca zo dňa 19.6.2001, dohodou o odmeňovaní zo dňa 14.1.2003, mzdovým návrhom zo dňa
1.1.2003, mzdovými listami za rok 2003 a 2004, ako aj ostatným obsahom spisu, vypočul účastníkov a
po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. zistil nasledovný skutkový stav:
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 20.11.2006 č.k. 23C 94/2005-186 určil, že výpovede
z pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi dňa 19.10.2004 a 28.10.2004 sú neplatné a

pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.1984 trvá. Priznal navrhovateľovi náhradu
mzdy v sume 642.330,-Sk, ktorú navrhovateľ uplatňoval od 1.2.2005 do rozhodnutia prvostupňového
súdu. Ďalej priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2004 do 31.1.2005 vo výške
4.401,51 eur (132.000,-Sk), čo predstavuje rozdiel 10.200,-Sk mesačne za dané obdobie medzi
dohodnutou mzdou a odporcom zníženou mzdou, poukazujúc na to, že síce uplynula doba platnosti

o odmeňovaní, na základe ktorej bola navrhovateľovi vyplácaná manažérska mzda, avšak na základe
Kolektívnej zmluvy dodatku č. 1 čl. 6 ods. 1 prislúchala navrhovateľovi mzda podľa podmienok a
spôsobu odmeňovania upraveného v dohode k pracovnej zmluve manažéra, postup odporcu, ktorý s
navrhovateľom novú dohodu o odmeňovaní neuzavrel, bol teda v rozpore s Kolektívnou zmluvou, čovšak nemôže byť zamestnancovi na ujmu. Prvostupňový súd zároveň zamietol návrh navrhovateľa v
časti, v ktorej sa domáhal uloženia povinnosti platiť mu náhradu mzdy až do času, kým mu nebude
prideľovaná práca, dospejúc k záveru, že takáto povinnosť vyplýva odporcovi priamo zo zákona.

Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na priznanie úrokov z omeškania, s odôvodnením, že náhrada
mzdy bola navrhovateľovi priznaná až rozhodnutím súdu.
Uvedenýrozsudoknapadolvzákonnejlehoteodvolanímodporcavovšetkýchjehovýrokoch,domáhajúc
sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu navrhovateľa.
KrajskýsúdvBratislaverozsudkomzodňa19.2.2009č.k.9Co98/07-222rozsudoksúduprvéhostupňav

napadnutýchčastiachtýkajúcichsaurčenianeplatnostivýpovedezpracovnéhopomerudanejodporcom
navrhovateľovi dňa 28.10.2004 a v časti určenia, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo
dňa 31.8.1984 trvá, potvrdil. Odvolacie konanie proti rozsudku v časti určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru danej odporcom navrhovateľovi dňa 19.10.2004 a v časti povinnosti odporcu
zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy 4.401,51 eur (132.000,-Sk) zastavil. V napadnutých častiach
náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru a náhradu trov prvostupňového konania

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v
odôvodnení rozsudku uviedol, že v časti, v ktorej súd prvého stupňa určil, že výpoveď z pracovného
pomeru daná odporcom navrhovateľovi dňa 19.10.2004, je neplatná a v časti uloženia povinnosti
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.401,51 eur (132.000,-Sk) titulom náhrady mzdy za obdobie
od 1.1.2004 do 31.1.2005 odvolací súd odvolacie konanie zastavil, keďže v tejto časti odporca svoje

odvolanie vzal späť.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 26.5.2011 č.k. 23C 94/2005-390 rozhodol, že odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľovi 51.570,31 eur s úrokmi z omeškania. Vo zvyšku návrh zamietol.
Protirozsudkupodalodvolanieodporca.Navrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňazmenil.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 6.12.2002 č.k. 9Co 473/2011-429 napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.066,87 eur v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku odvolací súd návrh zamietol. V časti príslušenstva odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 28.1.2013.
V nadväznosti na uvedené právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave si navrhovateľ uplatňuje

nárok na náhradu škody v celkovej výške 3.047,22 eur s úrokmi z omeškania.
Právnazástupkyňanavrhovateľapoukazovalanatúskutočnosť,žeuzavretámediačnádohodasatýkala
iných sporných nárokov a iného časového obdobia. Uviedla tiež, že v posudzovanej veci sa nejedná o
prekážku rozhodnutej veci. V danej veci nejde o totožný predmet konania, preto nemôže byť rozhodnutie
súdu považované za prekážku už rozsúdenej veci. V prípade žalovanej sumy, ktorá je predmetom

tohto konania, ide o nárok na náhradu škody, ktorá vznikla porušením povinnosti zamestnávateľa
riadne vyplácať mzdu zamestnancovi v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy, konkrétne ide o náhradu
vo výške rozdielu medzi dohodnutou mzdou a neoprávnene zníženou mzdou. K vyjadreniu odporcu,
že navrhovateľ akceptoval výšku priemernej mzdy, z ktorej vychádzal prvostupňový aj druhostupňový
súd uviedla, že navrhovateľ akceptoval len výpočet priemerného mesačného zárobku , ktorý vychádzal

zo skutočne vyplácanej mzdy v zmysle § 134 Zákonníka práce, podľa ktorého ,,Priemerný zárobok
na pracovnoprávne účely (ďalej len ,,priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období.“ Navrhovateľ však namietal túto výšku mesačne
vyplácanej mzdy, čo je aj predmetom tohto konania. Uviedla, že súd rozhodol právoplatne o výške
priemernej mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, ktorá však bola nižšia z dôvodu, že v rozhodnom

období mal navrhovateľ nižšiu mzdu z titulu neoprávneného zníženia mzdy zo strany odporcu, a teda
navrhovateľovi vznikla škoda z dôvodu porušenia povinností zo strany odporcu. Napokon poukazovala
na to, že odporcom uvádzaná suma je náhradou mzdy vo výške rozdielu medzi dohodnutou mzdou a
neoprávnene zníženou mzdou za obdobie od 1.1.2004 do 31.1.2005. Predmetom tohto konania je však
náhrada škody z vyplácania neoprávnene zníženej mzdy za obdobie deväť mesiacov, počnúc 1.2.2005,

teda na časové obdobie nasledujúce, nie totožné s časovým obdobím na ktoré poukazuje odporca.
Súd zistil, že navrhovateľ pracoval v pozícii vedúci odboru polygrafických služieb, v manažérskej funkcii
z v zmysle dohody o odmeňovaní zo dňa 14.1.2003 s účinnosťou od 1.1.2003 so účastníci dohodli
mzdové podmienky tak, že pevná časť mzdy má predstavovať 30.000,-Sk a pohyblivá časť mzdy 9.000,-
Sk. Od 1.1.2004 však odporca začal vyplácať navrhovateľovi mzdu tak, že mu pevnú časť mzdy znížil

na 24.000,-Sk a pohyblivú časť mzdy na 4.800,-Sk.
Navrhovateľ vo výpovedi uviedol, že napriek jeho pracovnému hodnoteniu, odporca mu bezdôvodne
krátil mzdu, jej pevnú i pohyblivú zložku.Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak
neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda,
je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu,
ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy
medzi zamestnávateľmi a zamestnancami , vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami
a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento
zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne

nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré
vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky
zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky
zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je dôvodný.
Dohodou o odmeňovaní zo dňa 14.1.2003 bola medzi účastníkmi konania dojednaná pre pracovnú

funkciu navrhovateľa vedúci odb. polygrafických služieb manažérska mzda 30.000,-Sk. Podľa
mzdového návrhu s účinnosťou ku dňu 1.1.2003 predstavovala pohyblivá časť mzdy navrhovateľa
9.000,-Sk.
Podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dodatku č.1 ku Kolektívnej zmluve odporcu manažérom uvedeným v prílohe č.3
tohto dodatku prislúcha mzda na základe podmienok a spôsobu odmeňovania upravených v dohode

k pracovnej zmluve manažéra, ktorá sa uzatvára na jeden rok, resp. na dohodnuté kratšie obdobie. K
pevnej mzde manažéra patrí aj pohyblivá časť mzdy manažéra, ktorá sa dohodne vo výške od 0% do
30% pevnej mzdy manažéra.
Náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2005 do 15.11.2005 spolu v sume 3.047,22 eur, čo predstavuje rozdiel
338,58 eur (10.200,-Sk) mesačne za dané obdobie medzi dohodnutou mzdou a odporcom zníženou

mzdou súd priznal navrhovateľovi v plnom rozsahu, keď je toho názoru, že aj napriek tomu, že doba
platnosti dohody o odmeňovaní, na základe ktorej bola navrhovateľovi vyplácaná manažérska mzda
uplynula, na základe Kolektívnej zmluvy dodatku č. 1 čl. 6 ods. 1 navrhovateľovi prislúcha mzda na
základe podmienok a spôsobu odmeňovania upraveného v dohode k pracovnej zmluve manažéra,
postup odporcu, ktorý s navrhovateľom novú dohodu o odmeňovaní neuzavrel, bol teda v rozpore s

Kolektívnou zmluvou, čo však nemôže byť zamestnancovi na ujmu a navrhovateľ má tak nárok na
náhradu nevyplatenej mzdy s poukazom na ustanovenia § 17 ods. 1 a § 231 ods. 1 veta tretia Zákonníka
práce. Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (§ 118 ods. 1
Zák. práce), pričom zamestnanec má právo na spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej
hodnoty. Uvedenej spravodlivej mzde a rovnakej odmene za prácu rovnakej hodnoty však nezodpovedá

mzda vyplácaná v nižšej výške, keď navrhovateľ mal aj v spornom období od 1.2.2005 nárok na
pevnú časť mzdy vo výške 30.000,-Sk a na pohyblivú časť mzdy vo výške 9.000,-Sk. Za obdobie od
1.2.2005dooktóbra2005tak nároknavrhovateľapredstavujesumu3.047,22eur(338,58x9mesiacov).
Nakoľko odporca navrhovateľovi túto časť mzdy nevyplatil , zaviazal ho na jej zaplatenie súd. Nebol
ani racionálny dôvod, rovnaký nárok ako si navrhovateľ uplatnil za iné obdobie a bol úspešný, resp.

odporca jeho nárok uznal, posúdiť inak.
Nakoľko sa odporca s plnením peňažného dlhu dostal do omeškania, má navrhovateľ právo aj na
zaplatenie úrokov z omeškania, výšku ktorých súd určil podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Podľa názoru súdu sa v predmetnej veci nejedná o prekážku veci právoplatne rozhodnutej v zmysle
§ 159 ods. 3 O.s.p., keď predmetom posúdenia bol nárok navrhovateľa na náhradu škody, ktorá

navrhovateľovi vznikla porušením povinnosti zamestnávateľa riadne vyplácať mzdu zamestnancovi v
zmysle uzavretej pracovnej zmluvy, konkrétne náhradu vo výške rozdielu medzi dohodnutou mzdou a
neoprávnene zníženou mzdou za iné obdobie, ako bolo posudzované v konaní 23C 94/2005.
O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie, a to do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia
na Okresný súd Bratislava IV v 3 vyhotoveniach, o ktorom rozhodne Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p.).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinní dobrovoľne nesplnia čo im ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.