Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/757/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110229543
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7110229543.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša

KunayaaJUDr.AndreyGaldunovej,vprávnejvecižalobcuGeneralFactoringa.s.,sosídlomKošická56,
Bratislava,IČO:35838825,zastúpenéhoHMG&Partners,sosídlomŠtefanovičova12,Bratislava,IČO:
35 885 459, proti žalovaným 1/ B. T., nar. X.X.XXXX, bytom O., A. trieda XX, toho času na neznámom
mieste, zastúpená opatrovníkom U.. F. T., zamestnancom Okresného súdu Košice-okolie, 2/ H. X.,
nar. X.XX.XXXX, bytom O., F. XX, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom U.. F. T.,
zamestnancom Okresného súdu Košice-okolie, v konaní o zaplatenie 1.916,38 € s príslušenstvom, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduKošiceI,č.k.13C144/2011-126zodňa14.3.2014takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol
a vo výroku o trovách konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 14.3.2014, č.k. 13C 144/2011-126 zastavil konanie o 750 €, v
prevyšujúcej časti návrh zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť mu
sumu 1.916,38 € s úrokom 11,10% ročne zo sumy 995,82 € od 27.11.2010 do zaplatenia a úrokom z

omeškania vo výške 10% ročne z istiny 995,82 € od 27.11.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
UvedenúpohľadávkunadobudolžalobcaodveriteľaInvest-Kapitál,a.s.,Bratislava,nazákladezmluvyo
postúpení pohľadávok zo dňa 8.1.2008, ktorý nadobudol predmetnú pohľadávku od pôvodného veriteľa
Poštová banka, a.s., Bratislava, na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.1.2006. Poštová
banka, a.s., Bratislava a žalovaná v 1. rade uzatvorili dňa 11.1.2005 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
014012/0001/05, na základe ktorej bol žalovanej v 1. rade poskytnutý úver vo výške 995,82 € (predtým
30.000,-Sk) s úrokovou sadzbou vo výške 11,10% ročne pri ročnej percentuálnej miere nákladov 7,58%

s tým, že žalovaná v 1. rade mala povinnosť úver splácať v pravidelných mesačných splátkach po 49,79
€ (predtým 1.500,-Sk), vždy k 14. dňu každého mesiaca a prvá splátka bola splatná vo februári 2005.
Žalovaná v 1. rade sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky do 14.12.2006. Na zabezpečenie
návratnosti úveru právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) uzatvoril so žalovaným v 2. rade
ručiteľskú listinu č. 014012/0001/05/1 zo dňa 11.1.2005, v ktorej žalovaný v 2. rade vyhlásil, že uspokojí
pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník. Žalovaná v 1. rade sa dostala so splácaním úveru do
omeškania a napriek doručeným výzvam dlžnú sumu neuhradila, rovnako ju neuhradil ani žalovaný v 2.

rade, preto právny predchodca žalobcu listom zo dňa 2.5.2005 zaslal žalovaným v 1. a 2. rade výzvu
na zaplatenie celého úveru a jeho príslušenstva, čím sa úrok stal splatným dňa 2.5.2005. Žalobca si
žalobou uplatňoval čiastku 1.916,38 €, ktorá pozostáva z nezaplatenej istiny 995,82 € a vyčíslených
úrokov, celkovo vo výške 920,56 € (ku dňu 26.11.2010).Na pojednávaní dňa 21.3.2012 žalobca čiastočne zobral svoj návrh o sumu 550 € späť, pretože zo strany
žalovanýchdošlok11platbámpo50€azotrvalna zaplateníistinyvovýške1.366,38€spríslušenstvom.

Na pojednávaní konanom dňa 11.3.2013 zobral žalobca späť svoj návrh v časti o 200 €, ktorú započítal
do úroku a naďalej trval na istine vo výške 1.166,38 € (nezaplatená istina 995,82 € a vyčíslené úroky
170,56 €) s príslušenstvom.

Opatrovník žalovaných v 1. a 2. rade písomne dňa 8.3.2013 vzniesol námietku premlčania.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi právnym
predchodcom žalobcu Poštovou bankou, a.s., Bratislava a žalovanou v 1. rade bola uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. 014012/0001/05, v ktorej boli uvedené podmienky čerpania úveru, spôsob,
výška a termín splácania úveru, zabezpečenie úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti. Keďže
žalovaná v 1. rade nesplácala tento spotrebiteľský úver, došlo k zosplatneniu tohto úveru zo strany

právneho predchodcu žalobcu, a to dňom 2.5.2005. Potom, ako opatrovník žalovaných v 1. a 2. rade
vzniesol v priebehu konania námietku premlčania, žalobca namietal, že žalovaný v 2. rade uznal svoj
záväzok voči nemu a ako dôkaz predložil súdu dohodu o spôsobe úhrady záväzku formou splátkového
kalendára, ktorú mal uzavrieť žalobca so žalovaným v 2. rade dňa 16.4.2006. Z predmetnej dohody
vyplýva, že žalovaný v 2. rade ako dlžník (nie ako ručiteľ z úveru poskytnutému žalovanej v 1. rade)

uznal svoj záväzok voči veriteľovi (žalobcovi) z úveru č. 0014048806 vo výške 1.812,69 €. Zároveň sa
zaviazal svoj záväzok uhradiť veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach v období 36 mesiacov,
vždy najneskôr k 15. dňu v mesiaci vo výške 50,35 €. Súd prvého stupňa poukázal na to, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v 1. rade mala č.
014012/0001/05 a z uvedeného dôvodu mal za to, že žalobca nepreukázal uznanie záväzku žalovaným

v 2. rade voči jeho nároku uplatnenému v tomto konaní zo zmluvy č. 014012/0001/05. Následne súd
prvého stupňa poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou upravenou v Občianskom
zákonníku, preto súd sa zaoberal námietkou premlčania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Aplikujúc ustanovenia § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zák. súd prvého stupňa uzavrel, že k zosplatneniu úveru
došlo dňa 2.5.2005 a návrh na začatie konania bol podaný dňom 2.12.2010, teda po uplynutí premlčacej

lehoty v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zároveň súd prvého stupňa doplnil, že
aj v prípade, ak by premlčacia lehota bola posudzovaná podľa Obchodného zákonníka ako štvorročná,
došlo v tomto prípade k márnemu uplynutiu aj takto stanovenej štvorročnej lehoty. S poukazom na
uvedené, pretože nedošlo k platnému uznaniu dlhu zo strany žalovaného v 2. rade, súd v časti návrhu,
kde žalobca zotrval na žalobnom návrhu, žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V časti o sumu 750 € , kde došlo k späťvzatiu návrhu, súd konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého poukázal na to, že žalobca
mal úspech len v sume 750 €, ktorú žalovaní zaplatili, t.j. 39,13% a neúspech v časti 60,87%, avšak

úspešnejší žalovaní si náhradu trov konania neuplatnili (trovy konania im nevznikli),preto účastníkom
náhradu trov nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol a výroku
o trovách konania, podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol zrušiť v napadnutej časti rozsudok

Okresného súdu Košice I a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil
odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že postupom súdu prvého stupňa
bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu, ktorý neakceptoval uznanie záväzku realizované žalovaným v
2. rade v dohode z dôvodu, že v dohode je uvedené č. 0014048806, oproti čomu zmluva o úvere má č.
014012/0001/05, pričom poukázal na to, že súd pri preskúmavaní dohody neuviedol, že tento rozdielny
číselný údaj považuje za spornú skutočnosť, a teda nepostupoval v súlade s ust. § 118 ods. 2 O.s.p., čím
podľa názoru žalobcu odňal žalobcovi právo reagovať na túto úvahu súdu a predložiť ďalšie dôkazy na

odstránenie tejto prípadnej spornosti. Neakceptovanie uznania uvedeného v dohode bolo pre žalobcu
prekvapivé, pretože sa o ňom dozvedel až z doručeného rozsudku, čo nekorešponduje s citovaným
ustanovením. Poukázal na dôvodovú správu k ust. § 118 ods. 2 O.s.p., ako aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, č.k. 3 M Cdo 18/2010. Z obsahu zápisnice z pojednávaniazo dňa 14.3.2014 vyplýva, že súd opomenul postup podľa ust. § 118 ods. 2 O.s.p., čo je dôvodom na
zrušenie napadnutého rozsudku.
V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní na odstránenie spornosti uznania nároku podal

nasledujúce vysvetlenie: V dohode je úver identifikovaný číslom úverového účtu 0014048806, pričom
toto číslo úverového účtu sa vzťahuje k zmluve o úvere č. 014012/0001/05, čo vyplýva zo samotnej
úverovej zmluvy, kde hneď na prvej strane sú uvedené obe tieto čísla, z ktorých jedno označuje číslo
zmluvy a druhé číslo úverového účtu, t.j. obe sú podľa názoru žalobcu identifikačnými údajmi toho istého
záväzku. Z uvedeného podľa názoru žalobcu nespochybniteľne vyplýva, že v dohode žalovaný v 2. rade

uznal záväzok zo zmluvy o úvere č. 014012/0001/05 identifikovaný číslom účtu 0014048806, ktorý je
predmetom tohto súdneho konania.
Zároveň žalobca vyjadril nesúhlasné stanovisko s právnym záverom súdu prvého stupňa, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere je zmluvou upravenou v Občianskom zákonníku, pričom poukázal na to, že
súd neuviedol konkrétne ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré mal na mysli. Upriamil pozornosť
na to, že zmluva uzatvorená so žalovanou v 1. rade bola uzatvorená podľa ustanovení § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka, pričom v ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodný zákonník zaraďuje
úverovú zmluvu medzi absolútne obchodné záväzkové vzťahy. Vzťahy zo zmluvy o úvere sa spravujú
ustanoveniamiObchodnéhozákonníkabezohľadunapovahuzmluvnýchstrán,tedabezohľadunato,či
zmluvnou stranou je podnikateľ alebo nepodnikateľ. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle ust.
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka sa aplikuje len na tie právne vzťahy, ktoré Obchodným zákonníkom

upravené nie sú. Na základe uvedených skutočností sa na inštitúty, akými sú najmä premlčanie,
spôsob započítavania platieb, uznanie záväzku a podobne, ktoré neupravuje zákon o spotrebiteľských
úveroch, podľa názoru žalobcu použijú ustanovenia upravujúce konkrétny typ zmluvy, v závislosti od
ktorej sa tá ktorá spotrebiteľská zmluva odvíja, t.j. v tomto prípade Obchodný zákonník. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 33 Odo 1351/2004 zo dňa 29.11.2005, podľa ktorého

právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa bude aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy
v dobe uskutočnenia právneho úkonu, ako aj na skutočnosť, že podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, účinného až odo dňa 1.1.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. K uzatvoreniu tejto konkrétnej zmluvy došlo
11.1.2005, a preto aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka by znamenala neprípustnú retroaktivitu.

Žalobca žiadal, aby sa na právny vzťah aplikoval právny režim Obchodného zákonníka, pretože
tento právny režim je pre úverovú zmluvu stanovený priamo zákon, teda nie na základe dohodnutej
zmluvnej podmienky, kde poukázal na názor Krajského súdu v Trnave vyslovený v uznesení č.k. 9 Co
224/2011-128 zo dňa 27.11.2012, ako aj na uznesenie č.k. 9 Co 162/2012 zo dňa 22.11.2012 Krajského
súdu v Nitre a uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 27.3.2013, č.k. 6 M Cdo 4/2012, a iné rozhodnutia,

napríklad Okresného súdu Prešov.

Žalobca je preto toho názoru, že záväzok uplatnený v tomto konaní nie je premlčaný jednak z dôvodu
uznaniazáväzkužalovanýmv2.radedohodou,akoajspoukazomnato,žedošlokčiastočnémuplneniu
zo strany žalovaného, kde poukázal na ust. § 323 ods. 2 v spojení s ust. § 407 ods. 3 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého, ak dlžník splní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku
dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Žalovaná v 1. rade
splnením časti záväzku uznala svoj záväzok voči žalobcovi.

Opatrovník žalovaných sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v medziach odvolania,
t.j. v rozsahu vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods.1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

v 1.rade nie je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.4.2016, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach (§ 156 ods.1, 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods.2 O.s.p.).

Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm.d/ a f/ a z dôvodu, že postupom súdu prvého
stupňa bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p.Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas

konania najavo inak alebo sa môže jednať o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. O nesprávne skutkové zistenia môže ísť aj v prípade, ak
dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p.

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 133 až § 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého
stupňa vec posúdil po právnej stránke.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právny záver a aplikuje

konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu,
v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä
procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o

pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu (nepredvolanie alebo oneskorené
predvolanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O.s.p.) alebo poučenie o
dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O.s.p.), rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania,
aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca
sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní nebolo postupované v súlade s príslušnými

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§
122 ods.1 O.s.p.), svedok nebol riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným
v § 129 ods.1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod.

Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru,
že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože postupu prvostupňového súdu v konaní a ani
jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z vyššie
uvedených dôvodov.

Podľa názoru odvolacieho súdu postupom súdu prvého stupňa, ktorý sa dôsledne neriadil ust. § 118
ods.2 O.s.p. ( čím neumožnil žalobcovi riadne uplatniť svoje procesné právo vyjadriť sa k všetkým
skutočnostiam a reagovať na súdom mienenú spornosť a predložiť dôkazy vyvracajúce túto spornosť)
nedošlo na strane žalobcu k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože takéto opomenutie povinnosti
postupovať podľa § 118 ods.2 O.s.p. je možné považovať za inú vadu konania, ktorá nezakladá

sama o sebe odvolací dôvod(na rozdiel od procesných vád taxatívne vymenovaných v ust. § 221
ods.1 O.s.p.) ,ale takáto vada je právne relevantná len v prípade, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd tu poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 7Cdo/36/2014, 4Cdo/167/2012, v zmysle ktorého: „ak predseda senátu (samosudca) toto
zákonnéustanovenie(§118ods.2O.s.p.)nedodrží,nemátožiadenpriamydosahnamožnosťvylúčenia

účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie
citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods.2 O.s.p. zo
strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné

považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno
dovolanie v zmysle § 241 ods.2 písm.b/ O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.“V nadväznosti na uvedené sa v tomto konaní podľa názoru odvolacieho súdu nejedná o vadu ,ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci . Žalobca namietal porušenie ust. § 118 ods.2 O.s.p.
vo vzťahu k nevyjadreniu názoru súdu o spornosti- neakceptovaní uznania záväzku realizovaného

žalovaným v 2.rade v dohode ,majúc za to, že v prípade, ak by mal možnosť vyjadriť sa k tejto
skutočnosti, ktorú súd považoval za spornú a predložiť dôkazy vyvracajúce túto spornosť, došlo by k
inému posúdeniu samotnej dohody. Odvolací súd sa s týmto názorom nezhoduje, naopak má za to, že
aj v prípade, ak by súd postupoval podľa §118 ods. 2 O.s.p.a uviedol svoj názor o spornosti uznania
a žalobca by mohol uplatniť svoje procesné právo reagovať na súdom mienenú spornosť a predložiť

dôkazy vyvracajúce túto spornosť spôsobom ako to učinil v odvolaní nedošlo by k inému posúdeniu
samotnej dohody ani k inému rozhodnutiu vo veci.
Žalobca v odvolaní poukázal na to, že v dohode je úver identifikovaný číslom úverového účtu, ktorý
sa vzťahuje k predmetnej úverovej zmluve, pričom obe tieto čísla považuje za identifikačné údaje toho
istého záväzku. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vysvetlenie by nebolo spôsobilé privodiť iné
posúdenie uznania záväzku žalovaným v 2.rade v predmetnej dohode pretože nie je možné súhlasiť

s názorom žalobcu, že záväzok je identifikovaný okrem čísla zmluvy aj číslom účtu, na ktorý sa
vzťahuje. Odvolací súd tu upriamuje pozornosť na obsah ručiteľskej listiny č. 014012/0001/05/1,ktorá
bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 2.rade za účelom zabezpečenia
pohľadávok právneho predchodcu žalobcu vyplývajúcich zo zmluvy č.014012/0001/05, s tým, že v tejto
listine sa nenachádza údaj o čísle účtu (iba uvedený údaj o čísle zmluvy).Číslo účtu je uvedené iba v

zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú však žalovaný v 2.rade nepodpisoval.
Z uvedeného je zrejmé, že pri uznaní záväzku tento nebol identifikovaný v súlade s ručiteľskou listinou,
zakladajúcou právny titul nároku uplatneného v tomto konaní. Nedostatočné alebo nesprávne označenie
záväzku nie je možné dodatočne opraviť uvedením vysvetlenia, že sa jedná o číslo účtu, na ktorý sa
záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vzťahoval.

V zmysle ust. § 558 Obč.zák., ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok
len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu dlžníkom je voči ručiteľovi účinné len vtedy, keď s ním ručiteľ vyslovil súhlas (§ 548 ods.3).

Z citovaného ust. § 558 jednoznačne vyplýva, že uznanie dlhu musí mať písomnú formu a musí byť
z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky tak, aby nedošlo k možnej zámene, pričom v danom
prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie je pohľadávka dostatočne špecifikovaná, teda nie je zrejmý

dôvod vzniku pohľadávky, nakoľko v tomto uznaní sa nenachádza číslo zmluvy, ktoré jediné môže
dostatočne špecifikovať, o akú pohľadávku sa jedná. S poukazom na uvedené v tomto konkrétnom
prípade nedodržanie postupu podľa § 118 ods.2 O.s.p. zo strany prvostupňového súdu nemožno
považovať za procesnú vadu v dôsledku ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdu.

Zanedôvodnúpovažovalodvolacísúdajnámietkužalobcutýkajúcusanesprávnostinázorusúduprvého
stupňa o tom, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho
zákonníka aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, keďže podľa
Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod.
Odvolací súd uvádza, že aj keď sa podľa § 261 ods.3 písm.d/ Obchodného zákonníka touto časťou

zákona spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy (okrem iných ) zo zmluvy o
úvere (§ 497), avšak podľa ust. § 52 ods.2 Obč.zák. v znení účinnom od 1.mája 2014 ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. S
účinnosťou od 1.mája 2014 bolo v zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vložené aj ust. §
5b , v zmysle ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho

premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1.mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia, tzn. že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa správne aplikoval na posúdenie predmetnej veci,

či už vo vzťahu otázky premlčania alebo vo vzťahu k riešeniu prípadného uznania dlhu ustanovenia
Občianskeho zákonníka( viď rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4M Cdo17/2014, 3M
Cdo/12/2014, 3M Cdo/9/2014, 3M Cdo/14/2014) .

Aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.apríla 2015 sp.zn. 3M

Cdo/14/2014 vyjadrujúceho zásadu, že ust. § 52 ods.2 tretej vety Obč.zák.( podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva) sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou , sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca
nepreukázal uznanie záväzku žalovaným v 2.rade voči jeho nároku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorá je predmetom tohto konania.

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že právny úkon označený ako dohoda o splátkovom kalendári,
ktorý žalobca posudzuje ako uznanie dlhu je nevyhnutné považovať za absolútne neplatný, nakoľko
sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods.1 Obč.zák.) .Dohoda o splátkach je typickým formulárovým
ošetrením krízového stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľom predkladá zdanlivo výhodný formulár o

splátkach s podsunutou časťou týkajúcou sa uznania záväzku, pričom predmetnú praktiku veriteľa súd
posudzoval podľa Smernice Rady AEP 2005/29 bod 18 preambuly s tým, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc dosiahnutie výsledok splátky.
Skutočným cieľom veriteľa je uznanie záväzku a jeho dôsledkom je predlženie premlčacej lehoty z troch
rokov na desať rokov a to pod dojmom vyvolania domnienky spotrebiteľa, že predmetom právneho

úkonu je dohoda o splátkovom kalendári. Takáto obchodná praktika veriteľa je nekalou obchodnou
praktikou, ktorá je zakázaná a je potrebné spotrebiteľa pred ňou chrániť. Z textu dohody je zrejmé, že
ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov a údaje o jednotlivých
dlžníkoch sú následne dopisované do formulára rukou. Ak dlžník podpisoval takúto dohodu, neurobil
to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol dojednanie o splátkovom kalendári. Uznanie

záväzku je cieľ sledovaný žalobcom a nie žalovaným, ide o formulárové tlačivo, dlžník pri uzatváraní
dohody o splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. O uvedenom svedčí aj tá skutočnosť, že žalobca
listinu označil ako dohodu o uzavretí splátkového kalendára, avšak táto dohoda neobsahuje údaje o
tom, akou formou sa bude predmetná pohľadávka splácať, naopak menšími písmenami zapracovanými
do textu obsahuje táto dohoda údaje týkajúce sa uznania záväzku. Toto konanie žalobcu je jednoznačne

nekalou obchodnou praktikou, a preto nemôže byť takáto dohoda o uzatvorení splátkového kalendára
a uznanie záväzku platným právnym úkonom podľa § 39 O.s.p. Z uvedeného vyplýva, že podpísaním
tohto formulára žalovaný v 2.rade by neuznal platne predmetnú pohľadávku žalobcu ani v prípade ak
by bola správne identifikovaná.

S poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k predlženiu premlčacej doby tak ako
na to poukazuje žalobca. Nakoľko k zosplatneniu dlhu došlo dňom 2.5.2005 a žaloba bola podaná až
dňa 2.12.2010( teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehote v zmysle ust. § 100 ods.1 a § 101 Obč.zák.),
pretože opatrovník žalovaných v 1. a 2.rade vzniesol námietku premlčania, súd prvého stupňa rozhodol
vecne správne, keď žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku,
ktorým bol v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý a vo výroku o trovách konania ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142

ods.1 O.s.p., pričom žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania žalovaný v 1., a 2.rade si trovy odvolacieho konania neuplatnili.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.