Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 26, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/268/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244700
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244700.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: B. V., C. A. V.. Č.. X/XX,
U., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r. o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zast.NárodnoubankouSlovenska,ul.ImrichaKarvašač.1,Bratislava,o
zaplatenie 1.505,68 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 12.
marca 2014 č. k. 10C/198/2011-621, proti uzneseniu tohto súdu z 25. apríla 2014 č. k. 10C/198/2011-637
a proti uzneseniu tohto súdu z 25. apríla 2014 č. k. 10C/198/2011-639, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 25. apríla 2014 č. k. 10C/198/2011-637 sa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 25. apríla 2014 č. k. 10C/198/2011-639 sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.505,68 eur z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s
CP“). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol aj návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI. Družstvo

žalobkyni vydalo písomnú informáciu o stave členského podielu, ktorý ku dňu 31. 3. 2010 bol v sume
1.505,68 eur. Družstvo žalobkyni vystavilo zmenku na vyplatenie sumy 1.505,68 eur. Družstvo jej
však tieto finančné prostriedky nevyplatilo. Žalobkyni bolo pri vstupovaní do družstva povedané, že nad
činnosťou družstva vykonáva dohľad H., a vzhľadom na to sa rozhodla investovať finančné prostriedky
do družstva. Výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do družstva sa
stala členom PDSI a zaplatila družstvu členský vklad, ktoré pri vystúpení z družstva vydalo žalobkyni
potvrdenie o práve žalobkyne na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ako aj zmenky. Žalobkyňa si

prihlásilapohľadávkuvkonkurze,ktorýbolnadružstvovyhlásenýuznesenímOkresnéhosúduBratislava
1 zo dňa 11. 4. 2011. Prihlásená pohľadávka žalobkyne bola správcom konkurznej podstaty popretá
a žalobkyňa podala incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie doposiaľ ukončené. Žalobkyňa
sa nezúčastnila žiadnej členskej schôdze družstva počas obdobia, keď bola jeho členom. Súd prvéhostupňa mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že investíciami vloženými do družstva, ktoré
tvorili vklady členov družstva, mal právo disponovať výhradne Capital invest o. c. p. na základe zmluvy
o riadení portfólia z 2. 6. 2008, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzavretej medzi

obchodníkom s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou zo
dňa 30. 3. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo
domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a
výzvami na zaplatenie dlžných súm. Súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo. Družstvo finančné
prostriedky, ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde

by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali
s peniazmi družstva na základe udeleného súhlasu družstva. Na základe schváleného prospektu
investície úradom pre finančný trh zo dňa 21. 3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002, bolo družstvo
oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol
informačným dokumentom, z ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Do
1. 6. 2010 H. ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - v súlade so zákonom číslo

566/2001 Z. z. postupovali správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo H. povinné predkladať polročné
správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej
finančnej situácii družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva ako
aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a H. dňa 24. 8. 2007. Po týchto rokovaniach
Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo H. písomnú odpoveď, v ktorej zdôraznilo, že zo strany družstiev

nedošlokporušeniuzákonaaprospektovinvestíciíschválenýchúradomprefinančnýtrh.Vyjadrilosaajk
systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, pričom podľa jeho názoru narušenie
tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady,
keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu
aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné

nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI holding, a. s.
V odpovedi družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä
dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že zmenou by mohlo prísť k
ich ohrozeniu respektíve narušeniu dôveryhodnosti družstiev, aby nebolo naďalej zo strany ich členom
možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Družstvo až listom doručeným

H. dňa 15. 4. 2010 požiadalo H. o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, potom čo
mu tento vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. H. následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5.
2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. H. zároveň vyzvala družstvo, aby predložilo
žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní
finančných prostriedkov, keďže H. zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna.

Družstvo predložilo H. žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28. 4. 2010. Podaním
žiadosti bolo začaté konanie OPK - 5664/1/2010, ktoré bolo prerušené na čas, po ktorý družstvo
bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení
lehoty na odstránenie vád žiadostí nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho H. rozhodnutím zo dňa 26.
8. 2010 konanie vo veci zastavila. H. súčasne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa

ustanovenia § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1
písm. b/, c/, h/ zákona o cenných papieroch a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch. Rozhodnutím z 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011, H. družstvu zakázala
predaj majetkových hodnôt. H. na základe získaných poznatkov činnosti družstva ako aj obchodníka s
cennými papiermi dňa 27. 7. 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení

zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 8. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného
poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a/ Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že
žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke s poukazom na čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., § 127 ods. 2, § 128 zákona

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách. Podľa súdu prvého stupňa žalobkyňa
v konaní nepreukázala, že by H. vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala. V konaní bolo
preukázané, že H. až od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z. z., t. j. od 1. 6. 2010, bola oprávnená
dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - družstvo - dodržiava schválený
prospekt investície. H. nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z. z., ako aj so zák. č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z troch podmienok
vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup žalovanej. Napokon súd prvéhostupňa zaujal stanovisko, že žalobu treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu
môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý je jej povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila aj v konkurznom konaní

vedenom voči družstvu, ktorého bola členom. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka
sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodenej ako predpokladu vzniku škody spôsobenej
štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok
žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobkyne
bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, žalobkyňa si však uplatnila pohľadávku incidenčnou

žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné
ustáliť výšku škody. Rovnako žalobkyňa ako bývalá členka družstva si nárok na náhradu škody môže
uplatniť v zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva družstva alebo členom
kontrolnej komisie. H. by sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním
dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo. Žalobkyňa však poukazovala na
to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany H. nad činnosťou

obchodníka s cennými papiermi. Samotná žalobkyňa poukazovala na to, že družstvo poskytovalo
finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobkyne, obchodníkovi s cennými papiermi na základe
zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový
vzťah, na základe, ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak družstvo
zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať

sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak
by sa družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by možné
teoreticky dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným
postupom H. spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V priamej
príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným

subjektom - obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane družstva, a
nie na strane žalobkyne. Preto je prípadný nesprávny úradný postup H. vyplývajúci z dohľadu nad
obchodníkom s cennými papiermi právne irelevantný. Žalobkyni totiž nevznikla škoda v priamej
príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom H. spočívajúcom v zanedbaní dohľadu
nad obchodníkom s cennými papiermi. Žalovaná v konaní preukázala, že H. dohľad nad dohliadaným

subjektom - družstvom nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu
(dohľadnadplnenímpovinnostivyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt)vsúladesust.§125
až 128 zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil družstvu prospekt
investícií, pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci H. schvaľovať zmluvu o

zriadení portfólia. H. teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, pretože v takom
prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to, že štát
nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých
má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami
a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka družstva neinvestovala predmetné

peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť, ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť
záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle Obchodného zákonníka a
stanov družstva. Žalobkyňa počas trvania členstva v družstve nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila
sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EU
2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na ktorú sa žalobca odvolával

v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EU regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením ES č.
1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie o

položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu sa
neobrátil na súdny dvor Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu
ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť
obrátiť sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodolpodľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne
trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo, aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že žalovaná
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty;

základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nemu bude zachovávať právo, a teda
orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi
predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala na to, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej ako orgánu
dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad napr. nad prospektom investície je podľa žalovanej len
formálny resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto

spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný,
resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochranu investície
spoľahol. Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nevykonávala dohľad
nad celkovou činnosťou družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom dohľade

orgánu dohľadu vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných povinností žalovanou
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001
Z. z. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“. Súd prvého stupňa

svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorý
ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovania
v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa
medzi investovaním do nebankových subjektov a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných
žalovanou. Povinnosťou H. podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a

vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich
činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona, ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007, družstvo ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany H.. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala žalovaná
zisťovať - čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi neurobila - všetky informácie a

podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolenia na činnosť vydaných H. družstvu a obchodníkovi,
čo v prípade družstva bol prospekt investícií vydaný ešte vtedajším úradom pre finančný trh a následne
pravidelne dodatkovaný zo strany H.. Povinný zákonný dohľad zo strany H. bol dokonca koncipovaný tak
široko, že H. má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia
na činnosť vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj

družstvo činnosťou obchodníka a vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov
dohliadaných subjektov. V skutkovo a právne totožnom konaní vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011
bolo preukázané, že H. už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska
rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta a
to spoločnosti CI holding a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Inými slovami, družstvo

malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a družstvom. V konaní sp. zn. 7C/206/2011 sa ďalej
zistilo, že H. sa po tomto zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto
portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany H. rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to
zmeniek vystavených spoločnosťou CI holding a. s., CI reality s. r. o. a Global production, s. r. o., pričom

posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI holding a. s. a vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom P.. F. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka. To znamená, že H. aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI holding a. s. a obchodníkom. Následne v
roku 2008 H. vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,

že obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní
tohto rozhodnutia H., okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške 10.000,- euro, rovnako ani po
zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila svoje kompetencie v zmysle
zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné opatrenia ako napr. predbežný alebocelkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušenie povolenia na činnosť obchodníkovi
alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka. Týmto
podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku

2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do družstva. H. následne svojim postupom
potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že družstvo ako aj obchodník dlhodobo porušovali zákon o
cenných papieroch, keď H. dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala
činnosť až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku
2011. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to, že H. rozhodnutím z 30. 5. 2011 zakázala družstvu predaj

majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov vytýkaných H.
v prospekte investícií je nepochybné, že Prospekt bol neaktuálny v základných, a z pohľadu investorov
rozhodujúcich skutočnostiach. H. účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010.
Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle H. dňa 27. 8.
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí

a problémov (údaje o subjektoch, ktoré ovládajú družstvo boli neaktuálne minimálne od
1. 10. 2009, údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne
minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti družstva boli neaktuálne už k 31. 12. 2006). Z uvedeného potom

vyplynulo, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm.
b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31. 12.
2006, avšak H. voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze
činnosti konečne zakázala činnosť. Ohľadom predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla, že existujúce
konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju

pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd má v
konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje
možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom
pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je
povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu.

Žalobkyňa poukázala na to, že jej pohľadávka bola správcom popretá a vedie proti správcovi incidenčné
žaloby, t. j. v danom konkurze ani viac ako 2 roky od jeho vyhlásenia nemajú ani len zistené pohľadávky,
pričom správca sa navyše opakovane vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov v konkurze
družstva 100 % v rozsahu resp., že šance na uspokojenie pohľadávok sú minimálne. Žalobkyňa
napokon v odvolaní namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že

listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne
vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O. s. p. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany H.Q. C. K. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V tomto ohľade
odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že H. bola
povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti
novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná
zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla

H. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt
investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z.). Počascelej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.

z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov / napr. správcovské spoločnosti
pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla H. kontrolovať. H.
nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. H. mohla
podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§

126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobca si musel byť vedomý
toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; §
126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z.
účinným dňa 22. 7. 2013 ). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu H. C. K. v
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu

žalobcu, že o rozsahu dohľadu H. nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je
nesprávny úradný postup štátu zastúpeného H. C. K..

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
žalobca, žalobca tento rozsudok interpretoval nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení

uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011,

ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia
pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V
tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť
objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak
z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné

uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy
neobdržia pri rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,
že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z
tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v

konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než
pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy.
V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu
majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o
speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto

stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci
konkurznéhokonanianedostanenič)avzhľadomnatonemožnoustáliťanivýškuškody.Pretojesprávny
záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá

žaloba o náhradu škody, vecne správny, a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods.
1 O. s. p.

Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.
s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.Napadnutým uznesením z 25. 04. 2014 č. k. 10C/198/2011-637 súd prvého stupňa uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov do
10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie nie je povinná
zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť

dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov.
Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta

zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak
by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 11. 04. 2014. Odvolacie
konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je žalobkyňa
povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,-

eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa
ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že
toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Napadnutým uznesením z 25. 04. 2014 č. k. 10C/198/2011-639 súd prvého stupňa uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní 21,54 eur (1,50 eur za
podaniedoručenésúdudňa25.1.2013-5strán,3,36eurzapodaniedoručenésúdudňa30.1.2013-56

strán, 16,68 eur za podanie doručené súdu dňa 17. 4. 2013 - 278 strán) v zmysle pol. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Uviedla, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní nie je povinná zaplatiť

vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov (či už
osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky
položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázala na to, že podania
boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto nebolo potrebné ich doplňovať v potrebnom

počte rovnopisov.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1. 7. 2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie §
4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.Zároveňboltýmtozákonomdozákonač.71/1992Zb.vložený§18ca,podľaktoréhozúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1.10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za
úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za
konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.).

Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie
od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. Vychádzajúc
tedaznázoru Najvyššiehosúduprezentovanéhovjehorozhodnutísp.zn.5MCdo20/2010ježalobkyňa
oslobodená od všetkých poplatkov uvedených v sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony
navrhnuté do 30. 9. 2012.

V posudzovanej veci bol poplatok vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli
súdu prvého stupňa doručené v dňoch 25. 1. 2013, 30. 1. 2013 a 17. 4. 2013. Za vyhotovenie
rovnopisov podaní žalobkyni teda oslobodenie od poplatku nemožno priznať.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, a preto jej nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľka mala na
mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov). Nebolo sporné, že podania
žalobkyne doručené súdu boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však

poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu
podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa
§ 42 ods. 3 O. s. p. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným
elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal

náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené
však nezbavuje povinnosti žalobkyňu zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.