Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/242/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217027
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217027.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. septembra
2013 č. k. 9C/63/2013-78, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 17. 09. 2013 č. k. 9C/63/2013-78 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou domáhal
od žalovaného zaplatenia sumy 4.116,35 eura z titulu majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy
sumy 823,27 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že exekučný súd zapríčinil svojim nelegálnym konaním

(nesprávnym úradným postupom) vznik škody na jeho strane. V žalobe uviedol, že ako oprávnený
subjekt navrhol písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor predložil návrh
na vykonanie exekúcie exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30. 01. 2011,
pričom konanie začalo 27. 05. 2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia, t.j.
s omeškaním viac ako 248 dní. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného

súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Nesprávny úradný postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonnýchpodmienok.Uviedolžeexekučnýsúdtým,žesvojimnelegálnympostupomvykonalopätovné
posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu

medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej
zmluvy o úvere. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Majetková škoda
predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutímvšeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl.
zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca
si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci vo výške 823,27 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná,
žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, žaloba je podaná
predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj premlčanie
návrhu.
Súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu sp. zn. 6Er/594/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 16. 07. 2010, k
čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR
19136/09. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia uznesením
č. k. 6Er/594/2010-15 z 19. 10. 2010 tak, že žiadosť zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu oprávnený

odvolanie podal. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 15CoE 528/2010-33 zo dňa 21. 01. 2011 potvrdil
prvostupňové uznesenie.
K námietke žalovaného, že žalobca podal návrh predčasne uviedol, že žalobca sa na žalovaného obrátil
so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom podal návrh na súd skôr, ako
uplynulalehota6mesiacovodpodaniatejtožiadosti.Ajkeďnávrhbolpodanýpreduplynutím6mesačnej

lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu už bolo zrejmé, že žalovaný neuznal nárok žalobcu a v rámci
predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovaného, a preto mal súd
za to, že v čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, teda návrh už nemožno považovať za
predčasne podaný.
Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v

zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k

nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01. 06. 2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,
ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 01. 06. 2010 k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe

rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Zák. č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté
pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na
základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku. Poukázal na to, že zo slovného a logického výkladu uvedeného v ustanoveniach

Exekučného poriadku dospel k názoru, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým
poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené, že ak zistí rozpor žiadosti,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však už nie je uvedená žiadna
lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie
exekúcie je v rozpore so zákonom, táto činnosť rozhodovacia si vyžaduje jednak zložitejšie právne

posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj prípadné zadováženie listinných dôkazov potrebných
pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenia súdu doručená 16. 07. 2010 a súd
rozhodol o tejto žiadosti 19. 10. 2010. Údaj uvedený v návrhu žalobcu, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti o udelení poverenia s omeškaním viac ako 169 dní, je nepravdivý.Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o
náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z

hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu škody. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní
oprávnený konštatovať. Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Exekučný súd sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol
vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj

vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade,
ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho
vydanie, považuje právna teória súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt),
teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj
rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť
prekážku res iudicata.
Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre
nesprávny úradný postup došlo k výške škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná
aj príčinná súvislosť, čo však žalobca nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu
charakterizuje v hypotetickej rovine a poukazuje na zvýšené pracovné výkony zamestnancov v súvislosti

a podávaním sťažností a urgencií.
Od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 16. 07. 2010 do uplatnenia si náhrady škody priamo
u žalovaného dňa 25. 09. 2012 neuplynula trojročná doba. O škode aj nemajetkovej ujme sa mohol
žalobca dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho právnemu
zástupcovi 27. 10. 2010. Predbežné prerokovanie nároku podal 25. 09. 2012. Nárok sa tak nepremlčal,

lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba
počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28. 09. 2012 bola podaná žaloba.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

bolo právoplatne rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v
tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo konštatované, žiadne konanie, v ktorom je možné
konštatovaťprieťahyvkonaní,saneviedlo.Nebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzinesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v
druhomrade,akbyajteoretickyžalobcanejakúškodureálnedokladoval,nepreukázaljejspojitosťspríp.

nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, teda že by mu tvrdené
náklady nevznikli aj tak, keďže exekučné konanie je právoplatne zastavené.
Rozhodnutie právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal
vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu
žiadne nevyplynuli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,

teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd
nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté

listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami

a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý

zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejavnesústredenejčinnostisúduprvéhostupňaoznačiljehopresvedčenieorozporeexekučnéhotitulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 4.116,35
eura ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 823,27 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenejlehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp.
zn. 6Er/594/2010. Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže

byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia
návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke

na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonov, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci. Za nesprávny úradný
postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po veľmi

dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, vytvorenie stavu zakladajúceho
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 19136/09 zo dňa 16. 11. 2009. Exekučné
konanie začalo dňa 27. 05. 2010 podaním návrhu a bolo vedené pod sp. zn. 6Er/594/2010. Súdny

exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci dňa 16. 07. 2010. Exekučný súd uznesením č. k. 6Er/594/2010-15 zo
dňa 19. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie, Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 21. 01. 2011 č. k.
15CoE/528/2010-33 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Exekučný súd následne uznesením zo dňa

21. 07. 2011 č. k. 6Er/594/2010-43 exekučné konanie zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 15. 12. 2009 do 31. 05. 2011, exekučným titulom
je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,

i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide o
vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu (233/1995 Z. z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok).Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010,
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a

požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní

a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Napadnutýrozsudoksúduprvéhostupňajevovýrokuvecnesprávne.Odvolacísúdsavšaknestotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia. Keďže však v danej veci bola žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietnutá, je posudzovanie existencie lehoty na vydanie
poverenia irelevantné.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,
nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok

jerozhodcovskýrozsudokvydanýnaúzemíSlovenskejrepublikyapodľaods.2,tuzemskýrozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.

Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v
písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.

Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanieexekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011

a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15-dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete

citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej
štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z

doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
povereniaupravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia
tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44

ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného

exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať

ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto

štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.

1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.