Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/118/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223660
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223660.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/161/2012-99, zo dňa 7.10.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava V č.k. 7C/161/2012-123, zo dňa 10.12.2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

III. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 27.9.2012 domáhal voči odporcovi
náhrady škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 553,20 eura, ktoré mu vznikli nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 37Er/9955/2006 tým,
že v exekučných konaniach vedených podľa procesných pravidiel Exekučného poriadku je založená
zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase.

Majetková škoda vznikla navrhovateľovi ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzidoručenímnávrhunazmenuexekútoraarozhodnutímoňom(70eurvynaloženýchvtomtoobdobí
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému, 50 eur na administráciu listín a
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde, celkovo 125 eur). Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si navrhovateľ uplatnil v
sume 553,20 eura za každý rok poznačený prieťahmi, ako potrebu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy aprimeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov štátu. Výšku nemajetkovej ujmy ako
primeranúsatisfakciuvyčíslilpaušálnespoukazomnavžalobnýchnávrhochuvedenénálezyÚstavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55,

III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, v ktorých
veciach bolo ústavným súdom sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v
trvaní viac ako jeden rok v sume 15.000,- Sk až 20.000,- Sk.

Súd prvého stupňa v odôvodnení konštatoval, že vo veci nariadil pojednávanie až po právoplatnosti

uzneseniač.k.7C/161/2012-61,zodňa20.1.2014,ktorýmbolnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonania
zamietnutý; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13.2.2014, pričom pojednávanie bolo nariadené na
29.7.2014. Uviedol, že navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal opätovne návrh na
prerušenie konania a to z rovnakých dôvodov, ako uvádzaných v návrhu z 12.11.2013. Okrem
skutočnosti, že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo právoplatne rozhodnuté, súd
prvého stupňa poukázal aj na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v prejednávaných

veciach rozhodol tak, že sťažnosti pre nedostatok právomoci odmietol, t.j. mal za to, že odpadol
aj dôvod uvádzaný navrhovateľom v návrhu na prerušenie konania a prejednal vec v neprítomnosti
účastníkov konania podľa § 101 ods. 2 O.s.p.; odporcom vznesenú námietku premlčania považoval za
neopodstatnenú vychádzajúc z toho, že navrhovateľovi bolo rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
doručené 1.12.2010, navrhovateľ sa preto mohol o škode a jej výške dozvedieť najskôr 1.12.2010

a pokiaľ si návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
podal na súde 27.9.2012, nie je možné s poukazom na § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
konštatovať premlčanie jeho práva. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ustanovenie zákona, podľa
ktorého otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky, bolo vnesené do

právnejúpravyažnovelouzákonač.514/2003Z.z.účinnouod1.1.2013,pretovsúladesprávnouteóriou
považoval za potrebné aplikovať hmotnoprávne ustanovenie platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v
čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a na súde. Navrhovateľ
uplatnil nárok na súde pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona, z čoho vyvodil, že na predmetné
konanie je nutné aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady škody, t.j. do

31.12.2012. Vzhľadom na uvedené mal za to, že je oprávnený rozhodovať o nároku navrhovateľa v
prípade prieťahov konania, resp. nesprávneho úradného postupu, uplatneného návrhom dňa 27.9.2012
podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012.

Z exekučného spisu sp. zn. 37Er/9955/2006 súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ 25.1.2010 podal

postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010 exekučnému súdu
(Okresnému súdu Bratislava V) návrh na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe
poverenia číslo: 5105 027866 vydaného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 37Er/ 9955/2006
súdnemu exekútorovi Mgr. Ivanovi Lutterovi, EX 262/2006, dňa 5.1.2007, na vykonanie exekúcie, na
návrh navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu 20.12.2006, proti povinnému:

W. H., na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 1.8.2006, ktorým bol
povinný zaviazaný zaplatiť 11.160,- Sk spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 10.800,- Sk
od 2.3.2006, ako aj trovy konania 3.952,- Sk. Okresný súd Bratislava V vyhovel návrhu oprávneného
na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého; návrh
na zmenu exekútora bol exekučnému súdu doručený 25.1.2010, pričom Okresný súd Bratislava V ako

súd exekučný o návrhu rozhodol uznesením č.k. 37Er/9955/2006-17 zo dňa 19.11.2010, právoplatným
23.12.2010.

Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázaný nesprávny úradný postup Okresného
súdu Bratislava V ako orgánu verejnej moci v exekučnom konaní v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.,

ku ktorému došlo tým, že súd v exekučnom konaní na návrh navrhovateľa ako oprávneného, o návrhu
na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v primeranej lehote. Podľa súdu prvého stupňa § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno
zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik
škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ich existencia

musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nepostačuje len záver o pravdepodobnosti splnenia
niektorej z nich. Vychádzal z toho, že žiadny právny predpis Slovenskej republiky nezakladá možnosť
odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu
stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehotepodľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Skonštatoval, že v predmetnom exekučnom konaní bolo preukázané porušenie
zásady rýchlosti konania, ale ani z návrhu, ani inými listinnými dôkazmi navrhovateľ nepreukázal (ani

nepreukazoval) vznik materiálnej škody v konkrétnej žalovanej veci; navrhovateľ sa obmedzil len na
všeobecnétvrdenievnávrhuanáhraduškodyuplatňovalakoadministratívnenáklady,ktorýchvyčíslenie
vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva
a dôverných informácii nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy (ako vyplýva z iných vyjadrení navrhovateľa), pričom sa jednalo o veci, v ktorých

bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u
povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v iných žalobách o náhradu škody uviedol,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie.
V exekučnom spise súd prvého stupňa nezistil úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu
konania na (exekučnom) súde zo strany navrhovateľa, žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania
prostredníctvom elektronických prostriedkov len ojedinele a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli

písomnepodanénaväčšípočetkonaníažvmarci2012.Malzato,žesamotnýnesprávnyúradnýpostup,
dĺžka konania posudzovaná izolovane bez spomenutých súvislostí, neoprávňuje k záveru o splnení len
jednej z podmienok zodpovednosti štátu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.; navrhovateľ nepreukázal
vznik škody pri podaní návrhu, v priebehu konania a ani na nariadených pojednávaniach.

K príčinnej súvislosti súd prvého stupňa poznamenal, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou
škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom
prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. K dôkaznej povinnosti účastníka v konaní
vo všeobecnosti uviedol, že každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach
a poznamenal, že navrhovateľ musí hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v návrhu, inak mu nie

je možné uplatnený nárok priznať. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú
všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii
dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým

podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností
významných z hľadiska hmotného práva. Mal za to, že navrhovateľ v prejednávanej veci nepreukázal
existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia
v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom, ktorý bol v predmetnej veci preukázaný, a to vznik
škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, keď v tomto smere

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno.

Záverom skonštatoval, že z obsahu žaloby síce vyplýva tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla škoda
v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote, ale navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by pôvodný exekútor (aj napriek

navrhovateľom tvrdenej strate dôvery k súdnemu exekútorovi a nutnosti aktívneho usmerňovania
súdneho exekútora navrhovateľom) objektívne nemohol, do rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora na návrh oprávneného/navrhovateľa, pokračovať vo vymáhaní pohľadávok (napr. rozhodnutie
o pozastavení výkonu činnosti exekútora). Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedených skutkových
zistení návrh ako nepreukázaný s poukazom na § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods.

1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 6 Exekučného poriadku návrh navrhovateľa ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; odporca bol v konaní v plnom rozsahu
úspešný a mal by právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení uplatnil, ale zo spisu

súd prvého stupňa nezistil žiadne trovy, ktoré by mu mali vzniknúť, preto vyslovil, že odporcovi náhradu
trov konania nepriznáva.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciupreukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľanavrhovateľajetomutakajpreto,žerozhodnutiekrajskéhosúduonámietkezaujatostijevrozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť

vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z

vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal

navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a

telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva

navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť

zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami

rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.4.2016 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na

odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky

okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
7.10.2014, doručenú 2.10.2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu.

Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.Súd prvého stupňa konštatovaním v napadnutom rozsudku, že okrem toho, že o opätovnom návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podaného z rovnakých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté,

Ústavný súd Slovenskej republiky v prejednávaných veciach rozhodol tak, že sťažnosti pre nedostatok
právomoci odmietol, čím mal za to, že odpadol samotný dôvod uvádzaný navrhovateľom v návrhu na
prerušenie konania, správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania
ako nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z
totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní

právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16
O.s.p., keď uznesením č.k. 6NcC/121/2012-14, zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Bratislava V (o.i. zákonná sudkyňa JUDr. Eva Šajmovičová) nie sú vylúčení z prejednávania a
rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval
vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v
návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti
navrhovateľa. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase
podania žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. I. ÚS 280/2014, zo
dňa 4. 6. 2014, ústavnú sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. Súd

prvého stupňa preto postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov konania. Odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na
prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj v iných konaniach), bol v
súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj
s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania

stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám

zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a

plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil
ani nepredložil ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal
na pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom, pričom účastníkom konania umožnil zúčastniť
sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali účastníci konania možnosť s dôkazmi sa oboznámiť,
vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady

kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd
prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol navrhovateľ v odvolaní, keď
exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný navrhovateľ; dokazovanie tak
bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení navrhovateľa a nie nad rámec navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek

exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie

dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. jevšak upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom
stanovenú tridsaťdňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora. Nakoľko v porovnaní so
súčasnou právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase umožňoval

súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia majúceho za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa sa vzhľadom na nedodržanie zákonom
stanovenej tridsaťdňovej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora správne zaoberal otázkou existencie
nesprávneho úradného postupu.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti

tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné

dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplývajú konkrétne náklady
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky a poznamenáva, že súd prvého stupňa
nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie navrhovateľa,
nakoľko ho navrhovateľ do spisu nezaložil a v zmysle § 101 ods. 2 veta druhá za bodkočiarkou

O.s.p., bol povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký
posudok, ktorý si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu. Dôkazné
bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku
škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou

ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností
odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu

dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.

Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času

obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a
je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných
navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkýcha navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých
ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v 30
dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé

riešenie veci.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so

záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých
zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase.

Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,

pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na

záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,
ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri
vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,

sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové
povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v

prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa
meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov
poslancov O. K., V. D., A. A. O. Q. J. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri
žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v
týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny
poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred

30.9.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom
podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie a prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.;

dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti
meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a

prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľa, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo

žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní
podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č. 286/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené

od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená aj položka 7a,
podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Odvolací súd v
súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie poukazuje na §
6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku ustanovená za

konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednom stupni. Keďže navrhovateľ podal odvolanie na súde
prvého stupňa dňa 19.11.2014, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j. konanie vo veci
samej na druhom stupni. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy
platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané
v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým

bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha
len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s
citovanými§2ods.4,§5ods.1písm.a)a§6ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch.Takýto
výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k absurdnému záveru,

že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za
odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ

určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté

uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba
pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného
možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je

podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.