Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/225/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307208123
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hušeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4307208123.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36
865 141, v ktorého mene koná konateľ a advokát JUDr. Martin Máčaj, proti povinnému: O. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. G. XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom
Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 825/07, o vymoženie sumy 2.467,63 Eur s príslušenstvom, o

odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 7Er/433/2007-22 zo dňa 16. augusta
2011, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmuznesenímsúdprvéhostupňazastavilexekučnékonanievedené naOkresnomsúde
Levice pod sp. zn. 7Er/433/2007. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
JUDr. Rudolfovi Krutému, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, trovy exekúcie vo výške 12,00 Eur do
3 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní"), § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len "zákon
o spotrebiteľských úveroch"), § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 3 ods.
1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01.01.2008, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1

smernicouRadyč.93/13/EHSz05.04.1993onekalýchpodmienkach vspotrebiteľskýchzmluvách,
ako aj rozhodnutím Súdneho dvora vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti
Roció Murciano Quintero, rozhodnutím Súdneho dvora vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a rozhodnutím Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa
04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 10.06.2007 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti

povinnému pre vymoženie sumy 2.467,63 Eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým
je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, pod sp. zn. SR 0104/07
zo dňa 01.02.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.03.2007 a vykonateľnosť dňa 08.03.2007.
Uvedeným exekučným titulom rozhodca zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 2.467,63 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 2.457,67 Eur od 15.10.2006 do

zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 466,87 Eur, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Ďalej uviedol, že na základe citovanýchustanovení z úradnej povinnosti - ex offo skúmal, či exekučný titul je v súlade so zákonom a
zistil, že tento čiastočne zaväzuje povinného na plnenia právom nedovolené, čo znamená, že exekučný
titul má vady z materiálnej stránky. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom

na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu
uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd prvého
stupňa za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu a je potrebné aplikovať nielen Všeobecné
obchodné podmienky, ale aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré
majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Ďalej súd

prvého stupňa poukázal na rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú
oprávnený vrámcisvojejpodnikateľskejčinnostipoužívavprípadochuzatváraniazmlúvrovnakého
druhuaneurčitéhopočtu.Podľanázorusúdujevšakdojednanierozhodcovskejdoložkyvspotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj
názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na

podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným
spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné
podmienky. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom je na mieste
si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu je podnikateľský subjekt - obchodná

spoločnosť založená za účelom podnikania, ktorej cieľom je dosahovanie zisku. Rozhodcovský súd
ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský
súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak
ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Dojednanie

rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k
tomu,žespotrebiteľovibolaodopretáochrana,ktorúmuposkytujúustanovenia§52anasl.Občianskeho
zákonníka a smernice č. 93/13/EHS. Teda dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto
je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nas. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s

ustanoveniamismernice93/13/EHS.Ďalejkonštatoval, žerozhodcovskýsúdnielenženeskúmal
neprijateľnézmluvnépodmienkyuvedenévpredmetnejspotrebiteľskejzmluve,alepriznaloprávnenému
aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje
91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za nesplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore
s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale

pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného
práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach
nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu nebolo možné
len čiastočne zastaviť túto exekúciu, preto ju zastavil v celom rozsahu. Týmto nie sú dotknuté nároky

oprávneného domáhať sa svojich nárokov pri rešpektovaní ustanovení na ochranu spotrebiteľa.
Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie z
dôvodu, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie v sume 12,00 Eur vrátane DPH, ktoré pozostávajú z
odmeny za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 15 ods.1 písm. a), b) a c) Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, v znení

účinnom od 01.05.2008.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K tvrdeniam o
aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS oprávnený uviedol, že smernice vydávané v

rámci acquis communatutaire majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty
spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich jednotlivý členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do
svojho právneho poriadku. Keďže v tomto prípade bola smernica implementovaná do právneho systému
na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský štát ju nemôže používať ako prameň
práva, ale musí aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá. Oprávnený však

poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka,navzťahyvzniknutézozmluvyoúveresavždyaplikujúustanoveniaObchodnéhozákonníka,
a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše účastníci si v bode 19 Všeobecných obchodnýchpodmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere,
dohodli, že v zmysle § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú
spravovaťObchodnýmzákonníkom.Vdefiníciispotrebiteľskéhoúverusapojemúverdoplnilažzákonom

č. 568/2007 Z. z., pričom táto novela nadobudla účinnosť až 01.01.2008. V tomto smere poukázal aj na
rozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Cob/271/09 asp.zn.43Cob/224/08ako
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20Cob/406/06. Podľa ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie
dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Predmetná zmluva obsahuje náležitosti zmluvy
ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré
je svojou povahou kogentným ustanovením. Súd v napadnutom uznesení teda aplikoval právnu úpravu,
ktorá nebola v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte aktuálna. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 26Cob/147/2008 zo dňa 26.02.2009 v zmysle ktorého zmluvu o úvere nie je možné podriadiť
pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla

podľa Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke uviedol, že s povinným bola
uzatvorená zmluva obsahujúca rozhodcovskú doložku, pričom je nepochybné, že rozhodcovská doložka
je tzv. nevýhradnou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď
prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. Nevyžaduje teda, aby
spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Z jej textu vyplýva, že zmluvné

strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Mal za to, že je zrejmé,
že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel
zákonodarcuzakázaťrozhodcovskékonanieúplne, alehoibaobmedziť.Jeúplnenepochybné,že
tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné a to jednak v zmysle vnútroštátneho
ale aj európskeho práva. V zmysle príslušnej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského

konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Uviedol, že v danom prípade však rozhodcovské
konanie prebiehalo na základe a v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenia
súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter

a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že
výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol
úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu,

ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci
dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti
s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, a rozhodnutie sp.

zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania
a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany
odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za
podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve

o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Zdôraznil, že
dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce
mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto
sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti

riadne a včas splní. Zároveň zdôraznil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny
vzťah z nej vyplývajúci absolútnym obchodom, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne
požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Záverom konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný,

a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Oprávnený zároveň nesúhlasil ani s výrokom, ktorým ho súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie.Súdny exekútor nezaujal stanovisko k obsahu odvolania oprávneného.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni
odvolaniu oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa §
212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého
uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Oprávnený dňa 07.09.2012 doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako návrh na prerušenie

konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu, ktorým navrhol, aby odvolací súd prerušil predmetné
exekučné konanie a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky v tomto znení:
1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. Apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohysmerniceRady93/13/EHSz5.Apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory,ktorévzniknúzozmluvy(vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie)budúriešenéa)pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie
exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie

uvedených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie je potrebné ako nedôvodný
zamietnuť. Odvolací súd má za to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu,
že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Keďže
v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne vylučuje
prerušenie exekučného konania odvolací súd návrh oprávneného ako nedôvodný zamietol. Výnimka z

uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v z.č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii.

Odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie
konania boli už riešené aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, že súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné
podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je

povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu
Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.1Cdo60/2013zodňa13.marca2013).Posúdeniepredmetnýchotázokoprávnenéhoa
ichvyriešenievšakpatrídovýlučnejprávomocivnútroštátnehosúdubezpotrebyprejudiciálnehovýkladu
(rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd z týchto dôvodov návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver a svoje rozhodnutie úplne a riadne odôvodnil.

Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods.2 OSP.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je

oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Preto, ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah

zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený
rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného

poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu
právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej
časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnýmistranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že
spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si
vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy

sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní

skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského
súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti
verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s
článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok 6 ods.1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení

Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a
smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS
372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom

Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere
odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý

bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu

i bez návrhu exekúciu zastaviť.

Rozhodcovská zmluva (doložka) je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a
spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v
neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo

platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi
odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka
mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa
rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednou z neprijateľných
podmienokjesamotnározhodcovskádoložka.Akákoľvekrozhodcovskádoložkabezohľadunajejformu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská

doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom
konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a
podaťžalobualeboakýkoľvekinýopravnýprostriedoknavšeobecnýsúd,pričomideoprávospotrebiteľaupravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že aj keď v čase
uzavretia zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také
ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až
zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú
doložku tak, aby bola v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa

ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniebudúriešené:predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského

súdu.

Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedená rozhodcovská doložka prakticky de facto
vylučuje všeobecný súd z prejednania veci, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že všetky
spory zo zmluvy môžu byť prejednané iba pred uvedeným rozhodcovským súdom. Táto rozhodcovská

doložka síce formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, avšak ak jedna zo strán
podá žalobu na rozhodcovský súd (žalobca) druhá strana (žalovaný) sa už nemôže domáhať svojich
práv na všeobecnom súde, pretože to priamo rozhodcovská doložka vylučuje. Odvolací súd dospel k
záveru, že táto rozhodcovská doložka odníma spotrebiteľovi (povinnému) domáhať sa svojho práva zo
zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd rozhodcovskú doložku posúdil ako

neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
ktorá spôsobuje jej neplatnosť.

Uvedené dojednania teda vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento
toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade,

že by bola rozhodcovská doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v
prípade, ak by odporca mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i
ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne

v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza
prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo
i v tomto prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej
doložky spočíva výlučne na žalobcovi.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej
doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na
danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť

vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Odvolací súd rozhodol prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.