Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 5, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 7C/716/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104133442
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Farkášová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8104133442.28

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v právnej veci žalobcov 1. A. A., nar.

XX.X.XXXX, bytom XXX XX A., A. Č.. XX a 2. M. V., nar. X.X.XXXX, bytom H. Č.. XXX, obaja právne
zastúpení JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova č. 8, proti žalovaným
1. Prešovský samosprávny kraj, so sídlom v Prešove, Námestie mieru č. 2, zastúpeného Správou a
údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja, Jesenná 14, 080 05 Prešov, 2. Slovenská republika
- Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Námestie slobody č. 6, v konaní o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Nepripúšťa zmenu žalobného petitu jeho rozšírením titulom náhrady za vznik práva zodpovedajúcemu

vecnému bremenu podľa písomného podania žalobcov zo dňa 7.1.2015.

II. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade titulom bezdôvodného obohatenia za
obdobie od 15.12.2004 do 30.6.2009 sumu 1 061,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 1 016,19 eur odo dňa 1.7.2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade titulom bezdôvodného obohatenia za

obdobie od 15.12.2004 do 30.6.2009 sumu 1 061,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 1 061,19 eur odo dňa 1.7.2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcov v 1. a 2. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade zamieta.

V. O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 7C 716/2004 - 583 zo dňa 7. Decembra 2012 súd žalobu

voči žalovanému Slovenská správa ciest a Slovenská republika Ministerstvo dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zamietol, vo vzťahu medzi žalobcami a týmito žalovanými
náhradu trov konania nepriznal. Žalovaného Prešovský samosprávny kraj zaviazal zaplatiť žalobcovi v
1. rade sumu 471,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 12. Decembra 2005 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi v 2. rade sumu 471,65 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 6 % ročne od 12. Decembra 2005 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobný návrh voči žalovanému v 2. rade Prešovskému samosprávnemu

kraju zamietol a o trovách konania rozhodol postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa vyplynulo, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti a to každý v podiele 1 k celku, zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXX. Touto žaloboužalobcovia žiadali, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť im odplatu titulom náhrady za vecné bremeno.
Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvedenou v žalobe, nárok žalobcov posúdil ako nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Pre súd bolo nepochybné, že medzi účastníkmi konania nevznikol

žiadenzmluvnývzťah,tedanárokodktoréhoodvíjajúžalobcoviasvojnárok.Súdboltohonázor,ženárok
žalobcov bol založený na princípe bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka,
ktoré vzniklo tým, že majetok zodpovednostného subjektu sa nezmenšil, hoci by k takémuto zmenšeniu
došlo, ak by plnil svoju povinnosť platiť odplatu za užívanie nehnuteľnosti žalobcom. Súd uviedol svoj
právny názor, podľa ktorého Zákon č. 66/2009 Z.z. nie je možné aplikovať spätne na vzťahy založené

medzi účastníkmi a nie je možné v tomto prípade použiť ani zásadu analógie legis. Súd zaviazal na
náhradu titulom bezdôvodného obohatenia Prešovský samosprávny kraj, pričom vychádzal zo znenia
§ 3d ods. 2 v spojení s ustanovením § 24b Zákona č. 135/1961 Z. z. o pozemných komunikáciách
(cestný zákon) v spojení so Zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobnosti z orgánov
štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v spojení so Zákonom č. 446/2001 Z. z. o majetku
VÚC, vychádzal z toho, že dňom 1.1.2004 prešli práva a záväzky viažúce sa na cesty 2 a 3 triedy

na samosprávne kraje. Podľa názoru súdu tak na Prešovský samosprávny kraj prešiel nielen majetok,
práva a pohľadávky, ale aj záväzky k tomu viažúce sa. Súd bol toho názoru, že na majetkovoprávne
vysporiadanie vzťahu so žalobcami je povinný Prešovský samosprávny kraj ako vlastník cestného
telesa, na ktorého podľa citovaných zákonných ustanovení prešli aj záväzky. Súd každému zo žalobcov
priznal sumu 471,65 eur a na túto náhradu zaviazal Prešovský samosprávny kraj s odôvodnením, že

je vlastníkom pozemnej komunikácie, ktorá naňho prešla z vlastníctva štátu. Súd vo svojom rozhodnutí
poukázal aj na to, že podľa jeho názoru došlo k zásahu do vlastníckych práv žalobcov, ktoré je
garantované Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, ako aj Občianskym
zákonníkom. Zároveň súd priznal žalobcom aj nimi požadovaný úrok z omeškania. Pokiaľ ide o žalobný
petit v časti, ktorou žalobcovia požadovali náhradu škody vo výške 392 230,- Slovenských korún spolu s

úrokom z omeškania titulom spôsobenej škody, ktorá im vznikla titulom, že nemohli svoj pozemok v ich
výlučnom vlastníctve užívať, súd žalobu v tejto časti zamietol. Súd mal za to, že v tejto časti žalobného
návrhu žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Súdu vôbec nešpecifikovali ako dospeli k uplatnenej
pohľadávkevovýške392230,-Slovenskýchkorún.Zároveňsúdnemalzapreukázanúpríčinnúsúvislosť
medzi konaním žalovaných a vznikom škody. Súd bol toho názoru, že v časti uplatnenej náhrady škody

žalobcovia nepreukázali základné atribúty ako predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu,
preto v tejto časti ich žalobný návrh zamietol.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co 51/2013 - 650 zo dňa 8. Apríla 2014 súd potvrdil
rozsudok súdu I. stupňa, čo do zamietnutia žaloby voči žalovanému v 1. rade a súvisiacom výroku o

trovách konania. Potvrdil rozsudok čo do povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade
každému po 471,65 eur s príslušenstvom v lehote do 3 dní. Zároveň potvrdil rozsudok čo do zamietnutia
žaloby voči žalovanému v 2. rade v rozsahu žiadanej náhrady za čas od 14.12.2001 do 13.12.2002.
Zrušil rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 3. rade a o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti voči žalovanému v 2. rade okrem sumy 23 350,- Slovenských korún, čo v prepočte

na eurá predstavuje sumu 775,08 eur a súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec
vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom
12.6.2014.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu I. stupňa, že v tomto prípade je nárok žalobcov potrebné

posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, bol toho názoru, že bezdôvodným obohatením v tomto prípade
je to, o čo sa neznížil majetok žalovaného Prešovského samosprávneho kraja, ktorý by sa pri platení
nájomného zmenšil. Výška bezdôvodného obohatenia je tak reprezentovaná výškou primeraného a
obvyklého nájomného za pozemok žalobcov v žalovanom období. Podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodujúce bolo to, že Prešovský samosprávny kraj je vlastníkom stavby nachádzajúcej sa na pozemku

žalobcov. Predmetom tohto sporu nebolo zaplatenie nájomného, na ktoré by bol nárok len pri platne
uzatvorenej nájomnej zmluve, ale žalobou bol uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoré bolo kvantifikované výškou primeraného a obvyklého nájomného. Aj Krajský súd v Prešove
poukázal na to, že na Prešovský samosprávny kraj prešli všetky práva a povinnosti s tým spojené
podľa ustanovenia § 24b Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Z uvedeného preto

bolo správne vyvodiť názor, že pasívne vecne legitimovaným v tomto konaní je Prešovský samosprávny
kraj. Aj odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu I. stupňového súdu, že za obdobie od 14. Decembra
2002 do 14. Decembra 2004 je za bezdôvodné obohatenie zodpovedný Prešovský samosprávny kraj.
Suma priznaná súdom I. stupňa bola správna, pretože suma 471,65 eur bola určená znalcom L..W. G. v Znaleckom posudku č. 57/2011 zo dňa 6.6.2011 ako všeobecná cena nájmu za parcelu
registra ,,C“ č. XXX/X o výmere X XXX m2 vo výške 350 eur mesačne a ďalším znalcom L.. M. Š.,
Y.. v Znaleckom posudku č. 23/2010 zo dňa 22.4.2010 ako cena nájomného za znemožnenie užívania

pozemku a to parcely registra ,,C“ č. XXX/X a XXX/X o výmere X XXX m2 vo výške 121,65 eur.
Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu I. stupňa v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody
vo výške 392 230,- Slovenských korún. Rozhodnutie súdu I. stupňa v tejto časti považoval odvolací
súd za predčasné. Úlohou súdu I. stupňa podľa názoru odvolacieho súdu tak bude v ďalšom konaní
vyzvať žalobcov, aby preukázali vznik škody, existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupomžalovanýchazníženímichmajetku,podmienkyvznikuzodpovednostizaškoduimspôsobenú.
Odvolací súd poukázal na to, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je
daná táto zodpovednosť. Iba ak žalobcovia preukážu splnenie všetkých zákonných podmienok bude im
možné priznať náhradu škody a to vo výške, ktorú preukážu. Vo svojom rozhodnutí dal odvolací súd do
pozornosti súdu I. stupňa aj tú skutočnosť, že v podaní žalobcov zo dňa 5.6.2006 v bode 5. si uplatnili

náhradu za vecné bremeno zriadené na parcele č. XXX/X v sume 1 000,- Slovenských korún mesačne
a to každoročne do budúcna vo výške 6 000,- Slovenských korún každému a to až do zmeny pomerov.
Odvolací súd dal súdu I. stupňa do pozornosti, že aj o tomto nároku žalobcov je potrebné rozhodnúť.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie je súd I. stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejednal a vykonal dokazovanie
oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou žalobného návrhu a to Listom vlastníctva č. XXXX,
Grafickou identifikáciou parciel č. XXXX/XX, Geometrickým plánom č. XXX/XXXX, Dohodou o prechode

majetku z vlastníctva štátu na Prešovský samosprávny kraj, Znaleckými posudkami znalca L.. W. G. a
L.. M. Š. a L.. W., ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX sú žalobcovia v 1. a 2. rade vedení ako podieloví spoluvlastníci
nehnuteľnosti každý v podiele 1 k parcele č. XXX/X o výmere XXX m2 - trvalé trávnaté porasty a parcely

č. XXX/X o výmere X XXX m2 - druh pozemku orná pôda.

Na týchto nehnuteľnostiach, ktoré boli vytvorené na základe geometrického plánu sa nachádza
stavba, a to štátna cesta, v úseku W. - F., ktorá bola realizovaná v rokoch 1984 až 1989, bez
predchádzajúceho majetkovo právneho vysporiadania. Zápis o odovzdaní a prevzatí stavby bol

vyhotovený dňa XX.XX.XXXX. Vlastníkom tejto pozemnej komunikácie je žalovaný v 1. rade, ktorý
získal predmetný majetok delimitáciou od štátu, čo mal súd za preukázané predložením delimitačných
protokolov.Zároveňsúdubolapredloženágrafickáidentifikáciaparcielč.XXXX/XXXXzodňa14.4.2004,
kde je vyznačená stavba - cestné teleso, nachádzajúce sa na parcelách v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov v 1. a 2. rade.

Rovnako bol súdu predložený Geometrický plán č. XXX/XXXX vyhotovený dňa 22. Apríla 2005 L.. M.
G., úradne overený Správou katastra Prešov dňa 10. Mája 2005 pod č. XXX/XXXX, z ktorého vyplýva,
že na pozemku v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade sa nachádza štátna komunikácia
o výmere X XXX m2 - zastavaná plocha.

Súčasťou súdneho spisu je aj Znalecký posudok č. X/XXXX znalca L.. S. W. zo záverov ktorého pre súd
vyplynulo, že parcelám registra ,,E“ č. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku trvalý trávnatý porast a
parcela registra ,,E“ č. XXX/X o výmere X XXX m2, druh pozemku orná pôda, ktoré sú zapísané na LV
č. XXXX, zodpovedajú novo navrhované nehnuteľnosti, a to parcely registra ,,C“ č. XXX/X o výmere X

XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a parcela registra ,,C“ č. XXX/X o výmere X XXX m2, druh
pozemku trvalý trávnatý porast a parcela registra ,,C“ č. XXX/X o výmere XX m2, druh pozemku trvalý
trávnatý porast.

Dňa 27.04.2010 bol súdu doručený Znalecký posudok č. XX/XXXX znalca L.. M. Š., ktorý určil výšku

nájomného za obdobie od 14. Decembra 2011 do 14. Decembra 2004, v celkovej výške 364, 93 eur ako
nájomné za užívanie parciel registra ,,C“ č. XXX/X a XXX/X v k. ú. W..Dňa 13.6.2011 bol súdu doručený Znalecký posudok L.. W. G., ktorým určil všeobecnú cenu nájmu
za obdobie od 14. Decembra 2001 do 14. Decembra 2004 za užívanie nehnuteľnosti, a to parcely
registra ,,C“ KN č. XXX/X o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha, vytvorenej

geometrickým plánom č. XXX/XXXX, vo výške 1 050 eur.

Po rozhodnutí odvolacieho súdu tak predmetom tohto konania ostala náhrada škody, ktorú požadovali
žalobcovia titulom nesprávneho úradného postupu štátu v celkovej výške 392 230,- Slovenských korún,
ako aj náhrada titulom vecného bremena vo výške 1 000,- Slovenských korún za každý mesiac až do

zmeny pomerov.

Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v rozsudku zo dňa 8. Apríla 2014 č. k.
19Co 51/2013 - 650, výzvou zo dňa 3.6.2014 vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby súdu presne
špecifikoval z čoho pozostáva žalovaná suma vo výške 13 019,65 eur (392 230,- Slovenských korún),
ktorej sa v tomto konaní žalobcovia domáhajú a na ktorej náhradu žiada zaviazať žalovaných.

Žalobcovia v 1. a 2. rade špecifikovali svoju žalobu v časti o náhradu škody voči štátu titulom
nesprávnehoúradnéhopostupuvpísomnompodanízodňa17.Októbra2014.Rovnakoprávnyzástupca
žalobcov na pojednávaní dňa 23. Októbra 2014 súdu uviedol, že súd I. stupňa ustálil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 2002 - 2004 každému zo žalobcov priznal náhradu vo

výške 235,82 eur. Pri určení náhrady škody tak použil analógiu, to znamená žiadal, aby súd zaviazal
žalovaného v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi v 1. rade škodu vo výške 4 244,76 eur, čo je náhrada za 18
rokov za obdobie od roku 1984 do roku 2002 pri ročnej náhrade, ktorá bola ustálená súdom I. stupňa vo
výške 235,82 eur, rovnako aj úrokov za 30 rokov vo výške 3 810 eur. Rovnako tu zahrnul aj sumu 775,08
eur, titulom vynaloženia nákladov za geometrický plán žalobcom v 1. rade. Žiadal zaviazať žalovaných

v 1. a 2. rade zaplatiť každému so žalobcov sumu 8 929,84 eur. Nad uvedenú sumu vzal svoj žalobný
návrh späť, v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Škoda spočívajúca v nesprávnom úradnom postupe tak
spočíva v nečinnosti štátu, keďže od roku 1990, t.j. 24 rokov bol štát nečinný. Táto škoda predstavuje
ustálenú náhradu za každý rok v sume 235,82 eur.

Žalovaný v 1. rade sa vyjadril k tomuto nároku žalobcov v 1. a 2. rade v písomnom podaní, súdu
doručenom dňa 12. Novembra 2014, kde poukázal na právoplatné uznesenie tunajšieho súdu zo dňa
8. Novembra 2012, ktorým súd nepripustil zmenu žalobného petitu v časti, ktorou žalobcovia požadovali
náhradu za zriadenie vecného bremena za obdobie od roku 2004 do budúcna. Rovnako pokiaľ ide o
náhradu škody poukázal na § 27 Zákona č. 514/2004 Z. z. pričom mal za to, že tento zákon sa vzťahuje

na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Nárokyztýchtozákonovsanededia.Rovnakopoukázalnanázorprezentovanýodvolacímsúdom,podľa
ktorého škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daná len
vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Žalobcovia neuniesli v tomto
konaní dôkazné bremeno, v konaní nepreukázali ani prednesmi, ani v písomných vyjadreniach, v čom

mala spočívať nečinnosť žalovaných. Rovnako nepreukázali ani príčinnú súvislosť medzi týmito dvoma
predpokladmi. Žalovaný v 1. rade poukázal na Zákon č. 543/2003 Z. z. o organizácii štátnej správy
na úseku cestnej dopravy a pozemných komunikáciách. Mal za to, že samosprávne kraje vykonávajú
štátnu správu na úseku cestnej dopravy a pozemných komunikáciách podľa osobitného Zákona a to č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Aj keď zo Zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého má byť

žalovanýv1.radepovinnýtoexplicitnenevyplýva,gramatickýmalogickýmvýkladomjemožnédospieťk
záveru,žetentozákonupravujeibaprípadnúzodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiúzemnej
samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy. Z tohto dôvodu v tejto časti žalobného návrhu podľa
názoru u žalovaného v 1. rade absentuje jeho pasívna vecná legitimácia.

V písomnom podaní, súdu doručenom dňa 12. Novembra 2014 (č. l. 684 súdneho spisu) žalobcovia
upravili svoj žalobný návrh, poukázali na sčítaciu chybu na pojednávaní dňa 23. Októbra 2014 pričom
žiadali, aby súd zaviazal žalovaných nahradiť žalobcovi v 1. rade škodu vo výške 8 829,84 eur, v
prevyšujúcej časti vzali žalobu späť.

Žalovaný v 2. rade sa k zostávajúcej časti žalobného návrhu žalobcov vyjadril v písomnom podaní, súdu
doručenom dňa 20. Novembra 2014, kde žalobu žiadal v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.
V tomto písomnom podaní v časti o náhradu škody vzniesol žalovaný v 2. rade námietku premlčania.
Uviedol, že žalobcovia si uplatňujú náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu od roku 1984do 2002 a úroky z omeškania od 1984 až do roku 2014. Opierajú svoj nárok o Zákon č. 58/1969 Zb. a
Zákon č. 514/2003 Z. z. Oba tieto zákony upravujú trojročnú premlčaciu dobu. Z tohto pohľadu je nárok
žalobcov v celom rozsahu premlčaný.

V písomnom podaní, súdu doručenom dňa 7. Januára 2015 č. l. 692 súdneho spisu, žalobcovia
špecifikovalizostávajúcučasťsvojhonároku,keďpožadovalititulomnáhradyškodysumuodžalovaných
v 1. a 2. rade solidárne alebo podľa pomeru ich zodpovednosti, zaviazať ich nahradiť škodu žalobcovi v
1. rade vo výške 8 829,84 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 12. Decembra 2005 do zaplatenia a

rovnako žalobcovi v 2. rade sumu 8 054,76 eur s 9 % úrokom z omeškania od 12. Decembra 2005 do
zaplatenia. Rovnako v zmysle záverov Krajského súdu špecifikovali svoj nárok a žiadali priznať titulom
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 15. Decembra 2004 do 1.7.2009, t. j. za 4 a pol roka žalobcovi
v1.radesumu1061,19eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročneod1.7.2009dozaplateniaa
žalobcoviv2.radesumu1061,19eurs9%úrokomzomeškaniaročneod1.7.2009dozaplatenia.Týmto
podaním rozšírili svoj žalobný nárok a to v časti náhrady za vecné bremeno v zmysle Zákona č. 66/2009

Z. z, kde žiadali priznať žalobcovi v 1. rade sumu 2 350,20 eur a rovnako túto sumu žiadali priznať aj
žalobcovi v 2. rade a na jej náhradu zaviazať žalovaného v 1. rade. Svoj žalobný návrh odôvodnili tým, že
účinnosťou Zákona č. 66/2009 Z. z. od 1.7.2009 vzniklo na plochách, ktoré sú premetom tohto konania
vecné bremeno a povinnosť štátu strpieť postavenú cestu. Zároveň poukázali na právoplatný rozsudok
tunajšieho súdu sp. zn. 10C 187/2009 - 225 zo dňa 17. Októbra 2014, kde súd obdobne na tom istom

skutkovom základe a identickom prípade priznal jednorazovú náhradu a to titulom vecného bremena.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7C 716/2004 - 706 zo dňa 27. Januára 2015 súd konanie
v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške u žalobcu v 1. rade nad sumu 8 829,84 eur a u žalobcu
v 2. rade nad sumu 8 054,76 eur zastavil. Zároveň rozhodol, že o trovách konania v tejto časti bude

rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7C 716/2004 - 708 zo dňa 27. Januára 2015 súd pripustil
zmenu petitu žaloby podľa písomného podania žalobcov zo dňa 7. Januára 2015 v tom znení, že z titulu
bezdôvodného obohatenia je žalovaný v 1. rade povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade za obdobie od 15.

Decembra 2004 do 1.7.2009 v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia sumu 1 061,19 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1.7.2009 do zaplatenia a žalobcovi v 2. rade sumu 1 061,19
eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 1.7.2009 do zaplatenia.

Žalovaný v 1. Rade v písomnom podaní, súdu doručenom dňa 13.2.2015 (č. l. 710 súdneho spisu)

uviedol, že žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia môže vlastník pozemku zastavaného
pozemnou komunikáciou úspešne podať na súde len za podmienky, že nevznikol iný právny dôvod,
na základe ktorého sa môže vlastník pozemku domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva. Poukázal
pritom na usporiadanie pomerov vlastníka pozemku a vlastníka stavby s aplikáciou § 135c Občianskeho
zákonníka v spojení s § 868 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pokiaľ nie je uvedené inak,

spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. Januárom 1992. Vznik
týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. Januárom 1992 sa však posudzujú
podľa doterajších predpisov, vylučuje použitie § 451 Občianskeho zákonníka, teda uplatnenia inštitútu
bezdôvodného obohatenia. Iný právny dôvod tu bol, napríklad právo na náhradu škody. Otázkou zostáva
čas od kedy si nárok na náhradu škody mohli žalobcovia uplatňovať. Zároveň sa žalovaný v 1. rade

stotožnil s písomným vyjadrením žalovaného v 2. rade zo dňa 13. Novembra 2014, kde rozhodujúcim
obdobím pre náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu boli roky 1984 - 1990, avšak
nárok na náhradu škody podlieha trojročnej premlčacej lehote, z tohto dôvodu bola vznesená námietka
premlčania. Zároveň pokiaľ ide o náhradu za vecné bremeno žalovaný v 1. rade poukázal na svoje
písomné vyjadrenie zo dňa 6. Novembra 2014 a uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 8. Novembra 2012,

kde súd nepripustil zmenu žalobného petitu týkajúcu sa odplaty za zriadenie vecného bremena za
obdobie od roku 2004 do budúcna. Žalobu žalobcov tak žiadal zamietnuť.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva
mal plniť sám.

Podľa§455ods.1,2Občianskehozákonníka,zabezdôvodnéobohateniesanepovažuje,akboloprijaté
plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy. Takisto sa za bezdôvodné
obohatenie nepovažuje prijatie plnenia z hry alebo stávky uzavretej medzi fyzickými osobami a vrátenie
peňazí požičaných do hry alebo stávky; na súde sa však týchto plnení nemožno domáhať.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho,
pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia
vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 1 ods. 1, 2 Zákona č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinnému do 30.06.2004 ( ďalej len Zákon č. 58/1969
Zb.), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom
konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým
súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán

alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu,
ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 Zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 18 ods. 1, 2 Zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 20 Zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 22 ods. 1, 2 Zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 26 Zákona č. 58/1969 Zb., o nárokoch podľa tohto zákona rozhodujú súdy. O nárokoch na
úhradu /regres), ktoré podľa tohto zákona vznikli proti príslušníkom ozbrojených síl, rozhodujú však
orgány príslušné podľa osobitných predpisov.Podľa § 27 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré

boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu posudzoval v zostávajúcej časti nárok žalobcov
týkajúci sa náhrady škody voči štátu titulom nesprávneho úradného postupu. Rovnako odvolací súd
dal do pozornosti súdu nárok žalobcov uplatnený v písomnom podaní zo dňa 5.6.2006, kde si uplatnili
náhradu titulom vecného bremena vo výške 1 000,- Sk mesačne do budúca až do zmeny pomerov.

Žalobcovia svoj žalobný návrh v časti o náhradu škody špecifikovali, že je to náhrada za obdobie 18

rokov vo výške 235,82 eur, ktorú súd priznal titulom bezdôvodného obohatenia a to za roky od 1984
do roku 2002 pri ročnej náhrade 235,82 eur. Rovnako žiadali z tejto sumy priznať kapitalizovaný úrok z
omeškania za 30 rokov. Žiadali tak, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade solidárne, resp. podľa
pomeru ich zodpovednosti, nahradiť žalobcovi v 1. rade sumu 8 829,84 eur a žalobcovi v 2. rade sumu
8 054,76 eur, spolu s úrokom z omeškania.

V písomnom podaní, súdu doručenom dňa 7. Januára 2015 (č. l. 692 súdneho spisu) žalobcovia žiadali,
aby súd pripustil zmenu žalobného petitu jeho rozšírením keď žiadali, aby súd zaviazal žalovaného v 1.
rade poskytnúť žalobcovi v 1. rade titulom náhrady za vznik práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu
v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. sumu 2 350,20 eur a žalobcovi v 2. rade sumu 2 350,20 eur.

Súdzmenužalobnéhopetitupostupompodľa§95O.s.p.vtejtočastipodľapísomnéhopodaniažalobcov
zo dňa 7. Januára 2015 nepripustil.

Súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. Októbra 2010 sp. zn.

3Cdo 262/2009 podľa ktorého, zmena žaloby nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou posudzuje
súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu len so súhlasom
súdu. Súd zmenu žaloby nepripustí vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť pokladom
pre konanie o zmenenej žalobe. V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o

pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť,
že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby
nemôže byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a
výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu, preto táto úvaha patrí len
súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd I. stupňa, žalobca nie je

oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa
pripustila alebo nepripustila zmena žaloby nie je prípustné.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na právoplatné rozhodnutie súdu č. k. 7C 716/2004 - 579 zo dňa 8.
Novembra 2012, ktorým súd nepripustil zmenu žaloby žalobcov v 1. a 2. rade podľa ich písomného

podania zo dňa 11. Októbra 2012, v časti ktorou požadovali odplatu za zriadenie vecného bremena
za obdobie od roku 2004 do budúcna. V neposlednom rade súd poukazuje na zásadu hospodárnosti
konania. Žalobcovia svoj žalobný návrh v časti o jednorazovú náhradu titulom vecného bremena rozšírili
až v roku 2015, pričom samotné konanie na tomto súde prebieha od roku 2004. Súd poukazuje na to,
že jednorázová náhrada za vecné bremeno je založená na inom skutkovom a právnom základe ako

uplatnený nárok žalobcov v tomto konaní. Výsledky doterajšieho dokazovania podľa názoru súdu tak
neumožňujú rozhodnúť súdu aj o tomto nároku žalobcov. Zároveň súd poukazuje na to, že náhradu
titulom vecného bremena si boli žalobcovia oprávnený uplatniť aj samostatnou žalobou a to počnúc od
1.7.2009, kedy nadobudol účinnosť Zákon č. 66/2009 Z. z., kedy vzniklo zo zákona vecné bremeno na
pozemku v ich podielovom spoluvlastníctve. Z týchto dôvodov súd postupom podľa § 95 O.s.p. zmenu

žalobného petitu jeho rozšírením nepripustil.

Tak, ako odvolací súd konštatoval a vo svojom rozhodnutí č. k. 19Co 51/2013 - 650 zo dňa 8. Apríla
2014 (č. l. 11 tohto rozsudku) dal do pozornosti súdu, že žalobcovia si vo svojom písomnom podaní zodňa 5.6.2006 v bode 5. uplatnili náhradu za vecné bremeno zriadené na parcele č. 822/2 v sume 1 000
korún mesačne každoročne do budúcna a to až do zmeny pomerov, o ktorom je potrebné rozhodnúť.

VodvolanívočirozsudkusúduI.stupňazodňa22.Januára2013žalobcoviauviedli,ževtomtožalobnom
návrhu a v písomnom podaní zo dňa 5.6.2006 sa domáhali dvoch nárokov. V prvom petite žalobného
návrhu žiadali náhradu pred podaním žaloby, pričom poukázali na to, že je už vecou právneho posúdenia
súdu, či ide o bezdôvodné obohatenie alebo náhradu za vecné bremeno a zároveň v ďalšom bode
požadovali náhradu od podania žaloby do budúcna až do zmeny pomerov.

Súd je tohto názoru, že tento nárok žalobcov je v celom rozsahu dôvodný.

Rozsudkom súdu I. stupňa bola priznaná žalobcom v 1. a 2. rade náhrada titulom bezdôvodného
obohatenia za obdobie dva roky od podania žaloby, t. j. od 14. Decembra 2002 do 14. Decembra 2004
titulom, že v tejto časti bola žalovanými vznesená námietka premlčania, z tohto dôvodu súd priznal

náhradu titulom bezdôvodného obohatenia žalobcom iba za dva roky od podania žaloby. Súd návrh
žalobcov na priznanie náhrady titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 15. Decembra 2004 do
30.6.2009považovalvcelomrozsahuzadôvodný.Zatotoobdobiepriznalsúdžalobcomnáhradutitulom
bezdôvodného obohatenia avšak iba do dňa 30.6.2009, nie do dňa 1.7.2009 tak, ako to žalobcovia
požadovali, pretože vtedy už nadobudol účinnosť Zákon č. 66/2009 Z.z. a na predmetnom pozemku

vzniklo zo zákona vecné bremeno. Preto za obdobie od 15. Decembra 2004 do 30.6.2009 priznal
súd žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške každému po 1 061,19 eur. Pri svojom rozhodovaní
vychádzal z ustálenej náhrady za bezdôvodné obohatenie podľa Znaleckých posudkov L.. W. G. a L..
M. Š.. Tí určili ročnú náhradu vo výške 235,82 eur. Za obdobie od 15. Decembra 2004 do 30.6.2009
tak priznal súd žalobcovi v 1. rade náhradu vo výške 1 061,19 eur, rovnako aj žalobcovi v 2. rade.

Túto náhradu súd vypočítal za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, kde patrila žalobcom náhrada každému
ročne vo výške 235,82 eur a za obdobie do 30.6.2009, t. j. za šesť mesiacov náhrada iba vo výške
117,91 eur. Zároveň postupom podľa § 517 ods. 1 a 2 a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, priznal žalobcom v 1. aj 2. rade 9
% úrok z omeškania z tejto sumy počnúc od 1.7.2009 do zaplatenia. Žalovaný v 1. rade mal od roku

2004 vedomosť o nárokoch žalobcov, tie neuspokojil, preto ho súd zaviazal na zaplatenie aj úroku z
omeškania. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade vychádza z toho, že je vlastníkom pozemnej
komunikácie postavenej na pozemku v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, zároveň jeho pasívna
vecná legitimácia vyplýva zo skoršieho rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý bol v tejto časti potvrdený
aj odvolacím súdom. V prevyšujúcej časti, ktorou žalobcovia požadovali priznať náhradu až do dňa

01.07.2009 s poukazom na vyššie odôvodnenie súdu prvého stupňa, ich návrh zamietol.

V časti, ktorou žalobcovia v 1. rade žiadali, aby súd solidárne, resp. podľa pomeru zodpovednosti
zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť im titulom náhrady škody žalobcovi v 1. rade sumu 8 829,84
eur a žalobcovi v 2. rade sumu 8 054,76 eur, ich žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyzval žalobcov, aby súdu presne špecifikovali, v čom
mala spočívať zodpovednosť štátu za škodu, aby definovali súdu nesprávny úradný postup, špecifikovali
výšku škody uplatnenú v tomto konaní a rovnako, aby zadefinovali príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a zodpovednosťou štátu.

Žalobcovia reagovali na výzvu súdu v písomnom podaní zo dňa 17. Októbra 2014, rovnako na
pojednávaní dňa 23. Októbra 2014 uviedli, že sa domáhajú náhrady škody voči štátu spočívajúcej v
nesprávnom úradnom postupe a to jeho nečinnosťou. Žiadali, aby súd priznal žalobcom sumu, ktorá
bola ustálená týmto súdom titulom bezdôvodného obohatenia vo výške 235,82 eur u každého žalobcu

ročne za obdobie 18 rokov, t. j. za obdobie roku 1984 do roku 2002 a rovnako aj kapitalizované úroky z
omeškania za obdobie 30 rokov. Mali za to, že štát svojou nečinnosťou spôsobil túto škodu.

Súd k tomuto nároku žalobcov uvádza nasledovné:

Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, nedefinuje nesprávny úradný postup. Z obsahu tohto pojmu vyplýva,
že podľa konkrétnych okolností, toho ktorého prípadu, môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniupravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Tento zákon nedefinuje pojem škody a ani
neupravuje rozsah jej náhrady. Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je
objektívna vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná v poskytnutí majetkového plnenia predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda ako predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s
nesprávnym úradným postupom.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukazuje na názor odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že žalobcami
tvrdenú nečinnosť žalovaných je možné považovať za postup priečiaci sa zákonu. Na druhej strane,
ale nemožno prehliadnuť, že tento postup môže mať bez všetkého za následok vznik zodpovednosti
podľa Zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takémuto zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a
bezprostredne spôsobené práve touto nečinnosťou. Odvolací súd poukázal na to, že iba ak žalobcovia

preukážusplnenievšetkýchzákonnýchpodmienok,budeimmožnépriznaťnáhraduškodyatovovýške,
ktorú preukážu.

Súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 165/2012 - 45 zo dňa 13. Februára
2013, podľa ktorého ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS

361/2009) konštatoval, že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom
súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z
titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ
má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto

nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu
škodyodštátubymoholúspešneuplatniťibavtedy,akbypreukázal,žesabezúspešnedomáhalvydania
bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
Zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené

všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti
a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravoubezdôvodnéhoobohatenia.Kýmžalobcamápohľadávkunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak

táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu
podľa Zákona č. 58/1969 Zb. a to existencia samotnej škody (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cz 110/84 zo dňa 16. Apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 199/2005
zo dňa 31. Mája 2006).

Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v
majetkovej sféry poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetku oproti stavu pred škodovou udalosťou)
a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej
pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti

pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi
stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo 105/2004 zo dňa 7. Októbra 2004).

Súd tak v celom rozsahu poukazuje na Nálezy Ústavného súdu SR, rovnaký záver vyplýva aj z

Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. Septembra 2012, sp. zn. 7 Mcdo 16/2011,
podľa ktorého k súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov medzi inými tiež ten, že právo
nanáhraduškodyvôbecnevznikne,kýmpoškodenýmámožnosťžiadaťnajprvovydaniebezdôvodného
obohatenia a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie a že splatnosť pohľadávky z
titulu náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej. K obdobnému názoru vo svojej

rozhodovacej činnosti dospel aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze III. ÚS 361/2009 - 25 zo dňa 26.
Novembra 2009, ako aj Krajský súd Banská Bystrica vo svojom rozhodnutí sp. zn. 16 Co 141/2012 zo
dňa 8. Novembra 2012.Podľa názoru súdu tak žalobcovia mohli za obdobie rokov 1984 - 2002, za ktoré požadujú náhradu škody
titulom zodpovednosti štátu, sa samostatnou žalobou domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.
Súdu nepreukázali, že by si bezúspešne nemohli toto svoje právo uplatniť. Vo svojich písomných

podaniach adresovaných jednotlivým inštitúciám žiadali o majetkovoprávne vysporiadanie ich vzťahu,
súdu však nepreukázali, že sa svojho práva domáhali aj cestou súdu. Z dôvodu nepreukázania
základných podmienok tak súd žalobu žalobcov aj v tejto časti požadovanej náhrady v celom rozsahu
zamietol.

Súdu však nedá konštatovať ešte na záver odôvodnenia svojho rozhodnutia, že aj námietka premlčania
vznesená žalovanými v 1. a 2. rade v tejto časti uplatneného nároku žalobcov je podľa názoru súdu
dôvodná. Je potrebné poukázať v tejto súvislosti aj na to, že výstavba cesty II - XXX W. - F. začala v
rokoch 1984 a v roku 1990 bola skolaudovaná. Od roku 1990 užíval ako vlastník stavbu na pozemku
žalobcov štát a od 1.1.2004 Prešovský samosprávny kraj. Aj podľa názoru súdu je možné považovať len
obdobierokov1984doroku1990zadobu,kedymohlodôjsťknesprávnemuúradnémupostupu.Vtomto

obdobísatotižuskutočniloúzemnékonanie,stavebnékonanieabolovydanéajkolaudačnérozhodnutie.
O období po skolaudovaní stavby tak už nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe, ale len
o bezdôvodnom obohatení, pretože v tomto období stavba a pozemok patrili rôznym vlastníkom. Podľa
názoru súdu vlastníci pozemkov v prípade, že nedošlo k dohode s vlastníkom stavby si mohli svoje
práva uplatniť súdnou cestou a požadovať riešenie tejto situácie cez jednotlivé právne inštitúty, ktoré

im umožňoval zákon. Vzhľadom na to, že si žalobcovia uplatňujú náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu od roku 1984 až do roku 2002, rovnako aj úroky z omeškania Zákon č. 58/1969 Zb.
a Zákon č. 514/2003 Z.z. upravujú trojročnú premlčaciu dobu. Žaloba bola na súd podaná až dňa 16.
Decembra 2004, pričom žalobu o žalobcu v 2. rade žalobcovia rozšírili až v rámci rozšírenia žaloby
zo dňa 15.6.2005. Z tohto dôvodu sa súdu javí za v celom rozsahu dôvodná aj námietka premlčania

vznesená žalovanými.

O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch
najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v
konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej, ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia ods. 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota
3 pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúd Prešov.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.Proti výroku č. I. rozsudku, ktorým súd nepripustil zmenu žaloby odvolanie nie je prípustné.