Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/189/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233844
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4112233844.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu
JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 12C/526/2012-74 zo dňa 20.
marca 2015 a uzneseniu Okresného súdu Levice č.k. 12C/526/2012-97 zo dňa 15. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 12C/526/2012-74 zo dňa 20. marca
2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č.k. 12C/526/2012-97 zo dňa 15.
mája 2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh na prerušenie konania zamietol, ďalším výrokom
zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca v podanej žalobe žiadal, aby

súd zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 125,- eur titulom majetkovej škody a sumy 330,- eur titulom
nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
nedodržaní 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, pričom
súd rozhodol o tejto žiadosti až dňa 20.01.2009 a to rozhodnutím o poverení, teda s omeškaním viac
ako 6 mesiacov. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a/
bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. d) Exekučného
poriadku, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 109 ods. 2 písm. c), §
142 ods. 1 OSP. Uviedol, že žalobca návrh na prerušenie konania podal elektronicky, bez opatrenia
zaručeným elektronickým podpisom, nejde však o podanie obsahujúce návrh vo veci samej, preto sa
súd zaoberal týmto procesným návrhom žalobcu.

Inštitút prerušenia konania je v Občianskom súdnom poriadku upravený v ustanoveniach § 109. Odsek
1 tohto zákonného ustanovenia upravuje prípady, keď je súd povinný konanie prerušiť a odsek 2
upravuje prípady fakultatívneho prerušenia konania. V zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd
neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Pri tomto
dôvode prerušenia konania je vecou úvahy súdu, či konanie preruší alebo v ňom bude pokračovať.

Súd je toho názoru, že v danej veci nie sú splnené podmienky na prerušenie konania. Zastal názor,
že prejudiciálne otázky, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SRSúdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010
sa týkajú tej konkrétnej veci. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP vzniká
teda len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie

súdu. Takou otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať
vplyv na rozhodnutie v tej konkrétnej veci. Takéto okolnosti v danom prípade tomu nenasvedčujú.
Z uvedeného dôvodu súd návrh na prerušenie konania zamietol. Dokazovaním v predmetnej právnej
veci súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol.
Konštatoval, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté v lehote 11

dní a rozhodne nie s omeškaním viac ako 186 dní, ako uvádza žalobca v žalobe. V danej veci je
na mieste otázka aká škoda vznikla žalobcovi, keď poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané v
lehote. Súd sa preto nemohol stotožniť so skutkovým tvrdením žalobcu, že k rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia došlo uplynutím zákonom stanovenej doby. Vzhľadom na vyššie uvedené je súd toho
názoru, že postupom Okresného súdu Nitra v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k existencii prieťahov v konaní z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu

povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Navyše základné podmienky pre
priznanienárokunanáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocimusiabyťsplnenékumulatívne.
Keďže podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (existencia prieťahov v
konaní) v danej veci s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť
žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom
nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho
konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Nebol zistený právny základ a
to zodpovednosť žalovanej za škodu. Z uvedeného dôvodu sa súd ani bližšie nezaoberal predloženým
znaleckým posudkom zo strany žalobcu ohľadom stanovenia majetkovej škody. O trovách konania súd

prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je
zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac

ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu,

a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote.

Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej

neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody,
pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.

Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania. Žalobca tvrdil, že k
premlčaniu práva nedošlo.

Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením č.k. 12C/526/2012-97 zo dňa 15.05.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť v lehote desiatich dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorý je
20,- eur, podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu

škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.

4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhradyškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Zároveň poukázal
na zápisnicu z rokovania občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Na základe
vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §
212 ods. 1 OSP a vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru,

že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu

prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla

v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého

stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu

tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä

vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie

účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa

sa s týmto znaleckým posudkom oboznámil, čo jednoznačne vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Navyše skutočnosť, že súd nevykoná navrhovaný dôkaz, neopodstatňuje tvrdenie
žalobcu o neúplne zistenom skutkovom stave, vzhľadom k tomu, že v uvedenom prípade sa jedná
o právnu otázku, ktorú si je súd spôsobilý vyriešiť sám vzhľadom na to, že sám posúdi, či vôbec
existuje príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom prípadnej

škody. Vzhľadom k tomu za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať ani prípadné
nevykonanie, respektíve v tomto prípade nevyhodnotenie znaleckého posudku podľa predstáv žalobcu.

Kžalobcomnamietanejskutočnosti,žesúdprvéhostupňanerozhodoloprerušenípredmetnéhokonania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím malo podľa žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie žalobcu považuje za irelevantné, nakoľko
súd prvého stupňa o tomto návrhu rozhodol v rozsudku samostatným výrokom tak, že návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol. Vzhľadom k tomu je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa
namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom. Navyše súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade nevidel dôvody na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje a poznamenáva,
že citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, teda prerušenie konania, ktoré
nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd
môže konanie prerušiť, avšak nemusí tak urobiť. Možnosť prerušenia konania zostáva na úvahe súdu
a je len procesnou možnosťou, nie jeho povinnosťou, preto neprerušením konania nedochádza k

odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom
rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania. Je tiež potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého
stupňa z toho hľadiska, že v danom prípade nebol dôvod počkať na rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa navyše týkali iného súdu a iného skutkového a právneho stavu, keďže išlo o konanie
vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej

lehoty. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý taktiež svoju neúčasť
ospravedlnil.Žalobca vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám
uviedol, nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych

prejavov, ktoré mali v realite. Súd prvého stupňa dokazovanie vykonal oboznámením sa s listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise. Zmyslom rozhodnutia však bolo konštatovanie
nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie
nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako
vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 11Er/8/2009, exekučné
konanie v predmetnej veci začalo dňa 06.12.2008, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred
súdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutým.Žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciedošla
Okresnému súdu Nitra dňa 09.01.2009. Exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol dňa
20.01.2009 tak, že vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia

predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu,
o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje priamo na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

V predmetnej veci došla súdu žiadosť o udelenie poverenia dňa 09.01.2009 a súd o nej rozhodol

dňa 20.01.2009 tak, že vydal poverenie. Súd tak rozhodol v zákonom stanovenej lehote 15 dní a to
na 11. deň od doručenia žiadosti o udelenie poverenia exekučnému súdu, nie ako tvrdil žalobca, že
k rozhodnutiu došlo s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Vzhľadom k tomu je možné konštatovať, že
exekučnýsúdrozhodolotejtožiadostivzákonomstanovenejlehote15dníapretoodvolacísúdmôželen
poznamenať, že nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom

stanovenej lehote, respektíve v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní
namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Navyše ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nezakladá automaticky nárok na náhradu

škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje, nakoľko je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Ak by aj vo veci bolo konštatované omeškanie exekučného súdu
v súvislosti s vydaním poverenia, v tomto smere by museli byť naplnené aj ďalšie predpoklady
zodpovednosti za škodu, ktoré však splnené neboli, tak ako to už konštatoval aj súd prvého stupňa.
Žalobca totižto žiadnym spôsobom nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej ujmy a tiež

príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, respektíve v primeranej lehote,
a teda k stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť, v

plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd
poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej vyplýva, že súdne konanie
nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale

len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o
náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov, znamenalo by to
absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní jeoprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Keďže neboli splnené základné predpoklady tak ako bolo už vyššie spomenuté, odvolací súd sa ďalej
námietkou premlčania ani nezaoberal.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť v lehote desiatich dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorý je
20,- eur, podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Odvolací súd pri svojom rozhodnutí postupoval v zmysle ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), §
5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov, ako aj § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným

od 01. októbra 2012).

Odvolací súd k žalobcom namietanej absencii odôvodnenia musí konštatovať, že tento odvolací
dôvod nekorešponduje s napadnutým uznesením, keďže toto obsahuje samostatnú časť s nadpisom
Odôvodnenie. Napadnuté uznesenie spĺňa požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia

vzhľadom k tomu, že toto uvádza dôvod uloženej povinnosti, ako aj jej výšku a taktiež určuje, podľa akej
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj
podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní

znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č. 286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.

Taktiež námietka žalobcu že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom

k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18ca, ktoré je potrebné
vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 30.09.2012, vyberajú

sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 30.09.2012 (dňa 05.05.2015) a keďže aj samotné návrhové konanie vo veci samej začalo
po 30.09.2012, použije sa právny stav podľa zákona účinného po 30.09.2012, (pretože poplatok sa
vyrubuje za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu
retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 30.09.2012.

Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
konaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto

trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.