Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/174/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114237144
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4114237144.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Máčaj,
proti povinnému: H. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., P. XXXX/XX/A, o vymoženie pohľadávky vo výške
1.278,97 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa

15. mája 2015, č. k. 18Er/1367/2014-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 05. 05. 2015,
č. k. 18Er/1367/2014-38 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom

Exekútorského úradu: Záhradnícka 60, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej
pod sp. zn. EX 42889/14. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z., § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.
z., § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3,
4, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, čl.
6 Smernice rady EÚ č. 93/13/EHS a ods. 1 písm. q/ prílohy k smernici.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že oprávnený podaním spísaným do zápisnice pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 15. 11. 2014 žiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 08231/13
zo dňa 05. 02. 2014, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35 922 761,
Karloveské rameno 8, Bratislava. Súdny exekútor požiadal dňa 23. 12. 2014 Okresný súd Nitra o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Oprávnený požiadal o vykonanie exekúcie

na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 04.
2014 a vykonateľnosť dňa 10. 04. 2014, a ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu
1.278,97 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.278,97 eura od 23.
07. 2013 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.278,97 eura od 25. 09.
2013 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 325,92 eura, a to všetko v
mesačných splátkach vo výške 120,- eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu

s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti
tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu
rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Súdny exekútor exekučnému
súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie doručil vo fotokópii aj rozhodcovský rozsudok č. k. SR
08231/13 zo dňa 05. 02. 2014, zmluvu o úvere č. 401000375 zo dňa 29. 11. 2011 a zmenku na
zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka zo dňa 29. 11. 2011 a rozhodcovskú zmluvu zo dňa 29. 11.

2011 k zmluve o úvere.Keďže v zmluve o úvere č. 401000375 zo dňa 29. 11. 2011 bolo uvedené, že táto bola uzatvorená medzi
oprávneným a povinným ako podnikateľom (s uvedením IČO povinného), súd výzvou zo dňa 30. 12.
2014 vyzval povinného, aby súdu v stanovenej lehote oznámil, na aký účel si vzal od oprávneného

úver vo výške 700,- eur na základe uvedenej zmluvy. Povinný následne oznámením zo dňa 19. 01.
2015, doručenom súdu dňa 22. 01. 2015 súdu uviedol, že uvedené finančné prostriedky od oprávneného
nepoužil na účel podnikania, ale na doplnenie finančných príjmov pre neho a jeho rodinu na krytie
nevyhnutných nákladov na živobytie v období, keď mal úraz s nohou a bol práceneschopný 9 - 10
mesiacov, a preto v tomto období ani nemal žiaden príjem z podnikania ani z dávok nemocenského

poistenia. Uviedol, že už dva roky je evidovaný na ÚPSVaR v Nitre a nepoberá žiadnu finančnú dávku,
momentálne je práceneschopný v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu už asi 3 mesiace, pričom
v dôsledku svojho zdravotného stavu má problém zapojiť sa do riadneho pracovného procesu, resp.
vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť. Súd zistil, že ide o spotrebiteľský vzťah napriek tomu, že
povinný je v predmetnej zmluve o úvere označený aj ako podnikateľ, nakoľko predmetná úverová
zmluva sa považuje za spotrebiteľskú, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, keďže veriteľ

(oprávnený) je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a dlžník (povinný) je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
spotrebiteľa, a to i napriek tomu, že v predmetnej zmluve povinný prehlásil, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na účel podnikania; uvedené však nepostačuje na vyvodenie záveru že daná zmluva nie
je spotrebiteľská, keďže veriteľ musí preukázať opodstatnenosť poskytnutého úveru na podnikateľskú

činnosť, resp. podnikanie dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou. Nepreukázanie tejto
skutočnosti vedie k tomu, že normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak
neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v občianskom zákonníku, keďže normy spotrebiteľského
práva sú špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, pričom platí zásada, že
prednosť má špeciálna právna úprava pred všeobecnou. Navyše v predmetnej zmluve sú vyplnené

údaje o dlžníkovi (povinnom) aj ako o fyzickej osobe a aj údaje o dlžníkovi ako podnikateľovi; v tejto
súvislosti preto platí v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší, a preto je treba povinného považovať za spotrebiteľa, oprávneného za dodávateľa a preto
je predmetná úverová zmluva spotrebiteľskou.
Povinnosť plniť bola povinnému uložená na základe Zmluvy o úvere č. 401000375 uzatvorenej medzi

oprávneným a povinným dňa 29. 11. 2011, z ktorej vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo
výške 700,- eur, pričom povinný sa zaviazal zaplatiť ho veriteľovi (v tomto konaní oprávnenému),
avšak zvýšený o sumu poplatku vo výške 680,- eur, a to všetko v 12 mesačných splátkach po 115,-
eur. Keďže povinný svoj dlh riadne neuhradil, a to aj napriek výzve a pokusu o mimosúdny zmier,
oprávnený pristúpil k vymáhaniu svojej pohľadávky cestou rozhodcovského konania. Z odôvodnenia

rozsudku vyplýva, že účastníci konania sa v Rozhodcovskej zmluve zo dňa 29. 11. 2011 v Čl. II, dohodli,
že: 1. všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 401000375 uzatvorenej dňa 29. 11. 2011,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory ktoré vzniknú z dohody o vyplnení
zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov Rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. 2. Zmluvné strany sa dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne

z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo
zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Súd doručil oprávnenému po preskúmaní rozhodcovského spisu na vyjadrenie svoje zistenia, nakoľko
dospel k odlišným skutkovým a právnym zisteniam ako rozhodcovský súd. Oprávnený doručil súdu
svoje vyjadrenie keď uviedol, že oprávnený dňa 29. 11. 2011 uzavrel s povinným zmluvu o úvere
ako so živnostníkom zapísaným v Živnostenskom registri, t. j. s podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2
písm. b) Obchodného zákonníka, a preto je evidentné, že zmluvu o úvere nie je možné podradiť pod

režim spotrebiteľských úverov. Uviedol, že predmetná úverová zmluva má v časti identifikácie dlžníka
uvedené okrem iného obchodné meno a IČO dlžníka, z čoho vyplýva, že zmluvu uzatvoril s fyzicky
podnikajúcou osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté k výkonu podnikateľskej činnosti.
Oprávnený mal za to, že uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretímrozhodcovskej zmluvy, pričom rozhodcovská zmluva ako dokument na samostatnom liste papiera môže,
ale rovnako nemusí byť uzavretá spolu so zmluvou o úvere a v prípade, že žiadateľ o úvere uzavrie
rozhodcovskú zmluvu, pri vzniku sporu zo zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi

rozhodcovským súdom a súdnym konaním. Oprávnený mal teda za to, že v prípade rozhodcovskej
zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Zo Zmluvy a z Rozhodcovskej zmluvy je
zrejmé, že tieto zmluvy boli už vopred pripravené dodávateľom - veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov
- dlžníkov, a preto povinný dlžník ani nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Vzhľadom
na dátum uzatvorenia a čísla oboch týchto formulárových zmlúv zrejmé, že uzatvoreniu Zmluvy s

povinným bezprostredne predchádzalo uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, v ktorej povinný musel
súhlasiť s riešením prípadného sporu v rozhodcovskom konaní, inak by mu nebol poskytnutý úver na
základe Zmluvy, pričom skutočnosť, že oprávnený pripravil rozhodcovskú doložku na samostatnom
liste papiera žiadnym spôsobom nespochybňuje, že uzatvoreniu Zmluvy s povinným bezprostredne
predchádzalo uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, pretože vzhľadom na formu oboch zmlúv a dátum
ich uzavretia je zrejmá ich vzájomná súvislosť a podmienenosť. Z tohto dôvodu sa na uvedený právny

vzťah použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, a to konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. o spotrebiteľských zmluvách v § 52 až 54. Tvrdenie oprávneného, že povinnému
poskytol úver na účel podnikania síce zo Zmluvy vyplýva, avšak oprávnený žiadnym spôsobom
nepreukázal opodstatnenosť poskytnutého úveru na podnikateľskú činnosť, resp. podnikanie dlžníka a
súvisposkytovanéhoúverustakoutočinnosťou.Nepreukázanietejtoskutočnostivediektomu,ženormy

obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských
vzťahovvobčianskomzákonníku.Navyše vpredmetnejzmluveúvyplnenéúdajeodlžníkovi(povinnom)
aj ako o fyzickej osobe a aj údaje o dlžníkovi ako podnikateľovi; v tejto súvislosti preto platí v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a preto je
treba povinného považovať za spotrebiteľa, oprávneného za dodávateľa a preto je predmetná úverová

zmluva spotrebiteľskou. V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie
zo dňa 15. 11. 2014 o vymoženie 1.278,97 eura s príslušenstvom. Súd považoval za preukázané
predložením Zmluvy o úvere, že jej uzatvoreniu s povinným predchádzalo uzatvorenie Rozhodcovskej
zmluvy. Podľa názoru súdu je však uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, ako podmienka uzatvorenia
Zmluvy, ktorú oprávnený používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu, pre neurčitý okruh

spotrebiteľov, je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Táto zmluva
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské

konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo
podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon ani doložka
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.
Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti
Rozhodcovskej zmluvy vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi

dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, a preto je neplatná. Rozhodcovská doložka v Rozhodcovskej zmluve
je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedených
skutočností súd dospel k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné
zamietnuť, pretože uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, ako podmienka uzatvorenia Zmluvy o úvere,
bolo v rozpore s dobrými mravmi, vyššie citovanými ustanoveniami slovenského právneho poriadku ako
aj právneho poriadku Európskeho spoločenstva. Výkon práv a povinností z takejto zmluvy odporuje

dobrýmmravom,pretožetaktodojednanourozhodcovskouzmluvoubolaodopretáochranaspotrebiteľa.
Dojednaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a to v neprospech spotrebiteľa. Preto súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, tak ako uviedol vo výroku rozhodnutia a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie v zákonnej lehote oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd dospel k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a zároveň vychádzalo z neúplného
zistenia skutkového stavu veci (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP). Nesprávne posúdenie veci vychádzalo zposudzovania podľa právnej normy, ktorá na skutkový stav nedopadá alebo právnu normu určil správne,
avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Má za to, že
exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon

č. 233/2995 Z. z. (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Súd v prejednávanej veci okrem ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. na zistený
skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Na
správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis, § 45 ods. 1 a 2 zákona o
rozhodcovskom konaní, ktorý síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie

v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale mal za
to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Pri udelení poverenia na výkon exekúcie súd z
predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie)
skúmal exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu podľa § 34 zákona o
rozhodcovskom konaní. Preskúmavanie materiálnej stránky spočíva v preskúmavaní hmotnoprávnych

predpokladov exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi).
Súd pri preskúmavaní exekučného titulu po materiálnej stránke nemohol skúmať samotné rozhodcovské
konanie, pretože samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje
podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie
zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí

obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov
konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému,
právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu
zjavného nedostatku exekučného titulu (nemôže vyplývať z vady konania). Táto požiadavka materiálnej
stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá

možnosť inak ako z exekučného titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Spomenutá
požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a
úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len
na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami
povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Ak súd aplikoval na skutkový stav veci

ust. § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým
strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky
súdny poriadok, hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Postupom súdu v tejto
veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu
konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (§ 40 cit. právneho predpisu) exekučným

konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o neúplné
zistenie skutkového stavu mal za to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne
zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka, nebola
zmluvnými stranami dojednaná. Poukázal na skutočnosť, že s povinnou uzatvoril rozhodcovskú zmluvu
podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej

listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne
nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zmysle čl. 2
rozhodcovskej zmluvy je založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s., rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský

súd postupuje v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z., ako aj v zmysle svojho rokovacieho poriadku. S
poukazom na uvedené dodal, že exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom
podľa osobitného právneho predpisu. Podľa čl. 2 ods. 2 sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov
uvedených v bode 1 predmetného článku, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej zmluvy, t. j. povinnej nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných
otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd.
V súvislosti s námietkou súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, v zmysle ktorého sa za
neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní poukázal na to, že odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto
úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. V danej veci teda konajúci súd
konal nad rámec zákonných ustanovení.V písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného povinný uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
považuje za vecne správne, a preto ho žiadal potvrdiť. Konštatoval, že súd správne posúdil všetky
skutočnosti ovplyvňujúce udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po celkovom právnom posúdení.

Samotné rozhodcovské konanie sa uskutočňovalo medzi oprávneným a povinným bez možnosti obrátiť
sa zo strany povinného na všeobecný súd, pretože povinný spory s poskytovateľom úveru mohol
riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní a nie na všeobecnom súde. Rozhodcovským konaním sa
potvrdili práva oprávneného voči povinnému bez objektívneho posúdenia dôvodov neplnenia zmluvných
záväzkov, napriek predloženým dokladom súvisiacich s dôvodmi nesplnenia týchto záväzkov voči

oprávnenému. Hlavným dôvodom povinného, pre ktoré neplnil svoje záväzky bol nepriaznivý zdravotný
stav po úraze, ktorý zapríčinil nemožnosť pokračovať v riadnom zapojení a pokračovaní v prácach
podľaživnostenskéhooprávnenia,resp.vprácachpodľazmlúv.Rozhodcovskýsúdobjektívneneposúdil
dôvody neplnenia zmluvných záväzkov.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,

že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
ďalšie dôvody.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v

rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

V zmysle § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v
ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň je povinný posudzovať,
či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právomnedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský
rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie
dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorým je v danom prípade

úverová zmluva.
Exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice
zo dňa 15. 11. 2014 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu: Záhradnícka 60, Bratislava v neprospech povinného o vymoženie pohľadávky vo výške 1 278,97
eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., sp. zn. SR 08231/13 zo dňa 05. 02. 2014,
právoplatný dňa 07. 04. 2014 a vykonateľný dňa 10. 04. 2014. Exekučným titulom bola povinnému
uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.278,97 eura, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne
zo sumy 1.278,97 eura od 23. 07. 2013 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % p. a. zo sumy 1.278,97
eura od 25. 09. 2013 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 325,92 eura,
to všetko v mesačných splátkach vo výške 120,- eur, splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na

účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po
právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody
splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadna včas.
Odvolací súd uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať
exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, exekučné konanie, je integrálnou súčasťou
práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom
civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie.
Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným

podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý
návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné
predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a
pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Z uvedeného vyplýva,
že jedným z predpokladov na vedenie exekúcie voči povinnému je exekučný titul, ktorým môže byť

rozhodnutie súdu alebo rozhodnutie iných orgánov, prípadne iná verejná listina. Exekučným titulom je
pritom také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá povinnému určitú povinnosť, pričom musí
spĺňať tak formálne, ako aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Formálna vykonateľnosť je splnená
dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o
podaní riadneho opravného prostriedku. Materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu sú, či

účastníci označení v rozhodnutí skutočne existujú, či nejde o rozhodnutie voči neexistujúcemu subjektu,
či sú označení natoľko presne, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho sa jedná a či ide
o plnenie, ktorého vymoženie zákon predpokladá.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého

preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.
Materiálnym predpokladom každej civilnej exekúcie je existencia exekučného titulu. Vydanie poverenia
v prípade nedostatkov exekučného titulu by znamenalo iba to, že exekúcia sa síce začala, avšak musí
byť v každom štádiu konania aj tak zastavená. Uvedené má za následok, že exekučný súd je povinný už
v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe

rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto vyplývajú z ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a v
prípade ich zistenia súd musí žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Niet sporu o tom, že skutkový a právny základ exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave,
Karloveské rameno 8, zo dňa 05. 02. 2014 sp. zn. SR 08231/13 je zmluva o úvere č. 401000375,

uzatvorená účastníkmi konania dňa 08. 09. 2011. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, keďže veriteľ,
v tomto spore oprávnený, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej
podnikateľskejčinnostiadlžník,vtomtosporepovinný,jeosoba,ktorápriuzatváranízmluvyvystupovala
v pozícii spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne posúdil povinného ako

spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a správne
aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd dodáva, že normy obchodného
práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov
v Občianskom zákonníku, keďže normy spotrebiteľského práva sú špeciálnymi ustanoveniami aj vovzťahu k Obchodnému zákonníku, pričom platí zásada lex specialis derogat legi generali (prednosť má
špeciálna právna úprava pred všeobecnou).
Súd prvého stupňa sa preto správne pred rozhodnutím o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi

prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný
titul. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému ako spotrebiteľovi bolo zároveň aj postupom
rozhodcovského súdu odňaté právo brániť sa a podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok
na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Odvolací súd preto
zhodne so súdom prvého stupňa prijal záver, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom. V
tomto smere je z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nepochybné, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená rozhodcovskou zmluvou.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvádzané oprávneným v
podanom odvolaní, odvolací súd uvádza, že akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu

a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ako aj v samotnej
rozhodcovskej zmluve, je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho

súdu si povinný ako spotrebiteľ rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými obchodnými podmienkami
oprávneného. Mal možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným
zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je
pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu

súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou
typizované (formulárová, typová, tiež adhézna) zmluvy. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v
rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba
prijať bez ohľadu na to, že oprávnený rozhodcovskou zmluvou iba alternatívne dojednal konanie pred
rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie

aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto veci exekučným titulom, pričom
práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle
čl. II rozhodcovskej zmluvy sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd, nemá za následok
platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú povinný podpísal,
t. j. zmluva o úvere č. 401000375 zo dňa 29. 11. 2011, rovnako aj rozhodcovská zmluva podpísaná

povinným dňa 29. 11. 2011, t. j. súčasne v čase podpisu zmluvy o úvere, je adhéznou zmluvou.
Povinný nemal možnosť jej obsah meniť, a tak nemal ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú zmluvu,
na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že na
takto dojednanú rozhodcovskú zmluvu nemožno nazerať ako na individuálne dojednanú. Zároveň nie je
zanedbateľnou tá skutočnosť, že spotrebiteľ, ktorý má záujem získať peňažné prostriedky je vo finančnej

tiesni a pri podpise rozhodcovskej zmluvy sa môže odôvodnene domnievať, že ak rozhodcovskú zmluvu
nepodpíše, úver mu nebude poskytnutý. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská zmluva bola
spotrebiteľovi predložená na podpis práve v čase jeho zníženej bdelosti, kedy si povinná nemohla
dostatočne uvedomiť dôsledky svojho podpisu a prijatie podmienok rozhodcovskej zmluvy. Spotrebiteľ
v tejto situácii koná pod tlakom finančnej tiesne a stave núdze, a preto nie je schopný posúdiť následky

dojednaní, s ktorými vyjadruje súhlas pri podpise rozhodcovskej zmluvy. Ohľadom možnosti alternatívne
si vybrať medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, odvolací súd označuje túto možnosť za zjavne
teoretickú, bez možnosti praktického využitia spotrebiteľom.
V prejednávanej veci je nutné trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkovspotrebiteľskejzmluvyalebotiežnedostatokznačnejnerovnováhyvneprospechspotrebiteľa

niejespôsobilézaručiťuždojednanie,ktoréprávovýberuspôsoburiešeniasporuaajsubjektumajúceho
vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania), a
to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným
súdom. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za
skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou

zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - pretože práve táto predpokladá prvotné prejednanie a
tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné teda treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi
jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medziviacerými, v tu modelovanom prípade inak len troma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu)
vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto

nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu
poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade,
ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Uplatnením záverov zhora, použijúc metódy právnej argumentácie „a minori ad maius (od menšieho k
väčšiemu)“ potom bolo vylúčené dospieť k niečomu inému, než k tomu, že ak za neprijateľnú zmluvnú

podmienku musí byť považovaná rozhodcovská zmluva poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený
prístup k všeobecnému súdu (závislý na okolnostiach, ktoré sám nemusí byť schopný ovplyvniť), nútiaca
ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci rozhodcu, tým
skôr by musela byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani žiaden výber
neposkytuje.
Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany spotrebiteľa je aj činnosť súdu výkonu

rozhodnutiaaleboexekučnéhosúduprinútenomvýkonerozhodcovskéhorozsudkuvydanéhoorgánmia
postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného
súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo),
aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd
pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne
nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku
rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie

(Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje,
aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,

ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento
súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo
nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním
vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým
mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné

sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúcej takéto preskúmanie
rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska
legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená
vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z
úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci

orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred
nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa
v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej
ochrane spotrebiteľa. Takto teda exekučný súd správne preskúmal predpoklady, na ktorých stojí zloženie
právomoci rozhodcovského orgánu.

Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v
zmysletejtozásadypovinnývrámcisvojichmožnostídbaťoto,abytrovyexekúcietaknastranesúdneho
exekútora, ako aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by
mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto

požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním
poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného
poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie
upovedomenia,akoajnámietkypovinnéhosúpritomprocesnéúkony,ktorésúnastraneexekútora,resp.
povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o

zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie
podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup
exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastaveníexekúcie), ich následné doručovanie a pod. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti
akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred
orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.

Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od čl. II rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej
akékoľvek spory, ktoré vzniknú z úverovej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej úverovú zmluvu a uplatnenie
práv z takto vyplnenej zmenky vrátene sporov o jej platnosť výklad alebo zrušenie budú riešené: a)
pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom

súde, b) pred príslušným súdom SR. Takto koncipovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Problematickou sa
zdá byť skutočnosť, že predmetná zmluva ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. V danej veci je Rozhodcovská zmluva súčasťou Zmluvy o úvere, ktorej uzavretie
podmieňuje vznik úverového vzťahu medzi subjektmi sporu. Obsah tejto zmluvy ako aj Zmluvy o úvere
nemalpovinnýakospotrebiteľreálnumožnosťovplyvniť,pretobolasúdomvyhodnotenáakoneprijateľná

podmienka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Právomoc rozhodcovského
súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nebola založená platne. Takto vydal rozhodnutie
orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je
normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP

ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že ich
náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.