Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 20, 2012

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 11Er/4249/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706208947
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslava Vaňová
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2012:6706208947.4

Rozhodnutie

Okresný súd Zvolen vo veci exekúcie oprávneného Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, proti povinnému A. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., T. E. D. XXXX/X, vedenej pod zn.
EX 562/2006 (pôvodným súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, Exekútorský úrad Lučenec) v
súčasnostiustanovenýmnáhradníkomsúdnymexekútoromJUDr.JanouDebnárovou,Exekútorskýúrad

so sídlom Terézie Vansovej 2, Lučenec, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 1.306,51 €
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu v y h l a s u j e za neprípustnú a exekúciu z a s t a v u j e .

Oprávnený Pohotovosť, s.r.o. je p o v i n n ý zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jane Debnárovej
trovy exekúcie vo výške 109,02 € do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 010930 zo dňa 8.9.2006 poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Jána Debnára, Exekútorský úrad Lučenec na uspokojenie pohľadávky oprávneného
Pohotovosť, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, vo výške 1.306,51 € istiny s príslušenstvom

(0,25 % úrokom z omeškania denne) a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. č.k. SR 0997/06 zo dňa 18.4.2006.

Podľa § 16a ods. 3 Exekučného poriadku, náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie v
neukončených exekučných konaniach.

Dňa 14.6.2011 došlo k zániku Exekútorského úradu JUDr. Jána Debnára, Exekútorský úrad Lučenec,
T. Vansovej 2, pričom ako jeho náhradník bol dňom 22.6.2011 ustanovený súdny exekútor JUDr. Jana
Debnárová, Exekútorský úrad so sídlom Terézie Vansovej 2, Lučenec.

Oprávnený listom zo dňa 16.9.2010, doručeným tunajšiemu súdu dňa 20.9.2010, podal návrh na zmenu

súdneho exekútora a poveriť vykonaním exekúcie žiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60.

Súd preskúmaním veci zistil, že v exekučnom titule bola uložená povinnému povinnosť na zaplatenie
sumy 1.306,51 € (39.360,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1.298,55 € (39.120,-
Sk) od 20.11.2005 do zaplatenia a na náhradu trov konania vo výške 264,49 € (7.968,- Sk), a to všetko do

troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny
vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 30.9.2005, záväzky z ktorejpovinný riadne a včas neplnil. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že účastníci sa v bode 17 Zmluvy dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či existuje resp. neexistuje dôvod pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem
európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.

Podľa článku 1 ods. 1 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných

právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, táto
smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o
poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré nezabezpečujú
prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek
poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru

jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR; ak je na rovnaký
účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn
všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe
sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi
splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ

platí počas ich poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona pre
obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na
trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo výhodnejšie
ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na
trhu.

Podľa § 1 ods. 3 prvá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje ani na úver formou
povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom
ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách
podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „ OZ “) v znení účinnom do 31.12.2007,
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Súd preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok, pričom zistil, že oprávnený ako dodávateľ a povinný
ako spotrebiteľ uzavreli dňa 30.9.2005 zmluvu o úvere. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako
spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu,
že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu
a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského
rozsudku zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s

ohľadom na povahu strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy
o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou
nepodnikateľom. To, že formulár, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane
má názov „zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v
Obchodnom zákonníku nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje

pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Táto zmluva má
povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti
uzatvorenia, ale aj s poukazom znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ účinného od 1.1.2008, ako aj poukazom
na znenie § 1 ods.2,3 a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle
jeho prílohy č. 3 prebratá do právneho poriadku SR smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o

aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990
(Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998
(Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). Smernica 87/102/EHS v článku 2 ods. 1 obsahuje negatívne vymedzenie na
ktoré druhy úverov sa nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s citovaným ustanovením

§ 1 ods.2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 1 ods.1 smernice 87/102/EHS sa táto
smernica vzťahuje na zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti
vylúčené článkom 2 ods.1. Z uvedeného teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez
výnimky na právny vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 87/102/
EHS, ale aj predpisu ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských

úveroch. Ďalej s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade
so zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola
implementovaná do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to,
že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho

cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda zrejmé a absolútne nepochybné, že
Obchodný zákonník je súčasťou vnútroštátneho práva SR a na zmluvy podľa neho uzatvorené je
daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom

vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako
je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti európskych a
vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva bola zmluva uzatvorená
podľa Obchodného zákonníka bez významu.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku
rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne
neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluvné
dojednania, obsiahnuté prevažne vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ale aj predmetné
kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako

spotrebiteľského zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o
úvere, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená,
že zmluva bola uzatvorená vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že idespotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných
podmienokposkytnutiaúveru,naktorésaodôvodnenierozhodcovskéhorozsudkuodvoláva,aplikovaťaj
príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu
záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného
alebo Občianskeho zákonníka.

Podľa § 53 ods.1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené

v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom do 31.12.2007, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret
proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v

prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade
so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej

veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov

spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre

každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth
Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 16 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti
Deutsche Tradax GmbH bod 16, Podľa 3 odseku článku 189: “smernica je záväzná pre každý

členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom
možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda
nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať, v rámci ich
vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne

účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth
Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti
Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia,

všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány
členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho
práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo
svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Podľačl.6ods.1,smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok

naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam

podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
náhradu.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje

stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z

myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby moholvplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98
až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro

proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 27, na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť

súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s.

I-10875, bod 32).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto

rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú
sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej
podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd
oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku

o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 OZ obsahuje exemplikatívny,
príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento
výpočet je zo strany vnútroštátneho zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom
zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008
výslovne uvedené aj neprijateľné podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,

aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Avšak aj keď sa uvedené podmienky v príkladnom výpočte obsiahnutom v §
53 ods. 3 OZ v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od
spotrebiteľa aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/

alebo vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Už v
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere sa tieto nekalé podmienky nachádzali v prílohe smernice
93/13 EHS v ods.1 pod písm. e) a q), preto práve z uvedenej okolnosti je potrebné vychádzať pri výklade
príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 3 OZ.

Pre výklad uvedeného ustanovenia je ďalej podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný,
neuzavretý výpočet. To znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto
výpočtom nie je viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Zároveň je
pri aplikácii vnútroštátneho práva namieste aj použitie historického výkladu, ktorý v žiadnom prípade
nie je retroaktívnou aplikáciu práva, ale jeho zmyslom a účelom je prostredníctvom porovnania

predchádzajúceho a súčasného znenia právnej normy objasniť jej obsah, zameranie, zmysel a cieľ
sledovaný zákonodarcom. Pri výklade a posudzovaní predmetných ustanovení OZ súd teda vychádza z
ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ uvedených ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách
ako aj smernice je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnýmipodmienkami viazaný. Použitie ustanovení príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku
práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde
teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie

výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie
vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa
vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté
pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia
Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné

prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že
smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať
svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale
aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádza z príslušného
prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. V posudzovanej veci je podkladom pre
vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe

rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie
rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice
93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm.) q) smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, ale
ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako
náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania

0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku
z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je
podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej
zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie
na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne

dohodnutáaktorápriznávaprávomocprevšetky sporyvyplývajúcezozmluvysúdu,vobvodektoréhosa
nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice
93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice
všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd

spotrebiteľa. V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi, položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno
článok 6 ods.1 smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá

podmienka použitá predajcom alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v
prípade , že spotrebiteľ podal v tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na
uvedenú otázku v bode 28 tohto rozsudku na uvedenú otázku odpovedal “Je teda namieste odpovedať
na prvú otázku, že článok 6 ods.1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka
nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol

takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6
ods. 1 smernice 93/13 EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale
zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet
je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v
prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo

zmluvy je príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska
dotknutého spotrebiteľa 275 kilometrov, pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska
spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky, aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod
40), a to napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov
zo zmluvy príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom
v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorýv predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba
založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie
zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za

prejednanievecirozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľa
rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom
množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať
vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené absolútne opomenul aplikovanie
príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.

Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak
ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Absolútne
opomenul skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah

predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok
resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko

možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej
podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia
smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné,
osobitne čl.6 ods.1. Keďže zmysel, cieľ a účel vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany

spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom rovnakú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/
EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho
práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. V predmetnom právnom
vzťahu rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky a ani pôsobnosť predmetných
vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak

faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva
EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie § 53 OZ o

neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice
93/13/EHS, to znamená, že najmä bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda
neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia
zmluvy súd ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia
a cieľov smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným

právom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase

uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce

nie je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný
nebol. Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu,
ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska
pozitívneho práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď saniekto správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/
alebo nežiadúci. V posudzovanej veci sa v prospech oprávneného vykonáva exekúcia na vymoženie
sumy 1.306,51 € s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje sadzbu úroku z

omeškania 91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodcovského rozsudku strany, ale aj zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
bodu 17, strany si sa „dohodli“ , že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným
spoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.,akžalujúcazmluvnástranapodážalobunarozhodcovskom

súde. Ako je uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia, rozhodcovský súd
nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa
ochranyspotrebiteľa aneskúmalneprijateľnézmluvnépodmienkyuvedenévpredmetnejspotrebiteľskej
zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v
sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej
povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho

práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou
ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe
je v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský
súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru
nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych

náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto
náležitosti, tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o
spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Teda navonok v súlade s pozitívnym
právom sa javí využitie inštitútu - dojednania rozhodcovskej doložky, ktoré je právnym úkonom, vo
všeobecnosti právom dovoleným a predvídaným. Avšak, v tomto prípade dojednanie rozhodcovskej

doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že
spotrebiteľovi bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS
a smernice 87/102/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a
zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a
nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa.

Horeuvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú teda, z hľadiska predmetných noriem
nežiadúce, nepredpokladané a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a
predvídaného došlo v predmetnej veci dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu
je teda z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom
vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo

má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Na základe uvedeného, súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy,
povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k názoru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,

ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, OZ a zákona o spotrebiteľských
úveroch, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä

Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice
93/13/EHS.

Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku a zároveň v zmysle toho istého ustanovenia zákona zastavil, a teda rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

O trovách exekúcie, ktorých súčasťou podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku je odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie, súd rozhodol podľa § 203
ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,

súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Pri zastavení exekúcie má súdny exekútor právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za
stratu času vypočítaných podľa § 14, 15, 22 a 23 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradáchsúdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“). Súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie v celkovej výške
132,92 €, spočívajúce v odmene za 4 začaté hodiny exekučnej činnosti po 6,64 €, za 7 paušálnych
úkonov po 3,32 €, v náhrade hotových výdavkov spolu vo výške 55,66 €, v náhrade za stratu času za

8 začatých polhodín a 20% DPH vo výške 22,15 €.

Podľa § 27a vyhlášky, v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena
podľa doterajších predpisov.

Exekučné konanie sa začalo dňom, v ktorom došiel exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie (§ 36 ods.
2 Exekučného poriadku), t.j. dňa 18.8.2006, preto súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách exekúcie na
danú právnu vec ustanovenia vyhlášky č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2008.

Súdny exekútor si podľa ustanovení vyhlášky v znení účinnom do 30.4.2008 uplatnil právo na zaplatenie
trov exekútora pozostávajúcich podľa § 14 ods. 2 vyhlášky z odmeny exekútora za výkon exekučnej

činnosti, a to celkovo za 4 hod. práce po 6,64 €, celkovo vo výške 26,56 €. Súd mu však priznal odmenu
za 1 začatú hodinu vo výške 6,64 €, a to za úkony - preštudovanie exekučného titulu spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie v trvaní 20 min, predloženie námietok voči exekúcii v trvaní 10 min., vypracovanie
výzvy povinnému na dostavenie sa do ex. úradu 18.7.2007 v trvaní 10 min., pričom zároveň sčítal
časy trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach a na základe toho určil, že

exekútor na exekúciu účelne vynaložil iba 1 hodinu. Súd pritom zohľadnil skutočnosť, že cieľom exekúcie
je uspokojenie pohľadávky oprávneného v čo najvyššej miere a v čo najkratšom čase, pričom cieľom
exekúcie rozhodne nie je maximalizácia odmeny súdneho exekútora a tejto skutočnosti je potrebné
podriadiť aj výklad jednotlivých ustanovení tejto vyhlášky. Samotná vyhláška v § 14 ods. 1 písm. a) v
spojení s § 203 Exekučného poriadku vyžaduje, aby bola odmena určená podľa počtu hodín účelne

vynaložených na exekúciu, pričom z logického a gramatického výkladu § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky
vyplýva, že pri výpočte sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet
jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný
na ich vykonanie a bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Použitie pojmu „účelný“ v texte
vyhlášky potom odôvodňuje sčítavanie času skutočne potrebného na vykonanie jednotlivých úkonov

exekučnej činnosti. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo
7/2006 zo dňa 28.5.2007, v ktorom bol podaný výklad ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky a súd
sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v uvedenom rozsudku. Zároveň súd nepriznal exekútorovi
odmenu podľa hodinovej sadzby 6,64 € za úkon - vyúčtovanie trov exekučného konania v trvaní 60 min.,
nakoľko nejde o čas účelne vynaložený na exekúciu (predmetný úkon priamo nesmeruje k vymoženiu

pohľadávky oprávneného voči povinnému).

Podľa § 14 ods. 3 a § 15 vyhlášky si súdny exekútor uplatnil právo na paušálnu odmenu za každý
úkon exekučnej činnosti 3,32 €, spolu za 7 úkonov vo výške 23,24 € (získanie poverenia na vykonanie
exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie exekučného príkazu, 2x zisťovanie

platiteľa mzdy povinného /lustrácia zamestnávateľa cez Sociálnu poisťovňu/, 2x zisťovanie majetku
povinného).

Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov
účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä

cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Podľa§23ods.1vyhlášky,náhradazastratučasupatrísúdnemuexekútorovipriúkonochvykonávaných
v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a za čas strávený na ceste
do tohto miesta a späť.

Podľa § 23 ods. 2 vyhlášky, náhrada podľa odseku 1 je 20 Sk za každú aj len začatú polhodinu.

V súlade s § 22 a § 23 vyhlášky súd priznal súdnemu exekútorovi hotové výdavky a náhradu za
stratu času celkovo vo výške 60,97 € za zaplatené poštovné (16,- €), telekomunikačné výdavky (4,- €),

kancelárske potreby a obálky (3,- €), cestovné náhrady (32,66 €) a náhradu za stratu času (5,31 €) za
1 cestu do miesta bydliska povinného za účelom súpisu majetku.Podľa § 196 druhá veta Exekučného poriadku, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa
osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej
hodnoty.

Súd priznal exekútorovi i 20 % daň z pridanej hodnoty vo výške 18,17 € zo základu dane 90,85 € (t.j.
z odmeny exekútora, hotových výdavkov a náhrady za stratu času), podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie spolu vo výške 109,02
€, ktoré považoval za potrebné na účelné vymáhanie nároku v súlade s § 200 ods. 1 druhá veta
Exekučného poriadku, ktoré pozostávajú z časovej odmeny v sume 6,64 €, paušálnej odmeny v sume
23,24€,náhradyhotovýchvýdavkovanáhradyzastratučasuvsume60,97€,plus20%DPHvypočítanú
z odmeny exekútora, hotových výdavkov a náhrady za stratu času vo výške 18,17 €.

K zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného, pretože oprávnený navrhol vykonanie
exekúcie napriek tomu, že daný exekučný titul, t.j. rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné viesť danú exekúciu, preto súd povinnosť
nahradiť trovy exekúcie uložil oprávnenému.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Vzhľadom k tomu, že súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil z dôvodu, že daný

exekučnýtitul,t.j.rozhodcovskýrozsudoknemožnopovažovaťzaspôsobilýexekučnýtitulprevykonanie
exekúcie, za daného stavu nebolo možné poveriť iného exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, a
preto súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde a

to písomne v 3 vyhotoveniach (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu

nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a a aby každý účastník dostal jeden rovnopis
s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).