Rozhodnutie Judgement was issued on Thursday, June 3, 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Cpr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113243859
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5113243859.2

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne L.. T. V., O..
XX. XX. XXXX, V. Z. Č.. XXX/X, XXX XX X. sudkyne Okresného súdu Žilina právne zastúpenej JUDr.
Tatianou Polkovou advokátkou so sídlom v Žiline, Gaštanová č. 3077/17 proti žalovaným v rade 1/
OkresnémusúduŽilina,ul.Hviezdoslavovač.28,01059Žilinaavrade2/Slovenskejrepublikekonajúcej
prostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepublikysosídlomvBratislave,Župnénámestie

13 v konaní o zaplatenie úrokov z omeškania z funkčného platu takto

r o z h o d o l :

Žalovaný v rade 1/ je žalobkyni povinný zaplatiť ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 €
od 11. 02. 2011 do 10. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 11. 03. 2011 do
10. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 297 € od 11. 04. 2011 do 10. 07. 2014,
ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 297 € od 11. 05. 2011 do 10. 07. 2014, ročný úrok z
omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 582,10 € od 11. 06. 2011 do 11. 07. 2014, ročný úrok z omeškania

vo výške 9,5 % zo sumy 297 € od 11. 07. 2011 do 11. 07. 2014 a ročný úrok z omeškania vo výške 9,5 %
zo sumy 240,43 € od 11. 08. 2011 do 11. 07. 2014, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyni sa voči žalovanému v rade 1/ náhrada trov konania nepriznáva.

Voči žalovanému v rade 2/ sa žaloba žalobkyne zamieta.

Žalovanej v rade 2/ sa proti žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou pôvodne podanou na Okresnom súde Žilina a na Okresný súd Martin postúpenou dňa 06.
10. 2014 sa žalobkyňa proti žalovaným, ktorých žiadala zaviazať spoločne a nerozdielne, domáhala
zaplatenia sumy 297 € spolu s ročným z omeškania vo výške 9 % od 16. 02. 2011 do zaplatenia, sumy

297 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od 16. 03. 2011 do zaplatenia, sumy 297 € s ročným
úrokom z omeškania vo výške 9 % od 16. 04. 2011 do zaplatenia, sumy 297 € s ročným úrokom z
omeškania vo výške 9 % od 16. 05. 2011 do zaplatenia, sumy 594 € s ročným úrokom z omeškania vo
výške 9 % od 16. 06. 2011 do zaplatenia, sumy 297 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od
16. 07. 2011 do zaplatenia a sumy 297 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od 16. 08. 2011
do zaplatenia a náhrady trov konania.

Žalobkyňa žalobu odôvodnila tou skutočnosťou, že je sudkyňou pridelenou na výkon funkcie sudkyne
na Okresnom súde Žilina a má právo na plat za podmienok, ktoré sú upravené v siedmej hlave zákona
č. 385/2000 Z. z..

Uviedla, že žalobkyni bol doručený platový dekrét č. 1SprO/427/10 z 12. 04. 2010, podľa ktorého

patrí žalobkyni od 01. 01. 2010 funkčný plat vo výške 2 676,20 €. Žalobkyni bolo následne doručené
oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. 1SprO/27/11 z 18. 11. 2011 podpísané predsedomOkresného súdu Žilina, podľa ktorého patrí žalobkyni od 01. 01. 2011 funkčný plat vo výške 2 388,70
€. Následne bolo žalobkyni doručené oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. 1SprO/285/11
z 12. 04. 2011 podpísané predsedom Okresného súdu Žilina, podľa ktorého patrí žalobkyni od 01. 01.

2011 funkčný plat vo výške 2 466,70 € a nakoniec bolo žalobkyni doručené oznámenie o výške a zložení
funkčného platu č. 1SprO/655/11 zo dňa 17. 08. 2011 podpísané sudcom povereným plnením úloh podľa
§ 35 zák. č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého patrí žalobkyni od 26. 07. 2011 funkčný plat vo výške 2 763,70
€. Porovnaním týchto oznámení s oznámením o výške a zložení funkčného platu zo 17. 08. 2011 možno
konštatovať, že došlo k zníženiu platu žalobkyne vo roku 2011 v období prvých siedmich mesiacov v

roku 2011.

V zmysle § 90 ods. 1 zákona o sudcoch v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca
vykonáva funkciu.

Žalobkyni bol znížený funkčný plat bez splnenia zákonných podmienok.

Podľa § 84 zákona o sudcoch znížiť funkčný plat sudcovi možno len na základe právoplatného
rozhodnutia disciplinárneho súdu.

Žalobkyni však nebolo uložené rozhodnutím disciplinárneho súdu žiadne disciplinárne opatrenie, ktoré

by odôvodňovalo zníženie jej funkčného platu.

Oznámenie o výške a zložení funkčného platu z 18. 01. 2011 odkazuje na ustanovenie zák. č. č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov bez špecifikácií
konkrétnych zákonných opatrení a na ust. § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 500/2010 Z. z. z 02. 12. 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov.

Podľa § 2 ods. 1 prvá veta zákona o platových pomeroch poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky

patrí plat vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa odseku 2, zaokrúhlený nahor na
celé euro, začínajúc dňom, v ktorom zložil Ústavou Slovenskej republiky predpísaný sľub.

Z každého rozumného výkladu § 2 ods. 1 veta prvá zákona o platových pomeroch môže vyplynúť

iba jeden záver, podľa ktorého roku 2011 predchádza kalendárny rok 2010. Z toho potom vyplýva,
že základom výpočtu platu poslanca a aj sudcu pre rok 2011 je priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2010.

Štatistický úrad Slovenskej republiky ku dňu vydania oznámenia o výške a zložení funkčného platu dňa

18. 01. 2011 neoznámil priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za rok 2010.

Z toho vyplýva, že neexistoval základ pre výpočet základného platu sudcu s účinnosťou od 01. 01. 2011
a výpočet základného platu z inej priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky bol v rozpore s § 2 ods. 1 veta prvá zákona o platobných pomeroch a preto je
nezákonný.

Ustanovenia zákona o platových pomeroch, ktoré sa vzťahujú na platové pomery sudcov k 01. 01. 2011
sú v rozpore s článkom 1 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa

ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL.ÚS 99/2011-27 z 22. 06. 2011 bola
pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, na ktoré bolo odkazované v oznámení o výške a zložení

funkčného platu z 18. 01. 2011. Priamou reakciou na uznesenie ústavného súdu je oznámenie o výške
a zložení funkčného platu zo 17.08.2011.Dňa 11. 12. 2013 Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenej veci rozhodol, že ust. § 2 ods.
1 v časti „znížená podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9
zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v

znení neskorších predpisov nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 87 ods. 1 zákona o sudcoch platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona, ak nie je ustanovené
inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho

mesiaca. Sudca má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca na preddavok na plat.

S poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. a na ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z. sa potom žalobkyňa domáhala popri istine požadovanej v žalobnom petite aj úroku z
omeškania, a to proti obidvom žalovaným s tým, že Okresný súd Žilina je síce subjektom, ktorý vypláca
žalobkyni plat ale podľa § 64 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších prepisov zodpovedá štát

za uspokojenie platových pomerov sudcu.

Podaním zo dňa 21. 08. 2014, ktoré došlo na Okresný súd Žilina 22. 08. 2014 žalobkyňa žiadala, aby
súd pripustil zmenu žaloby tak, že žiadala ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 16.
02. 2011 do 11. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 16. 03. 2011 do 11.

07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 16. 04. 2011 do 11. 07. 2014, ročný
úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 16. 05. 2011 do 11. 07. 2014, ročný úrok z omeškania
vo výške 9 % zo sumy 594 € od 16. 06. 2011 do 11. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9
% zo sumy 297 € od 16. 07. 2011 do 11. 07. 2014 a ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy
297 € od 16. 08. 2011 do 11. 07. 2014. Z tohto podania vyplýva, že žalobkyňa ustúpila od uplatňovania

doplatku mzdy za rok 2011, nakoľko tento jej Okresný súd Žilina uhradil 11. 07. 2014 a žiadala priznať
len príslušenstvo z jednotlivých súm doplatku za jednotlivé mesiace tak, ako to vyplýva vyššie.

Uznesením sp. zn. 10Cpr/4/2014zo dňa 29. 01. 2015 potom súd zastavil konanie v časti nároku
žalobkyne o zaplatenie sumy 2 376 €, čo predstavovalo súčet doplatkov za jednotlivé mesiace.

Podaním z 15. 05. 2015 potom žalobkyňa opäť zmenila žalobu a žiadala priznať ročný úrok z omeškania
vo výške 9 % zo sumy 297 € od 11. 02. 2011 do 10. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9 %
zo sumy 297 € od 11. 03. 2011 do 10. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 297
€ od 11. 04. 2011 do 10. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 297 € od 11. 05.

2011 do 10. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 582,10 € od 16. 06. 2011 do
11. 07. 2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 16. 07. 2011 do 11. 07. 2014 a
ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 297 € od 16. 08. 2011 do 11. 07. 2014.

Takúto zmenu žaloby súd pripustil na pojednávaní dňa 03. 06. 2015.

Žalovaný v rade 1/ sa k žalobe vyjadril meritórne podaním z 12. 05. 2015, z ktorého vyplynulo, že žalobu
žiada zamietnuť. Súčasne nemietol svoju pasívnu legitimáciu v spore. Uviedol, že uznesením č. k. PL
ÚS 99/2011 - 27 zo dňa 22. 06. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o tom, že pozastavuje
účinnosť vyššie uvádzaných napadnutých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zák.
č. 500/2010 Z. z. a toto uznesenie bolo zverejnené v Zbierke zákonov dňa 26. 07. 2011, čím sa stalo
všeobecne účinným podľa § 38 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. o konaní pred ústavným súdom. Poukazujúc
na ust. § 87, § 90 ods. 1 a 2 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a na ust. § 34 zák. č.
757/2004 Z. z. a na ust. § 71 písm. a/ a b/ zák. č. 757/2004 Z. z. uviedol, že je zrejmé, že predseda súdu,

na ktorom sudca vykonáva funkciu rozhoduje o platových pomeroch sudcu v súlade s platnými právnymi
predpismi a na základe zákona, pričom výška platu je určená podľa § 65 a nasl. zák. č. 385/2000 Z.
u. odvíjajúc sa od výšky platu poslanca určenej zákonom č. 120/1993 Z. z.. Plat vypláva osobný úrad
sudcu. Predseda súdu môže konať len tak, ako mu to umožňuje zákon a na základe zákona, a nemôže
rozhodnúť o tom, či zákony týkajúce sa sudcov, správy súdov či inej oblasti justície sú alebo nie sú v

súlade so zákonom.

Predseda súdu preto nemohol určiť výšku základného platu a náhrady nákladov a iných hmotných
výhod inak, ako aplikáciou platného zákona v danom čase, keď boli vyhotovované oznámenia o výškuplatu žalobkyne v období od 01. 01. 2011 do 26. 07. 2011. Po vyslovení nesúladu právnych predpisov
s Ústavou Slovenskej republiky, avšak v žiadnom prípade nie skôr, nemohol byť žalobkyni vyplatený
plat vo vyššej výške, než po tom čo, na základe nálezu Ústavného súdu napadnuté ustanovenia stratili

účinnosť. Keďže okresné súdy sú napojené na rozpočet Slovenskej republiky kapitolu Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky sú povinné rešpektovať účelové použitie finančných prostriedkov
a predseda súdu nemohol doplatiť rozdiel platu, ani po pozastavení účinnosti právnych predpisov,
ktorých nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky vyslovil nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky,
pretože okresné súdy sú povinné dodržiavať rozpočtovú disciplínu. Naviac plat nevypláca sudcovi súd

na ktorom vykonáva funkciu sudcu, ale osobný úrad z prostriedkov Slovenskej republiky pridelených
na tento účel Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, nakoľko sudca nemá vzťah k súdu, nie
je to jeho zamestnávateľ, ale vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, u ktorého
vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátom štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch
koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis. Preto pasívna
legitimácia - povinnosť doplatiť rozdiel platu neprichádza do úvahy voči žalovanému v rade 1/, ale práva

a povinnosti môžu sudcovi vzniknúť len voči štátu, za ktorý koná ústredný orgán štátnej správy súdov,
ktorým je Ministerstvo spravodlivosti.

Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s názorom žalovaného v rade 1/ poukázal žalovaný v rade 1/ aj
na skutočnosť, že nemohol sa dostať do omeškania s výplatou doplatku k platu žalobkyne, pretože plat

doplatil z prostriedkov na to pridelených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, avšak nie
na základe povinnosti stanovenej zákonom ale na základe morálnej povinnosti, ktorá nie je vynútiteľná
zákonom.

S poukazom na ust. článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ani pri vyslovení nesúladu zákonov

s Ústavou nie je prípustná retroaktivita. Vyslovením nesúladu stráca zákon účinnosť a následne, ak
nie je uvedený do súladu s Ústavou stráca platnosť po 6 mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia. To že
predpis stratil po uplynutí uvedenej doby platnosť však neznamená, že pred rozhodnutím nebol platný
alebo, žeby všetky rozhodnutia na základe takéhoto zákona boli neplatné alebo nulitné, teda do konca
možno konštatovať, že nakoľko ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2

a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 120/1993 Z. z., ktoré neboli v súlade s článkom 1 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky stratili platnosť až po vyhlásení rozhodnutia Zbierke zákonov nárok na doplatenie
platu právne ani nevznikol. Rozpor všeobecne záväzných právnych predpisov s právnym predpisom
vyššej sily nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu ako je to napr. pri súkromných vzťahoch podľa § 39

Obč. zák.. Predpisy verejného práva sa zásadne odlišujú od účinkov predpisov súkromného práva.

Žalobkyni mohla vzniknúť prijatím zákona, ktorý je v rozpore s Ústavou určitá škoda, avšak za túto
škodu v žiadnom prípade nemôže zodpovedať žalovaný v rade 1/. Žalobkyňa naviac podľa žalovaného
neoznačila ani povinnosť žalovaného v rade 1/, na základe ktorej by mal žalobkyni doplatiť plat určený

na základe zákona, ktorý bol vyhlásený nálezom Ústavného súdu za rozporný s Ústavou. Ak teda
nejestvovala zákonná povinnosť doplatiť plat, ktorý bol určený na základe platného zákona, ktorý neskôr
stratil platnosť nemohol sa žalovaný v rade 1/ dostať do omeškania, a to ani v prípade, že neskôr
dobrovoľne plnil.

Žalovaný v rade 2 sa k žalobe vyjadril meritórne podaním z 05. 02. 2015, z ktorého vyplynulo, že
žalobu žalobkyne považuje za nedôvodnú a žiada ju zamietnuť. V tomto vyjadrení žalovaný v rade 2
namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore a uviedol, že keďže predmetom konania
po zmene žaloby zostali už iba úroky z omeškania, tieto nemožno považovať za platové náležitosti v
zmysle zák. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Podľa názoru žalovaného v rade 2 žalobkyňa

nemá právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalovaný v rade 2 má totiž za to, že funkčné platy
žalobkyne za obdobie januára 2011 až júla 2011 jej boli vyplácané žalovaným v rade 1 ako osobným
úradom žalobkyne v riadnych výplatných termínoch na základe platového dekrétu predsedu súdu,
ktorý bol vydaný na základe v tom čase platnej a účinnej zákonnej právnej úpravy. Situáciu, ktorá
nastala po zverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky možno analogicky prirovnať k

situácii upravenej v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda k bezdôvodnému obohateniu
získanémuplneniuzprávnehodôvodu,ktorýodpadol(vpredmetnejvecibezdôvodnéobohatenievzniklo
nevyplatením funkčných platov sudcov na základe zákonnej právnej úpravy, ktorá bola vyhlásená za
protiústavnú).Podľa ustanovenia § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka s predmetom bezdôvodného obohatenia sa
musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.

Žalovaný v rade 2 má za to, že ak v posudzovanej veci došlo k bezdôvodnému obohateniu, „došlo
k nemu dobromyseľne, keďže Národná rada Slovenskej republiky neprijala zákon č. 500/2010 Z. z.,
ktorým sa menil zákon č. 120/1993 Z. z. samoúčelne, resp. bezdôvodne“ a ďalej poukázal na dôvody,
ktoré zákonodarcu viedli k prijatiu tohto zákona. V prípade konštatovania protiústavnosti zákona dáva

Ústava Slovenskej republiky národnej rade lehotu šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky na zosúladenie takéhoto protiústavného zákona s ústavou. Aplikujúc túto
lehotu analógiou iuris na prejednávaný prípad, dochádza žalovaný v rade 2 k záveru, že právo na
zaplatenie úrokov z omeškania by patrilo žalobkyni až od 19. 10. 2014, teda až po šiestich mesiacoch
od zverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Bezodkladne po publikovaní nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky v zbierke zákonov dochádzalo k vykonávaniu úkonov smerujúcich

k úhrade finančných nárokov sudcov, keďže tieto neboli rozpočtované v štátnom rozpočte na rok 2014.
Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva žalovaný v rade 2 názor, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov
z omeškania nie je dôvodný. Predmetný nález ústavného súdu pre prípad, že by sa súd nestotožnil s
názorom žalovaného v rade 2, bol zverejnený v zbierke zákonov až 18. 04. 2014, takže v praxi nemožno
uvažovať o priznaní úrokov z omeškania od šestnásteho dňa v mesiaci nasledujúceho po splatnosti

jednotlivých platov od februára do augusta 2011. Tiež je zrejmé, že výška úrokov z omeškania od apríla
2014 je v inej, a to nižšej výške ako je výška úrokov z omeškania, ktorú požaduje žalobkyňa vo svojej
žalobe. Ak žalobkyňa vo svojom podaní z 21. 08. 2014 uviedla, že žalovaný uhradil doplatok mzdy
za rok 2011 dňa 11. 07. 2014, preto nie je správne uvedený ani koniec obdobia, za ktoré žalobkyňa
požaduje úroky z omeškania. Žalovanému v rade 2 tiež nie je známa výška doplatku funkčného platu za

rok 2011, ktorý bol žalobkyni dňa 11. 07. 2014 vyplatený osobným úradom. Treba prihliadnuť aj na to, že
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 99/2011-27 zo dňa 22. 06. 2011, bola
pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, na ktoré odkazoval predseda Okresného súdu Žilina v
platových dekrétoch žalobkyne z 18. 01. 2011 a 12. 04. 2011. Priamou reakciou na uznesenie ústavného
súdu bolo vydanie nového platobného dekrétu zo dňa 17. 08. 2011. Od tohto dňa je žalobkyni vyplácaný

plat, ktorého výšku nespochybňuje.

Na pojednávaní dňa 03. 06. 2015 súd vykonal dokazovanie čítaním listín predovšetkým žalobkyňou
pripojených do súdneho spisu a takto vykonaným dokazovaním mal preukázaný skutkový stav tvrdený
žalobkyňou, pokiaľ ide o platové dekréty a oznámenia o výške a zložení funkčného platu tak, ako ich

žalobkyňa uvádzala v žalobe. Pokiaľ šlo o tú skutočnosť, kedy bol žalobkyni v roku 2015 zaplatený
doplatok platu za obdobie 01. 01. 2011 do 25. 07. 2011, tak k tejto skutočnosti žalobkyňa produkovala
dôkazy, podľa ktorých jej dňa 10. 07. 2014 bola pripísaná na účet čiastka 3 769,95 €, ktorá ale
pozostávala z doplatku v celkovej výške brutto 2 307,53 € za mesiace január až 25. 07. 2011, zvyšok
tvorila mzda žalobkyne za jún 2014. Podľa vyčíslenia, ktoré poskytol Okresný súd Žilina žalobkyni ako jej

osobný úrad, žalobkyni vznikol doplatok k platu za obdobie od 01. 01. 2011 do 25. 07. 2011 v súvislosti s
rozhodnutiami ústavného súdu konštatovanými v žalobe za mesiac január vo výške 297,- €, za mesiac
február, marec a apríl vo výške 297,- €, za mesiac máj vo výške 582,10 €, za jún vo výške 297,- € a
za júl do 25. 07. 2011 vo výške 240,43 € brutto. Výška doplatku nebola medzi účastníkmi, najmä medzi
žalovanýmvrade1ažalobkyňou,sporná.Spornýzostalnároknaúrokyzomeškaniaavecnálegitimácia

toho ktorého zo žalovaných vo vzťahu k takto uplatnenému nároku žalobkyne. Medzi žalobkyňou a
žalovaným v rade 1 nebolo ani sporné, že výplatným termínom na Okresnom súde Žilina, teda osobnom
úrade žalobkyne, desiaty deň toho ktorého mesiaca.

Nároky žalobkyne súd posudzoval podľa ustanovení siedmej hlavy zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V zmysle § 65 ods. 1 citovaného zákona sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto zákonom
základný plat sudcu a príplatky tam uvedené, ďalej plat za výkon funkcie sudcu nadčas, ďalší plat a
vyrovnanie platu.

Podľa § 65 ods. 5 citovaného zákona za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.Podľa § 87 ods. 1 citovaného zákona platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona (ďalej len plat)
ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do pätnásteho
dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Sudca má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca na

preddavok na plat.

V zmysle § 88 ods. 2 citovaného zákona plat sa vypláca počas pracovnej dobe stanovenej v rozvrhu
práce na príslušnom súde, ak osobitný zákon neustanoví inak. Na písomnú žiadosť je osobný úrad
sudcu povinný plat prípadne iné plnenia v prospech sudcu poukázať na sudcom určený účet v banke v

Slovenskej republike, alebo mu ho zaslať poštou. Sudca môže na prevzatie platu splnomocniť inú osobu.

Podľa § 90 ods. 2 citovaného zákona v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca
vykonáva funkciu.

Je zrejmé, že Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu dňa

11. 12. 2013 rozhodol vo veci vedenej pod spisovou značkou PL ÚS 99/2011 tak, že zrušil napadnuté
ustanovenia zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republiky tak, že vyslovil, že napadnuté ustanovenia zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1 v spojení s
článkom 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tento nález bol zverejnený v zbierke zákonov 18. 04.

2014 a napadnuté ustanovenia vyššie uvádzaného zákona č. 120/1993 Z. z. stratili platnosť k 18.
10. 2014, keďže Národná rada Slovenskej republiky napadnuté ustanovenia zákona č. 500/2010 Z. z.,
ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Slovenskej republiky neuviedla do súladu s ústavou.

Súdsavtomtoprípadenestotožnilstvrdeniamižalovanéhovrade2,žežalobkyninazaplateniedoplatku
k platu v žalovanom období od 01. 01. 2011 do 25. 07. 2011 vzniklo len morálne právo, avšak nie právny
nárok, nakoľko znížený plat v danom období jej bol priznávaný predsedom Okresného súdu Žilina na
základe v tom čase platných zákonov a že doplatenie platu bolo len morálnou povinnosťou Slovenskej

republiky, nie však vynútiteľnou zákonom.

Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 2 citovaného zákona orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu podľa
článku 125 Ústavy Slovenskej republiky, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného
súdu.

Podľa § 41a ods. 3 citovaného zákona stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na
základe nálezu ústavného súdu, sa neobnovuje platnosť právnych predpisov ním zrušených; ak však
išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou
alebo doplnením.

K 18. 10. 2014 tak stratili platnosť ustanovenia zákona č. 500/2010 Z. z., ktorými bol zmenený zákon
č. 120/1993 Z. z. vo vzťahu k platom sudcov a na základe ktorých žalobkyni s účinnosťou od 01. 01.
2011 bol znížený plat v zmysle v žalobe uvedených oznámení o výške a zložení funkčného platu.
Pri posudzovaní hmotnoprávnych účinkov vyššie uvádzaného nálezu ústavného súdu súd vychádzal
zo zjednocujúceho uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, spisová značka PLz.ÚS 1/06

zo dňa 11. 10. 2006 zo záverov, ktorého vyplýva, že ústava a zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych
účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o
prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov už právoplatne

ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov
právoplatne ukončené neboli. Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o
hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba
dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkýchúčastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných
právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť vo veciach neskončených
právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu

zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Podľa názoru
ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa § 125 ods. 3 tretej vety Ústavy Slovenskej
republiky stratilo napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená bolo anulované od
počiatku a inými slovami na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné a teda nikdy
nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

O takýto výklad potom možno opierať nárok žalobkyne na zaplatenie doplatku funkčného platu za
podmienok, ktoré existovali pred prijatím novelizácie zákona č. 120/1993 Z. z. zákonom č. 500/2010 Z.
z., ktorý zmenil a doplnil zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zmenil zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a
prísediacich.

Žalovanému v rade 1, ktorý je podľa presvedčenia súdu vecne legitimovaný v spore, sa obnovili
povinnosti, ktoré mal pred účinnosťou napadnutého zákona, ktorého ustanovenia stratili k 18. 10. 2014
platnosť. Súd je totiž presvedčený, že vecne legitimovaný v tomto spore je práve žalovaný v rade 1
ako osobný úrad žalobkyne, keďže z celej siedmej hlavy zákona č. 385/2000 Z. z. vyplýva, že jednak

predseda okresného súdu rozhoduje o platových veciach sudcu, v tomto prípade žalobkyne, a že plat
sa vypláca na príslušnom súde za podmienok uvedených v § 87 a nasledujúcich zákona č. 385/2000 Z.
z.. V tomto prípade je Okresný súd Žilina ako osobný úrad žalobkyne ten subjekt, ktorý má povinnosť
žalobkyni v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. plat žalobkyni vyplatiť a túto povinnosť si žalovaný v rade
1 nakoniec aj splnil, ako bolo konštatované vyššie.

Pokiaľ obaja žalovaní namietali nárok žalobkyne na úroky z omeškania, ako nárok, ktorý zákon č.
385/2000 Z. z. neupravuje, respektíve namietali nárok žalobkyne na úroky z omeškania od obdobia,
keď ich ona požadovala v zmysle zmenenej žaloby, teda od jedenásteho dňa toho ktorého mesiaca v
časovom rozpätí január až august 2011, tak súd pokiaľ šlo o priznanie nároku žalobkyne na úroky z

omeškania, vychádzal, pokiaľ ide o splatnosť doplatku, z ustanovenia § 87 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.
z.. Konštatujúc, že žalobkyni vždy dňom nasledujúcim po výplatnom termíne na Okresnom súde Žilina v
roku 2011 vznikol nárok na úrok z omeškania, keďže v tomto termíne jej doplatok vyplatený nebol. Pokiaľ
ide o samotný nárok na úrok z omeškania, tak pre jeho priznanie súd nachádza oporu v ustanovení
§ 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú

ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak.

Toto ustanovenie odkazuje na použitie Zákonníka práce a podľa presvedčenia súdu ustanovenia
Zákonníka práce v prípade omeškania osobného úradu sudcu s vyplatením platu sudcu je možné použiť
pri posudzovaní nárokov sudcu na úroky z omeškania.

Zákonník práce ďalej v ustanovení § 1 ods. 4 odkazuje v otázkach ním neupravených na použitie
Občianskeho zákonníka.

Keďže ani zákon o sudcoch a prísediacich č. 385/2000 Z. z., ani Zákonník práce osobitne neupravujú

nároky vzniknuté z omeškania pri vyplatení platu zamestnanca (Zákonník práce), respektíve sudcu
(zákon č. 385/2000 Z. z.), je súd toho názoru, že nároky sudcu pri omeškaní osobného úradu, v tomto
prípade Okresného súdu Žilina, upravuje § 517 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Súd dospel k presvedčeniu, že žalovaný v rade 1 bol povinný žalobkyni už k 10. 02. 2011, k

10. 03. 2011, k 10. 04. 2011, k 10. 05. 2011, k 10. 06. 2011, k 10. 07. 2011 a k 10. 08. 2011 vyplatiť plat
zodpovedajúci ustanoveniam § 66 a nasledujúcich zákona č. 385/2000 Z. z. v spojení s ustanovením § 2
ods.1zákonač.120/1993Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2010.Aktakžalovanývrade1neurobil,dostal
sa do omeškania s vyplatením platu žalobkyne v jeho plnej výške. Preto žalobkyni dňom nasledujúcim
po výplatnom termíne na súde patrí úrok z omeškania tak, ako ho žalobkyňa žiadala, a to vo výške,

ktorá je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. S výplatou doplatku bol žalovaný v rade 1
v omeškaní až do 10. 07. 2014, kedy doplatok k platu bol pripísaný na účet žalobkyne.Súd preto vo vzťahu k žalovanému v rade 1 rozhodol tak, ako uvádza výroková časť tohto rozsudku.
Voči žalovanému v rade 2 žalobu zamietol, pretože z vyššie uvedených záverov súdu vyplýva, že
podľa názoru súdu nebol to žalovaný v rade 2, ktorému priamo vznikla povinnosť výplaty platu sudcu v

rozhodnom období. Vo vzťahu k žalovanému v rade 2 súd žalobu žalobkyne zamietol.

Pokiaľ ide o trovy konania, žalobkyňa bola v konaní proti žalovanému v rade 1 plne úspešná, a preto
by v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mala právo na náhradu účelne
vynaloženýchtrovkonania.Súdvšakžalobkynisprihliadnutímnaustanovenie§150ods.1Občianskeho

súdneho poriadku náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rade 1 nepriznal. V tejto
súvislosti súd zohľadnil argumentáciu žalovaného v rade 1, že do situácie, za ktorej žalobkyni proti nemu
vznikol nárok na doplatok platu, sa nedostal vlastným zavinením a na skutočnosť, že žalovaný v rade
1 je napojený na rozpočet Slovenskej republiky, disponuje len s pridelenými finančnými prostriedkami
a je povinný rešpektovať účelové použitie finančných prostriedkov. Nešlo o svojvôľu žalovaného v rade
1, na základe ktorej by žalobkyni nevyplatil celý plat, na ktorý mala nárok, ale konanie žalovaného bolo

ovplyvnené legislatívou platnou v prvej polovici roku 2011, pokiaľ ide o platové náležitosti žalobkyne.
Za takýchto okolností sa súdu javilo nespravodlivé voči žalovanému v rade 1 priznať žalobkyni náhradu
trov konania a s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu žalobkyni proti žalovanému v rade 1 náhradu
trov konania nepriznal.

Žalovaný v rade 2 bol voči žalobkyni úspešný, preto by v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku proti žalobkyni mal právo na náhradu trov konania. V konaní mu však preukázateľne trovy
nevznikli, preto súd mu náhradu trov konania proti žalobkyni nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu

prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.