Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 12, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/272/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208207785
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1208207785.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej
a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľa:
INFORAMA a. s., IČO: 35 729 864, Mlynské Nivy č. 54, Bratislava, zastúpený advokátkou: JUDr. Zuzana
Majcherová, Mlynské Nivy č. 54, Bratislava, proti odporcovi: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO: 31
813 861, Pažítková ul. č. 4, Bratislava, o zaplatenie istiny 36. 856, 66 eur, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. júna 2011, č. k. 6C/66/2008 - 902, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol
m e n í tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 14. 832, 98 eur do 15 - tich
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 2. 213,
30 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 3. 615, 88 eur k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa

do 15 - tich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 899, 50
eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1. 349, 59 eur, k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa do
15 - tich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške 22. 023, 68 eur a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 2 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti,
§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne
opodstatnenosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ
dodal na základe objednávok odporcovi lieky a zdravotnícke pomôcky, za ktoré vystavil odporcovi
faktúry, ktoré riadne a včas neuhradil, čím sa odporca ako štátna príspevková organizácia zriadená
Ministerstvom zdravotníctva SR s cieľom poskytovania zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s

poskytovaním zdravotnej starostlivosti, dostal do omeškania a vznikol mu dlh v celkovej výške 22. 023,
68 eur. Uviedol, že prihliadajúc na právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v rozhodnutí č. k.
4Co/157/2009 - 862, posúdil nároky vzniknuté v predmetnom konaní ako nároky súvisiace s výkonom
zdravotnej starostlivosti a dospel k záveru, že výšku úrokov je potrebné posudzovať podľa občianskeho
práva, nakoľko odporca v konaní zabezpečoval lieky a zdravotnícke pomôcky a napriek tomu, že ide o
záväzkovo právny vzťah medzi verejnoprávnou inštitúciou na jednej strane a podnikateľom na strane

druhej, v tomto konkrétnom prípade zo strany menovanej verejnoprávnej inštitúcie - odporcu nejde o
výkon jej podnikateľskej činnosti s tým, že podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka sa záväzkovo-
právny vzťah medzi verejnoprávnou inštitúciou a podnikateľmi spravuje obchodným právom výlučne zapredpokladu, že sa týka ich podnikateľskej činnosti, a to na obidvoch stranách záväzkovo-právneho
vzťahu, pričom skutočnosť, že záväzok vznikol pri podnikateľskej činnosti navrhovateľa, neodôvodňuje
aplikáciu ustanovení obchodného práva na záväzkový vzťah, pokiaľ doň verejnoprávna inštitúcia

nevstúpilaprisvojejpodnikateľskejčinnosti.Poukázalnaskutočnosť,žeodporcajedržiteľomoprávnenia
na poskytovanie lekárenskej zdravotníckej starostlivosti v nemocničnej lekárni, avšak žiadny z dôkazov
vykonaných v tomto konaní nepreukázal, že lieky dodané navrhovateľom odporcovi slúžili na ich ďalší
predaj a nie konečnú spotrebu pacientmi odporcu. Zamietnutie návrhu vo zvyšku odôvodnil vecne tým,
ženavrhovateľvýškuúrokovzomeškaniauplatnenúvkonaníposudzovalpodľaustanoveníobchodného

práva a navýšená suma predstavuje rozdiel medzi výpočtom uplatnenej výšky úrokov z omeškania a
súdom posudzovanej výšky úrokov podľa občianskeho práva. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne čiastočným úspechom oboch účastníkov v konaní s tým,
že prevažne bol úspešný navrhovateľ, ktorého úspech predstavuje 59, 75 % z celkovo uplatňovaného
nároku (22. 023, 68/36. 856, 66) úspech odporcu je vyjadrený neúspechom navrhovateľa, t. j. 40, 25
% a nakoľko náhradu nákladov je potrebné rozdeliť pomerne, t. j. v uvedenom pomere (po odpočítaní

navrhovateľovho neúspechu od úspechu) ostáva k náhrade 19, 50 % všetkých nákladov navrhovateľa,
z dôvodu ktorého mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške zodpovedajúcej 19, 50 %
celkovej výšky trov v sume 4. 031, 46 eur, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením jeho práv na
súde, predstavujúce sumu vo výške 786, 13 eur, pričom celkové trovy konania vo výške 2. 107, 13 eur
predstavujú súdny poplatok zo sumy 22. 023, 68 eur vo výške 1. 321 eur a trovy právneho zastúpenia

spolu v sume 4. 031, 46 eur, ktoré vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 31. 12. 2008, ako aj
v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej od 01. 01. 2009 za 2 úkony právnej pomoci za rok 2008 á 499,
57 eur (príprava a prevzatie zastúpenia dňa 31. 03. 2008, písomné podanie na súd dňa 11. 04. 2008) +
2 x režijný paušál á 6, 31 eur, 3 úkony právnej pomoci za rok 2009 á 499, 57 eur (účasť na pojednávaní
dňa 09. 03. 2009, písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 16. 03. 2009, písomné podanie na súd -

vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27. 04. 2009) + 3 x režijný paušál á 6, 94 eur + DPH 19 %, 3 x 96, 24 eur,
1 úkon právnej pomoci za rok 2010 á 499, 57 eur (písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 15. 11.
2010), 1 x režijný paušál á 7, 21 eur + DPH 19 %, 1 x 96, 29, 1 úkon právnej pomoci za rok 2011 á 499,
57 eur (účasť na pojednávaní dňa 28. 06. 2011), 1 x režijný paušál á 7, 41 + DPH 19 %, 1 x 101, 40 eur,
spolu vo výške 2. 107, 13 eur s tým, že nakoľko podľa § 18 ods. 3 v spojení s § 20a vyhlášky v znení

účinnom od 01. 06. 2009 sa o DPH zvyšuje nielen odmena, ale aj náhrady podľa tejto vyhlášky za úkony
právnej služby vykonané po 01. 06. 2009, nemá navrhovateľ právo proti odporcovi na zaplatenie 19 %
DPH z režijného paušálu jeho právnej zástupkyne za úkony právnej služby vykonané do 01. 06. 2009.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh vo zvyšku zamietol podal

navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a uložiť odporcovi
povinnosť zaplatiť mu sumu 14. 832, 98 eur a v prípade potvrdenia rozsudku v jeho napadnutej časti,
pripustiť proti potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie, nakoľko ide o rozhodnutie zásadného významu.
Poukázal na rozhodnutia viacerých senátov Krajského súdu v Bratislave, ktoré o rovnakej právnej
otázke už rozhodovali a ich vzájomný vzťah s odporcom posúdili ako vzťah obchodnoprávny a zároveň

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/17/2009. Uviedol, že súd prvého stupňa
v poradí prvým rozsudkom zo dňa 19. marca 2009 jeho návrhu vyhovel v celom rozsahu, nakoľko
však Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. marca 2010, sp. zn. 4Co/157/2009 tento rozsudok
zrušil z dôvodu, že vzájomný vzťah medzi účastníkmi konania posúdil prvostupňový súd nesprávne ako
obchodnoprávny, bol súd prvého stupňa v ďalšom konaní týmto názorom viazaný a preto nezohľadnil

pri svojom rozhodovaní rozsudkom v jeho napadnutej časti ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. januára 2013, č. k. 6Co/179/2011 - 957 rozsudok
súdu prvého stupňa zo dňa 28. júna 2011, č. k. 6C/66/2008 - 902 v napadnutej časti potvrdil a
odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a o dovolaní navrhovateľa proti tomuto rozsudku
odvolacieho súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26. marca 2014, sp.
zn. 7 Cdo 169/2012 tak, že dovolanie navrhovateľa odmietol a Ústavný súd SR nálezom zo dňa 09.

júna 2015, sp. zn. III. ÚS 78/2015 - 50 rozhodol, že základné právo navrhovateľa vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/179/2011 - 957 zo dňa 28. januára 2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. marca 2014, sp. zn. 7 Cdo 169/2012 porušenéa zároveň zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako i rozsudok Krajského súdu v
Bratislave a v ďalšom konaní uložil krajskému súdu povinnosť rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa a
osobitne sa zaoberať jeho námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že v podobných prípadoch krajský súd

a najvyšší súd, vzťah medzi podnikateľom podnikajúcim v oblasti distribúcie liekov a zdravotníckeho
materiálu a poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti posúdili v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka ako vzťah obchodnoprávny s tým, že prípadný odklon od tejto judikatúry bude krajský súd
povinný odôvodniť podľa § 157 ods. 2 O. s. p., pretože posúdenie tejto otázky má nielen v okolnostiach
posudzovaného prípadu, ale aj v širšom celospoločenskom meradle zásadný význam.

Vzhľadom na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nariadil
odvolací súd podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. vo veci pojednávanie, na ktorom dňa 12. mája 2016
preskúmal vec podľa § 212 ods. l O. s. p., zopakoval dokazovanie v súlade s § 213 ods. 3 O. s. p.
výsluchom účastníkov konania (§ 131 ods. 1 O. s. p.), ich splnomocnených právnych zástupcov, a v

spojení s ust. § 129 ods. 1 O. s. p., oboznámením a čítaním listinných dôkazov: rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 19. 03. 2009, č. k. 6C/66/2008 - 853 a rozsudkom zo dňa 28. 06. 2011, č. k.
6C/66/2008 - 902, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 03. 2010, č. k. 4Co/157/2009 -
862 a rozsudkom zo dňa 28. 01. 2013, sp. zn. 6Co/179/2011, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
26. 03. 2014, sp. zn. 7 Cdo 169/2012 a nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 09. 06. 2015, č. k. III. ÚS

78/2015 - 50 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietajúcej
časti podľa § 220 O. s. p. zmeniť.

V posudzovanej veci je predmetom odvolacieho konania právne posúdenie vecnej správnosti rozsudku
súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku, t. j. v časti o zaplatenie sumy 14.

832, 98 eur (36. 856, 66 eur - 22. 023, 68 eur) titulom úrokov z omeškania zamietol z dôvodu, že výšku
úrokov z omeškania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, riadiac sa právnym názorom
vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. marca 2010, č. k. 4Co/157/2009 - 862.

Je nutné uviesť, že vzhľadom na uvedený právny názor odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

4Co/157/2009, ktorým bol súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný podľa § 226 O. s. p., síce správne
posúdil záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania ako obchodno-právny vzťah, avšak dospel k
nesprávnemu právnemu záveru, že výšku úrokov z omeškania uplatnenú navrhovateľom, bolo potrebné
posúdiť iba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich omeškanie dlžníka s plnením jeho
peňažného dlhu.

Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy
medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako
verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré
nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie

verejných potrieb.

V posudzovanej veci je nesporné, že účastníci konania uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej
dodal navrhovateľ odporcovi lieky a zdravotnícke pomôcky do nemocničnej lekárne, s úhradou ceny
za dodávku ktorých sa dostal odporca do omeškania, pričom v konaní zostalo sporným posúdenie

charakteru ich záväzkového vzťahu, keď navrhovateľ tvrdil, že medzi účastníkmi konania vznikol
obchodno-právny vzťah, a preto mu vznikol nárok na úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného
zákonníka a odporca tvrdil, že ide o občianskoprávny vzťah, a preto je povinný zaplatiť úrok z omeškania
vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS, platnej v prvý deň omeškania.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporca je ako štátna príspevková organizácia zriadená Ministerstvom
zdravotníctva SR, zdravotníckym zariadením ústavnej zdravotnej starostlivosti(nemocnica)
poskytujúcim zdravotnú starostlivosť na základe povolenia (§ 4 písm. a/ bod 1, § 7 ods. 1 písm. b/,
§ 7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Zdravotnástarostlivosť, okrem iného, zahŕňa aj poskytovanie liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom sa
vykonáva vo forme ambulantnej, ústavnej a lekárenskej starostlivosti (§ 2, § 7 zákona č. 576/2004 Z. z. o
zdravotnej starostlivosti). Lekárenskú starostlivosť upravuje osobitný zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch,

pričom táto zahŕňa zabezpečovanie, prípravu, kontrolu, uchovávanie, výdaj liekov a poskytuje sa aj v
nemocničných lekárňach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho
ústavnú starostlivosť a sú určené na prípravu a výdaj liekov oddeleniam tohto zdravotníckeho zariadenia
na základe objednávky (§ 34 ods. 1, § 34 ods. 2 písm. a/, § 34 ods. 3). Lekárenskú starostlivosť v
nemocničnej lekárni poskytuje zdravotnícke zariadenie na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva

SR (§ 35 ods. 5).

Z uvedeného je zrejmé, že odporca realizoval nákupom liekov do nemocničnej lekárne „lekárenskú“
starostlivosť, ktorá je formou poskytovania zdravotnej starostlivosti; poskytovanie zdravotnej
starostlivosti a prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa nepovažujú za živnosť podľa zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní; odporca teda nákupom liekov nevykonával žiadne zo

živnostenských oprávnení v rámci svojej zapísanej podnikateľskej činnosti, ktorú môže vykonávať popri
svojej hlavnej činnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti a služieb s ňou súvisiacich, z čoho vyplýva,
že medzi účastníkmi konania nevznikol obchodno-záväzkový vzťah ako medzi podnikateľmi pri ich
podnikateľskej činnosti podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Obchodno-právnym vzťahom podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka však môže byť aj záväzkový
vzťah medzi štátom, ak sa týka zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, pričom na tento účel sa za štát považujú aj štátne
organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva uspokojovanie
verejných potrieb. So zreteľom na uvedené bolo potrebné v danej veci posúdiť, či vzťah medzi

navrhovateľom (podnikateľom) a odporcom (štátnou organizáciou) by bolo možné subsumovať pod
ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo predpokladá vyriešenie zásadnej otázky, či sa uzavretá
kúpna zmluva týka uspokojovania verejných potrieb. Obchodný zákonník bližšie nedefinuje, čo je
potrebné považovať za verejnú potrebu, a jej vymedzenie je tak ponechané na úvahu súdu podľa
okolností konkrétneho prípadu. „Verejnou potrebou“ treba rozumieť nielen potrebu týkajúcu sa všetkých

obyvateľov, ale i potrebu, na ktorej je záujem z hľadiska určitej územnej oblasti alebo obce, potreby
v určitých vecných oblastiach a úsekoch, na ktorých je všeobecne uznávaný záujem; pôjde o
záujmy v oblasti hospodárstva, zdravotníctva, životného prostredia, kultúrnej či sociálnej, pokiaľ sú
zabezpečované štátom, a to jednotne, pre všetky subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne
využívať.

Na základe takto vymedzeného chápania verejnej potreby zastáva odvolací súd právny názor, že
zabezpečenie zdravotnej starostlivosti je potrebné považovať za uspokojovanie verejnej potreby a
stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že treba vychádzať z článku 40 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorá garantuje v rámci práva na ochranu zdravia každému občanovi právo na bezplatnú zdravotnú

starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky, čomu korešponduje záväzok štátu vytvoriť podmienky
umožňujúce realizáciu tohto práva. Za účelom splnenia povinnosti implikovanej v článku 40 Ústavy SR
štát zabezpečuje zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
prostredníctvom jej poskytovateľov (§ 4 ods. 1 zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti,
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti), a to zabezpečením vytvorenia verejnej

minimálnej siete poskytovateľov, ktorá predstavuje usporiadanie najmenšieho možného počtu verejne
dostupných poskytovateľov na území príslušného samosprávneho kraja alebo na území príslušného
okresu v takom počte a zložení, aby sa zabezpečila efektívne dostupná, plynulá, sústavná a odborná
zdravotná starostlivosť (§ 5 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve).

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na novelu č. 489/2008 Z. z. zákona č.
576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,
účinnú od 21. 12. 2008, ktorou sa v ust. § 4 ods. 1 definovalo poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej

zdravotnej starostlivosti ako služba vo všeobecnom hospodárskom záujme, čo nasvedčuje chápaniu
zdravotnej starostlivosti ako verejnej potreby.Odvolací súd preto dospel k záveru, že nakoľko obsahom kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi
konania bolo dodanie liekov a zdravotníckych pomôcok, ktorých zabezpečením do nemocničnej lekárne
odporca, ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti realizoval lekárenskú

starostlivosť, ktorá je formou zdravotnej starostlivosti zabezpečovanej štátom ako verejnej potreby v
rámci ústavne garantovaného práva na ochranu zdravia, z dôvodu ktorého záväzkovo-právny vzťah
účastníkov konania z kúpnej zmluvy posúdil podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako
obchodno-právny vzťah a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak,
že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 14. 832, 98 eur, predstavujúcu úrok z

omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď počet dní omeškania odporcu s plnením
jeho peňažného dlhu, medzi účastníkmi sporný nebol.

Vzhľadom na zmenu rozhodnutia (§ 220 O. s. p.) bolo potrebné rozhodnúť aj o trovách konania na súde
prvého stupňa (§ 224 ods. 2 O. s. p.).

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov
prvostupňového konania, spočívajúcich v trovách, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za
návrh v sume 2. 213, 30 eur (zaplatený dňa 03. 11. 2008) a v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom
zastúpení podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., spolu v sume 3. 615, 88 eur za šesť
úkonov právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia, návrh na začatie konania zo dňa 11.

04. 2008 á 499, 57 eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. platnej do 31. 12. 2008, 2 á 6, 30 eur
(190,- Sk) režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, účasť na pojednávaní dňa 09. 03. 2009, písomne
vyjadrenie zo dňa 18. 03. 2009 á 499, 57 eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom
do 31. 05. 2009, 2 x 6, 95 eur režijný paušál v roku 2009, vyjadrenie zo dňa 18. 11. 2010, režijný paušál
á 7, 21 eur (499, 57 eur + 7, 21 eur = 506, 78 eur, 19 % DPH = 96, 28 eur, spolu v sume 603, 06 eur) a

účasť na pojednávaní dňa 28. 06. 2011 á 499, 57 eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. platnej ku
dňu 30. 06. 2013, 1 á 7, 41 eur podľa § 16 ods. 3, režijný paušál, 20 % DPH (od 01. 01. 2011), t. j. spolu
v sume 506, 98 eur (499, 57 + 7, 41 = 506, 98 eur), zvýšená o sumu 101, 39 eur s tým, že odmenu za
úkony právnej služby; prevzatie a príprava zastúpenia, návrh, účasť na pojednávaní dňa 09. 03. 2009,
písomne vyjadrenie zo dňa 18. 03. 2009 zvýšil o 19 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3, t. j. o

sumu 379, 67 eur (499, 57 eur x 4 = 1. 998, 28 eur, z ktorej 19 % predstavuje sumu 379, 67 eur), keď
právnej zástupkyni navrhovateľa za tieto úkony nepriznal odmenu zvýšenú o DPH spolu s náhradami
tak, ako si ju vyčíslila písomne dňa 12. 05. 2016, nakoľko až zákonom č. 232/2010 Z. z., účinným do 31.
05. 2010 došlo k zmene ust. § 18 ods. 3 vyhlášky, takže jej za úkony do 01. 06. 2009 odmena zvýšená
o DPH z režijného paušálu nepatrí.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods.
2 a § 151 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi priznal náhradu trov, ktoré mu v odvolacom konaní vznikli
zaplatením súdneho poplatku za odvolanie v sume 889, 50 eur a na jeho právnom zastúpení, za tri
úkony právnej služby, vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu zo dňa 30. 04. 2009 á 499, 57 eur

podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2009, 1 á 6, 95 eur režijný paušál,
19 % DPH v sume 94, 91 eur (19 % zo sumy 499, 57 eur), odvolanie proti v poradí druhému rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 02. 08. 2011 á 303, 74 eur (tarifná hodnota veci 14. 832, 98 eur, z ktorej
podľa § 10 ods. 1 vyhlášky predstavuje základná sadzba tarifnej odmeny sumu 303, 74 eur), 1 x 7, 41
eur režijný paušál, spolu odmena za úkon prestavuje sumu 373, 38 eur s 20 % DPH (303, 74 eur + 7,

41 eur = 311, 15 eur, z ktorej 20 % DPH je 62, 23 eur) a za účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom
dňa 12. 05. 2016 á 303, 74 eur, režijný paušál á 8, 58 eur, 20 % DPH sumu 62, 46 eur, t. j. spolu sumu
374, 78 eur s tým, že trovy odvolacieho konania predstavujú celkom sumu 1. 349, 59 eur.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že právna zástupkyňa navrhovateľa si

v písomnom vyčíslení trov konania zo dňa 12. 05. 2016 uplatnila duplicitne odmenu za úkon právnej
služby - písomné podanie na súd prvého stupňa zo dňa 27. 04. 2009, ktorým bolo vyjadrenie k odvolaniu
odporcu proti v poradí prvému rozsudku súdu prvého stupňa (doručené prvostupňovému súdu dňa 30.
04. 2009) titulom trov, ktoré jej vznikli v prvostupňovom konaní, a zároveň si odmenu za tento úkon
uplatnila aj vo vyčíslení trov, ktoré jej mali vzniknúť v odvolacom konaní.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.