Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 1, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/752/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206404
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2513206404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov JUDr.

SilvieHýbelovejaMgr.FedoraBenku,vprávnejvecinavrhovateľa:JUDr.X.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
G. V. X, X., zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, AK so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa,
proti odporcovi: Slovenská republika, konajúci prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. januára 2015, č.k. 37C/55/2014-101 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 10,20 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 27 zákona č. 514/2003 Z.z., § 1
ods. 1, § 2, § 5, § 22 ods. 1, 2, § 23 zákona č. 58/1969 Zb., článkom 46 ods. 3 Ústavy SR a
článkom 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, § 142 ods. 1 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie

odôvodniltým,ževsúdenomprípadejenesporné,ženezákonnýmrozhodnutímjeuznesenieovznesení
obvinenia Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999, resp.
uznesenie Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121 /99 zo dňa 14.9.1999, ktorým bol navrhovateľ vzatý
do väzby (navrhovateľovi boli predmetné rozhodnutia doručené najneskôr dňa 13.9.1999); uznesením
Okresnej prokuratúry Trnava sp.zn. Pv 897/99-85 zo dňa 9.12.1999 došlo k prepusteniu navrhovateľa
na slobodu. Rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je tak podľa názoru súdu deň vydania
nezákonného rozhodnutia (t.j. 9.9.1999, resp. 14.9.1999) kedy platil zák.č. 58/1969 Zb., ktorý sa použije

na posudzovanie veci (nie teda ako si to mylne vysvetľuje žalobca zák.č. 514/2003 Z.z.), nakoľko k
rozhodnej udalosti prišlo za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb. - v tejto súvislosti súd poukazuje aj na úplne
zrejmúajasnúformuláciuprechodnýchustanoveníuvedenýchv§27zák.č.514/2003Z.z.,podľaktorých
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona (zák.č. 514/2003 Z.z., t.j. do 30.6.2004) sa spravuje doterajšími predpismi (zák.č. 58/1969 Zb.).
S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že na vyriešenie súdenej veci sa použije výlučne zák.č.

58/1969 Zb., a nie je možné použiť a aplikovať žiadne ustanovenia zák.č. 514/2003 Z.z. V ďalšom
postupe sa súd v prvom rade zaoberal odporcovu vznesenou námietku premlčania celého nároku
navrhovateľa, z dôvodu procesnej hospodárnosti a efektivity, pričom dospel k záveru, že je potrebné sa s
touto námietkou stotožniť, nakoľko nárok na súd bol podaný až po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu kuzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 9.9.1999 vydaného Okresným úradom vyšetrovania PZ Trnava,
ČVS: OUV-4I5/TT-99, v spojitosti s uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr 121 /99 zo dňa
14.9.1999, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby (predmetné rozhodnutia boli navrhovateľovi doručené

najneskôr dňa 13.9.1999, keď navrhovateľ podal sťažnosť) je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že
uvedené rozhodnutia sa v neskoršom konaní, v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Piešťany
sp.zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 ukázali byť ako „nezákonnými“ vzhľadom na oslobodenie žalobcu
spod obžaloby. Je treba však poukázať na skutočnosť, že podľa § 22, ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb.
právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna

premlčacia doba), ale podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia sa toto právo premlčí najneskôr za desať
rokov odo dňa keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie ktorým bola / mala
byť spôsobená škoda (objektívna premlčacia doba). Z uvedeného je potom zrejmé že navrhovateľovi
začala plynúť objektívna premlčacia doba (desaťročná) najneskôr odo dňa 13.9.1999, ktorá uplynula
dňom 13.9.2009,pričom neskončenie trestného konania nemôže pôsobiť na beh a trvanie objektívnej
premlčacej dobu v tom zmysle, že by sa jej plynutie prerušilo, alebo že by spočívalo (pripustenie

uvedeného názoru by zásadným spôsobom zmenilo charakter a účel objektívnej premlčacej doby, a
spochybnilo by princíp právnej istoty na ktorom je objektívna premlčacia doba postavená). Nie je možné
sa v tejto súvislosti stotožniť s argumentáciou navrhovateľa o výklade právnych noriem v prospech
spravodlivého a ústavne konformného výkladu, ktorý garantuje právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie, nakoľko pri výklade a aplikácii použitej normy (ohľadom premlčania)

neexistuje ustanovenie ktoré by bolo pochybné - ustanovenia § 22, ods. 1 a ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb.
sú jasné a zrozumiteľné, nie je potrebné ich vykladať nijak inak ako logicky, gramaticky a doslovne (t.j.
nemožno použiť napr. rozširujúci výklad ktorý by mal byť za každú cenu prospešný pre navrhovateľa).
Pri vymedzení objektívnej premlčacej doby výrazom „najneskôr sa právo premlčí“ je potrebné dospieť
k záveru, že objektívna premlčacia doba je poslednou časovou hranicou pre uplatnenie práva, ktorú

nemožno prekročiť - iný (rozširujúci, podľa žalobcu „právne konformný“) výklad by mal za následok
neodôvodnené predĺženie objektívnej premlčacej doby, čo je v rozpore so znením a duchom zákona.
Obdobne treba hodnotiť i situáciu v súvislosti k rozhodnutiu o väzbe a náhradou škody - podľa § 23 zák.č.
58/1969Zb.právonanáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímoväzbealebotrestesapremlčízarokodo
dňa,keďnadobudloprávoplatnosťoslobodzujúcerozhodnutie.Vsúdenejvecisinavrhovateľvznikškody

(okrem uznesenia o vznesení obvinenia) odvodzuje aj od rozhodnutia Okresného súdu Trnava ktorý
uznesením sp.zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.9.1999 vzal navrhovateľa do väzby - rozsudkom Okresného
súdu Piešťany sp.zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 došlo k oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby,
pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010. Týmto dňom (26.5.2010) navrhovateľovi
začala plynúť jednoročná lehota ustanovená v ktorej si mohol uplatniť právo na náhradu škody, a táto

lehota uplynula dňa 26.5.2011 - keďže žaloba bola súdu doručená až dňa 9.5.2013 (teda zjavne po
uplynutí premlčacej doby), a keďže odporca vzniesol aj pri tomto nároku žalobcu námietku premlčania,
musel k nej súd prihliadnuť. Ak si teda navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a
na náhradu škody na súde až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby od vznesenia obvinenia, resp.
po uplynutí jednoročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozhodnutia ktorým bol oslobodený spod

obžaloby, jeho právo sa premlčalo (konal v rozpore so zásadou že práva patria iba bdelým), a súd
nemohol jeho návrhu vyhovieť - rozhodol teda tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (bez
potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky nemajetkovej ujmy, škody a pod., ktoré by
bolivdanejsituáciibezvýznamné).Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§142,ods.lObčianskeho
súdneho poriadku tak, že navrhovateľ bol zaviazaný ich náhradou voči procesne úspešnému odporcovi,

pričom trovy konania odporcu spočívajú v ním vynaloženom cestovnom za dve cesty Bratislava - Trnava
a späť na pojednávania (15.12.2014 a 28.1.2015) spolu vo výške 10,20 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v
konaní došlo k vadám v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2

písm. b), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a v konaní došlo k vadám v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Má za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je nesprávne,
najmä je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože prvostupňový súd použil nesprávne
ustanovenie právnych predpisov a preto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a

vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie, resp. alternatívne navrhuje v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvého stupňa, aby odvolací súd pripustil voči svojmu prípadnému potvrdzujúcemu
rozhodnutiu v jeho výroku v zmysle § 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. podanie dovolania, nakoľko má za
to, že ide o vec zásadného právneho významu, keď v žiadnej právnej norme nie je vyslovene riešenáhypotéza trvania samotného trestného stíhania dlhšie ako je zákonná objektívna premlčacia doba,
ktorá právne významná otázka spočíva v tom, či vzhľadom na § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. a
článok 46 ods. 3 Ústavy SR je vznesená námietka premlčania nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, uplatnená v rozpore s dobrými mravmi v prípade, ak
samotné trestné stíhanie trvalo dlhšie, ako je objektívna premlčacia doba a poškodený toto predlžovanie
trestného konania nezavinil. Odvolateľ vo svojom odvolaní namietal, že z rozhodnutia nevyplýva, prečo
súd nepovažoval uplatnenie námietky premlčania pri nárokoch navrhovateľa za uplatnené v rozpore
s dobrými mravmi tak, ako to uvádzal navrhovateľ a z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie za

arbitrárne, nakoľko pri zdôvodňovaní súd len skopíroval tvrdenia účastníkov a v závere rozsudku
v časti, ku akým záverom súd dospel, len tvrdenia odporcu. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa
žalobu zamietol z dôvodu premlčania, avšak navrhovateľ opakovane namieta vznesenie námietky
premlčania pre rozpor s dobrými mravmi a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
ČR z 15.01.1997 sp. zn. II. ÚS 309/95, uznesenie NS ČR z 31.01.2004 sp. zn. 25Cdo 2648/2003.
V tejto súvislosti poukázal na samotný priebeh trestného konania sp. zn. 1P/74/2009 vedenej na

Okresnom súde Piešťany, z ktorého vyplýva, že trestné konanie trvalo takmer 11 rokov. Je toho názoru,
že trestné konanie mohlo skončiť oslobodzujúcim rozsudkom skôr, keď až v závere dokazovania
sa pribral do trestného konania znalec na ustálenie otázky hodnovernosti svedka, ktorý usvedčoval
navrhovateľa. 10-ročná objektívna lehota uplynula teda už v rámci prebiehajúceho konania. Navrhovateľ
si nemohol skôr podať preventívne civilnú žalobu tak, ako to odporca naznačuje, nakoľko táto by

bola podaná predčasne a bola by zamietnutá pre nenaplnenie zákonných podmienok. Navrhovateľ
preto nemal inú možnosť, ako vyčkať do času nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku.
Až oslobodzujúci rozsudok je jednou z podmienok pre uplatnenie si náhrady škody. Odporca sa tak
snaží zbaviť objektívnej zodpovednosti za škodu, hoci sám zapríčinil neprimerane dlhé trestné konanie.
Takýmto spôsobom súdy v trestných veciach úmyselne môžu mať tendenciu predlžovať trestné konanie

v prípade, ak sa vec bude javiť dôkazne smerom k oslobodeniu obžalovaného, pričom vylúčia tak
náhraduškodyprevznesenúnámietkupremlčania.Navrhovateľvtomtokonanínemoholovplyvniťdĺžku,
nijakým spôsobom nezapríčinil trestné stíhanie ani danú dĺžku konania a nakoniec bol právoplatne
oslobodený spod obžaloby, pričom trestné stíhanie sa viedlo na základe pochybných a nevierohodných
nepriamych dôkazov, ktorých nedôveryhodnosť bola preukázaná aj znaleckým posudkom. Odvolateľ je

toho názoru, že Okresný súd Trnava sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal námietkou a argumentom
navrhovateľa, že vznesenie námietky premlčania zo strany odporcu je v rozpore s dobrými mravmi.
Ďalej odvolateľ uviedol, že je toho názoru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha
premlčaniu vzhľadom na to, že dané právo je samo osebe následkom zásahov do osobnostných
práv, ktoré sú nepremlčateľné, neodňateľné, nescudziteľné, integrálne späté s konkrétnou fyzickou

osobou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 792/2007 z
28.06.2007. Legislatívny a najmä ústavne konformný výklad inštitútu nemajetkovej ujmy zdôvodňuje
nepremlčateľnosť práva na nemajetkovú ujmu, ktorú si navrhovateľ v predmetnom konaní uplatňuje a to
v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. s odkazom na právnu vetu rozsudku NS SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005
z 31.05.1997. Súd prvého stupňa sa však s podstatnou námietkou navrhovateľa o nepremlčateľnosti

práva na priznanie nemajetkovej ujmy nijakým spôsobom nevysporiadal, čím zároveň došlo k odňatiu
práva navrhovateľa konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p. Ďalej odvolateľ poukázal na rozsudok NS SR z 31.05.1997 sp. zn. 4Cdo/177/2005, v
zmysle ktorého návrh na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods.
1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby

vzniklo podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Obdobne Najvyšší súd SR judikoval aj v rozhodnutí
sp. zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012, v ktorom sa okrem iného uvádza, že zákon č. 58/1969 Zb.
nerieši otázku výšky náhrady škody ako práva na náhradu škody ako spravodlivého zadosťučinenia,
ktoré by umožňovalo nielen náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy.
V prípade neoprávneného obmedzovania osobnej slobody, čo bol prípad navrhovateľa potom vyplýva

nárok navrhovateľa na odškodnenie nemateriálnej ujmy podľa článku 5 ods. 5 dohovoru pri absencii tejto
úpravy, škody v našom platnom právnom predpise zákon č. 58/1969 Zb. účinnom v čase vzniku nároku
navrhovateľa. Vnútroštátna úprava obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. je z hľadiska obsahu nároku na
náhradu škody užšia, než aká vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a preto je treba
priamo aplikovať článok 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý má v súlade s Ústavou SR prednosť pred zákonnou

úpravou. Pri určení tejto výšky je potrebné vychádzať na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu v
zmysle § 136 O.s.p. Ďalej sa v tomto rozhodnutí konštatuje, že je nepochybné, že trestné stíhanie, výkon
väzby prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným
poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody i vznik nemateriálnej ujmy vo sféreosobných práv. Prvostupňový súd pochybil aj v tom smere, že nepripustil vykonanie dôkazov v zmysle
návrhu navrhovateľa na preukázanie rozsahu nemajetkovej ujmy.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa písomné vyjadrenie nezaslal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.

543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 O.s.p.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37C/55/2014 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý a v závislom výroku o náhrade trov konania.

Zobsahuspisuvyplýva,ženavrhovateľsivpredmetnomkonaníuplatňujenáhraduškodytitulomvydania
nezákonných rozhodnutí. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že voči navrhovateľovi bolo Okresným
úradom vyšetrovania Policajného zboru Trnava, ČVS: OÚV-415/TT-99 vydané uznesenie o vznesení
obvinenia za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. e) Trestného
zákona a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.09.1999 bol navrhovateľ

vzatý do väzby (ktorá väzba začala plynúť 13.09.1999 o 10,00 hod). Uznesením Okresnej prokuratúry
Trnava sp. zn. PV 897/99-85 zo dňa 09.12.1999 došlo k prepusteniu navrhovateľa z väzby na slobodu;
celkový čas strávený vo väzbe bol 88 dní. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T 74/2009
zo dňa 03.05.2010 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Piešťany č. 1PV
677/08 zo dňa 04.05.2009, ktorý oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2010. Z

uvedenéhovyplýva,ževčasezačatiatrestnéhostíhaniaprenáhraduškodyuplatňovanúnavrhovateľom,
platil zákon č. 58/1969 Zb. a zásah bol ukončený za platnosti zákona č. 514/2003 Z.z.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak posudzoval nárok navrhovateľa podľa zákona č. 58/1969
Zb. (viď § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. k účinnosti tohto zákona 01.07.2004).V tejto súvislosti

je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011, v
zmysle ktorého právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania
nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní.

Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení

obvinenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Trnava ČVS: OÚV-415/TT-99 zo dňa
09.09.1999, ktoré bolo navrhovateľovi doručené najneskôr dňa 13.09.1999 (deň, kedy navrhovateľ podal
proti uvedenému uzneseniu sťažnosť). Ďalej si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody aj
od vydania nezákonného rozhodnutia - Okresného súdu Trnava, ktorý uznesením sp. zn. Tpr 121/99
zo dňa 14.09.1999 vzal navrhovateľa do väzby.

V predmetnej veci navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento nárok vyčíslil ako trovy
obhajoby, t.j. náklady vynaložené na právne zastupovanie v trestnom konaní vo výške 1.803,81

eur a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000.000,- eur. Vzhľadom na čas vzniku
navrhovateľom tvrdenej škody bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné
ustanovenia k úpravám účinným od 01.07.2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, tak ako to súd prvého stupňa správne aj aplikoval.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie

vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Z ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie
zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa
ustanovenia § 1 a 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánom činného v trestnom
konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa
na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho sám zvolil (R 70/1994, obdobne R 35/1991).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol nárok navrhovateľa na náhradu škody, či už titulom
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ale taktiež aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia o
väzbe, vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu.

Súd v občianskom súdnom konaní sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby
skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov (R 29/1983) v danom prípade
uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak preto súd zistí, že uplatnené právo je premlčané
(zanikla súdna vymáhateľnosť žalobou uplatneného nároku) a žalovaný dlžník vzniesol námietku
premlčania, bližšie už neskúma existenciu subjektívneho práva žalujúceho veriteľa - vychádza z toho, že

tak, či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá (porovnaj
tiež „Jaromír Svoboda, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy“, Eurounion, 2005, str.
100). Zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k
urýchlenému vydaniu rozhodnutia vo veci samej (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5

Cdo 34/2011.

Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne právneho posúdenia vznesenej
námietky premlčania, keď je toho názoru, že bola uplatnená zo strany odporcu dôvodne. Nárok
navrhovateľa bol uplatnený voči odporcovi na súde oneskorene po uplynutí jednotlivých premlčacích

dôb, ktoré sú stanovené v zákone č. 58/1969 Zb.

Rozhodnutie o vznesení obvinenia navrhovateľovi pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 171 ods. 1 písm. e) Tr.zák. a to Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru ČVS: OÚV
415/TT/99 bolo vydané dňa 09.09.1999 a keďže bolo vydané pred 01.07.2004, správne súd prvého

stupňa postupoval, keď uplatnený nárok posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 zákona č.
514/2003 Z.z.). Zákon č. 58/1969 Zb. (§ 4 ods. 1 veta prvá) viaže vznik nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím na to, že nezákonné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a
následne bolo zrušené, prípadne zmenené príslušným orgánom.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.Podľa§22ods.2cit.zákona,najneskôrsatotoprávopremlčízadesaťrokovododňa,keďpoškodenému
bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o

škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 cit. zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9
ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu
šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa § 9 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na
náhraduškodyspôsobenejrozhodnutímoväzbealebotrestejepotrebnévopredprerokovaťsústredným
orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v
konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo
spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.

Predbežné uplatnenie práva na náhradu vzniknutej škody je podmienkou, aby toto právo mohlo byť
súdom prejednané v občianskom súdnom konaní a odvolací súd konštatuje, že táto podmienka splnená
bola, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ svoju písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie
doručilnaMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepublikydňa06.05.2013apodanímzodňa06.11.2013

bolo zo strany odporcu oznámené navrhovateľovi, že jeho žiadosti v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. nebolo vyhovené.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,

iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje práva a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.
Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom

u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku
premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho
práva. Dôvod na vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok,
že súd nemôže oprávnenej osobe právo priznať.

V danej veci je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia za trestný čin marenia výkonu úradného
rozhodnutia vydané Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru ČVS OÚV-415/TT/99 zo dňa
09.09.1999 sa v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa
03.05.2010, ktorým rozsudkom bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby ukázalo ako nezákonné,
ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.05.2010 a týmto dňom začala plynúť navrhovateľovi

trojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá neplynula počas predbežného prerokovania nároku a to
najdlhšie po dobu 6 mesiacov a uplynula dňa 26.11.2013. Navrhovateľ si uplatnil tento nárok podaním
návrhu na súd dňa 09.05.2013, čo je síce v rámci tejto trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, avšak
navrhovateľ nesplnil požiadavku, aby tento nárok bol uplatnený na súde v rámci objektívnej 10-ročnej
lehoty, keď subjektívna lehota môže plynúť len v rámci 10-ročnej objektívnej lehoty.

V prejednávanej veci bolo navrhovateľovi nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia)
doručené najneskôr dňa 13.09.1999 a preto týmto okamihom mu začala plynúť 10-ročná objektívna
premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku. Táto uplynula dňom 13.09.2009. Navrhovateľ
doručil žalobu na súd prvého stupňa až dňa 09.05.2013, teda oneskorene, po uplynutí tejto objektívnej

premlčacej doby. Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne ustálil, že nárok navrhovateľa
na náhradu škody titulom vydania tohto nezákonného rozhodnutia je premlčaný a keďže odporca sa
premlčania dovolal, nebolo možné premlčané právo navrhovateľovi priznať (§ 100 ods. 1 O.z. v spojení
s § 20 zákona č. 58/1969 Zb.).

K odvolacej námietke navrhovateľa, že samotné trestné stíhanie trvalo 10 rokov, čo predstavuje
nesprávny úradný postup odvolací súd uvádza, že predmetom tohto konania nebol nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v trestnom konaní.
Tento nárok nebol ani predmetom samotnej žaloby, pričom ide o samostatný nárok, ktorý rovnakomôže byť titulom pre odškodnenie podľa zákona č. 58/1969 Zb. V tomto smere navrhovateľovi nič
nebránilo, aby nárok na náhradu škody spôsobenej prieťahmi v konaní napriek tomu, že ich existenciu
doposiaľ nekonštatoval žiaden na to oprávnený orgán (napríklad prokuratúra, Ústavný súd SR) uplatnil

samostatnou žalobou.

Ustanovenie § 22 ods. 2 citovaného zákona upravuje plynutie objektívnej premlčacej doby. Z dôvodovej
správyzákonač.58/1969Zb.vyplýva,že10-ročnápremlčaciadobasapovažujezaprimeranúvzhľadom
k podmienkam, za ktorých môže byť toto právo uplatnené. Odporca vzniesol vo veci dôvodne námietku

premlčania práve vo vzťahu k tejto 10-ročnej premlčacej lehote.

Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo
oznámené navrhovateľovi najneskôr dňa 13.09.1999 a trestné stíhanie bolo ukončené vyhlásením
rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 03.05.2010, kedy došlo k oslobodeniu
navrhovateľa spod obžaloby, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2010. To znamená, že

trestné konanie trvalo viac ako 10 rokov. Za tejto situácie je potrebné uviesť, že tak ako navrhovateľ, ani
odporca v zásade nemohli ovplyvniť dĺžku trvania súdneho konania, ktoré bolo vedené orgánmi činnými
v trestnom konaní. Ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. na jednej strane dáva navrhovateľovi
právo uplatniť si svoj nárok v subjektívnej lehote tri roky, na strane druhej má objektívnu premlčaciu
lehotu, ktorá trvá 10 rokov a ktorej plynutie je odvodené od doručenia nezákonného rozhodnutia.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil obdobne aj situáciu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o
väzbe a uplatnenou náhradou škody podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., keď navrhovateľ si uplatnil
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a to uznesením Okresného súdu Trnava
sp.zn.Tpr121/99zodňa14.09.1999,keďuznesenímOkresnejprokuratúryTrnavasp.zn.PV897/99-85

zo dňa 09.12.1999 došlo k prepusteniu navrhovateľa na slobodu.

Podľa ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy
sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie
odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené
alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného
súdu Piešťany sp. zn. 1T 74/2009 zo dňa 03.05.2010, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
26.05.2010. Navrhovateľ si právo na náhradu škody za vykonanú väzbu uplatnil žiadosťou doručenou
Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 06.05.2013, teda po uplynutí jednoročnej zákonnej lehoty podľa § 23
zákona č. 58/1969 Zb. Zo strany Ministerstva spravodlivosti SR bola žiadosť navrhovateľa predbežne

prerokovaná v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 citovaného zákona, pričom žiadosti nebolo vyhovené.

Súd prvého stupňa rovnako správne vyhodnotil situáciu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o
väzbe a náhradou škody podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť

oslobodzujúce rozhodnutie. V prejednávanej veci si navrhovateľ nárok škody odvodzoval od rozhodnutia
Okresného súdu Trnava, ktorým uznesením sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.09.1999 vzal navrhovateľa
do väzby, keď rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 03.05.2010 došlo k
oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2010.
Týmto dňom navrhovateľovi začala plynúť stanovená jednoročná lehota, v ktorej si mohol uplatniť právo

na náhradu škody a táto lehota uplynula dňa 26.05.2011, avšak nárok si navrhovateľ uplatnil na súde
až dňa 09.05.2013, čo je zjavne po uplynutí premlčacej doby. Keďže aj v tomto prípade bola zo strany
odporcu dôvodne vznesená námietka premlčania, musel k nej súd prihliadnuť a nárok navrhovateľa ako
oneskorene uplatnený správne zamietol.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako
rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy.Podľa názoru odvolacieho súdu je toto obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu
nároku rozhodujúce, či sa uplatní právny inštitút premlčania a preto ak je obsahom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje,

aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky, pričom v danom prípade sa plynutie času, t.j.
začiatok plynutia, resp. uplynutie premlčacej lehoty posudzuje podľa príslušných ustanovení zákona č.
58/1969 Zb., ktoré majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje
lex generalis. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu
je podľa § 22 citovaného zákona viazaný na okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je

podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia; tak
ako si náhradu nemajetkovej ujmy v danej veci uplatňuje navrhovateľ; plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Ak navrhovateľ v tejto súvislosti namietal v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nesprávne, resp.
nedostatočne vysporiadal s námietkou že vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu bola

uplatnená v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko štát spôsobil to, že vyniesol tento oslobodzujúci
rozsudok až po dobe desiatich rokov, z dôvodu ktorého potom následne si navrhovateľ nemohol uplatniť
svoj nárok na náhradu škody, v danom prípade odvolací súd uvádza, že neskončenie trestného konania
nemôžepôsobiťnabehatrvanieobjektívnejpremlčacejdobyvtomzmysle,žebysajejplynutieprerušilo
alebo spočívalo a v danom prípade nič nebránilo navrhovateľovi si uplatniť svoj nárok na náhradu škody

z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia na súd a zároveň podať návrh o prerušenie konania až do
právoplatného skončenia trestného konania v zmysle ust. § 109 O.s.p..

Ustanovenie § 3 O.z. je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť
posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je,

požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktorú účastníkovi dáva priamo právny predpis,
prichádzadoúvahyaplikáciatohtoustanovenialenvovýnimočnýchprípadoch.Dobrýmimravmirozumie
ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom
vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta

niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote
v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu,
ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len
prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou norou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez

významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o
výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými
mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo
možné uvažovať za okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len
z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti

pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplnatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho
súdu ČR z 31.08.2004 sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).

Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená

konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z
komplexného hodnotenia konkrétnej situácie a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej). S prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a
časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.
Postačuje, že výkon práva je objektívne posudzované v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo

strany konajúcej, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi nie je relevantná. Za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie
určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon
práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenia. Vo
všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by

zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a
prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Znaky konania zakladajúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase uplatnenia námietky
premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významnýzásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania. Odvolací súd nepovažoval
námietku navrhovateľa, že nie je možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu
z dôvodu, že táto je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 O.z. a to z toho dôvodu,

že je toho názoru, že navrhovateľovi nič nebránilo pri uplatnení si nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy titulom vydania dvoch nezákonných rozhodnutí a to uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia
o vzatí navrhovateľa do väzby, aby si uplatnil tento svoj nárok aj v rámci plynutia premlčacej doby v
zmysle ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 a to v lehote do 26.11.2011 (spolu so 6-mesačnou lehotou
na predbežné prerokovanie nároku), nakoľko si nárok na zaplatenie žalovanej istiny uplatňuje aj z

dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby a požiadať následne súd o prerušenie
konania z dôvodu prebiehajúceho trestného konania vedeného pred Okresným súdom Piešťany sp. zn.
1T/74/2009.

Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore

s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote
právnych vzťahov. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom

ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých
bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, t.j. rozhodujúce a určujúce pre odopretie účinkov námietky
premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia

byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty,
akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania, čo v prejednávanej veci splnené nebolo.

Čo sa týka odvolacej námietky navrhovateľa, týkajúcej sa nepremlčateľnosti nároku navrhovateľa
uplatneného v tomto konaní, tak v danom prípade je odvolací súd rovnakého názoru ako súd prvého

stupňa, že uplatnené nároky navrhovateľa sú premlčateľné, napriek tomu, že ide o určitú satisfakciu v
oblasti nemateriálnych osobnostných práv, nakoľko jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje,
že ide o osobné právo majetkovej povahy a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, keďže je to obsah
nárokuaniepredmetjehoochrany,čorobíprepovahunárokurozhodujúce,uplatnísavšeobecnýprávny
inštitút premlčania. V tejto súvislosti ďalej odvolací súd uvádza, že jednotné právo na ochranu osobnosti

fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne
úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a
relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a
vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdze osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu

v oblasti nemateriálnych, osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 O.z.)
jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak
obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom
princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto súvislosti

je potrebné uviesť aj to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp.
zn. 5 Cdo/278/2007 zo dňa 25.09.2008. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na prax a rozhodnutia súdu Českej
republiky, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 30 Cdo 1522/2007 z 28.06.2007 bolo prijaté na publikovanie v zbierke súdnych rozhodnutí a

stanovísk pod Rc 4/2008 však bol publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1 Co
63/2003 zo dňa 17.02.2004 zastávajúci opačný názor, t.j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže
ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát
Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode
s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje.

K návrhu navrhovateľa, aby odvolací súd vo veci pripustil možnosť dovolania, odvolací súd uvádza
nasledovné:Ako už judikovala súdna prax, rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu
je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne
riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, teda

má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu
zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola
riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú
právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho
súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (pozri rozhodnutie NS SR č. 3 Cdo

119/2002). Problematika náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom orgánom verejnej moci a ich zodpovednosti za takto spôsobenú škodu bola už opakovanej
predmetom rozhodovacej činnosti súdov všetkých stupňov a teda judikatúrou riešená. Odvolací súd
preto nevidel dôvod na postup v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. ako to navrhoval navrhovateľ.

Aktedanavrhovateľuplatnilsvojnároknanáhradunemajetkovejujmyananáhraduškodynasúdeažpo

uplynutídesaťročnejpremlčacejdobyodvzneseniaobvinenia,resp.oduplynutiajednoročnejpremlčacej
doby od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho právo sa premlčalo a
teda správne súd prvého stupňa rozhodol, ak návrh navrhovateľa ako oneskorene uplatnený zamietol.

Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa v tom, že nárok

navrhovateľa je premlčaný. Správne je i rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania
a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil, keď správne rozhodol aj o náhrade trov konania.

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení

s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní
plne neúspešnému navrhovateľovi. Keďže ale odporca si právo na náhradu trov odvolacieho konania
návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, nebolo mu odvolacím súd priznané.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.