Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 29, 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/28/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109215620
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7109215620.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa P. Š. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v T. na J. ul.
č. XX zastúpeného JUDr. Martou Šuvadovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach
na Floriánskej ul. č. 16 proti odporcovi Ing. C. Š. nar. X.XX.XXXX bývajúcemu v T. na G. ul. č. XX
zastúpenému JUDr. Petrom Čurillom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Prešove na Hlavnej
ul. č. 11 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného

súdu Košice I z 6.10.2011 č.k. 17C 215/2009-434 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch o zvýšení vyživovacej povinnosti odporcu k navrhovateľovi,
dlžnom výživnom, zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom takto rozhodol:

- súd konanie v časti o zvýšenie výživného o 100 € mesačne od 1.7.2009 do budúcna zastavuje,
- zvyšuje povinnosť odporcu platiť výživné pre navrhovateľa zo sumy 132,78 € na 208 €, ktoré je
odporca povinný platiť vopred k rukám navrhovateľa vždy do 15. dňa v mesiaci s tým, že mení rozsudok
konajúceho súdu zo dňa 23.1.2007 č.k. P 118/1998-458 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach z 24.11.2008 č.k. 7CoP 213/2007,
- dlžné výživné za obdobie od 1.7.2009 do 30.9.2011 vo výške 2.030,94 € je odporca povinný uhradiť

do 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
- v prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta,
-otrováchkonania,pokiaľideotrovyúčastníkovajotrovyštátu,súdrozhodnesamostatnýmuznesením.

Rozhodnutie v časti týkajúcej sa zastavenia konania o zvýšenie výživného nad 290 € mesačne od
1.7.2009dobudúcnaprávneodôvodnilust.§96ods.1O.s.p.vzhľadomnato,ženavrhovateľvtejtočasti

zobral návrh na začatie konania späť. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 62 ods. 1 až 5, § 75
ods. 1, 2, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine a konštatoval, že navrhovateľ preukázal, že u neho
od posledného určenia výživného v roku 2008 došlo k podstatnej zmene pomerov, nakoľko v čase, kedy
súd rozhodoval o jeho výživnom navštevoval gymnázium, kým od podania návrhu študuje na vysokej
škole a má s tým spojené zvýšené výdavky. Taktiež sa intenzívne začal venovať hokeju, v súvislosti
s čím vzrástli jeho náklady na výstroj, športové ošatenie a stravu. Od posledného určenia výživného

došlo aj u odporcu k podstatnej zmene pomerov, je zamestnaný na celý pracovný úväzok a jeho príjem
z hrubých 9.000 Sk (298,75 €) stúpol na 665 € (v čistom 570 €). Taktiež jeho manželka po materskej
dovolenke nastúpila do práce a má hrubý mesačný príjem 640 € (čistý 512 €). Zdôraznil zásadu, že
dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, taktiež, že životná úroveň všetkých
detí má byť v zásade rovnaká. Uviedol, že deti odporcu z druhého manželstva navštevujú súkromné
školy a boli na dovolenkách v zahraničí. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je prvoradá, preto

sú výživnému podriadené všetky ostatné výdavky. Pokiaľ má odporca možnosť prispievať na úhradu
nákladov svojej matke, o to viac by mal prispievať na výživu svojich detí a to prednostne. Okrem tohokonkrétne životné okolnosti odporcu a jeho terajšej rodiny nasvedčujú tomu, že jeho finančná situácia je
lepšia, ako ju deklaruje. Na základe uvedeného dospel k záveru, že od posledného určenia výživného
pre navrhovateľa došlo k podstatnej zmene pomerov u neho, ako aj u odporcu. Od začatia konania

bolo v schopnostiach a možnostiach, majetkových pomeroch odporcu pri zohľadnení jeho nevyhnutných
výdavkov prispievať mesačne na výživu navrhovateľa sumou 208 € mesačne, preto súd zvýšil jeho
vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi na uvedenú sumu od 1.7.2009 do budúcna s prihliadnutím
na odôvodnené potreby navrhovateľa, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery jeho matky.
Vyčíslil dlžné výživné za obdobie od 1.7.2009 do 30.9.2011 (nakoľko 15. kalendárny deň v mesiaci

október 2011 ešte neuplynul) vo výške 2.030,94 € (208 € - 132,78 €, následne násobených 27) a zaviazal
odporcu na jeho zaplatenie do 90 dní od právoplatnosti rozsudku popri bežnom výživnom. Lehotu na
zaplatenie súd určil so zreteľom na povahu dlhu, keďže výživné malo byť plnené v čase zvýšenia
výživného,ideoprimeranýčasovýhorizont.Vprevyšujúcejčastinávrhakonedôvodnýzamietol.Uviedol,
že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ aj odporca. Navrhovateľ uplatnil
odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.b/ a d/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa a zvýšil výživné odporcu k navrhovateľovi od 1.7.2009 do budúcna na 290 €
mesačne, ktoré bude splácať vždy do 15. dňa v mesiaci vopred navrhovateľovi a zároveň dlžné výživné

zaviaže odporcu splatiť v lehote do 90 dní od právoplatnosti rozsudku navrhovateľovi a prizná mu
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal, že súd prvého stupňa síce uznal, že
od poslednej úpravy výživného došlo u oboch účastníkov k zmenám pomerov, avšak nedostatočne
prihliadol na jeho zmenené potreby, ako aj zmenené schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu.
Pokiaľ ide o zmeny pomerov u odporcu, poukázal na to, že pri poslednej úprave výživného zarábal

ako riaditeľ spoločnosti 290 € mesačne a pracoval na polovičný úväzok. V čase podania návrhu na
zvýšenie výživného, ako aj v súčasnosti pracuje na celý úväzok a zarába podľa dokladov 570 €
mesačne, avšak vzhľadom na jeho životný štandard sa domnieva, že ide len o príjem deklarovaný, nie
skutočný. Poukázal na skutočnosť, že spoločnosť C. s.r.o., kde je odporca riaditeľom, založila združenie
P. so sídlom v T. na B. XX a počnúc od 13.10.2008 je odporca za toto združenie oprávnený konať.

Odporca sa stal konateľom obchodnej spoločnosti C. s.r.o., pričom ako konateľ žiadnu odmenu od
spoločnosti podľa vlastných tvrdení nepoberá, aj keby poberať mohol a mal. Združenie P. sa zúčastnilo
verejného obstarávania vyhláseného Ministerstvom obrany Slovenskej republiky a bolo úspešné,
pretože už 17.10.2008 (4 dni po jeho vzniku) uzavrelo zmluvu na obsluhu tepelno-technických zariadení
v pôsobnosti posádkovej správy budov Prešov v celkovej hodnote 24.181.028,50 Sk a následne vo

februári 2009 ďalšiu zákazku vo výške 240.878,48 €. Keďže spoločnosť, kde je spoločníčkou manželka
odporcu a odporca je konateľom získala niekoľkomiliónové zákazky, pričom zmyslom podnikania je
dosiahnutie zisku, nemožno uveriť tvrdeniu odporcu, že uvedené sa žiadnym spôsobom neprejavilo v
jeho príjmoch a príjmoch jeho rodiny. Teda je zrejmé, že spoločnosti previazanej s odporcom sa darí, aj
keď účtovne umoruje stratu. Zdôraznil, že úspech odporcu v podnikaní vyšiel najavo len preto, že zákazy

pre štát získané v rámci verejného obstarávania začali byť zverejňované, takže bol schopný vyššie
opísanéskutočnostisúduajpreukázať.Uviedol,žeajďalšietvrdeniaodporcuvovzťahukjehopríjmoma
výdavkomsúznačneprotirečivé,keďnajednejstraneuvádzal,žehoprizvládaníjehovýdavkovfinančne
podporuje jeho matka, na druhej strane deklaroval, že svojej matke prispieva na chod rodinného domu
v Moldave nad Bodvou (zatiaľ neskolaudovaného a nového) sumou 50 % všetkých nákladov. Domnieva

sa, že je bez akýchkoľvek pochýb, že vo vzťahu k vyššie opísanému rodinnému domu nemá odporca
žiadnevlastníckevzťahyaposvojomnebohomotcoviničnezdedil,svojhodedičstvasavzdalvprospech
ostatných dedičov a ako tvrdí, dom v Moldave užíva len sporadicky. Na druhej strane, aj keď jeho rodičia
(teraz už len matka) v tomto dome nežijú a nežije v ňom ani odporca, tak na tomto dome vyvstala potreba
opravy strechy, čo realizoval a financoval odporca a ako už bolo vyššie uvedené, sám deklaroval, že

pravidelne mesačne sa podieľa sumou 150 €, čo je 50 % celkového inkasa, ktoré nevedno ako vzniká v
prakticky neobývanom dome, ktorý nie je ani skolaudovaný. Pokiaľ sa odporca skutočne stotožnil s tým,
že stará matka hradila jeho dcére materskú škôlku vo výške 165,96 € mesačne, aj keď jej príjmom bol iba
starobný dôchodok, je zarážajúce, že odporca nie je schopný pri svojim životnom štandarde uhrádzať
výživné pre syna vysokoškoláka 290 €. Namietal, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal tým, že

odporca formou notárskej zápisnice - exekučného titulu uznal voči tretej osobe dlh a táto tretia osoba
obratom po tomto uznaní uvalila na neho exekúciu zrážkami zo mzdy, čo je viac než divné za situácie, že
všetky doterajšie súdne konania s odporcom, o ktorých má vedomosť trvali a trvajú desaťročia. Pokiaľ
ide o zmeny pomerov u jeho matky, ktorá mu v zásade jediná poskytuje všestrannú starostlivosť, uviedol,že táto potreby svojich detí riešila hlavne odpredajom majetku, keď jej príjem je 280 € mesačne v čistom.
Poukázal na to, že v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa absentujú skutočnosti, ktoré súd viedli
k zhodnoteniu pomerov navrhovateľa i odporcu, teda čo bolo presne podkladom pre rozhodnutie súdu

o zvýšení výživného na 208 € mesačne, preto považuje rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný.

Podaním doručeným súdu prvého stupňa 25.11.2011 doplnil navrhovateľ odvolanie a uviedol, že ku
dňu podania doplnenia sa dozvedel o zrejme významnej skutočnosti, prostredníctvom postupného
zverejňovania zmlúv na internete a zistil, že spoločnosť C. s.r.o. Košice, kde vystupuje odporca ako

konateľ uzavrela 10.12.2008 zmluvu o dielo č. MS-12-12/2008, ktorou sa spoločnosť v pozícii zhotoviteľa
zaviazala previesť pre objednávateľa Ministerstvo obrany SR opravy podlahy v celkovej cene 21.691,26
€. Týmto chce poukázať na to, že odporca popieral, že sa jeho spoločnosti darí, avšak postupne
vychádzajú najavo ďalšie a ďalšie zmluvy a zákazky, ktoré sa podarilo získať jeho spoločnosti, resp.
spoločnosti, kde je spoločníkom manželka a kde je on konateľom - bez odmeny konateľa.

Odporca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm.a/, d/ a f/ O.s.p. a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Predovšetkým namietal,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a preto je nutné ho po stránke formálnej zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predmetom konania je zmena rozhodnutia o výživnom
podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, preto predpokladom zmeny už právoplatného rozsudku o výživnom

musí byť súdom preukázaný záver, že došlo k zmene pomerov, pričom nestačí len úvaha súdu o tom, že
vzhľadom na plynutie času je doterajšie výživné neprimerané, nakoľko v opačnom prípade by postupom
súdudošlokneprípustnejreparáciiprávoplatnéhosúdnehorozhodnutia.Namietal,žesúdprvéhostupňa
v konaní v podstate nijako neskúmal a nevyhodnotil, ako sa konkrétne zmenili odôvodnené potreby
navrhovateľa a obmedzil sa len na konštatáciu, že na základe vykonaného dokazovania a úvahy súdu

dospel k záveru, že od posledného určenia výživného pre navrhovateľa došlo k podstatnej zmene
pomerov u neho, ako aj u odporcu. Napriek tomu, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku sa pomerne široko zaoberal zisteným skutkovým stavom, v podstate v jednom osemriadkovom
odseku sa obmedzil na stručnú konštatáciu, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Absolútne
absentuje vyhodnotenie súdu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a to predovšetkým vo vzťahu

k prehnaným nárokom navrhovateľa na stravu a podobne a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal pri
hodnotení dôkazov a ako v podstate došiel k právnemu záveru, že došlo k zmene pomerov u oboch
účastníkov. Zároveň absentuje úvaha súdu prvého stupňa vo vzťahu k momentu zmeny pomerov a
teda prečo práve od 1.7.2009 do budúcna priznal navrhovateľovi vyššie výživné, teda prečo práve k
uvedenému termínu podľa názoru súdu prvého stupňa malo dôjsť k takej podstatnej zmene pomerov,

ktorá následne odôvodňuje zmenu rozhodnutia v zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Namietal, že
úvaha súdu prvého stupňa, ktorou ustálil, že od začatia konania bolo v schopnostiach a možnostiach,
majetkových pomeroch odporcu pri zohľadnení jeho nevyhnutných výdavkov prispievať mesačne na
výživu navrhovateľa sumou 208 € nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Aj uvedené
konštatovanie, okrem toho, že je absolútne tendenčné, je v konečnom dôsledku nepreskúmateľné,

nakoľko nie je zjavné, akými úvahami sa súd spravoval, keď dospel k uvedenému právnemu záveru.
Uviedol, že ani valorizačná klauzula obsiahnutá v ustanovení § 78 ods. 3 Zákona o rodine nezbavuje súd
povinnosti dôsledne skúmať zárobkové možnosti a schopnosti, ako aj majetkové pomery navrhovateľa,
ale aj oboch jeho rodičov. To z dôvodu, že plynutím času dochádza k zmene životných nákladov u
oboch subjektov, teda u navrhovateľa aj odporcu a v tomto prípade aj matky navrhovateľa. V tejto

súvislosti zdôraznil, že matka navrhovateľa svoj podiel na výžive navrhovateľa neodčerpáva priamou
starostlivosťou, pretože navrhovateľ vedie samostatnú domácnosť. Ďalej namietal, že súd prvého
stupňa sa nevysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa týkajúcimi sa ním uvádzaných položiek na stravu
(300 €), hokej (760 € ročne), oblečenie (450 € ročne), ako aj ďalšími nákladmi, ktoré sú prehnané
a v podstate absurdné. Namietal tiež, že súd prvého stupňa dostatočne nezohľadnil, že mu pribudli

vyživovacie povinnosti. Konštatácia súdu prvého stupňa, že maloleté deti navštevujú súkromné školy
a boli na dovolenkách v zahraničí je neadekvátna a minimálne tendenčná, pretože súd prvého stupňa
nevyhodnotil okolnosti podmieňujúce uvedené skutočnosti, teda konkrétne, z akých príjmov odporcu,
resp. jeho matky sú tieto náklady hradené a podobne. Rovnako konštatovanie súdu prvého stupňa, že
konkrétne životné okolnosti odporcu a jeho terajšej rodiny nasvedčujú tomu, že jeho finančná situácia je

lepšia, ako ju deklaruje, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a hodnotí ju ako nekorektnú, neodbornú
a tendenčnú.

Vyjadrenia k odvolaniam podané neboli.Výrok rozsudku o zastavení konania v časti zvýšenia výživného nad 290 € mesačne od 1.7.2009 do
budúcna nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutých výrokoch, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a
dospel k záveru, že nie sú podmienky ani na potvrdenie, ani na jeho zmenu, preto ho podľa § 221 ods.

1 písm.f/ a h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132

O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, prečo
niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Tieto nedostatky
odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Nedostatok odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozhodnutie vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9.12.1994) a ďalších rozhodnutí Ústavného súdu
SR (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08), treba za porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutkové zistenia,

ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých,
neurčitých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenosť. Súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť
preskúmateľné. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných opravných prostriedkov.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.
v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodnutí, ktoré

skutočnosti považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne
posúdil. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku síce vymenoval dôkazy, ktoré vykonal, avšak ich
obsah a z nich vyplývajúce skutkové zistenia neuviedol okrem výsluchu účastníkov, svedkov, opisu
mzdových listov matky navrhovateľa a odporcu a teda nevyhodnotil dôkazy, neuviedol, na základeakých dôkazov vyhodnotil zmenu odôvodnených potrieb navrhovateľa, ako aj možností, schopností
a majetkových pomerov odporcu. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku a v tej súvislosti jeho
nepreskúmateľnosť, ktorá bráni účastníkom relevantne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia opravných prostriedkov namietali v konečnom dôsledku obaja účastníci konania v odvolaní. Aj
napriek nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd preskúmaním
spisu zistil, že súd prvého stupňa sa neriadil dôsledne ust. § 120 ods. 1 vety tretej O.s.p., podľa
ktorého súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pretože tvrdenia účastníkov neboli súdom verifikované inými

dôkazmi, ktoré by potvrdzovali alebo tieto tvrdenia vyvracali. Súd prvého stupňa sa v prevažnej
miere uspokojil s výpoveďami účastníkov a ďalej ich neskúmal. Z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine
citovaného v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi
jednak na strane oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného súd skúma jeho
skutočné odôvodnené potreby (spotrebný charakter výživného) s ohľadom na zákonnú mieru podľa
druhu vyživovacej povinnosti. Oprávnené potreby pritom v nijakom prípade nezahŕňajú len stravovanie,

ale sú dané širšie, potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými a kultúrnymi, sú závislé najmä od veku,
zdravotného stavu, schopnosti živiť sa sám, schopnosti starať sa o seba. Medzi odôvodnené potreby
však nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, napríklad tie, ktoré súvisia so
zdravotným stavom oprávneného alebo s rekreačnými pobytmi a podobne. Súd na ne musí prihliadnuť
pri určovaní bežného výživného tak, že alikvotná čiastka sa premietne do mesačného výživného. Súd na

strane oprávneného taktiež skúma jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery, teda či existuje stav
odkázanosti na výživu. Na strane povinného sa prihliada na okruh osôb, ktorým je povinný poskytovať
výživné, ďalej súd skúma faktické príjmy povinného, ktoré dosahuje a taktiež skúma potencionálne
príjmy, teda nielen to, čo povinný skutočne zarobí, ale aj to, čo je objektívne možné, aby zarobil s
ohľadom na jeho vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné

schopnosti a situáciu na trhu práce. Súd je povinný skúmať celkové majetkové pomery a posudzovať ich
komplexne. Majetkové pomery zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu (vlastníctvo
k veciam, pohľadávky, cenné papiere, podiely v obchodných spoločnostiach a podobne) a jednak jeho
životný štandard, ktorým sa navonok prezentuje (autá, dovolenky, životné náklady). Súd je taktiež
povinný skúmať zárobkové možnosti povinného podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania,

ak sa preukáže, že to bol povinný, kto sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo
zárobku, prípadne majetkového prospechu. Pri posudzovaní potencionality príjmov povinného musí súd
postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné okolnosti, ktoré sa v konaní preukážu. V prípade
rozhodovania o návrhu na zmenu výživného podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine je potrebné porovnať
pomery, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom s pomermi existujúcimi v

čase podania návrhu a rozhodnutia o novom návrhu na zvýšenie vyživovacej povinnosti, pričom musí ísť
o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo
predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov
sa v prípade vyživovacej povinnosti rodičov k deťom použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie
výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých

vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času,
kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa
osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností

a majetkových pomerov súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť. Snaha povinného znížiť vyživovaciu povinnosť na najmenšiu možnú mieru je zo zákona
eliminovaná tým, že pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti sa neprihliada len na jeho skutočné príjmy,
ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia dosahuje, ale vychádza sa z jeho potencionálnych príjmov, teda
príjmov, ktoré by mal, resp. mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností. Z

dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ďalej nie je možné zistiť, či naďalej trvá vyživovacia
povinnosť odporcu k bratovi navrhovateľa, ktorá skutočnosť má takisto vplyv na zhodnotenie možností
a schopností odporcu plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľovi. Ďalším pochybením súdu prvého
stupňa je, že vo výroku o zvýšení výživného od odporcu pre navrhovateľa súd neuviedol počiatok plnenia
zvýšeného výživného, preto je tento výrok vo vzťahu k ďalším výrokom o dlžnom výživnom a zamietnutí

návrhu v prevyšujúcej časti rozporný.

Pretože súd prvého stupňa vydal nepreskúmateľné, zmätočné rozhodnutie, ktoré je na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu nezrozumiteľné, odňal účastníkom v tomto konaní možnosťkonať pred súdom a súčasne odvolaciemu súdu táto vada bráni v naplnení jeho preskúmavacej
právomoci, čím je založený ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p.,
pretože nemožno zistiť, či súd prvého stupňa správne právne posúdil vec a dostatočne zistil skutkový

stav, preto odvolací súd musel rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch podľa § 221 ods.
1 písm.f/ a h/ O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vrátiť vec súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa náležite zistiť skutkový stav, dôsledne sa
vysporiadať so všetkými tvrdeniami účastníkov konania v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako

aj ich odvolaniach, všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa § 132 O.s.p., zistený skutkový stav posúdiť
podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a rozhodnutie odôvodniť podľa § 157 ods. 2 O.s.p. vo
všetkých jeho výrokoch tak, aby bolo spätne preskúmateľné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.