Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, March 11, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/73/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200537
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014200537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu

Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: D. W., nar. 14.XX.XXXX, Š. Z. X.
L., zastúpeného: Advokátska kancelária Škamla s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti žalovanému:
PrezídiumPolicajnéhozboru,Úraduhraničnejacudzineckejpolície,Riaditeľstvohraničnejacudzineckej
polícieBratislavaHrobákovač.44,85242Bratislava,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovaného
Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2014/001123-003 zo dňa 06.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BA2-2014/001123-003 zo
dňa06.02.2014akoajprvostupňové rozhodnutieOddeleniacudzineckejpolíciePZBratislavač.p.:PPZ-

HCP-BA6-Ž-309-38/2013-Ž/maz zo dňa 25.10.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a),
c), d) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 € a trovy
právneho zastúpenia vo výške 435,66 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
právneho zástupcu žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 7.4.2014 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného
Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2014/001123-003 zo dňa 06.02.2014, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a

potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č.p.: PPZ-HCP-
BA6-Ž-309-38/2013-Ž/maz zo dňa 25.10.2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie
tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Žalobca s napadnutým rozhodnutím nesúhlasí z
dôvodu, že žalovaný vec i nesprávne právne posúdil, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na
posúdenie veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Žalobca uvádza,
že prvostupňový orgán po 7. raz negatívne rozhodol o žiadosti navrhovateľa o udelenie povolenia
na tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca napadol toto prvostupňové rozhodnutie,

avšak žalovaný sa s námietkami navrhovateľa obsiahnutými v odvolaní vyporiadal spôsobom, ktorý
nemá oporu v zákone. Rozhodnutie nie je podľa neho riadne odôvodnené podľa § 47 ods. 3 zákona
číslo 71/1967 Zb. Správny poriadok. Tvrdí, že argument žalovaného, keď konštatuje, že dôvodom pre
neudelenie povolenia na tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky bolo nesplnenie podmienok
na udelenie tohto pobytu podľa zákona číslo 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov je nepreskúmateľný.
Uvádza totiž, že nemožno tolerovaný pobyt udeliť osobe, ktorá sa nezdržiava na území Slovenskej
republiky, došlo by k nebezpečnému precedensu zo strany správnych orgánov rozhodujúcich v prípade

pobytov štátnych prislušníkov tretích krajín na území Slovenskej republiky. Podľa žalobcu zákon
neukladá povinnosť cudzincovi zdržiavať sa na území Slovenskej republiky počas konania o udelenie
povolenia na tolerovaný pobyt území Slovenskej republiky. Rozhodnutie o neudelení tolerovaného
pobytu odôvodneného neprítomnosťou u žalobcu na území Slovenskej republiky je v rozpore sÚstavouSlovenskejrepubliky.Skutočnosť,žesažalobcamomentálnenenachádzanaúzemíSlovenskej
republiky, nemôže byť dôvodom na neudelenie tohto pobytu. Navyše, žalobca sa momentálne
nenachádza na území Slovenskej republiky výlučne z dôvodov na strane príslušných orgánov. Neopustil

totiž územie Slovenskej republiky dobrovoľne, ale bol z tohto územia vyhostený. Táto skutočnosť mu
pri rozhodovaní o jeho žiadosti nemôže byť na škodu. Uvádza, že nemožnosť vycestovania je iba
jedným z dôvodov na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt, pričom žalobca definuje 6 samostatných
dôvodov na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt. Zdôrazňuje, že rozhodnutie o administratívnom
vyhostení žalobcu bolo zrušené pre svoju nezákonnosť. Žalobca ďalej uvádza, že žalovaný sa rovnako

nezrozumiteľne vyjadruje k právu navrhovateľa na rešpektovanie rodinného a súkromného života.
Uvádza ďalej, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života účastníka konania v zmysle
článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ Dohovor “ )
ide zároveň o právo, ktoré patrí každému z nich, teda účastníkovi konania a jeho družke. V danom
prípade ide podľa neho o zásah do práva navrhovateľa a jeho družky do práva na rešpektovanie
rodinného a súkromného života, ktorý nie je ničím odôvodnený. Žalobca pripúšťa, že štátny orgán môže

zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ak je to v súlade so zákonom
a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne.
Znamená to, že zásah musí byť v súlade so zákonom, musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti,

čo zahŕňa oprávnenosť na základe naliehavej sociálnej potreby a primeranosť sledovanému cieľu a musí
sledovať legitímny cieľ, t.j. jeden z cieľov vymenovaných v článku 8 ods. 2 Dohovoru. V prípade žalobcu
podmienky na to, aby bol zásah v súlade s článkom 8 dohovoru splnené neboli. Žalobca sa odvoláva
na judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva, keď sa vyskytovali rozhodnutia, v ktorých bol zásah
do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života považovaný za neoprávnený napriek tomu,

že v konkrétnom prípade išlo o osobu, ktorá bola páchateľom trestného činu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že inštitút tolerovaného pobytu je takou
formou pobytu, ktorý sa udelí cudzincovi v prípade, ak sa na území SR fyzicky zdržiava, ale nespĺňa
podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia SR vycestovať. Týmto

sa dočasne vytvorí cudzincovi právny status legálneho pobytu a to dovtedy, pokiaľ tieto objektívne
dôvody trvajú. Uviedol ďalej, že v dôvodovej správe k zákonu číslo 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov
inštitút tolerovaného pobytu, ktorý upravujú ustanovenia § 43 a § 44 uvádza, že je to nová forma
pobytu, ktorý sa udelí cudzincovi v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky zdržiava a nespĺňa
podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia Slovenskej republiky

vycestovať alebo nemôže byť vyhostený. Ide o kategóriu cudzincov, ktorý sa fakticky na území
Slovenskej republiky nachádzajú. Ich pobyt je potrebné legalizovať z dôvodu zodpovednosti za ich
ochranu podľa medzinárodného práva a z dôvodu ich evidencie. Žalovaný ďalej uvádza, že posúdil
zásah do práv žalobcu v zmysle ustanovenia článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len " Dohovor “), pričom konštatoval, že vydaním tohto rozhodnutia nie je zasahované do

práv žalobcu garantovaných týmto Dohovorom. Správny orgán neupiera uvedené práva žalobcovi a plne
ich rešpektuje, avšak tieto práva sú právami podmienenými, a teda nie právami absolútnymi. Povinnosť
štátu rešpektovať súkromný a rodinný život jednotlivca zahŕňa tak negatívny záväzok nezasahovať do
tohto práva garantovaného Dohovorom, ako aj pozitívnu povinnosť štátu prijať také opatrenia, aby výkon
právbolefektívny.Dohovortotižzaručujeefektívne,nieibateoretickéužívaniepráv.Jednouzpodmienok

tohtozásahuje,čižalobcaskutočnerealizujenaúzemíSRrodinnýasúkromnýživot.Nakoľkosažalobca
od 20. 11. 2009 na území Slovenskej republiky reálne nenachádza, nemôže dochádzať k faktickej
realizácii týchto práv.

K jednotlivým žalobným dôvodom žalovaný uviedol, žalobcovi nebolo napadnutým rozhodnutím

zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, na ktorý sa
odvolával. Mal zato, že žaloba dostatočne a hodnoverne pred správnymi orgánmi nepreukázal dôvody
na uplatnenie tohto práva v súvislosti s nevyhnutnosťou tolerovať jeho pobyt na území SR. Žalovaný
uviedol, že od samotného podania žiadosti žalobcu a od vydania rozsudku Krajského súdu v Bratislave
spisová značka 2S 174/09 sa podstatným spôsobom zmenil skutočný stav veci a to najmä s pohľadom

na faktické zdržiavanie sa žalobcu na území Slovenskej republiky a výkon rodinného a súkromného
života žalobcu s U.. U. D.. Z uvedených dôvodov navrhoval žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Zdôraznil, že od vydania rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S 174/09 zo dňa 23. 3. 2011
a od samotného podania žiadosti žalobcu sa podstatným spôsobom zmenil skutočný stav veci a tonajmä z ohliadok na faktické zdržiavanie sa žalobcu na území Slovenskej republiky a výkon rodinného a
súkromného života žalobcu s U.. U. D.. Poukázal tiež na špekulatívne konanie žalobcu, keď sa opätovne
pokúšal o pobyt na území Slovenskej republiky od roku 2005, zároveň bol žiadateľom o azyl, kde jeho

žiadosť bola vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená. Pokúšal sa o udelenie povolenia na pobyt zo
zdravotných dôvodov a nakoniec z dôvodu spolužitia so štátnou občiankou Slovenskej republiky nie je
zrejmé, z akého dôvodu nepožiadal žalobca o iný možný druh pobytu (prechodný, trvalý ), alebo prečo
neuzavrel manželstvo s U.. U. D. alebo prečo nepricestoval na územie Slovenskej republiky na základe
udeleného víza, keďže už mu zákaz pobytu na území Slovenskej republiky na základe skončenia jeho

platnosti dňa 7. 9. 2010 vypršal.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na
nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§
249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i
jemu predchádzajúci postup sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, správne

rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a že správny orgán nedostatočne zistil
skutkový stav pre posúdenie veci.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že
rozhodnutím č.p.: UHCP-1247-17/RHCP-BA-OCP-Ž-2008 zo dňa 06.06.2008 udelilo Oddelenie

cudzineckej polície PZ Bratislava žalobcovi tolerovaný pobyt na území SR na 180 dní do 03.12.2008
podľa§43ods.3zák.č.48/2002Z.z.zdôvoduzisteniaskutočnostípodľa§43ods.1písm.c/uvedeného
zákona.

Podaním zo dňa 07.11.2008 požiadal žalobca o predĺženie tolerovaného pobytu v SR, pričom uviedol,

že dôvody priznania tolerovaného pobytu naďalej trvajú. Žiadal zároveň o „preklasifikovanie“ dôvodu
udelenia tolerovaného pobytu, nakoľko (ako uviedol už v pôvodnej žiadosti o tolerovaný pobyt) žije s U..
U. D. ako druh a družka na O. Q.. Č.. XX K. I.. Poukázal pritom na § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002
Z.z. a čl. 8 Dohovoru. Uviedol, že so svojou družkou potrebuje začať normálne žiť a aj pracovať, aby je
mohol ekonomicky aspoň trochu pomôcť. Uviedol tiež, že jeho zdravotný stav sa vôbec nezmenil.

Listom zo dňa 17.11.2008 správny orgán prvého stupňa žalobcovi oznámil, že nakoľko vo svojej žiadosti
žiadal udelenie tolerovaného pobytu na území SR v zmysle § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z.,
považuje sa jeho žiadosť za prvé udelenie povolenia na tolerovaný pobyt na území SR. Vyzval žalobcu,
aby sa dostavil na OCP PZ Bratislava s vyplnenou žiadosťou o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt

na území SR podľa pripojenej prílohy. Uvedené oznámenie žalobca rešpektoval a správnemu orgánu
predložilžiadosťoudelenietolerovanéhopobytunaúzemíSRzdôvodupodľa§43ods.1písm.f/zákona
č. 48/2002 Z.z.. Po doplnení dokladov zo strany žalobcu a jeho výsluchu Oddelenie cudzineckej polície
PZ Bratislava rozhodnutím č.p.: UHCP-6393-17/RHCP-BA-OCP-Ž-2008 zo dňa 09.03.2009 neudelilo
žalobcovi podľa § 43 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. povolenie na tolerovaný pobyt na území SR, o ktorý

žiadal žalobca v zmysle § 43 ods. 1 písm. f/ uvedeného zákona. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
žalobca v súčasnosti nenavštevuje žiadneho lekára, čo vylučuje existenciu prekážky na vycestovanie
z územia SR, nakoľko je držiteľom vlastného cestovného dokladu vydaného domovskou krajinou. Svoj
pobyt na území SR si môže žalobca podľa správneho orgánu prvého stupňa zlegalizovať žiadosťou o
udelenie povolenia na prechodný pobyt v zmysle § 17 zák. č. 48/2002 Z.z. na primeraný účel uvedený v

§ 18 tohto zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím
č.p.: UHCP-213-2/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 05.06.2009 zamietol a napadnuté rozhodnutie zo dňa
09.03.2009 potvrdil, pričom sa stotožnil so závermi prvostupňového správneho orgánu. Poukázal na
lekárske správy o zdravotnom stave žalobcu, ktorému je odporúčaná ambulantná psychiatrická liečba,
ďalej na to, že podľa zistení správneho orgánu prvého stupňa žalobca nenavštevuje žiadneho lekára,

ako aj na to, že zo zdravotnej dokumentácie nevyplýva, že žalobca nemôže cestovať. K dôvodu žiadosti
žalobcu podľa § 43 ods. 1 písm. f/ odvolací správny orgán uviedol len to, že žalobca nespĺňa podmienky
na udelenie tolerovaného pobytu podľa tohto ustanovenia.

Krajský súd Bratislava v rozsudku sp.zn. 2S 174/2009 zo dňa 23.03.2011 vyslovil, že čo sa týka dôvodu

žalobcovej žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území SR podľa § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č.
48/2002 Z.z., teda z dôvodu rešpektovania jeho súkromného a rodinného života, správny orgán napriek
tomu, že na posúdenie existencie tohto dôvodu viedol dokazovanie (vypočul žalobcu a jeho družku, s
ktorou žalobca žije v spoločnej domácnosti), v dôvodoch svojho rozhodnutia len paušálne konštatoval,že žalobca nespĺňa podmienky podľa uvedeného ustanovenia zákona pre udelenie tolerovaného pobytu
naúzemíSR.Žalovanýanisprávnyorgánprvéhostupňatentosvojzávernijakoneodôvodnilianeuviedli,
z akých konkrétnych dôvodov nepovažovali druhovský pomer žalobcu a slovenskej štátnej občianky za

prejav a dôkaz súkromného a rodinného života žalobcu, ktorý by bolo potrebné rešpektovať udelením
povolenia na tolerovaný pobyt na území SR.

Súd vyslovil názor, že trvalé spolužitie žalobcu so slovenskou štátnou občiankou nepochybne napĺňa
pojem súkromného a rodinného života, na ktorý má v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru právo každý, pričom

do výkonu tohto práva môže štát zasahovať len v prípadoch upravených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Ani
z tohto hľadiska však správne orgány vec nevyhodnotili a nevysporiadali sa s tvrdeniami žalobcu. Z
uvedeného, ako i z ďalších dôvodov považoval súd napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozhodnutia
správnehoorgánuprvéhostupňazanepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov.Vnovomkonanísprávny
orgán 1. stupňa opätovne vydala rozhodnutie ktorým žiadosť o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt
žalobcovi na území Slovenskej republiky zamietol. Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a

vec vrátil na nové konanie. Dôvodom zrušenia tohto rozhodnutia bola skutočnosť, že prvostupňový
orgán nevykonal nijaké dokazovanie za účelom zistenia, či účastník konania spĺňa podmienky na
udelenie povolenia na tolerovaný pobyt. Nezistil úplne a presne skutočný stav veci a za týmto účelom si
nezaobstaral potrebné doklady pre rozhodnutie. Nijakým spôsobom sa nezaoberal existenciou dôvodov
pre udelenie tolerovaného pobytu podľa § 43 ods. 1 a 2 zákona číslo 48/2002 Z.z. Účinného v čase

podania žiadosti ani podľa § 58 zákona číslo 404/2011 Z.z. účinného od 1. 1. 2012 v kontexte s článkom
8 Dohovoru. Následne prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie dňa 25. 10. 2013 ktorým opätovne
žiadosť účastníka, žalobcu o povolenie na tolerovaný pobyt zamietol. Dôvodom zamietnutia bolo, že
nespĺňa podmienky na udelenie tohto pobytu, nakoľko sa fakticky na území Slovenskej republiky
nenachádza ak teda ani nenapĺňa podmienku súkromného a rodinného života, nedochádza teda k

faktickej realizácii týchto práv. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal, žalovaný toto odvolanie
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že z logického výkladu
z uvedených ustanovení je nutné konštatovať že cudzinec, ktorý žiadal udelenie tolerovaného pobytu na
území Slovenskej republiky sa na jej územie fyzicky musí nachádzať až do právoplatného rozhodnutia
vo veci samej. V rozhodnutí analyzuje legislatívny proces, ktorý viedol zákonodarcu, aby stanovil ďalší

dôvod na udelenie tolerovaného pobytu a to dôvod rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života.
Uvádza, že pri výklade právnej normy je potrebné vychádzať aj z účelu alebo zmyslu zákona, čo je v
prípade tolerovaného pobytu najmä posúdenie či sa na území Slovenskej republiky nachádza alebo nie.
Žalovaný uvádza, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života žalobcu nebolo porušené,
nakoľko sa na území Slovenskej republiky nezdržiava od 20. 11. 2009 a spolu s družkou sú iba v

telefonickom a internetovom kontakte.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,
obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov,
keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osobou a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmäshmotnýmiaprocesnýmiadministratívnymipredpismi.Podľa§244ods.1O.s.p.súdpreskúmava
aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho

orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na takého konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 48/2001 Z.z. policajný útvar udelí povolenie na tolerovaný pobyt cudzincovi,
a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58,

b) ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko,
c) ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné,
d) ktorý je maloletým dieťaťom nájdeným na území Slovenskej republiky,
e) ktorý je obeťou trestného činu súvisiaceho s obchodovaním s ľuďmi, ak má najmenej 18 rokov; orgán
činný v trestnom konaní alebo osoba poverená ministerstvom vnútra oboznámi cudzinca s možnosťou

a podmienkami udelenia tolerovaného pobytu z tohto dôvodu a o právach a povinnostiach, ktoré z neho
vyplývajú, alebo
f) ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života.

Podľa § 43 ods. 3 cit. zák. policajný útvar udelí na žiadosť cudzinca povolenie na tolerovaný pobyt
najviac na 180 dní podľa zistených skutočností, ktoré sú dôvodom na jeho udelenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. Policajný útvar vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí. Podľa
ods. 4 policajný útvar môže tolerovaný pobyt aj opakovane predĺžiť; pritom je povinný skúmať, či dôvody,
pre ktoré bol cudzincovi povolený, naďalej trvajú. Na tento účel je oprávnený od cudzinca vyžadovať
preukázanie trvania prekážky vycestovania.

Podľa §59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné pre
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd
prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak,

vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok).
Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia.
Dôležitousúčasťourozhodnutiajeodôvodnenie,ktorénadväzujenavýrokovúčasťrozhodnutia.Správny
poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu

úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia,
uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany
účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Súd skúmal okolnosti z uvedeného prípadu a zistil, že žalovaný a správny orgán 1. stupňa niekoľkokrát

zamietli žalobcovi žiadosť o udelenie, respektíve o predĺženie tolerovaného pobytu v zmysle § 43 zákona
č. 48/2001 Z.z.. Tomuto konaniu predchádzalo konanie na tunajšom súde sp.zn. 2S 174/2009, kde
súd rozsudkom zo dňa 23.3.2011, účinného 25. 5. 2011 konal vo veci o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č.p.: UHCP-213-2/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 05.06.2009. V tomto konaní
súd vyslovil názor, že trvalé spolužitie žalobcu so slovenskou štátnou občiankou nepochybne napĺňa

pojem súkromného a rodinného života, na ktorý má v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru právo každý, pričom
do výkonu tohto práva môže štát zasahovať len v prípadoch upravených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Súd z
administratívnehospisuďalejzistil,žežalobcabol20.11.2009vyhostenýzúzemiaSlovenskejrepubliky.
Jedným z argumentov žalovaného, ktorý uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe bola práve skutočnosť,
že od samotného podania žiadosti žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu ak od vydania rozsudku

Krajského súdu v Bratislave súde sp.zn. 2S 174/2009, sa podstatným spôsobom zmenil skutočný stav
veci a to najmä pohľadom na faktické zdržiavanie sa žalobcu a výkonu rodinného a súkromného života
žalobcu. Uviedol pritom, že žalobca sa teda v čase rozhodovania žalovaného nenachádza na území
Slovenskej republiky a nežije so svojou družkou.Úlohou súdu v tomto prípade bolo teda aj vysporiadať sa so skutočnosťou, že žalobca bol dňa
20. 11. 2009 vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia

o administratívnom vyhostení č.p. UHCP-144-5/RHCP-BA-OCP-AV-2009 a v čase rozhodovania
správneho orgánu sa nenachádzal na území Slovenskej republiky. Súd skúmal vplyv tejto skutočnosti
na rozhodovanie žalovaného. Súd konštatuje, že v zmysle EDĽP majú členské štáty rady Európy právo
regulovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov v článku 8 EDĽP sa napriek tomu od členských štátov
vyžaduje rešpektovať rodinný život a každý zásah do neho musí byť odôvodnený. Právo na rodinný život

zostáva v zásade zachované aj vtedy, keď jeho oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôžu žiť spolu.
Predovšetkým ide o prípady, keď v dôsledku rozhodnutia štátu musí jeden z oprávnených subjektov
(manžel, manželka, druh...) žiť oddelene od svojej rodiny. K takýmto prípadom najčastejšie dochádza v
súvislosti s trestnou a imigračnou politikou štátu. Vzhľadom na to, že v týchto prípadoch je zásadným
spôsobom narušený jeden zo základných predpokladov rodinného života, a to právo žiť spolu, judikatúra
ESĽP sa osobitne venovala samotnej podstate rodinného života.

Podľa EDĽP zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života článok 8. Pojem
„súkromný život“ je široký. Ide o fyzickú a psychickú integritu osoby, právo na osobný rozvoj a právo
vytvoriť si a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a vonkajším svetom (Pretty proti Spojenému
kráľovstvu, č. 2346/02 z 29. apríla 2002). Okrem možného zásahu do „rodinného života“ môže

vyhostenie usadeného migranta predstavovať aj zásah do jeho práva na rešpektovanie „súkromného
života“, ktoré v závislosti od skutočností prípadu, môže, alebo nemusí byť odôvodnené. To, či sa
súd zameria skôr na aspekt „rodinného života“ než „súkromného života“, bude závisieť od okolností
konkrétnej veci.

Podľa EDĽP majú členské štáty rady Európy právo regulovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov. V
článku 8 EDĽP sa napriek tomu od členských štátov vyžaduje rešpektovať rodinný život a každý zásah
do neho musí byť odôvodnený.

Po preskúmaní skutkového stavu veci a záverov správnych orgánov súd zistil nesprávnu interpretáciu

obsahu práva na súkromný a rodinný život v zmysle v článku 8 Dohovoru. Správny orgán uviedol
vo vyjadrení k žalobe, že popri povinnosti štátu rešpektovať súkromný a rodinný život jednotlivca
existuje negatívny záväzok nezasahovať do tohto práva garantovaného Dohovorom, ako aj pozitívnu
povinnosť štátu prijať také opatrenia aby výkon práv bol efektívny. Správny orgán správne uviedol, že
Dohovor zaručuje efektívne, nie iba teoretické užívanie práv. Nesprávne však vyvodil, že povinnosť

štátu nezasahovať do výkonu tohto práva v tomto danom prípade nie je aplikovateľná, nakoľko reálne
nedochádza k faktickej realizácií tohto práva žalobcom. Nenachádza sa totiž na území Slovenskej
republiky a nežije so svojou družkou. Súd poukazuje na skutočnosť, že Dohovor skutočne zaručuje
efektívne, nie iba teoretické užívanie práv. Táto ochrana má byť konkrétna a efektívna, zameraná viac
na aktuálnu situáciu jednotlivca, ako na jeho formálny status v domácej právnej úprave. V tomto prípade

treba chápať efektívny výkon práva žalobcu v kontexte skutočnosti, že od roku 2005 žil so svojou
družkou a nachádzal sa na území Slovenskej republiky legálne na základe udeleného tolerovaného
pobytu. Následne, aj po vyhostení žalobcu, deklarovala jeho družka U.. U. D., že jej vzťah so žalobcom
naďalej trvá napriek odlúčeniu, a že naďalej má so žalobcom v pláne rodine žiť, perspektívne uzatvoriť
s ním manželstvo. Efektívny výkon práva na rodinný život musí byť v tomto prípade chápaný ako

právo žalobcu a jeho družky spolu žiť ako druh a družka a perspektívne rozvíjať svoj vzťah, prípadne
uzatvoriť spolu manželstvo. Správny orgán opätovne vypočul družku žalobcu, a to pred i po vyhostení
žalobcu, a zistil bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca so svojou družkou reálne žil v spoločnej
domácnosti ako druh a družka. Skutočnosť, že žalovaný bol z územia Slovenskej republiky vyhostený
pred tým, ako Krajský súd v Bratislave v konaní číslo 2S 174 / 2009 rozhodol o zrušení rozhodnutia

správneho orgánu, ktorým neudelil tolerovaný pobyt žalobcovi na území Slovenskej republiky, nemôže
byť dôvodom pre ktorý správny orgán v novom konaní rozhodol o opätovnom zamietnutí žiadosti o
udelenie tolerovaného pobytu. Skutočnosť, že správny orgán vyvodil z dôvodovej správy k zákonu číslo
48/2002 Z.z., že tolerovaný pobyt môže byť udelený iba cudzincovi ktorý sa fakticky na území Slovenskej
republiky nachádza, bez toho, aby skúmal podstatu a obsah práva na súkromný a rodinný život podľa

článku 8 Dohovoru zakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250j ods.
2 písm. a) a d ). Správny orgán tým totiž nesprávne právne posúdil vec, hlavne nesprávne interpretoval
článok 8 Dohovoru v spojení s § 43 ods. 1 a 2 zákona číslo 48/2002 Z.z.. Skutočnosť, že správny orgán
neaplikoval priamo Dohovor, ale opiera svoje rozhodnutie o dôvodovú správu k zákonu číslo 48/2002Z.z., a teda hlavne o skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky už nenachádza, zakladá
dôvod na zrušenie rozhodnutia v zmysle § 250 ja ods. 2 písm. a), c),d) O.s.p.

K ďalším dôvodom žaloby súd skúmal obsah a zmysel právnej úpravy § 43 zákona číslo 48 / 2002
Z.z.. Účelom úpravy tolerovaného pobytu cudzincov je skutočne iba dočasná potreba ošetriť pobyt
cudzincov so zákonom uvedených dôvodov (udeľuje sa na dobu 180 dní s možnosťou opätovného
predĺženia). Z hľadiska tohto účelu sa dá predpokladať, že pôjde o cudzincov, ktorí sa na území
Slovenskejrepublikynachádzajú.Súdvšaksúhlasísargumentácioužalobcu,že§43citovanéhozákona

predpokladá niekoľko rôznych situácií, ktoré zakladajú právo cudzinca na udelenie tolerovaného pobytu.
Právo na udelenie tolerovaného pobytu podľa § 43 ods. 1 písm. f) citovaného zákona treba posudzovať
samostatne, podľa obsahu a v kontexte článku 8 Dohovoru a ustálenej judikatúry ESĽP. Ustálená
judikatúra ESĽP v kontexte v článku 8 Dohovoru v spojení s migráciou jednoznačne smeruje o ochrane
spolužitia, respektíve rodinného a súkromného života usadeného migranta. Okrem možného zásahu
do „rodinného života“ môže vyhostenie prípadne neudelenie tolerovaného pobytu usadeného migranta

predstavovať aj zásah do jeho práva na rešpektovanie „súkromného života“. Toto právo v závislosti od
prípadu môže, alebo nemusí byť odôvodnené. Okolností konkrétnej veci musí správny orgán spoľahlivo
zistiť. Vo veci Omojudi proti Spojenému kráľovstvu č. 1820/08 z 24. novembra 2009, bod 37 súd znova
potvrdil, že článok 8 EDĽP zahŕňa právo vytvárať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a
vonkajším svetom a môže zahŕňať aspekty sociálnej identity jednotlivca. Treba prijať skutočnosť, že

totalita sociálnych väzieb medzi usadenými migrantmi a komunitou, v ktorej žili, je súčasťou pojmu
„ súkromný život “ v zmysle článku 8 bez ohľadu na existenciu „ rodinného života “. Podľa § 59 ods.
1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to
nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Odvolací správny orgán v tomto
prípade nepreskúmal „ súkromný život “ žalobcu v kontexte ochrany jeho rodinného a súkromného

života. Preskúmanie „ súkromného života “ v zmysle uvedeného z kontextu je nevyhnutné na určenie,
či v prípade žalobcu ide o usadeného migranta s vytvorenými väzbami, a to nielen rodinnými, ale
i sociálnymi. Správny orgán prvého ani druhého stupňa sa touto otázkou nezaoberal. Súd sa ďalej
stotožnil s argumentáciou žalobcu o právnej bezvýznamnosti argumentu žalovaného, že by udelením
povolenia na pobyt vznikol nebezpečný precedens. Súd taktiež nepovažuje argument, že žalobca má

iné možnosti ako legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, za právne významný z hľadiska
neudelenia tolerovaného pobytu.

V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti
preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v

tejto súvislosti musí zvážiť aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či odopretím
udelenia tolerovaného pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo
na súkromie a rodinný život na území SR.

Keďžesasprávnyorgánuvedenýmpostupomazákonmidôsledneneriadil,súduneostaloiné,nežuznať

námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj
tú skutočnosť, že uvedené rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto podľa
§ 250j ods. 2 písm. a), c) a písm. d) OSP vec zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech v konaní

priznal žalobcovi právo na náhradu trov, ktoré vynaložil na súdnom poplatku za žalobu 70 Eur a odmenu
advokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávajú v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s § 13a uvedenej
vyhlášky z 3 úkonov právnej služby, a to:
· v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia vo výške 134 €,
· v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky za podanie žaloby vo výške 134 €,
· v zmysle § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky za písomné podanie na súd 143 € (základná tarifná sadzba

na rok 2016)

Okrem uvedenej náhrady za jednotlivé úkony právnej služby súd priznal žalobcovi v rámci trov právneho
zastúpenia náhradu režijných paušálov, a to 2x 8,04 € a jeden režijný paušál vo výške 8,58 €. Spolu trovyprávneho zastúpenia žalobcu predstavujú sumu 435,66 €. Spolu trovy konania vrátane zaplateného
súdneho poplatku predstavujú sumu 505,66 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.