Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 12, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/288/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313209450
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313209450.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľov: X/ O. J., R..
XX.XX.XXXX, D. B.. K.W. A. A. Č.. XXXX/XX, U. - K., X/ K. H., R.. XX.XX.XXXX, J. B.. Č.. XXXX/XX, U.,
X/ O. D., R.. XX.XX.XXXX, B.. S.. A. Č.. XXXX/X, U., X/ E. W., R.. XX.XX.XXXX, B.. S.. J. Č.. XXXX/XX,
U., X/ D. Q., R.. XX.XX.XXXX, N. B.. Č.. XX/XXXX, N., X/ E. V., R.. XX.XX.XXXX, I. P. Č.. XX, I., všetci
zastúpení advokátom: JUDr. Jozef Brázdil, Trhová ul. č. 1, Zvolen, proti odporkyni: Slovenská sporiteľňa,
a.s., Tomášikova ul. č. 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpená advokátom: JUDr. Roman Kvasnica,
Sad A. Kmeťa č. 24, Piešťany, o zaplatenie peňažných príspevkov z podporného dôchodkového fondu,

na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 45C/96/2013 - 219 zo dňa
13.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu
7.153,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 4.172,70 eur od 16.06.2013 do

zaplatenia a vo výške 8,15 % ročne zo sumy 2.980,50 eur od 16.09.2014 do zaplatenia, navrhovateľke 2/
sumu 2.959,92 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.726,62 eur od 16.06.2013 do
zaplatenia a vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.233,30 eur od 16.09.2014 do zaplatenia, navrhovateľke 3/
sumu11.004,48eursúrokomzomeškaniavovýške8,5%ročnezosumy6.419,28eurod16.06.2013do
zaplatenia a vo výške 8,15 % ročne zo sumy 4.585,20 eur od 16.09.2014 do zaplatenia, navrhovateľke 4/
sumu11.919,96eursúrokomzomeškaniavovýške8,5%ročnezosumy6.953,31eurod16.06.2013do
zaplatenia a vo výške 8,15 % ročne zo sumy 4.966,65 eur od 16.09.2014 do zaplatenia, navrhovateľke 5/

sumu 7.258,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 4.234,02 eur od 16.06.2013 do
zaplatenia a vo výške 8,15 % ročne zo sumy 3.024,30 eur od 16.09.2014 do zaplatenia a navrhovateľke
6/ sumu 12.507,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7.296,24 eur od 16.06.2013
do zaplatenia a vo výške 8,15 % ročne zo sumy 5.211,60 eur od 16.09.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku
návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 39 v spojení s § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“),§ 842 OZ a § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. v znení neskorších predpisov a vecne tým, že každá z navrhovateliek uzatvorila s odporkyňou
Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. (zmluvao dôchodku), a to navrhovateľka 1/ dňa 08.02.1996, navrhovateľka 2/ dňa 27.05.1996, navrhovateľka 3/
dňa 30.09.1997, navrhovateľka 4/ dňa 01.12.1997, navrhovateľka 5/ dňa 25.02.1997 a navrhovateľka 6/
dňa 15.12.1994. Na základe predmetných zmlúv sa povinná (odporkyňa) zaviazala vyplácať príjemcom

(navrhovateľkám) zmluvne dojednanú sumu (navrhovateľke 1/ sumu 5.986,- Sk, navrhovateľke 2/ sumu
2.477,- Sk, navrhovateľke 3/ sumu 9.209,- Sk, navrhovateľke 4/ sumu 9.975,- Sk, navrhovateľke 5/
sumu 6.074,- Sk a navrhovateľke 6/ sumu 10.467,- Sk) vždy k 15-temu dňu každého mesiaca až
do dožitia príjemcu, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať
starobný alebo plný invalidný dôchodok. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal

za to, že výpoveď odporkyne zo dňa 26.10.2009, ktorou ako povinná vypovedala zmluvný vzťah voči
príjemcom, je neplatná z dôvodu rozporu so zákonom, keďže vypovedať možno iba zmluvu dojednanú
na dobu neurčitú a predmetná zmluva o dôchodku nebola uzatvorená na dobu neurčitú, ale na určenú
dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom, a preto má naďalej povinnosť
navrhovateľkám zmluvné plnenia poskytovať. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom odporkyne,
že podľa § 575 ods. 1 OZ zaniklo právo na plnenie, pretože sa stalo nemožným v zmysle zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách, nakoľko plnenie zo zmluvy o dôchodku je hospodársky nedôvodným
plnením bez akejkoľvek protihodnoty banke a uviedol, že ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách
sa nevzťahuje na predmetnú zmluvu o dôchodku z dôvodu, že uvedené ustanovenie sa vôbec netýka
interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale upravuje vzťahy banky navonok voči
klientom či iným bankám v rámci podnikateľskej činnosti s tým, že uzatváranie zmlúv o dôchodku s

vlastnými zamestnancami nie je podnikaním banky. Odhliadnuc od skutočnosti, že súd prvého stupňa
mal za to, že na predmetný zmluvný vzťah nemožno aplikovať zákon o bankách, dospel k názoru, že
zmluva o dôchodku nie je zmluvou, ktorá zaväzuje odporkyňu na hospodársky neoprávnené plnenie,
alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, keď vychádzal zo skutočnosti, že
navrhovateľky pracovali u odporkyni, poskytli jej určitú protihodnotu, odporkyňa mala zisk, preto vytvorila

podporný dôchodkový fond, ktorý slúžil na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci
dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti a kvality práce. Vzhľadom na uvedené
malzato,žezmluvaodôchodkuniejezmluvouuzatváranouzanápadnenevýhodnýchpodmienokstým,
žezáväzokpovinnéhozozmluvytrvalajprizmenejehoprávnejformy,akoajprejehoprávnehonástupcu
a napokon uviedol, že odporkyňa plnila zo zmluvy o dôchodku od účinnosti zákona o bankách po

01.01.2002 až do jej vypovedania. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne,
a preto navrhovateľkám priznal nárok na peňažné plnenie, ktorý si uplatnili za obdobie od 01.09.2011
(hoci účinnosť zmluvy sa mala skončiť ešte dňom 31.03.2010) do 31.05.2013 (deň začatia konania),
nakoľko v prospech navrhovateliek za obdobie od apríla 2010 do augusta 2011 rozhodol súd prvého
stupňa rozsudkom č. k. 16C/67/2010-154 zo dňa 12.12.2011 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu.

V časti uplatneného príslušenstva z dlžnej sumy za obdobie od 01.06.2013 a za obdobie od 01.09.2014
návrh zamietol a priznal úrok z omeškania od 16.06.2013 a od 16.09.2014 až do zaplatenia, nakoľko
odporkyňa sa dostala do omeškania s plnením peňažného záväzku až od 16. dňa nasledujúceho
mesiaca, keďže podľa bodu 3 zmluvy bola odporkyňa povinná platiť mesačne vždy k 15. dňu každého

mesiaca až do dožitia.

Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. d) a f) s tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne nesprávne a navrhla
napadnuté rozhodnutie zmeniť a návrh zamietnuť. V dôvodoch svojho odvolania namietla, že súd svojím

zdôvodnením okolnosti, prečo sa na vec nemá použiť zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, poprel
základný účel tohto zákona a porušil ochranu vlastníckeho práva odporkyne, keďže takýmto výkladom
jej neposkytuje rovnakú právnu ochranu, akú má garantovanú ustanovením čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Napadnuté rozhodnutie označila za návod, ako obísť zákonný zákaz uzatvárania a plnenia zmlúv, z
ktorých banka nemá protiplnenie, keď neaplikoval ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou

zákona o bankách, ktorého účelom je zamedziť pokračovať v plneniach, ktoré nie sú v súlade so
zákonom o bankách a takou činnosťou nie je ani plnenie zmluvy bez protiplnenia s tým, že citované
ustanovenie sa neobmedzuje len na právne vzťahy vzniknuté pri výkone bankových činností a v tejto
súvislosti poukázal na skutočnosť, že podľa § 1 zákona o bankách ide v posudzovanej veci o vzťahy
súvisiace s organizáciou, riadením a čiastočne podnikaním odporkyne ako banky s tým, že právny vzťah

navrhovateľky a odporkyne je pritom vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku
nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah navrhovateľky k odporkyni. Uviedla,
že právny vzťah založený zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka je zasiahnutý
zákonom o bankách z dôvodu, že sa jedná o banke zakázanú činnosť, ktorej vykonávanie je v rozporeso zákonom o bankách. Namietla tiež fakt, že súd v rozpore s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách konštatoval nepodložené skutkové zistenie, že nešlo o plnenie banky za nápadne nevýhodných
podmienok. Odporkyňa zároveň spochybnila presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa súd prvého stupňa nevysporiadal s jej podstatnou právnou
argumentáciou a takýto postup súdu označila za nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho
konania z dôvodu odňatia jej práva konať pred súdom.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrili navrhovateľky 1/ až 6/ s tým, že rozsudok súdu prvého

stupňa považujú za správny a zákonný a mali za to, že súd sa vysporiadal so všetkými námietkami
odporkyne a logicky zdôvodnil všetky svoje výroky, a preto navrhli rozhodnutie súdu prvého stupňa
ako vecne správne potvrdiť. Navrhovateľky uviedli, že odporkyňa si účelovo prispôsobila interpretáciu
ustanovenízákonaobankách,keďnamietlaneplatnosťzmluvypodľa§575OZakonštatovali,žezmluva
o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktoré
by banku zaväzovali na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce

poskytovanej protihodnote s tým, že vznik podporného dôchodkového fondu odporkyne a jeho Štatútu
bol dlhodobo pripravovaný v snahe odškodniť zamestnancov - dôchodcov, ktorí po uzatvorení takejto
zmluvy na základe dohody nastúpili do starobného dôchodku. Poznamenali, že podľa zmluvy o
dôchodku neurčitosť trvania záväzku platiť dôchodok znamená, že právo na dôchodok nemôže byť
obmedzené určitým termínom, a teda jeho trvanie je určené na dobu života dôchodcu a plnenie zo

zmluvy sa obmedzuje na osobu veriteľa. Navrhovateľky na záver svojho vyjadrenia deklarovali, že
zmluvu o dôchodku nie je možné bez osobitnej dohody účastníkov alebo podmienok dohodnutých
v zmluve vypovedať, lebo by nemala žiadny zmysel. K ostatným odvolacím námietka odporkyne,
navrhovateľky uviedli, že sú bezvýznamné, nakoľko sú iba opakovaním tvrdení a právnych úvah
odporkyne počas celého konania.

Navrhovateľky 1/ až 6/ si v odvolacom konaní uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za jeden
úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu) v polovičnej výške (navrhovateľka 1/ sumu 152,46 eur,
navrhovateľka 2/ sumu 76,80 eur, navrhovateľka 3/ sumu 172,46 eur, navrhovateľka 4/ sumu 182,36
eur, navrhovateľka 5/ sumu 152,46 eur a navrhovateľka 6/ sumu 182,36 eur).

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O.s.p., túto
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keďže pre nariadenie
pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. a rozsudok
verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157

ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že na právny vzťah založený medzi
účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno aplikovať zákon o bankách, a teda ani ustanovenie § 119
ods. 3 veta za bodkočiarkou z dôvodu, že tento zákon sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou
zmluvou o dôchodku, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca a v tejto súvislosti

jeirelevantnánámietkaodporkyne,žekzatvoreniuzmluvyodôchodkudošloažposkončenípracovného
pomerusozamestnancami,nakoľkoodvolacísúduvádza,žesumyplneniazpodpornéhodôchodkového
fondu odporkyne sa určovali rozdielom medzi priznaným starobným dôchodkom a percentuálnou
sadzbou najvyššieho priznaného základného platu za posledných päť rokov pred prvým odchodom
do starobného dôchodku, pričom táto percentuálna sadzba závisela od dĺžky nepretržitého hlavného

pracovného pomeru, preto nie je správne tvrdenie odporkyne, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou
medzi zamestnancom a zamestnávateľom.Odhliadnuc od skutočnosti, že v posudzovanej veci nemožno aplikovať zákon č. 483/2001 Z. z. o
bankách, nakoľko interné veci medzi bankou a jej zamestnancami, resp. bývalými zamestnancami,
nespadajú do okruhu pôsobnosti tohto zákona, neobstojí námietka odporkyne, že plnenie podľa

zmluvy o dôchodku je v rozpore so zákonom o bankách z dôvodu, že je hospodárky neodôvodneným
plnením a plnením bez akejkoľvek poskytovanej protihodnoty. Z ustanovenia čl. I. Štatútu podporného
dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP), účinného od 01.07.1993, totiž explicitne
vyplýva účel fondu, ktorý slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP
dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k ŠŠTSP, kvality ich práce a na podporu

stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Vzhľadom na uvedené nemožno konštatovať, že by odporkyňa plnila
hospodársky neoprávnene a bez protihodnoty zo strany navrhovateliek, keď vytvorenie podporného
dôchodkovéhofondubolovýrazomohodnoteniadlhoročnejvernostizamestnancov(navrhovateliek)voči
zamestnávateľovi (odporkyni), a teda vznik fondu na základe Podnikovej kolektívnej zmluvy na rok 1993
predstavoval spätnú väzbu vo vzťahu ku kvalite práce zamestnancov.

So zreteľom na uvedené, bez ohľadu na bezpredmetnosť ustanovení zákona o bankách k
posudzovanémuzmluvnémuvzťahu,niejemožnédospieťkzáveru,žeplnenieodporkynezPodporného
dôchodkového fondu je v rozpore s § 27 ods. 8 a § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou
zákona o bankách a predmetné zmluvy o dôchodku nemožno kvalifikovať ako zmluvy uzatvárané
za nápadne nevýhodných podmienok, keďže ide o reálne existujúci osobitný zmluvný typ upravený

ustanovením § 842 OZ, ako správe skonštatoval aj súd prvého stupňa. Z uvedeného záveru vyplýva aj
neopodstatnenosť námietky odporkyne, že plnenie z predmetnej zmluvy je nemožné podľa § 575 OZ.

Podľa § 842 OZ, zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu
neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateliek z dôvodu, že odporkyňa dňa
26.10.2009 neplatne vypovedala zmluvu o dôchodku, keďže podľa § 582 ods. 1 OZ zmluvu možno
vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka za predpokladu, že zmluva je
dojednaná na dobu neurčitú, a súd prvého stupňa predmetnú zmluvu o dôchodku správne vyhodnotil

ako zmluvu uzatvorenú na určenú dobu neurčitého trvania (na doživotne) z dôvodu, že v zmluve
bol presne vymedzený začiatok a koniec právneho vzťahu, preto odporkyňa nemohla dať výpoveď
navrhovateľkám podľa § 582 ods. 1 OZ na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvného
vzťahu. Odvolací súd uvádza, že právne závery súdu prvého stupňa týkajúce sa neplatnosti výpovede zo
zmluvy o dôchodku, na ktorých svoje rozhodnutie vo veci samej založil, odporkyňa v odvolacom konaní

nerozporovala. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa však uvádza, že
právo na vyplácanie určitého dôchodku sa zakladá na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého
trvania s tým, že uvedené obdobie je obligatórnym zákonným znakom zmluvy o dôchodku podľa §
842 OZ, preto v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 26/2012) je potrebné
uviesť, že bolo by v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby

istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek
zmluvný vzťah ukončiť.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je v celom rozsahu nedôvodné, keďže
jej argumentácia nemá právnu relevanciu k posudzovanej veci, nakoľko dôvodnosť súdom priznaných

nárokov navrhovateliek nespočíva v právnych skutočnostiach, ktoré namietala odporkyňa vo svojom
odvolaní.

Hoci odporkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, proti výroku,
ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol, nenamietala žiadne skutočnosti. Odvolací súd má za to, že súd

prvého stupňa v zamietajúcej časti svojho rozhodnutia, týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky, rozhodol
správne, keď priznal navrhovateľkám úrok z omeškania za obdobie od 16.06.2013 a od 16.09.2014 až
do zaplatenia, a nie podľa uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 01.06.2013 a od 01.09.2014,
nakoľko správne zistil, že podľa predmetných zmlúv bola odporkyňa povinná vyplácať plnenie vždy k
15-temu dňu mesiaca.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa správne v súlade s § 151 ods. 3 veta prvá O.s.p.,
podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšiehopočtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z uvedených dôvodov odvolací súd, plne sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa,
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia
postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti
rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa §

151 ods. 3 , o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.