Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 24, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/742/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221528
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221528.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 2. apríla 2014
č. k. 10C/169/2012-53 a proti uzneseniu zo dňa 8. júla 2014 č.k. 10C/169/2012-73, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 08.07.2014 č.k. 10C/169/2012-73 z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 02.04.2014 č. k. 10C/169/2012-53 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na
to, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 27.09.2012 domáhal zaviazania žalovaného na zaplatenie

majetkovej škody v sume 5.296,21 eura a nemajetkovej ujmy v sume 1.059,24 eura titulom náhrady
škody podľa Zákona č. 514/2000 Z.z. spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Nové Zámky v exekučnej veci vedenej proti povinnému H. R..
Žalobu odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu, ktorá vznikla naplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere.
Súdny exekútor predložil súdu návrh na vykonanie exekúcie spolu s právoplatným exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému okresnému súdu, t.j. Okresnému súdu Nové Zámky a požiadal o udelenie

poverenia o vykonanie exekúcie. Prijatím žiadosti došlo k zákonnému založeniu povinnosti súdu
zaoberať sa s danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v zákonom stanovenej dobe. Poukázal na ustanovenie
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia, podľa
ktorého exekučný súd je povinný rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Napriek uvedenému exekučný súd o žiadosti rozhodol s omeškaním viac ako 545
dní, a to rozhodnutím, ktorým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedený

postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny, v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, nakoľko súd bez plnenia zákonných podmienok založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej
realizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie voveci, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Nesprávnym
úradnýmpostupommubolaspôsobenámajetkováškodavovýške5296,21eura,predstavujúcanáhradu

istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného Zmluvou o úver. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie prerušenie práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy SR a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie
jeho práva na zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, vyvolal stav,
ktorý založil prekážku veci rozhodnutej. Uplatnil si primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jej práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo

a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu 1059,24 eura,
t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná,
žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody, žaloba je podaná

predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj premlčanie
návrhu.
Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/880/2009
zistil, že dňa 31.07.2009 bola spísaný na Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého návrh na základe

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 04039/09 zo dňa 03.06.2009. Návrh na vykonanie
exekúcie súdny exekútor postúpil Okresnému súdu Nové Zámky dňa 16.09.2009 spolu so žiadosťou na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 19.11.2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 27.02.2011. Žalobca
zákonom zaručené opravné prostriedky nevyužil.

Ďalej uviedol, že žalobca žiadosťami o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy doručenými
žalovanej postupne od 23.04.2012 do 25.09.2012 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody v exekučných veciach, v ktorých vystupuje ako oprávnený, vedených na okresných
súdoch Slovenskej republiky, medzi nimi aj vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky.
Súdu nepredložil rovnopis návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaného

žalovanému, iba kópiu sprievodného listu k žiadostiam spolu so zoznamom žiadostí, ktorý zoznam
obsahuje iba číslo zmluvy, meno a priezvisko povinnej, dátum jej narodenia, spisovú značku súdneho
exekútora a označenie exekučného súdu. Z predložených dokladov nemožno zistiť výšku požadovanej
úhrady uplatnenej v danom prípade návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
preto nemohol preveriť, či výška majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uplatnená v tomto konaní je

zhodná s nárokom uplatneným v návrhu o predbežné prejednanie náhrady škody. Žiadostiam do 6
mesiacov od podania kladne vyhovené nebolo. Dôkazom uvedeného je aj obsah písomného vyjadrenia
žalovaného. Žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy bola podaná súdu pred uplynutím 6 mesačnej
lehoty, ktorá plynula žalovanému na prejednanie nároku, avšak ku dňu rozhodovania súdu o žalobe je
zrejmé, že žalovaný nárok žalobcu neuznal a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil v lehote

stanovenej zákonom, preto žaloba nie je predčasne podaná.
V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z
hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení
účinnom od 01.07.2009), podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a/ a b/ alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Z
uvedeného vyplýva, že už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je exekučný súd oprávnený zo zákona skúmať, či rozhodcovský rozsudok nemá

také nedostatky, pre ktoré exekúcia nie je prípustná.
Zo samotného znenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva oprávnenie exekučného súdu
bez návrhu skúmať exekučný titul tak z formálneho, ako aj z vecného hľadiska (či exekučný titul bol
vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, či je vykonateľný). Ak je predmetom rozhodcovskéhokonania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj v prípade, že účastník konania, ktorým je
spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd nie len oprávnený ale aj povinný skúmať platnosť

rozhodcovskej zmluvy a v prípade zistenia rozporu rozhodcovského rozsudku so zákonom nepovažovať
exekučný titul za vykonateľný. V danom prípade exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol súd oprávnený ex offo podrobiť kontrole za účelom zistenia, či bol vydaný v súlade so
zákonom o rozhodcovskom konaní, či zmluva o úvere o ktorý sa opiera rozhodcovský rozsudok
neobsahuje neprijateľné podmienky, či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o

rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy.
Žalobca nepreukázal (ani netvrdil), že v predmetnej exekučnej veci sa viedlo disciplinárne konanie,
riešila sťažnosť na prieťahy v konaní, o sťažnosti rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, alebo
Európskysúdpreľudsképráva.Vzhľadomnasúčasnéznenieustanovenia§9ods.2Zákonač.514/3003
Z.z. iba tieto podklady by mohli byť základom záveru o nesprávnom úradnom postupe súdu. Takéto
podklady zákon predpisuje pre nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

iba od 01.01.2013, napriek tomu súd zastával názor, že toto ustanovenie treba brať do úvahy ako výklad
aplikácie pôvodného ustanovenia § 9 v znení platnom v čase začatia exekučného konania. Pri absencii
týchto podkladov nie je možné konštatovať nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní.
Z exekučného spisuje zrejmé, že súd vo veci konal plynule, bez prieťahov, nakoľko žiadosť o udelenie
poverenia mu bola doručená 16.09.2009 a rozhodol o nej uznesením dňa 19.11.2010.

Poukázal na to, že nemal preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
taktiežanivznikuplatnenejškodyanemajetkovejujmy,nakoľkoichvznikanivýškužalobcanepreukázal.
Nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným
zadosťučinením. Nepredložil žiadne dôkazy, svoje tvrdenia náležite nezdôvodnil, nepreukázal aká

nemajetková (morálna) ujma mu ako právnickej osobe vznikla, ani závažnosť ujmy a jej následkov. Iba
všeobecne poukázal na vnútorné zásahy do spoločnosti, na ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jej práv, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci, čo vyčíslila sumou
vo výške 20% istiny s príslušenstvom vymáhanej v danom exekučnom konaní. Bol povinný preukázať,
že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetku

povinného, ktorý mu znemožnil uspokojiť pohľadávku priznanú exekučným titulom a spôsobil jej škodu
v celej výške vymáhanej pohľadávky.
K znemožneniu uplatnenia práva žalobcu v občianskom súdnom konaní pre prekážku res iudicata
a k nelegálnemu postupu súdu opätovným posúdením práv žalobcu priznaného právoplatným
rozhodcovským rozsudkom súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca nevyužil svoje zákonné

právo napadnúť odvolaním rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia a o
zastavení exekúcie, čiže nevynaložil právom očakávané úsilie aby zabránil právoplatnému zastaveniu
exekučného konania.
Žalobca dôkazné bremeno v danom prípade neuniesol, nebolo preukázané, že žalobcovi vznikla
majetková škoda, alebo nemajetková ujma, ich výška, ani príčinná súvislosť medzi zavineným konaním

exekučného súdu a vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Rozhodnutie právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku.

O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy
nevznikli, resp. si ich neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,

teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý

zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejavnesústredenejčinnostisúduprvéhostupňaoznačiljehopresvedčenieorozporeexekučnéhotitulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

II.
Okresný súd komárno (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 08.07.2014 č. k. 10C/169/2012-73 uložil
žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
skutkové ani právne dôvody, nie je zrejmé, z akého dôvodu súd toto uznesenie vydal. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené,

že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. Č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992
Zb. V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škodu spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako je odvolanie, dovolanie a

pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu, a teda súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Vzhľadom k tomu nemôže byť súdom vyzývaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne

stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S poukazom na uvedené
mu bola uložená poplatková povinnosť tam, kde nemala. V prípade, ak je účastníkovi konania v rozpore
so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 ústavy, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Naviac dodal, že podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinnýchdo30.Septembra2012,ikeďsastanúsplatnýmipo30.Septembri2012.Vdanomprípadebola

žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto
je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30.09.2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10. 013 sp. zn. 8C/842/2012.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 5296,21
eura ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 1059,24 eura, ktorá mu mala vzniknúť

nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky v exekučnej veci sp. zn.
14Er/880/2009. Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia

návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonov, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci. Za nesprávny úradný
postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po veľmi

dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, vytvorenie stavu zakladajúceho
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 04039/09 zo dňa 03.06.2009. Exekučné
konanie začalo dňa 31.07.2009 podaním návrhu a bolo vedené pod sp. zn. 14Er/880/2009. Súdny

exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 16.09.2009. Exekučný súd uznesením č.k. 14Er/880/2009-12
zo dňa 19.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Následne uznesením zo dňa 27.01.2011 č.k. 14Er/880/2009-18 exekučné konanie zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola

takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.06.2009 do 14.12.2009,exekučným titulom
je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,

b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.09.2005 do 31.05.2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní

a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok

jerozhodcovskýrozsudokvydanýnaúzemíSlovenskejrepublikyapodľaods.2,tuzemskýrozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.

Do 31.05.2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v
písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z.z. účinnou od 01.06.2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31.05.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.05.2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010, bola do
uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota. Keďže
rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, lehota na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31.05.2011 a od
01.06.2011 lehota nie je.
Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete

citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
právaupravujúcoupostupsúdnehoexekútora akoštátomurčenejosoby,navykonanienútenéhovýkonu
rozhodnutia.Prevýkladaaplikáciutohtoprávnehopredpisuplatíčlánok 2ods.2ÚstavySR,podľaktorej
štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví

zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
povereniaupravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia

tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany

exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu

spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za

exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

II.
Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 08.07.2014, č. k. 10C/169/2012-73, ktorým žalobcovi uložil, aby v
lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške20 eur v zmysle položky 7 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov a po zistení, že odvolanie podala oprávnená
osoba v zákonnej lehote a že odvolanie je prípustné (§ 201 prvá veta a § 204 ods.1 OSP), preskúmal
uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Podľa § 210a OSP uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo uznesenie, z ktorého
nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie, ktorým bolo uložené poriadkové
opatrenie ( § 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania ( § 43 ods. 2, § 78c ods.3)
alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie
zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.

Podľa § 221 ods.1 písm. i/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Pretože súd prvého stupňa odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie
proti napadnutému rozsudku vo veci samej nemienil vyhovieť, musel sa podaným odvolaním zaoberať
odvolací súd.
Podľa § 1 - Predmet súdnych poplatkov, ods.1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov ( ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“ alebo „ ZoSP“ ) Súdne poplatky (ďalej
len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku
súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.

Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v
sadzobníku výslovne uvedené ( ods.2 citovaného ustanovenia).
V ustanovení § 2 ZoSP sú definovaní poplatníci. Podľa odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,

kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu a v konaní nebol úspešný.
V ustanovení § 5 ZoSP je upravený Vznik a zánik poplatkovej povinnosti a podľa jeho odseku 1 písm.
a/ poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 -Sadzba poplatku- ods.1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba!) alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku ( ods.2 citovaného ustanovenia).

Podľa § 8 - Splatnosť poplatku - ods.1 zákona o súdnych poplatkoch - poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti.
Dňa 11. septembra 2012 sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na zákone č.286/2012 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V článku II citovaného zákona bol zmenený a doplnený zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republikyč.89/1993Z.z.,zákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.150/1993Z.z.,zákonaNárodnej

rady Slovenskej republiky č. 85/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.
z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 457/2000 Z. z., zákona č. 162/2001 Z. z., zákona č. 418/2002 Z.
z., zákona č. 531/2003 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 420/2004 Z.
z., zákona č. 432/2004 Z. z., zákona č. 341/2005 Z. z., zákona č. 621/2005 Z. z., zákona č. 24/2007 Z. z.,
zákona č. 273/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 511/2007 Z. z., zákona č. 264/2008 Z. z.,

zákona č. 465/2008 Z. z., zákona č. 71/2009 Z. z., zákona č. 503/2009 Z. z., zákona č. 136/2010 Z. z. a
zákona č. 381/2011 Z. z., inter alia, pod arabskou číslicou 3 tak, že : V § 4 ods. 1 sa vypúšťa písmeno k).
V článku II pod číslom 12 citovaný zákon za § 18c vložil § 18ca, ktorý vrátane nadpisu znie: „§ 18ca -
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012- Z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012,

i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.“
V článku II pod č.14 citovaného zákona je uvedené: V sadzobníku súdnych poplatkov sa za položku 7
vkladá položka 7a, ktorá znie: „Položka 7aZo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom .....
20 eur.“. V článku VII -Účinnosť- je uvedené, že tento

zákon nadobúda účinnosť 1. októbra 2012 okrem čl. III,
ktorý nadobúda účinnosť 1. decembra 2012, čl. I štyridsiateho
bodu, ktorý nadobúda účinnosť 19. januára 2013, čl. I prvého
bodu a čl. II desiateho bodu, ktoré nadobúdajú účinnosť 1.
januára 2014. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, v Osobitnej časti, článok II k bodu 3
je uvedené: „Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom z rozsahu vecného oslobodenia.
Týmto opatrením sa reaguje na nárast právne neopodstatnených
žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
na súdoch. V žalobách sú predmetom sporu istiny v sumách
nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov

mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v
súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom
dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy, keďže v
štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným
orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z

dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť. Pokiaľ sa v súdnom
konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho
nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu
škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania prizná
i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa

budú spoplatňovať podľa Položky č. 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov.“ Uvedenou novelou zákona
o súdnych poplatkoch sa reagovalo na nárast právne neopodstatnených
žalôb o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom na súdoch podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. Do
nadobudnutia účinnosti zákona č. 286/2012 Z.z., t. j. do
30.septembra 2012, bolo podľa § 4 ods.1 písm. k/
ZoSP od poplatku bolo oslobodené súdne konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zo schváleného a
účinného zákona č. 286/2012 Z.z. však vyplýva, že spoplatnenie
žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa
nezaviedlo do Sadzobníka súdnych poplatkov podľa Položky 1,

ale sa zaviedla nová Položka 7a, ktorá zo žaloby na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo
výške 20 eur. Podľa poznámky k položke 1 bod 3.
prvá veta Sadzobníka súdnych poplatkov, poplatky podľa rovnakej

sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Zo
znenia tejto položky by vyplývalo, že ak vzniku spoplatnenia
konania nebráni zákonné vecné oslobodenie od poplatku, nemôže
nastať situácia, že by existovalo konanie, ktoré by nebolo
spoplatnené. K položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov však

neexistuje žiadna poznámka, ktorá by zakotvovala platenie takého
istého poplatku aj v odvolacom konaní, a preto na ňu
nie je možné aplikovať ustanovenie § 2 ods.4 a §
6 ods.2 ZoSP, ktoré vymedzujú osobu poplatníka v odvolacomkonaní , ale je treba vychádzať z toho, že poplatková
povinnosť nevzniká odvolateľovi za každé začaté konanie v
dôsledku podaného odvolania. Je treba mať na zreteli, že

Sadzobník súdnych poplatkov v položke 7a neobsahuje žiadnu
poznámku o tom, že by sa mal zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie či dovolanie, ani na to nepamätá v iných
poznámkach, potom na túto položku nie je možné ani
použiť poznámku č.3 k položke 1 Sadzobníka súdnych

poplatkov. V odbornej publikácii Zákon o súdnych poplatkoch-
Komentár, autor Edmund Horváth, Druhé, doplnené a prepracované
vydanie, ktorú vydalo vydavateľstvo právnickej literatúry Wolters Kluwert
s.r.o., Mlynské Nivy 48, 821 09 Bratislava, na str. 88
uvádza, že pri vyrubovaní poplatku za odvolanie ( § 5
ods.1 písm. a/) treba vychádzať z § 6 ods.2 prvej

a druhej vety ako lex generalis, ak sadzobník neustanovuje
špeciálnu právnu úpravu ohľadom spoplatňovania odvolaní. Takúto
špeciálnu úpravu nachádzame pri nasledovných položkách , pričom
uvádza položky č. 1 ,9, 12, 16, 17 a 18a písm.
c/. Pri týchto položkách sa nachádzajú poznámky, ktoré sú

súčasťou zákona, pričom pri položke 1 je uvedené,
že poplatky podľa sadzby ustanovenej v položke 1 sa platia
aj v odvolacom konaní vo veci samej. Pri položke
č. 9 je poznámka, že ak odvolanie smeruje iba proti
výroku o výchove a výžive maloletého dieťaťa, poplatok sa

neplatí.. Pri položke 12 je poznámka: Ak sa v pôvodnom
konaní nekonalo odvolacie konanie a v odvolacom konaní sa
podá odvolanie vo veci samej, z takéhoto odvolania sa
platí poplatok podľa príslušnej položky. Pri položke 13 je
poznámka: V odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky

nevyberajú. Pri položke 16 sú dve poznámky: 1. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa platí aj v odvolacom konaní. 2.
Poznámky č. 1 a 2 k položke 12 platia primerane aj
pre túto položku. Pri tejto položke je však aj ďalšia
Spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a

16: Ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy
konania alebo dovolania, poplatok z odvolania proti novému
rozhodnutiu súdu I. stupňa, dovolania alebo za obnovu konania
neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok zaplatil. Ak Najvyšší
súd Slovenskej republiky pri prerokúvaní dovolania zistí, že

dovolanie podané účastníkom podľa § 238 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku bolo bezdôvodné,
účastník je povinný dodatočne zaplatiť súdny poplatok z dovolania.

V tejto spoločnej poznámke k položke 16 nie je uvedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, z
čoho odvolací súd vyvodzuje záver, že zákonodarca v zákone č. 286/2010 Z.z. , ktorým zaviedol do
Sadzobníka súdnych poplatkov položku 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške
20 eur, nemienil spoplatniť aj odvolacie konanie. Ak by totiž bol chcel zákonodarca spoplatniť aj

odvolacie konanie , potom by bol žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom spoplatnil v položke 1 pod písm. d/
Sadzobníka súdnych poplatkov (ako sa to navrhovalo v dôvodovej správe k návrhu zákona) a vzhľadom
k poznámke k položke 1, bod 3. by nebola ani pochybnosť o tom, že podľa rovnakej sadzby sa platí
poplatok aj v odvolacom konaní vo veci samej.

Ak by sa však aj na položku 7a mala vzťahovať ako lex generalis zásada uvedená v § 6
ods.2 prvá a druhá veta zákona o súdnych poplatkoch, potom by , vzhľadom k tomu, že v spoločnej
poznámke k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 nie je uvedená aj položka 7a, jedine pri žalobe na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradnýmpostupom (sic!), ktoré konanie do 30.09.2012 bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, by od
01.10.2012 paradoxne platilo, že ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo
dovolania, poplatok z odvolania proti novému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, dovolania alebo za

obnovu konania by takýto poplatník musel zaplatiť aj druhýkrát (či podľa počtu odvolaní, dovolaní či
návrhov na obnovu konania viackrát), čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou spravodlivosti a s
doterajšou judikatúrou všeobecných súdov i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že položka 7a sa týka iba spoplatnenia žaloby vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.

Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle spoplatniť aj odvolanie v takýchto veciach, bola by táto poplatková
povinnosť uvedená v poznámkach, ako je tomu uvedené v hore uvedených položkách Sadzobníka
súdnych poplatkov. Ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti v súlade s ústavnou
zásadou vyjadrenou v článku 59 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, musia byť tieto povinnosti stanovené jednoznačne a nepochybne.
Odvolací súd sa v predmetnej veci v prípade interpretačných problémov pri aplikácii položky 7a v

odvolacom konaní riadil ústavne konformným výkladom zákona o súdnych poplatkoch rešpektujúcim
ustálenú zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, uprednostni výklad, ktorý je pre poplatníka
priaznivejší.
Napadnutýmuznesenímokresnýsúdvyrubilsúdnypoplatokzapodanéodvolaniepodanéprotirozsudku
vo veci samej, pričom konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa začalo ešte pred účinnosťou zákona č. 286/2012
Z.z., teda v čase, kedy bolo takéto konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov a žalobca
zrejme mohol legitímne očakávať, že konanie, vrátane konania odvolacieho či dovolacieho, nebude
spoplatnené. Aj keď sú súdne poplatky príjmom štátneho rozpočtu a ich účelom je aspoň sčasti nahradiť
nákladyspojenéskonanímsúdovúčastníkmikonaniaa,okreminého,majúzabrániťajneodôvodneným

a zbytočným súdnym sporom, pri aplikácii zákona o súdnych poplatkoch však nemožno ukladať
účastníkovi poplatkovú povinnosť aj v tom prípade, keď ju tento zákon jednoznačne neupravuje.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2010, sp. zn. 3
Sžf 29/2010, v ktorom uviedol, že: Výklad, ktorým ex post súd zvyšuje poplatkovú povinnosť žalobcovi v
dôsledku nejednoznačného sadzobníka súdnych poplatkov považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

za ústavne nekonformný.“
Intertemporalitu súvisiacu s touto legislatívnou zmenou rieši ustanovenie § 18ca, podľa ktorého z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú súdne poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, aj keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Ak
bolo konanie v čase podania návrhu vecne oslobodené od súdnych poplatkov (a zároveň ešte nebola

zavedená položka 7a), nemožno vyrubovať poplatok za odvolanie, resp. dovolanie s poukazom na
ustanovenie § 6 ods. 2 druhej a tretej vety ZSP. Pre takýto názor je dôvodom i legitímne očakávanie
žalobcu, ktorý inicioval súdne konanie s očakávaním jeho nespoplatnenia.
Odvolací súd na podporu svojej právnej argumentácie poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z
25.novembra 2010, sp. zn. IV.ÚS 387/2010, v ktorom uviedol: „Úprava poplatkovej povinnosti

predstavuje jeden o základných aspektov podmieňujúcich právo na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1
ústavy. Ak zákon v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu taktiež
splnením v ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý, kto sa
dovoláva práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom orgánov
súdnej moci.

Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla aj zásah do
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.1 ústavy, ale rovnako tak aj porušenie
čl. 12 ods.1, no najmä čl. 13 ods.1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“

Vychádzajúc z hore uvedenej právnej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi
nevznikla poplatková povinnosť za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, preto
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mu bola stanovená poplatková povinnosť, podľa §
221 ods.1 písm. i/ OSP zrušil, pretože neexistovali dôvody na jeho vydanie.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.

1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.