Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 24, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/597/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221898
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221898.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej

ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 26. mája 2014 č. k.
10C/210/2012-74, a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 8. júla 2014,
č.k. 10C/210/2012-95, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému

domáhal zaplatenia sumy 125,- eur ako náhrady škody a sumy 660,- eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn.13Er/493/2010. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ust. § 1 ods. 1 písm. a) a c) ,
§ 2 , § 3 ods. 1 písm. d) , 2 § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 16, § 17
ods. 1-3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012, § 420 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zák. č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom od 15.12.2009 do 31.5.2010. Vychádzal zo zisteného
skutkového stavu, ktorým mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde

Nové Zámky pod sp.zn. 13Er/493/2010 oprávnený dňa 23.3.2010 spísal na Exekútorskom úrade
JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, pričom dňa 10.05.2010 podal súdny exekútor
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie.
Následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) vyzval na predloženie úverovej
zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným listom zo dňa 24.8.2010, na ktorú výzvu oprávnený
reagoval doručením požadovaných dokumentov exekučnému súdu dňa 6.9.2010. Dňa 26.10.2010

exekučný súd vyzval oprávneného na správne označenie povinného. Následne exekučný súd dňa
3.1.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vymoženie pohľadávky oprávneného. Poukázal
na to, že žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenianedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Dôkaznú povinnosť preukázať všetky základné atribúty vzniku
zodpovednosti za škodu v konaní zaťažovalo žalobcu. Aj keď bolo preukázané , že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej 15 dňovej lehote, avšak žalobca neprodukoval,

ani nenavrhol dôkaz k tomu, že jej pohľadávka bola v prípade rozhodnutia do 15 dní reálne vymožiteľná
od povinnej, že ňou uplatnená škoda spočíva v zmenšení jeho majetku, alebo v užšom zisku. Navyše
v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že poverenie bolo vydané v omeškaní viac ako 360
dní nezodpovedá skutočnosti. V danom prípade návrh na udelenie poverenia bol súdu doručený
10.05.2010, čiže 15 dňová lehota uplynula dňa 25.5.2010 a poverenie bolo vydané dňa 3.11.2011, t.j.

za 7 mesiacov. Žalobca na preukázanie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zadovážil znalecký
posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý nedoložil. Obsah
znaleckého posudku bol však súdu známy u iných obdobných konaní vedených medzi účastníkmi.
Keďže z neho nebolo zrejmé za akú dobu a na aký počet exekučných vecí náklady , z ktorých
ústav vychádzal, boli vynaložené, súd za dôkaz preukázania majetkovej škody uplatnenej v konaní,
nepovažoval. Podľa názoru súdu otázku, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný
preskúmať ústavný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti každej posudzovanej veci. Navyše samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ale je potrebné
skúmať aj objektívne okolnosti , pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR
sp. zn. IV ÚS 471/2012). V tomto smere súd mal za to, že v tomto prípade existujú objektívne

okolnosti, pre ktoré je možné konštatovať, že rozhodnutie súdu v exekučnom konaní boli vydané
v primeranom čase. Tieto objektívne príčiny vzhliadol v podaní nespočetného množstva návrhov v
exekučných veciach v danom období a počet vybavujúcich tento nápad v rámci exekučného oddelenia
napríslušnomsúde.Pokiaľišloonároknanáhradunemajetkovejujmy,žalobcutútovnímaakovnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv

a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymožene pohľadávky. Žalobca nekonkretizoval, prečo samotné
konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením . Rovnako tak nepreukázal
aká nemajetková ujma jej ako právnickej osobe vznikla, závažnosť ujmy a jej následkov. Z vlastnej
činnosti je súdu známe, že žalobca ako nebankový subjekt v rozpore s platnými právnymi predpismi
na ochranu spotrebiteľov poskytuje množstvo úverov. Skutočnosť, že žalobca poskytuje úvery bez

zabezpečenia , bez preverovania solventnosti subjektov, návratnosť úveru, tak ako to robia iné peňažné
ústavy, nemožno podľa názoru súdu vykladať na ťarchu žalovanej. Vzhľadom na to, že žalobca svoje
dôkazné bremeno v konaní neuniesol, súd nemal za preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti
žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedených dôvodov súd prvého
stupňa návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa

§ 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli ,
resp. si ich neuplatnila.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca,ktorýžiadalnapadnutýrozsudokzrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu
účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda

po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytýkal tiež, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej

neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že
súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou

je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svojprávny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti

súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Napadnutým uznesením zo dňa 08. júla 2014 č.k. 10C/210/2012-95 súd prvého stupňa podľa položky
č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý žiadal uznesenie
súdu prvého stupňa zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť

tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,
spoplatneniu podliehala podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony
vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Poukázal na to, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie

žalobu. V danom prípade tak súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku, v dôsledku čoho navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku
za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Bol toho názoru, že v prílohe zák.
č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči

rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť
v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva
navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že
použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy,
vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh

navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z.,
preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30.
09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej

v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je treba
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Predmetom tohto konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 660 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod
sp. zn. 13Er/493/2010, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia o poverení v zákonom stanovenej 15-dňovej
lehote, pretože k rozhodnutiu o poverení došlo až dňa 3.1.2011 s omeškaním viac ako 12 mesiacov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,

ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno

na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli

k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k

rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 12 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z
dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody
predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období,

ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu 125,- eur predstavujúcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Majetková škoda pozostávala zo sumy 70

eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy
15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si

navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 660 eur za celých 12 mesiacov,
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu). Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55 eur za mesiac.Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného

súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/493/2010 odvolací súd zistil, že oprávnený dňa 23.3.2010 spísal na
Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, pričom dňa 10.05.2010
podal súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
na vykonanie exekúcie. Následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) vyzval na
predloženie úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným listom zo dňa 24.8.2010, na ktorú

výzvu oprávnený reagoval doručením požadovaných dokumentov exekučnému súdu dňa 6.9.2010. Dňa
26.10.2010 exekučný súd vyzval oprávneného na správne označenie povinného. Následne exekučný
súd dňa 3.1.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vymoženie pohľadávky oprávneného.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom

do 31.05.2010 , teda v čase začatia exekučného konania, t.j. dňa 23.3.2010, (ďalej len "Exekučný
poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť na vykonanie exekúcie zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, ktorý podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora
uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu

poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti

súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného
vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri
kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií

je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu
dňa 10.05.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, pričom exekučný súd vyzval súdneho exekútora dňa 22.10.2010 na
správne označenie povinného a dňa 24. 8. 2010 vyzval oprávneného aby doručil súdu zmluvu oúvere, pričom oprávnený dokumenty doručil exekučnému súdu dňa 06.09.2010. V nadväznosti na to
exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu

a následne 13.1.2011 vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie. V postupe exekučného
súdu s ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvého stupňa síce rozhodol po uplynutí zákonnom stanovenej lehoty nie z
dôvodu, že by nepristupoval zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z objektívne
daného stavu a neúmerného množstva práce, najmä pokiaľ navrhovateľ, ktorý podával návrhy na

vykonanie exekúcie v rádovo desaťtisícoch obdobných vecí. Tento záver je súladný i s konštantnou
judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa
síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať

len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS
64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po
uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie
dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi
konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých

predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané
tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto

žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž žalobca
ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok,
nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok
prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj
v dobe, keď už exekútor je poverený vykonaním exekúcie. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti

so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak
nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Za danej
situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou.
Rovnako tak i vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcu z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac
bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil.

K dôvodom odvolania odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o námietke týkajúcej sa inšpirácie novou
právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací
súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení
účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto
námietkanavrhovateľanedôvodná. Nedošloteda kinterpretáciihmotnéhoprávaplatnéhovčasevzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostnéhoprávnehovzťahu,akouvádzažalobcavodvolaní,atedanebolaniaplikovanýprincíp

priamej retroaktivity.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote , nemohlo dôjsťz jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie

zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na
vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel
k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil

a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľka v tomto
konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom
preukázania materiálnej škody navrhovateľa.

Ďalej vo vzťahu k námietke, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval nad

dĺžkou konania. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa uviedol, že
neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvého
stupňa v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie, t.j. neposudzoval
ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v

zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Zadanýchokolnostítakipodľanázoruodvolaciehosúdu žalobcanepreukázal,žezostranyexekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol
naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za žalobcom v tomto konaní požadovanú

náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 8. júla 2014 č.k
10C/210/2012-95, ktorým súd prvého stupňa podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov uložil
žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny
poplatok za odvolanie vo výške 20 eur s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený,
bude ho súd vymáhať.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania, teda v znení účinnom do 30.06.2014 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky (ďalej len
"poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévsadzobníkusúdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu

poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník
súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.

V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom , je potrebné poukázať
na to, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z.z. upravoval v ust.

§ 4 ods. 1 písm. c) vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená
novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe
odôvodnené reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový
paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené
o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena

v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkochsúčinnosťouod01.10.2012aktorýmbolozust.§4ods.1vypustenépísm.k/avSadzobníku
súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele

na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch.
Z uvedeného vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti. Žalobcovi tak v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2
ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona

o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle §
2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie,
ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenia žalobcu v odvolaní,

že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého
ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni s tým, že
poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v danom prípade

ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh žalobcu dňa 27.09.2012, t.j. pred účinnosťou
zák. č. 286/2012 Z.z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ podal
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom dňa 27.6.2014 , t.j. po jeho účinnosti, je potom
potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného

ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého
stupňa preto správne napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti
a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20,-eur v súlade s položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov.

Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné,
odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že obsahuje náležitosti
požadované ust. § 169 ods. 1 OSP a rovnako tak je z neho zrejmé komu, z akého dôvodu bola uložená
poplatkovú povinnosť, v akej výške a podľa akej položky. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že

v napadnutom uznesení absentuje označenie osobitnej časti týkajúcej sa odôvodnenia.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.