Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/292/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112215000
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112215000.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu Intrum Justitia Debt Finance AG, Industriestrasse 13C, 6300
Zug, Švajčiarsko, IČO: CHE-100.023.266, proti žalovanej N. P., Y., N. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej OZ právna pomoc spotrebiteľom, Košice, Sofijská 13, IČO: 42 247 268, o
zaplatenie 598,77 eur istiny s prísl. , o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 24C/84/2013-75 z 22.12.2014
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším
účastníkom.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a vedľajšiemu účastníkovi sa ich náhrada
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením konanie zastavil, žalovanej náhradu trov konania
nepriznal, žalobcovi vrátil súdny poplatok zaplatený za žalobu 28,80 eur prostredníctvom Daňového
úradu Bratislava na účet č.XXXXXXXXXX/XXXX, v lehote 30 dní odo dňa doručenia odpisu
právoplatného uznesenia príslušnému daňovému úradu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania 95,30 eur k rukám právneho zást. JUDr. Ladislava Mikluša,
advokáta, v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. prvá veta (jeho znenie citoval) a urobil záver,
že z procesného hľadiska zastavenie konania privodil žalobca, preto je povinný uhradiť trovy konania,
žalovaná si náhradu trov neuplatňovala, a preto vyslovil, že žalovanej náhradu trov nepriznáva. Vo
vzťahu medzi vedľajším účastníkom na strane žalovanej a žalobcom v zmysle cit. ust. rozhodol tak, že
vedľajšiemu účastníkovi priznal plnú náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva žalovanej ako
spotrebiteľa. Mal za zrejmé, že po vyjadrení vedľajšieho účastníka k žalobe, v ktorom tento vzniesol

námietku premlčania nároku uplatneného titulom ceny za poskytnuté služby , nárok uplatnený titulom
zmluvnej pokuty pokladal za nedôvodný pre neprijateľnosť zmluvnej podmienky, žalobca na uvedenú
obranu reagoval tak, že žalobu vzal späť. Trovy vedľajšieho účastníka spočívajú v trovách jeho
právneho zást., keďže ho v tomto konaní zastupoval advokát. Konštatoval, že trovy právneho zast.
vyčíslil podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby, vychádzajúc z výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna
služba týkala (t.j. 598,77 EUR), je 39,84 EUR, tarifná odmena v tejto výške patrí právnemu zást. za
úkonyprávnychslužieb:prevzatieaprípravazast.(21.5.2013),písomnévyjadreniekžalobe(23.5.2013),
spolu 79,68 EUR, právnemu zást. ďalej patrí aj náhrada výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné (tzv. režijný paušál) 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby,
1/100 výpočtového základu v r. 2013 bola 7,81 EUR a patrí za oba úkony právnych služieb, spolu tarifná

odmena a režijný paušál 95,30 EUR. V súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalobcu priznanú náhradu
trov zaplatiť k rukám právneho zást. vedľajšieho účastníka.Proti uzneseniu, výroku o povinnosti žalobcu nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania 95,30 eur
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f)

O.s.p., t.j. , že súd vec nesprávne právne posúdil .
Žiadal uznesenie v napadnutej časti zmeniť a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov nepriznať. V
odvolaní poukázal na to, že súd je v súlade s § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadnuť
na premlčanie práva a , že on využil svoje dispozičné právo podľa § 96 ods. 1 O.s.p. (jeho znenie
citoval), že v čase, kedy jeho právny predchodca podal na súde žalobu, nebolo uvedené ust. § 5b

zákona o ochrane spotrebiteľa platné a účinné. Zdôraznil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv s
účinnosťou od 1.5.2014 právny poriadok určuje orgánu rozhodujúceho o nároku vyplývajúceho zo
spotrebiteľskej zmluvy povinnosť prihliadať na premlčanie i bez návrhu. Poukázal na to, že legitimáciu
na vstup vedľajšieho účastníka do konania mu dáva samotný zákon, pretože sa predpokladá, že svojím
aktívnym pôsobením poskytne účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupuje, „pomoc v spore."
Zákon o ochrane spotrebiteľa predpokladá existenciu takýchto združení, ktoré sú založené na ochranu

spotrebiteľa a jeho práv a v konaní na súde môžu byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou
náplňou jeho činnosti. Vychádzajúc z uvedeného mal za zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle vytvoriť
priestor na vstup subjektu, ktorý bude aktívne chrániť spotrebiteľov v tzv. spotrebiteľských súdnych
sporoch. Navyše, zákonodarca ich existenciu a činnosť podporuje aj tým, že na základe § 25 zákona
o ochrane spotrebiteľa majú združenia na ochranu spotrebiteľa za splnenia daných podmienok právo

uchádzaťsaoposkytnutiepríspevkuodMinisterstvahospodárstvaSR.Pretoargumentzdruženívznení,
že ide o nemajetné subjekty, ktoré nemajú potrebné materiálne ani personálne zázemie, nie je pravdivý.
Tvrdil, že tiež je namieste otázka, ako si takéto združenie už pri svojom samotnom vzniku predstavovalo
svoju existenciu a najmä pomoc a ochranu spotrebiteľov, ak na to zjavne nemá predpoklady a tiež s
ohľadom na skutočnosť, že nie je jedinou úlohou takéhoto združenia pomáhať spotrebiteľom v súdnom

spore,žeakbysúdpovažovalnámietkupremlčaniazarozhodujúcuskutočnosť,moholvovecirozhodnúť
bezprostrednepojejvzneseníanajejzáklade.Navyše,vsúčasnostibysúdmuselbezohľadunaaktivitu
vedľajšieho účastníka na premlčanie nároku žalobcu prihliadnuť už z úradnej povinnosti a zohľadniť tak
stav v čase jeho rozhodovania. Podporne poukázal na § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého „pre rozsudok
je rozhodujúci stav v čase jeho vyhláseni. ", že späťvzatie žalobného návrhu nebolo v príčinnej súvislosti

so vznesenou námietkou premlčania, nakoľko od uvedenej skutočnosti uplynul z časového hľadiska
viac ako rok a pol a medzitým došlo k zmene v osobe žalobcu. Tvrdil, že z predmetného rozhodnutia
ďalej nie je zrejmé, že by vedľajší účastník akýmkoľvek iným spôsobom prispel k súdnemu konaniu a
aby bolo preukázané, že v predmetnom súdnom konaní nebol vedľajší účastník iba cudzím subjektom,
ktorý sa na konaní „priživil", a o ktorom žalovaný dokonca ani nevedel. Uviedol, že vzhľadom na vysoký

štandard ochrany spotrebiteľa zákonmi a následne súdmi Slovenskej republiky je zbytočné a neúčelné,
aby bol spotrebiteľ v konaní „chránený" aj vedľajším účastníkom s vlastným právnym zastúpením, že
žalovaná ako spotrebiteľ by dosiahla v konaní rovnaký úspech bez pričinenia vedľajšieho účastníka, a
to práve z dôvodu povinnosti súdu ex offo prihliadnuť na premlčanie nároku. Vedľajší účastník neuviedol
žiadne iné skutočnosti ani právne argumenty nad rámec tých, ktoré je súd povinný zistiť sám z úradnej

povinnosti, a ktoré by žalobcu viedli k späťvzatiu žalobného návrhu. Mal preto za potrebné uviesť,
že všetky vedľajším účastníkom uvádzané argumenty vyplývajú z príslušných ustanovení právnych
predpisov platných v Slovenskej republike. Zdôvodnil, že v prípade rozhodovania o náhrade trov konania
je potrebné prihliadať k všetkým okolnostiam prejednávanej veci, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie
povinnosti náhrady trov konania, ktoré boli účastníkmi vynaložené k účelnému uplatňovaniu alebo

bráneniu práva, že úlohou súdu preto nie je mechanicky rozhodnúť o náhrade trov konania podľa jeho
výsledku, ale zvážiť, či neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie
alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených trov. Citoval z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súduSlovenskejrepubliky7MCdo1/2014auviedol,že otázkouúčelnostitrovkonania,najmävovzťahu
k zastúpeniu účastníka konania advokátom v prípadoch hromadných a administratívne jednoduchých

podaní sa vo viacerých nálezoch zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr. IV. ÚS 3259/11, III. ÚS
3303/11,1. ÚS 988/12), ktorý dospel k rovnakému záveru o ich neúčelnosti a k súladu rozhodnutí súdov,
ktoré v konaniach o nepriznaní náhrady trov konania právne z dôvodu ich neúčelnosti, náhradu trov
konania účastníkovi nepriznal. Účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou priznania ich náhrady.
Dal do pozornosti najmä judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uviedol, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky v uzneseniach 2Sži/6/2014 a 2Sži/10/2014 poukázal na efektívnosť trov konania v
prípadejednoduchýchpodaní,zaakémožnovdanomprípadepovažovaťajnámietkupremlčania.Tvrdil,
že súd sa v predmetnom prípade nezaoberal hodnotením postupu žalobcu, ktorý sa na jednoduché
podanie nechal zastúpiť advokátom, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krokhodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré vznikli, ako vynaložené neúčelne. Vo vzťahu k tomuto
konaniu uviedol, že námietka premlčania na to, aby bola právne relevantná a súd sa ňou zaoberal,
nemusí byť vznesená v žiadnej predpísanej forme a ako to vyplýva zo súčasnej právnej úpravy judikatúry

súdov, v konaní ju môže podať žalovaný, ale toto právo má aj subjekt, ktorý v konaní vystupuje na jeho
podporu a v prípade spotrebiteľských zmlúv ide dokonca o povinnosť súdu na premlčanie prihliadnuť. V
Poukázal na to, že porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa článku 47, nie je také rozhodnutie súdu, ktorým
súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich vyhodnotí ako účelne

vynaložené. Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne
vynaložených nákladov sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, a teda aj na náklady spojené so
zastupovaním advokátom. " Týmto poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6MCdo/5/2013 a uviedol, že závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno aplikovať v aj v
prejednávanej veci, nakoľko sa jedná o skutkovo a právne obdobnú prax. S prihliadnutím na princíp
právnej istoty mal tiež za potrebné uviesť, že právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné

typy záväzností rozhodnutí najvyššieho súdu, resp. súdov vyššieho stupňa, a to záväznosť kasančnú
(inštančnú. t.i. v tej istej veci") a záväznosť precedenčnú ( judikatórnu). Do pozornosti odvolacieho súdu
dal aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, zn. I. ÚS 615/2014-11 z 28.11.2014. Ďalej
uviedol, že účelnosťou trov vynaložených vedľajším účastníkom v súdnom konaní sa zaoberal aj napr.
Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení 17Co/91/2012 a Krajský súd v Bratislave v uznesení pod

3Cob/259/2011. Tiež poukázal aj na skutočnosti uvedené v najnovšom uznesení Krajského súdu Košice
5Co/15/2014, ktorým bol zmenený výrok uznesenia súdu I. stupňa o zastavení konania a priznaní trov
konania vedľajšiemu účastníkovi a na uznesenie Krajského súdu v Prešove v uznesení 12Co/69/2013.
Zdôraznil, že na základe uvedeného má za to, že zákonodarca pripravil vysoký štandard ochrany
spotrebiteľa a splnil tak všetky svoje záväzky vyplývajúce z európskych princípov ochrany spotrebiteľa

a na základný právny predpis, na ktorom je budovaná ochrana spotrebiteľa v celoeurópskom kontexte
je Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, práve od čl. 7 ods
1 tejto smernice. K skutočnosti, že ani zákonodarca nie je spokojný so vzniknutým stavom, prispieva
novela Občianskeho súdneho poriadku súčinnosťou od 1.1.2015, zákon č. 353/2014 Z. z. Uvedeným
právnym predpisom zákonodarca upravil postavenie a práva vedľajšieho účastníka. Žalobca mal teda za

to, že nielen slovenské súdy, ale aj zákonodarca považuje pretrvávajúci stav, kedy sa právni zástupcovia
vedľajších účastníkov na súdnych konania vedených voči spotrebiteľom zúčastňujú bez vedomia alebo
dokonca proti vôli žalovaného spotrebiteľa, za nesprávny. Postavenie združenia na ochranu spotrebiteľa
v predmetnom konaní tak limitoval a uprednostnil slobodnú vôľu účastníka konania pred nanúteným
konaním vedľajšieho účastníka, niekedy dokonca aj proti vôli hlavného účastníka. Z uvedeného mu

vyplynulo, že v Smernici Rady 93/13/EHS a Charte základných práv Európskej únie sa nenachádza
ustanovenie, ktoré by upravovalo právo združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi
v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, že okrem toho vedľajšie účastníctvo združenia na
ochranu spotrebiteľov nemožno stavať na rovnaká úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých
prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky, že uvedené vyplýva z

rozsudku Súdneho dvora vo veci C-470/12. Žalobca je toho názoru, že v prípade, ak by vedľajší účastník
chcel a mal v úmysle poskytovať ochranu spotrebiteľovi ako slabšej strane, nie je obvyklé, aby ihneď
po oznámení svojho vstupu do konania poukázal na to, že ho v tomto konaní bude zastupovať advokát
bez toho, aby zistil, v akom stave a akej právnej náročnosti je ten-ktorý prípad. Žalobca preto nežiada,
aby vedľajší účastník bol principiálne vylúčený z práva na náhradu trov konania, ale aby súdy prihliadali

na všetky okolnosti prípadu a nerozhodovali mechanicky, ale racionálne. K právu na právnu pomoc
v prípade, ak účastník konania má zamestnancov s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické
vzdelanie a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov uviedol nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky IV. ÚS 84/2014 z 23. 5. 2014. Na záver uviedol, že nespochybňuje ústavné právo obsiahnuté
v § 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, avšak toto právo na právne zastúpenie nie je právom na náhradu trov konania a v danom
prípade s poukazom na uvedené argumenty nespĺňa ani svoju podstatu. Zastupovanie advokátom
nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní.
Právo na náhradu trov konania je viazané na účelnosť vynaložených trov. Ak má byť rozhodnutie súdu
o náhrade trov konania logickým ukončením celého súdneho konania, tak súd musí dôkladne zvážiť

všetkyokolnostiprípaduavodôvodnenísvojerozhodnutienáležítevysvetliť.Nakoľkosúdbybolpovinný
z úradnej povinnosti prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu a vedľajší účastník na strane žalovaného
svojím konaním nijako neprispel k meritórnemu rozhodnutiu súdu a neovplyvnil konanie žalobcu, ktorý
využil svoje zákonné právo a vzal návrh na začatie konania späť, v súlade s najnovšou judikatúrouslovenských súdov mal súd vyvodiť nižšie uvedený právny záver. Správnym procesným postupom
mal súd o trovách konaniach vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom rozhodnúť tak, že
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania nepriznáva. Na základe týchto

skutočností žiadal odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v uvedenej právnej veci súhlasí v plnom rozsahu
s rozhodnutím súdu a navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
K účelnosti trov vedľajšieho účastníka uviedol, že vedľajší účastník má principiálne právo na návrhu trov

konania, vedľajší účastník v tomto smere poukázal na najnovšie komentáre k Občianskemu súdnemu
poriadku : Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár -I. diel, 2. vydanie, Praha:
C. H. Beck, 2012, str. 331, prípadne Drápal/Bureš a kol. Občanský soudní řád I, Veké komentáře,
1. vydání: C. H. Beck, 2009, str. 607. Tvrdil, že ak by jeho trovy neboli účelne vynaložené, potom
sú neúčelne vynaložené aj trovy právneho zastúpenia všetkých bánk, poisťovní, vymáhateľských
spoločnosti, prepravných spoločností, mobilných operátorov, dodávateľov energií a iných žalobcov, pre

ktorých je charakteristické, že sa dajú zastúpiť advokátom, čo je v rozpore s dennodennou realitou nielen
na tomto súde ale na všetkých súdoch v Slovenskej republike. Zdôraznil, že čl. 47 ods. 2 Ústavy SR
zaručuje každému právo na právnu pomoc v konaní (akomkoľvek náročnom, menej náročnom) pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom. Tvrdil, že je nepochybné, že vedľajší účastník je riadnym účastníkom, teda v

súlade s citovaným článkom Ústavy SR aj Občianskym súdnym poriadkom má právo vždy si zvoliť na
zastupovanie advokáta od začiatku konania, nie iba podľa náročnosti prípadu. Okrem už uvedeného
poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR v uznesení Najvyššieho súdu SR 3MCdo/30/2012
zo 17.10.2013 uverejnené na WWW.najpravo.sk, že ak by mal súd prijať argumentáciu žalobcu, tak
potom vzhľadom na jeho nepochybne profesionálne vymáhanie pohľadávok, by sa malo to isté pravidlo

aplikovať na neho samotného a aj úkony právneho zástupcu žalobcu, keďže sú podávané hromadne,
rutinne a označiť ich za neúčelne a náhradu trov konania mu nepriznať. Poukázal aj na najnovšie
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici 16Co/669/2014, 13Co/338/2014, 17Co/1411/2014 a
14Co/550/2013.

Uznesenie okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom
odvolaním nebolo napadnuté (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.), nadobudol právoplatnosť, preto v uvedenom
rozsahu v odvolacom konaní nebolo preskúmavané.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených

v § 214 ods. 1 O.s.p.) možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie
v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p.) a uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania
vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom potvrdil ako vecne správne.

Výhrady žalobcu uvedené v odvolací sú neopodstatnené.

PodľaÚstavykaždýmáprávonasúdnuainúprávnuochranu(článok46ods.1Ústavy)akaždýmáprávo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Žiadnym zákonom nie
je vylúčené, aby toto základné právo na právnu pomoc uplatnilo aj združenie spotrebiteľov. Do obsahu
tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania (každého)

advokátom.Obsahtohtozákladnéhoprávanepredpokladá,žespotrebiteliazdruženívnejakomzdružení
súschopníuplatniťsvojezákladnéprávonasúdnuochranubezprávnejpomocispočívajúcejvzastúpení
advokátom len z dôvodu, že sú právnickou osobou založenou a vzniknutou za špecifickým účelom
ochrany spotrebiteľov, takéto združenie môže byť vytvorené aj z osôb, ktoré nemajú žiadny predpoklad,
aby sa dokázali právne účinným spôsobom brániť v konaní pred príslušným súdom (znalosť procesných

predpisov, ktorú nemožno stotožniť so znalosťou hmotnoprávnej problematiky ochrany spotrebiteľa),
tak len zo zamerania na ochranu spotrebiteľa sa nemôže podľa odvolacieho súdu vyvodzovať, že
takéto združenie je schopné zabezpečiť realizáciu základného práva na súdnu ochranu bez zastúpenia
advokátom. Navyše v zákone č. 250/2007 Z.z. sa združenie uvádza vo viacerých ustanoveniach, ani
jednoztýchtoustanoveníarovnakoaniObčianskysúdnyporiadokneukladátakémutozdruženiu,abyvo

veciach, v ktorých je účastníkom alebo vedľajším účastníkom v konaní pred súdmi konalo bez reálneho
uplatnenia základného práva na právnu pomoc, ktoré patrí každému, vrátane zastúpenia advokátom.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na čl. 2, ods. 3 Ústavy, podľa ktorého každý môže konať,čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Združeniu
žiaden zákon nezakazuje byť zastúpený advokátom.

V prejednávanej veci úkony vedľajšieho účastníka, sú účelnými úkonmi, prihliadajúc na obsah spisu, z
ktorého vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania elektronickým podaním zo 16.5.2013, súčasťou
ktorého podania bolo aj plnomocenstvo udelené advokátovi 21.1.2013.

Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vyjadrením z 26.5.2013 namietal neprijateľné

podmienky zmluvy, pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok a vzniesol námietku premlčania nároku a
následne žalobca podaním z 5.12.2014 zobral žalobu v celom rozsahu späť. Je potrebné poukázať na tú
skutočnosť, že vedľajší účastník namietal premlčanie nároku žalobcu 26.5.2013 v čase, keď ešte nebol
účinný § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa (nadobudol účinnosť 1.5.2014), podľa ktorého je súd povinný
prihliadnuť na premlčanie v spotrebiteľských veciach aj bez návrhu a preto úkony jeho právneho zást.
boli účelne vynaložené.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Vedľajší účastník mal v odvolacom konaní úspech, avšak si ich náhradu neuplatnil , žalovanému žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli a žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto im náhrada trov

odvolacieho konania nebola priznaná.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.