Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/202/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208204836
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1208204836.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: F. O.,
A.. XX.X.XXXX, W. S. XX, W. W. proti odporcovi: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., IČO: 35 815
256, so sídlom Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, zastúpenom: MGA IURIS s.r.o., advokátska kancelária,
so sídlom Pri starej prachárni 10, Bratislava o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353,
na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.10.2014, č.k.
9C/50/2008-395, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.9.2014,

č.k. 9C/50/2008-376, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k.
9C/50/2008-353 sa o d m i e t a.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395 sa p o t v
r d z u j e.

RozsudokOkresnéhosúduBratislavaIIzodňa11.9.2014,č.k.9C/50/2008-376sa potvrdzuje.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1,80 eur do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

I. Napadnutým uznesením zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353 súd prvého stupňa nepripustil zmenu
návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy.

Uznesenie na pojednávaní dňa 9.10.2013 za účasti oboch účastníkov konania vyhlásil, odôvodnil a dal

poučenie o opravnom prostriedku.

Proti rozhodnutiu podal dňa 22.10.2013 odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na to,
že v uznesení nie je bližšie uvedené, o ktorom návrhu navrhovateľa na náhradu mzdy rozhodol, čo
samotné podľa neho robí výrok neurčitým. Ďalej uviedol, že o zmenu návrhu ide vtedy, ak sa navrhovateľ
domáha niečoho iného než v pôvodnom návrhu, ak požaduje na rovnakom skutkovom základe viac ako

požadoval v pôvodnom návrhu alebo ak požaduje rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového
stavu, než uviedol v pôvodnej žalobe, pričom v danom prípade sa navrhovateľ návrhom na začatie
konania domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zároveň aj náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa jeho názoru totiž ak bol podaný návrh na určenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru,platífikcia,žesaododporcudomáhaajnáhradymzdyztakto
neplatneskončenéhopracovnéhopomeru,atoajvprípade,ženávrhnanáhradumzdyniejevnávrhuna
začatiekonaniavyjadrenýexpressisverbis.Vychádzalztoho,žeakznávrhunazačatiekonaniavyplýva,

že odporcovi ako zamestnávateľovi po neplatnom skončení pracovného pomeru oznámil, že považuje
výpoveď za neplatnú, trvá na ďalšom zamestnávaní a žiada o prideľovanie práce, je preukázaný
kauzálny nexus uplatnenia nároku na náhradu mzdy s podaním návrhu na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Ďalej poukázal na návrh na nariadenie predbežného opatrenia (ktorým sa domáhal
stanovenia povinnosti odporcovi vyplácať navrhovateľovi časť pracovnej odmeny), ktorý podľa neho

deklaruje vôľu navrhovateľa aj na uplatnenie si nároku na náhradu mzdy. Aj z návrhu na mimosúdne
vyrovnanie za účelom dosiahnutia dohody o vyrovnaní nárokov navrhovateľa z neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa neho vyplýva, že ide o súhlasný prejav autonómie vôle účastníkov konania
ohľadom nároku na náhradu mzdy. Z uvedeného odvolateľ vyvodil, že prvostupňový súd nemal žiadny
dôvod uznesením rozhodovať o zmene návrhu, ktorou mal byť rozšírený návrh o návrh na vyplatenie
náhrady mzdy. Navrhovateľ v odvolaní zároveň namietol rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu,

že mu mal predchádzať postup podľa § 43 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „O.s.p.“) a v prípade, ak vydal uznesenie, ktorým vyzval navrhovateľa na opravu a doplnenie
návrhu, mal podanie odmietnuť uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Ak tak neurobil, podľa
navrhovateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa (proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 11.9.2014, č.k.
9C/50/2008-376) vyjadril podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 9.1.2015, v ktorom sa zároveň
vyjadril aj k odvolaniu navrhovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 9.10.2013, č.k.
9C/50/2008-353 a uviedol, že s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí, nakoľko je v celom rozsahu
nedôvodné a ním napadnuté rozhodnutie je vecne správne a dostatočne jasne a zrozumiteľne

odôvodnené.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je voči
napadnutému rozhodnutiu podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. prípustné.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo

nepripustila zmena návrhu.

V prejednávanej veci navrhovateľ odvolaním napadol uznesenie, ktorým súd prvého stupňa nepripustil
zmenunávrhunazačatiekonania,ktorounavrhovateľrozšírilnávrhovyplatenienáhradymzdy.Vzmysle
vyššie citovaného ust. (§ 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.) však takéto procesné rozhodnutie nie je možné

napadnúť odvolaním.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na pripustenie
zmeny návrhu, ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.

odmietol.

II. Napadnutým uznesením zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395 súd prvého stupňa zamietol návrh
navrhovateľa zo dňa 19.9.2014 na doplnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.9.2014,
č.k. 9C/50/2008-376.

Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 166 ods. 1, 2, 3, § 152 ods. 2 a § 202 ods. 3 O.s.p.
a vecne tým, že v danej veci je nesporné, že predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru danej navrhovateľovi a na súdnom pojednávaní dňa 9.10.2013 súd nepripustil
zmenu návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy, preto v tejto časti (o náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) v konečnom rozsudku rozhodovať nemohol, keď
tento nárok nie je predmetom konania a z toho dôvodu nemôže ani vyhovieť návrhu navrhovateľa na
doplnenie rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady mzdy.Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd zrušil
napadnuté uznesenie ako aj uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 9.10.2013 a vrátil vec v časti
nároku na náhradu mzdy na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, v zmysle ktorej, ak sa zamestnanec žalobou domáha vyslovenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a zároveň oznámil zamestnávateľovi, že trvá na pracovnom pomere a
žiada prideľovať prácu, predpokladá sa, že v zákonom ustanovenej výške sa domáha aj náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru. Opätovne dôvodil návrhom na mimosúdne vyrovnanie
s odporcom, z ktorého možno vyvodiť prejav vôle určený súdu ohľadom nároku na náhradu škody, z

čoho má vyplývať, že v čase podania návrhu na začatie konania nárok na náhradu mzdy existuje a
sporná je iba jeho výška a rozsah. Na pojednávaní dňa 22.8.2012 navrhovateľ iba potvrdil to, čo sledoval
už podaním zo dňa 4.3.2008, preto podľa jeho názoru je záver súdu prvého stupňa o tom, že až dňa
22.8.2012 rozšíril žalobný návrh o nárok na náhradu mzdy, nesprávny. V odvolaní tiež namietol postup
súdu, na základe ktorého najprv vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu na náhradu mzdy podľa §
43 ods. 1 O.s.p. a následne nepripustil zmenu návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie

náhrady mzdy, keď správne mal postupovať podľa § 43 ods. 2 O.s.p. a odmietnuť návrh uznesením,
proti ktorému je prípustné odvolanie. V odvolaní ďalej uviedol, že súdu prvého stupňa v podaní zo
dňa 20.3.2013 podrobne vyargumentoval objektívne dôvody, pre ktoré nemôže uviesť presnú sumu,
ktorej vyplatenia sa domáha, pričom s uvedenými argumentami sa súd nezaoberal a uznesením uložil
navrhovateľovi povinnosť uviesť presnú sumu nad rámec zákona.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 9.1.2015,
v ktorom uviedol, že s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí, nakoľko je v celom rozsahu nedôvodné a ním
napadnuté rozhodnutie je vecne správne a dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnené s odkazom na
odôvodnenie tohto súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého
stupňa dňa 4.3.2008 domáhal určenia, že výpoveď daná mu odporcom podľa § 63 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer navrhovateľa a odporcu trvá. Zároveň sa domáhal
voči odporcovi zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk.
Prvostupňový súd uznesením zo dňa 3.9.2008, č.k. 9C/50/2008-40 zastavil konanie v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 100 000 eur z dôvodu späťvzatia tejto časti návrhu navrhovateľom.
Na pojednávaní dňa 22.8.2012 navrhovateľ uviedol, že voči odporcovi sa zároveň domáha náhrady

mzdy, a to za obdobie od 6.2.2008 do doby, pokiaľ mu bude zo strany odporcu umožnené pracovať,
resp. do rozhodnutia súdu.
Uznesením zo dňa 28.1.2013, č.k. 9C/50/2008-220 prvostupňový súd vyzval navrhovateľa na doplnenie
návrhu, ktorým sa domáha zaplatenia mzdy tak, že uvedie presne sumu, zaplatenia ktorej sa domáha
od odporcu a zároveň akým právnym titulom sa jej zaplatenia domáha, t.j. titulom mzdy alebo titulom

náhrady mzdy.

Navrhovateľvpodanídoručenomsúdudňa5.2.2013uviedol,ževdanomprípadeideonároknanáhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Zároveň uviedol dôvody, pre ktoré objektívne nie je
možné z jeho strany vyčísliť uplatňovanú náhradu mzdy spolu s požiadavkou ustanoviť v konaní znalca

na zistenie výšky náhrady mzdy ako aj celkovej doby, za ktorú má byť odporcom plnená.

Súd následne uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 9.10.2013 nepripustil zmenu návrhu, ktorou
navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy.

Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa v napadnutom
uznesení, že vzhľadom na zákonné ustanovenia (predovšetkým § 152 a § 166 O.s.p.) nie je dôvodné
vyhovieť návrhu navrhovateľa na doplnenie rozsudku zo dňa 11.9.2014 č.k. 9C/50/2008-376, ktorým
určil, že výpoveď zo dňa 2.11.2007 daná odporcom navrhovateľovi je neplatná a pracovný pomer medzi
odporcom a navrhovateľom trvá. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je predmetom konania iba určenie

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, nakoľko zmena návrhu spočívajúca v rozšírení návrhu o
vyplatenie náhrady mzdy nebola súdom pripustená, a teda nárok na náhradu mzdy nie je predmetom
konania. Je nesprávny názor odvolateľa o tom, že samotné podanie návrhu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru zakladá fikciu súčasného nárokovania si náhrady mzdy, nakoľko ide osamostatný nárok, ktorý môže a nemusí byť uplatnený spolu s návrhom o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Takýto nárok si môže navrhovateľ uplatniť samostatnou žalobou (a nič mu v tom
nebránilo) a s ohľadom na túto skutočnosť preto nemožno považovať postup prvostupňového súdu

podľa § 95 ods. 2 O.s.p. (a nie podľa § 43 O.s.p.) za taký, ktorý by odôvodňoval záver o odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom; zároveň nejde o taký procesný postup súdu, ktorý mal za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17.10.2014, č.k.

9C/50/2008-395, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie rozsudku podľa § 219 ods. 1 O. s.
p. ako vecne a právne správne potvrdil.

III. Napadnutým rozsudkom zo dňa 11.9.2014, č.k. 9C/50/2008-376 súd prvého stupňa určil, že výpoveď
zo dňa 2.11.2007 daná odporcom navrhovateľovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná
a pracovný pomer medzi odporcom a navrhovateľom trvá.

Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 2 veta druhá, § 9 ods. 1, § 13 ods. 3, § 17 ods. 2,
§ 61 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b), 2, § 64 ods. 1 písm. a), § 73 ods. 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 9, § 74,
§ 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že vzhľadom
na nepreukázanie splnenia ponukovej povinnosti a povinnosti prerokovania výpovede so zástupcami

zamestnancov zo strany odporcu, nemožno považovať výpoveď z pracovného pomeru danú odporcom
navrhovateľovi za platnú.

O trovách konania rozhodol podľa 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„O.s.p.“) a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil

a tieto mu v konaní ani nevznikli.

Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže navrhovateľa na zaplatenie
náhrady trov konania odporcovi z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že

súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že
predpoklad platnosti výpovede (že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnávať zamestnanca v mieste
výkonu práce, a to ani na kratší pracovný čas, resp. splnenie si ponukovej povinnosti zamestnávateľom s
tým, že zamestnanec odmietne prejsť na inú pre neho vhodnú prácu ponúknutú zamestnávateľom) musí
byť naplnený v čase dania výpovede, t.j. na jeho posúdenie je rozhodujúci stav v čase dania výpovede.

Z toho dôvodu, podľa názoru odporcu, aj samotnú existenciu ponukovej povinnosti treba posudzovať
k tejto dobe, a ak zamestnávateľ v čase dania výpovede nemá možnosť v dohodnutom mieste výkonu
práce zamestnanca ďalej zamestnávať vhodnou prácou, tak ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2
písm. a) Zákonníka práce nemá. Odvolateľ nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že z hľadiska
plneniaponukovejpovinnostitrebaskúmaťceléobdobieodprijatiarozhodnutiaoorganizačnejzmenedo

dania výpovede. Zároveň uviedol, že pracovnú zmluvu s G. Š. (na dobu určitú) uzatvoril dňa 14.9.2007,
t.j. viac ako 6 týždňov pred daním výpovede navrhovateľovi a v čase, keď bol tento práceneschopný,
a teda sa na neho vzťahoval zákaz výpovede. Dodal, že pokiaľ ide o pracovné miesto referenta
starostlivosti a zákazníka, toto bolo obsadené P. T., zamestnankyňou odporcu, ktorá bola rovnako
ako navrhovateľ nadbytočná v dôsledku organizačnej zmeny. Podľa názoru odporcu tým, že písomne

požiadal zástupcu zamestnancov listom zo dňa 3.9.2007 o prerokovanie výpovedí so zamestnancami
a táto žiadosť obsahovala skutkové vymedzenie dôvodu výpovedí, splnil si svoju povinnosť prerokovať
výpoveď danú navrhovateľovi vopred so zástupcami zamestnancov. Uviedol, že žiadny právny predpis
nestanovuje formu a spôsob samotného prerokovania, a preto ak nedošlo k ústnemu prerokovaniu
výpovede, nemá uvedené z hľadiska plnenia si povinnosti odporcu podľa § 74 Zákonníka práce žiadny

význam; rovnako nemá na uvedené žiadny vplyv ani to, či odporca oznámil zástupcom zamestnancov
pred prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene dôvody, pre ktoré k nej hodlá pristúpiť. Odporca na
základeuvedenéhojetohonázoru,žesisplnilponukovúpovinnosťakoajpovinnosťprerokovaťvýpoveď
so zástupcami zamestnancov a zároveň boli naplnené aj všetky zostávajúce predpoklady platnosti
výpovede danej navrhovateľovi, preto je výpoveď platná.

Navrhovateľsakodvolaniuodporcuvyjadrilpodanímdoručenýmprvostupňovémusúdudňa24.10.2014,
v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru je výpoveď neplatná z dôvodu, že výpovedný dôvod je uvedený
len všeobecne a neobsahuje, z akého dôvodu došlo k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa tak, abybola z výpovede zrejmá príčinná súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou a zrušením pracovného
miesta navrhovateľa. Rovnako v konaní nebolo zdôvodnené prečo došlo k zrušeniu pracovného miesta
navrhovateľa a prvostupňový súd uvedenému nevenoval dostatočnú pozornosť. Zároveň neskúmal, v

akom prevedení odporca výpoveď navrhovateľovi odovzdal, keď neporovnal podpis osoby oprávnenej
za odporcu podpisovať výpoveď na originálnom vyhotovení výpovede s podpisom na fotokópii výpovede
založenej v súdnom spise a či výpoveď bola vyhotovená aspoň v dvoch rovnopisoch. Uvedené podľa
názoru navrhovateľa znamená, že odporca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že písomnú
výpoveď navrhovateľovi doručil s vlastnoručným podpisom oprávnenej osoby odporcu, čo tiež robí

výpoveď neplatnou. Pokiaľ ide o splnenie si ponukovej povinnosti, poukázal na nesprávny názor
odporcu, že táto sa časovo obmedzuje na okamih dania výpovede, keď takýto výklad odporcu o
realizácii ponukovej povinnosti zamestnávateľa by v praxi viedol k zneužívaniu práva zamestnávateľom
a prakticky by znemožnil účinné využitie § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že pre
splnenie ponukovej povinnosti odporcom nie je podstatné, že v čase prijatia troch zamestnancov do
pracovného pomeru bol navrhovateľ dočasne práceneschopný. Podľa názoru navrhovateľa žiadosť

odporcu o prerokovanie výpovede navrhovateľa s pripojeným zoznamom pracovníkov neobsahuje
náležitosti výpovede určenej v § 61 ods. 2 Zákonníka práce a k uvedenej žiadosti nie je priložená
ani listina, ktorá by mohla byť návrhom výpovede v zmysle splnenia formálnych a hmotnoprávnych
náležitostí výpovede. Uviedol, že takúto listinu žiadosť ani obsahovať nemohla, pretože výpoveď bola
vyhotovená až 2.11.2007. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žiadosť o

prerokovanievýpovedenavrhovateľabolapodanávčase,keďodporcamalminimálnetrivoľnépracovné
miesta vhodné pre navrhovateľa a podľa tvrdení samotného odporcu do pracovného pomeru prijal
dňa 14.9.2007 G. Š. a následne obsadil ďalšie dve miesta P.. T.Á. Y. P.. C., čo možno označiť za
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keď vedome zatajil zástupcovi zamestnancov nesplnenie
ponukovej povinnosti voči navrhovateľovi. K riadnemu prerokovaniu žiadosti odporcu nemohlo dôjsť

podľa neho aj z dôvodu, že zamestnávateľ nepredložil zástupcovi zamestnancov analýzu, na základe
ktorej bolo pripravené rozhodnutie o organizačnej zmene. Zastáva názor, že počas trvania dočasnej
práceneschopnostinavrhovateľaodporcaaninemoholpožiadaťzástupcuzamestnancovoprerokovanie
výpovede navrhovateľa z dôvodu samotného obsahu § 74 Zákonníka práce, keď samotná žiadosť
nemohla byť vymedzená dostatočne určito. Na záver uviedol, že odvolanie odporcu považuje za

nedôvodné a súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vec po právnej stránke posúdil správne a na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v

ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa §
115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť
a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil

skutkovýstavveci,keďvykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností
(§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.)
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutievoveci, konštatuje,žerozsudoksúduprvéhostupňa,ktorýmurčil,ževýpoveďzpracovného
pomeru daná navrhovateľovi je neplatná a pracovný pomer medzi účastníkmi trvá, je vo výroku vecne

správny (§ 219 ods.1 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom
ako zamestnávateľom existoval pracovný pomer na dobu neurčitú založený pracovnou zmluvou zo dňa
3.11.2004 a odporca doručil dňa 2.11.2007 navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru s tým, že

pracovný pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t.j. dňa 31.1.2008 s vymedzením
výpovedného dôvodu Rozhodnutím Predstavenstva Slovenského plynárenského priemyslu, a.s.,
uznesením č. 181/16/2007 zo dňa 11.7.2007 o organizačnej zmene, ktorým bolo zrušené pracovné
miesto navrhovateľa, v dôsledku čoho sa stal nadbytočným a vzhľadom na to, že odporca pre nehonemal vhodné voľné pracovné miesto, dal mu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď.
Výpovedi predchádzalo oznámenie o uvedenej organizačnej zmene adresované navrhovateľovi s tým,
že jeho pracovný pomer nemusí skončiť, a že sa má v interných výberových konaniach uchádzať o voľné

pracovné miesta, na ktoré spĺňa požiadavky, a ktoré sú priebežne zverejňované na úvodnej stránke
intranetu odporcu, resp. sa o nich môže bližšie informovať u personalistov.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že v konaní odporca nepreukázal
splnenie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a prerokovania výpovede so

zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, na základe ktorého vyvodil
neplatnosť výpovede pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede, a to riadneho
splnenia ponukovej povinnosti odporcu ako zamestnávateľa. Na podporu tohto názoru poukazuje na
ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ponuková povinnosť má predchádzať výpovedi (rozsudok NS

SR, sp.zn. 4Cdo/46/2000, uznesenie NS SR, sp. zn. 2NCdo/2/2010). Zároveň je potrebné uvedené
vykladať aj v súvislosti s tým, či výkon práva zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru nie je
zneužitím výkonu práva, resp. výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslu a účelu ponukovej
povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zodpovedá ponúknutie inej práce
zamestnancovi za podmienok, ktoré sa čo najviac približujú k podmienkam, za ktorých pôvodnú prácu

vykonával. V prípade, že sa preukáže, že zamestnávateľ nepristúpil k týmto povinnostiam s cieľom
(zámerom) naplniť vyššie uvedený účel, je nutné hodnotiť jeho konanie ako chybný výkon práva, ktorý
nemôže požívať právnu ochranu. Ak teda odporca rozhodol o organizačnej zmene, na základe ktorej
sa stal navrhovateľ nadbytočným zamestnancom a v období od tohto rozhodnutia až po doručenie
výpovede navrhovateľovi mal voľné pracovné miesta pre neho vhodné, ktoré mu neponúkol, pričom

na tieto miesta prijal iných zamestnancov, nemožno hovoriť o výkone práva v súlade a so zámerom
naplniť účel ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Odporca ako zamestnávateľ totiž už v čase po
rozhodnutí o organizačnej zmene vedel o nadbytočnosti zamestnanca, napriek tomu mu neponúkol
voľné pracovné miesto a preukázateľne v tomto období (pred daním výpovede navrhovateľovi) prijal na
pracovnú pozíciu vhodnú pre navrhovateľa iného zamestnanca. Odporca sa podľa názoru odvolacieho

súdu po takomto postupe nemôže brániť tým, že v okamihu dania výpovede už nemal žiadne voľné
miesto vhodné pre navrhovateľa, nakoľko takáto argumentácia by popierala účel a zmysel ponukovej
povinnosti zamestnávateľa. Odvolací súd v ostatnom odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa,predovšetkýmvotázkenesplneniaponukovejpovinnostiodkázanímnavrhovateľanasledovanie
interných výberových konaní ako aj v otázke splnenia ostatných podmienok platnosti výpovede.

Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom nesplnenia povinnosti
odporcu prerokovať výpoveď navrhovateľa so zástupcami zamestnancov. Prvostupňový súd v
odôvodnení rozsudku uviedol, že napriek tomu, že v žiadosti o prerokovanie výpovede adresovanej
zástupcom zamestnancov bol skutkovo presne vymedzený dôvod výpovede, výpoveď nebola

prerokovaná osobne so zástupcami zamestnancov a došlo len k písomnej korešpondencii medzi
nimi. Uvedené konanie s poukazom na nedoručenie analýzy (ako podkladu pre organizačnú zmenu)
zástupcom zamestnancov (požadovanej už pri prerokúvaní hromadného prepúšťania) považoval len
za formálne splnenie zákonnej požiadavky, ktoré nesmerovalo k splneniu požiadavky prerokovania
výpovede so zástupcami zamestnancov a bolo v rozpore s účelom takéhoto prerokovania. Odvolací

súd nepovažuje požiadavku osobného prerokovania výpovede zamestnávateľa so zástupcami
zamestnancov za takú, ktorá by vyplývala so zákonných ustanovení, týkajúcich sa skončenia
pracovného pomeru ani za takú, ktorá by smerovala k naplneniu účelu týchto právnych noriem.
Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu takáto požiadavka neodôvodnene zaťažuje odporcu ako
zamestnávateľa, ktorý si splnil všetky zákonom stanovené povinnosti, týkajúce sa prerokovania

skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, a to aj s ohľadom na účinky nesúhlasu
alebo neprerokovania výpovede zo strany zástupcov zamestnancov (bez vplyvu na platnosť výpovede).

Z uvedených dôvodov, keď iný záver odvolacieho súdu v otázke nesplnenia povinnosti odporcu
prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov nemá žiaden vplyv na meritórne rozhodnutie súdu

prvéhostupňa(jehosprávnosť)akeďvostatnomsúodvolacienámietkyodporcunedôvodné,jepotrebné
konštatovať, že odvolaniu odporcu nemožno vyhovieť.Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách
konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť ich náhradu navrhovateľovi vo výške 1,80 eur. Trovy konania
spočívajú v cestovnom vo výške 2 x 0,90 eur (cena cestovného lístka za prepravu mestskou hromadnou
dopravou), ktoré navrhovateľ v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 30.5.2016 aj preukázal, a to za

cestu na vyhlásenie rozsudku odvolacím súdom dňa 25.5.2016 a späť do miesta pobytu navrhovateľa.
Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania, spočívajúcu v náhrade za stratu času,
ktorú si vyúčtoval ako súčin štyroch hodín (strávených prípravou na odvolanie, preštudovaním právnych
predpisov, vypracovaním vyjadrenia a použitím technických prostriedkov na vyhotovenie vyjadrenia k
odvolaniu) a priemerného hodinového zárobku 5,496 eur dosahovaného v období IV. Q 2014 podľa
Štatistického úradu SR, a to z dôvodu, že nejde o hotové výdavky účastníka konania (§ 72 ods. 1

vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Odvolací súd konštatuje, že odporca ako úspešný účastník
v odvolacom konaní o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa
9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.10.2014, č.k.
9C/50/2008-395,sitrovykonanianevyčíslildotrochpracovnýchdníodvyhláseniarozsudkuodvolacieho

súdu v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p., preto mu neprináleží náhrada trov v tejto časti odvolacieho konania.
Odvolací súd v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. oznámil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku (na Krajskom súde v Bratislave, č. dverí 41 o 10.00 hod dňa 25.5.2016)
na úradnej tabuli súdu dňa 19.5.2016 (oznam na úradnej tabuli zvesený dňa 26.5.2016).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné