Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/45/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111202627
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7111202627.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa W. W., B.. XX.XX.XXXX, X. P. W., V. Č..XX,
zastúpeného JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska č.16, proti
odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie č.13, v konaní o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Košice I č.k. 24C/19/2011-63 zo dňa 17.10.2011 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31.01.2011 domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť
mu sumu 974,43 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01.07.2010, ako aj náhradu trov
konania. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh zamietol, odporcovi náhradu trov konania
proti navrhovateľovi nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach II, Úradu
justičnej a kriminálnej polície - oddelenia skráteného vyšetrovania Nad Jazerom č. ČVS: ORP-321/1-
OSV-K2-2004 zo dňa 23.11.2005 ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči navrhovateľovi, ktorý bol
obvinený z trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného.

Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (po 01.07.2004) vychádzajúc z
prechodného ust. § 27 ods. 1 citovaného zákona súd prvého stupňa po právnej stránke predmetnú vec
posúdil podľa tohto zákona. Pretože základným predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci v zmysle nezákonného rozhodnutia sú:

1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
2. existencia škody a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a
v danej veci mal súd prvého stupňa za nesporné, že citované uznesenie bolo vydané orgánom
verejnej moci, teda štátnym orgánom, ktorým je policajný orgán - Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru v Košiciach II, v rámci výkonu verejnej moci, teda pri rozhodovaní o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb, a to v rámci trestného konania (§ 2 písm. a/,
b/ citovaného zákona) a vykonaným dokazovaním bolo tiež nesporne preukázané, že v nadväznosti
na citované uznesenie orgánu policajného zboru a začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia
bola voči navrhovateľovi podaná obžaloba okresného prokurátora, pričom v konaní pred súdom bol
navrhovateľ rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 8To/28/2009-378 zo dňa 15.06.2009 spod
obžaloby oslobodený. Súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že vynesenie

oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhraduškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako to vyplýva z dikcie § 6 ods. 1 citovaného zákona.
V súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola

vyjadrená už vo viacerých rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom
v zmysle predchádzajúcej úpravy - podľa zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto
zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia (pri splnení ďalších zákonných predpokladov). Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s
rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady
na obhajobu. Na podstate týchto právnych záverov zotrvala súdna prax aj po prijatí novej právnej
úpravy podľa zákona č.514/2003 Z.z.. Citovaný zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu
z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Citovaný zákon výslovne

neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra
však dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a
vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V danom prípade navrhovateľ s
poukazom na ust. § 18 citovaného zákona tvrdil, že v dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia mu

vznikla škoda, ktorú predstavujú náklady vynaložené navrhovateľom na obhajcu (trovy konania), ktorého
si zvolil na zastupovanie v trestnom konaní. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ
zaplatil svojmu obhajcovi, JUDr. Miroslavovi Katunskému trovy obhajoby vo výške 974,43 eur dňa
21.12.2009. V danom prípade však bola medzi účastníkmi konania sporná otázka vecnej legitimácie
odporcu. Odporca sa bránil, že v tomto konaní nie je pasívne legitimovaný. Otázku orgánu, príslušného

konať v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, upravuje
citovaný zákon v ust. § 4 ods. 1. Pôvodná právna úprava v zmysle zákona č.58/1969 Zb. za ústredný
orgán konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená v trestnom konaní,
označovala len jediný subjekt, a to Ministerstvo spravodlivosti SR. Nová právna úprava v zmysle zákona
č.514/2003 Z.z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škody orgánom verejnej moci a v nadväznosti na

túto diferenciáciu určuje aj viacero orgánov konajúcich v mene štátu. Vzhľadom na dikciu ustanovenia §
4 zákona č.514/2003 Z.z., sa súd primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade je orgánom konajúcim
v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR.
Vzhľadom k tomu, že v danom prípade trestné stíhanie navrhovateľa začalo uznesením vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia, pričom sám navrhovateľ v návrhu na začatie konania v priebehu tohto konania, ako

aj v samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, poukazoval na nezákonnosť tohto rozhodnutia,
súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci odporca nie je orgánom príslušným konať v mene
štátu. Vo veci náhrady škody spôsobenej v rámci úseku trestného konania orgánom verejnej moci,
ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna
prokuratúra SR (§ 4 ods. 1 písm. b/ a f/ citovaného zákona). Súd prvého stupňa sa nestotožnil s

argumentáciou navrhovateľa, že na danú vec je potrebné aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. l) citovaného
zákona, lebo v danom prípade ide o oblasť verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci, a to Ministerstva vnútra SR, Generálnej prokuratúry SR, ako aj Ministerstva spravodlivosti
SR. Na takýto prípad pamätá ust. § 4 ods. 1 písm. l) citovaného zákona, podľa ktorého je orgánom
príslušným konať v mene štátu ten orgán, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie

nároku. Zákon upravuje aj prípad, kedy bola podaná žiadosť na viacerých príslušných orgánoch; v
takomto prípade je príslušný ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Navrhovateľ mal za to,
že ak uskutočnil výber z viacerých orgánov príslušných konať v mene štátu a žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku podal u odporcu, odporca sa stal orgánom príslušným konať v mene štátu. V
danom prípade nebolo sporné a ani odporca uvedenú skutočnosť nespochybňoval, že navrhovateľ dňa

28.12.2009 podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu (Ministerstvo
spravodlivosti SR). Navrhovateľ v priebehu konania potom uviedol, že z dôvodu opatrnosti po podaní
predmetnej žaloby na súde podal takúto žiadosť aj na Ministerstve vnútra SR. Súd prvého stupňa však
dospel k záveru, že aplikácia ust. § 4 od. 1 písm. l) citovaného zákona vo vzťahu k odporcovi nie
je prípustná, pretože odporca v danej veci nie je orgánom príslušným konať v mene štátu. Z dikcie

citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. l) jednoznačne vyplýva, že jeho použitie je na mieste len v
prípadoch, že žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná buď na jednom z viacerých príslušných
orgánov alebo na viacerých príslušných orgánoch. Podľa názoru súdu na uvedený záver nemá vplyv
ani to, že povinnosťou odporcu po obdržaní žiadosti navrhovateľa (najmä pokiaľ sám mal za to, ženie je príslušným vo veci konať) bolo bezodkladne žiadosť postúpiť príslušnému orgánu (§ 4 ods.
3, § 15 ods. 2 citovaného zákona) a upovedomiť o tom navrhovateľa. Skutočnosť, že tak neučinil,
nedostatok jeho príslušnosti nezhojuje, čo v konečnom dôsledku znamená, že odporca sa v dôsledku

svojej nečinnosti nestál orgánom príslušným konať v danej veci v mene štátu. Zákon iba ustanovuje, že
účinky uplatnenia nároku (hoci aj na nepríslušnom orgáne) zostávajú žiadateľovi zachované. V danom
prípade nemožno podľa súdu prvého stupňa príslušnosť odporcu odvodzovať ani z ust. § 4 ods. 2
citovaného zákona, podľa ktorého ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti SR, lebo v danej veci o takýto prípad nejde, lebo v danom prípade je možné

určiť príslušný orgán a ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy jednak Ministerstvo vnútra
SR, ako aj Generálna prokuratúra SR (§ 4 ods. 1 písm. b) a f) citovaného zákona). Súd prvého stupňa
preto v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie odporcu, a teda z dôvodu, že z hmotno-právneho
hľadiska nie je nositeľom povinnosti, ktorej uloženia sa navrhovateľ v tomto konaní domáhal, žalobu
zamietol. Výrok o trovách konania zdôvodnil ust.§ 142 ods. 1 O.s.p.. Pretože odporca sa práva na
náhradu trov konania výslovne vzdal, súd prvého stupňa vyslovil, že odporcovi náhradu trov konania

proti navrhovateľovi nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa
a zaviazať odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 974,43 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od
01.07.2010 do zaplatenia a zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 356,16 eur na účet právneho

zástupcu navrhovateľa. Zároveň uplatnil aj trovy odvolacieho konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa ust.
§ 205 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Predovšetkým navrhovateľ v odvolaní namietal, že subjektom, ktorý podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci, a teda subjektom, ktorý je v prípadnom súdnom spore pasívne vecne legitimovaným je
štát - Slovenská republika. Z tohto dôvodu navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania za odporcu

označil Slovenskú republiku - teda správny subjekt. Prvostupňový súd si ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
nesprávne vyložil, lebo už zo samotného znenia a gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé,
že v ňom zákonodarca rieši len otázku zastupovania tohto pasívne vecne legitimovaného subjektu.
Je preto nesprávne právne posúdenie tohto ustanovenia a závery učinené súdom prvého stupňa v
rozhodnutí a jeho odôvodnení, v ktorom súd prvého stupňa na niektorých miestach správne označuje

Ministerstvo spravodlivosti SR za orgán, ktorý je iba „zástupcom štátu - t.j. subjektom oprávneným za
štát konať“, avšak v ďalšom tento orgán štátu zamieňa za subjekt nesúci hmotnoprávnu zodpovednosť,
resp. povinnosť, t.j. za žalovaný subjekt - štát. K vyššie uvedenému v logickej nadväznosti vedie i
ust. § 16 ods. 2 spoločných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorých znie: „Ak bola žiadosť
podaná na nepríslušnom orgáne - zástupcovi nositeľa hmotnoprávnej povinnosti - je tento orgán povinný

bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované“. Záver o správne žalovanom subjekte v tomto konaní vedie navrhovateľa
i súdna prax a predkladá do spisu rozhodnutia súdov v skutkovo totožných veciach - rozhodnutie
Okresného súdu Čadca sp.zn. 14C/85/2010, ktoré bolo potvrdené Krajským súdom Žilina rozsudkom
sp.zn. 10Co/375/2010. Navrhovateľ tiež nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že Ministerstvo

spravodlivosti SR, nepatrí medzi orgány konajúce za štát, ako to vymedzuje ust. § 4 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v prípade pred ním pojednávanom. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003
Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti SR a ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 241 Trestného poriadku obžalobu podanú na

súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov preskúmava sudca
a podľa jej obsahu a obsahu spisu učiní jedno z nasledovných rozhodnutí:
a) postúpi vec príslušnému súdu ak nie je sám na jej prejednanie príslušný,
b) postúpi vec inému orgánu ak sú tu okolnosti uvedené v § 214 ods. 1,
c) trestné stíhanie zastaví ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1,

d) trestné stíhanie preruší ak sú tu okolnosti uvedené v § 228 ods. 2 alebo 3, alebo v § 283 ods. 5,
e) môže zastaviť trestné stíhanie ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 2 a 3,
f) obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi ak zistí závažné procesné chyby, najmä porušenie práva
na obhajobu,
g) trestné stíhanie podmienečne zastaví podľa § 216 ods. 1,

h) môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie spolupracujúceho obvineného podľa § 218 ods. 1,
i) rozhodne o účasti záujmového združenia občanov v konaní pred súdom,
j) vydá trestný rozkaz,
k) nariadi hlavné pojednávanie, určí jeho termín a rozsah dokazovania.Z vyššie citovaných ustanovení príslušných právnych predpisov je podľa navrhovateľa evidentné, že aj
súd a jeho rozhodnutie vo veci vydané buď podľa ust. § 241 písm. a) až j) alebo podľa ust. § 241 písm. k),

a teda rozhodnutie o nariadení hlavného pojednávania je kľúčovým procesným rozhodnutím v trestnom
konaní tak, ako napr. vznesenie obvinenia policajným orgánom či podanie obžaloby prokurátorom.
Navrhovateľ má dôvodne za to, že aj Okresný súd Košice II svojím rozhodnutím neoprávnene
viedol trestné konanie voči navrhovateľovi aj po preskúmaní obžaloby. Je teda nepochybné, že i
v prejednávanom prípade mohol súd trestné stíhanie zastaviť, či obžalobu prokurátora odmietnuť.

Konajúci súd v trestnom stíhaní, z ktorého vyplynuli trovy obhajoby však vo veci nariadil hlavné
pojednávanie a dvakrát uznal navrhovateľa za vinného, až napokon odvolací súd svojím rozsudkom
uznal nesprávne právne a skutkové posúdenie a stotožnil sa s námietkami obhajoby vo veci a
navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. Je teda evidentné, že Ministerstvo spravodlivosti ako orgán, ktorý
je v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. oprávnený a povinný konať za štát,
ak vznikla škoda v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, je orgánom príslušným konať

za štát aj v tomto spore.

K odvolaniu žalobca pripojil vyjadrenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 14.12.2011, v ktorom Ministerstvo
vnútra SR, ktorému bola dňa 16.06.2011 doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci oznamuje, že nepovažuje navrhovateľom uplatnenú

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody voči Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom vnútra SR za dôvodnú a nie je možné jej vyhovieť, lebo podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003

Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene
štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán
policajného zboru. Pretože trestná vec dospela do štúdia trestného konania pred súdom, nedošlo k
zrušeniuuzneseniavyšetrovateľaovzneseníobvinenia,nedošloanikodmietnutiuobžalobyprokurátora.
V danej veci bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu Košice II 3T/101/2006 - 340 zo dňa 29.01.2009

uznaný vinným zo skutku tam uvedenom a až po podaní odvolania Krajský súd v Košiciach zrušil
napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II a navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. Skutočnosť, že
navrhovateľ bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom, nepreukazuje
nezákonnosť, či už samotného uznesenia o vznesení obvinenia alebo celého trestného konania, preto
neprichádza do úvahy použitie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť. V prípade ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zruší, navrhuje žalovaná,
aby odvolací súd svojím právnym názorom zaviazal súd prvého stupňa, aby v konaní pokračoval na
žalovanej strane so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom vnútra SR. Súd prvého stupňa

sa spravoval správnym právnym názorom pri určení príslušného orgánu. Otázka príslušného orgánu v
prípade ak tento nárok je odvíjaný od oslobodzujúceho rozsudku v trestnom konaní, je už v súčasnosti
judikatúrou vyriešená. Najvyšší súd sa v otázke zásadného právneho významu v dovolacom rozsudku
sp.zn. 3Cdo/194/2010 ustálil v tom, že ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak
Ministerstvo vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov

je v tom ktorom prípade orgánom konajúcom v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie na náhradu škody. V predmetnej veci právna zástupkyňa
žalobcu na pojednávani dňa 17.10.2011 uviedla, že žiadosť o predbežné prerokovanie podal žalobca
aj na Ministerstva vnútra SR, preto je za príslušný orgán potrebné považovať Ministerstvo vnútra SR.
Z uvedeného je potom zrejmé, že aj v prípade, že ak súd nebude považovať otázku zastupovania

Slovenskej republiky za otázku pasívnej vecnej legitimácie, v ďalšom konaní bude musieť byť Slovenská
republika zastúpená príslušným orgánom, ktorým nie je Ministerstvo spravodlivosti SR ale Ministerstvo
vnútra SR. V ďalšom konaní bude potrebné sa vysporiadať aj námietkami žalovanej obsiahnutými vo
vyjadrení zo dňa 30.03.2011 (overenie včasného podania sťažnosti proti uzneseniu obvinenia a overenie
správnosti vyúčtovaných trov obhajoby).

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.Z obsahu odvolania navrhovateľa vyplýva, že uplatňuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 1 písm.
f) O.s.p.. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne

zistený skutkový stav. O omyl v aplikácia práva ide vtedy, ak neaplikoval príslušnú právnu normu,
alebo ak aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju
nesprávne aplikoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že tento uplatnený odvolací dôvod je daný, pretože súd prvého stupňa
nesprávne vyložil ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. označujúce subjekt hmotnoprávne zodpovedný za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je Slovenská republika. Ustanovenie § 4
citovaného zákona rieši len otázku, ktorý orgán v mene štátu - SR ako pasívne vecne legitimovaného
subjektu koná. Navrhovateľ v žalobe preto označil správne vecne legitimovaný subjekt ako Slovenskú

republiku ako nositeľa povinnosti na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu. Len ak by bola podaná žaloba nie proti štátu - SR, ale iba proti ústrednému orgánu, išlo by o
nedostatok pasívnej hmotnoprávnej legitimácie, ktorý by musel viesť k zamietnutiu žaloby. Pokiaľ je v
návrhu na začatie konania uvedený iný orgán ako ústredný orgán podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,
musí súd poučením žalobcu tento nedostatok odstrániť.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci vychádzal z pripojeného rozsudku Krajského súdu v Košiciach
8To/28/2009-378 zo dňa 15.06.2009, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn.
3T/101/2006 zo dňa 29.01.2009 a aj navrhovateľ L. W. ako obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby
okresného prokurátora pre skutok, ktorý mal spáchať spoločne s obžalovanými T. D. H. T. X.. Z rozsudku

Krajského súdu v Košiciach 8To/28/2009-378 zo dňa 15.06.2009 vyplýva, že Krajský súd v Košiciach v
predmetnej veci už raz konal, keď uznesením sp.zn. 8To/37/2008 zo dňa 20.10.2008 zrušil rozsudok v
celom rozsahu ale vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a zaoberal sa materiálnou
stránkou trestnosti veci, následne rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 3T/101/2006 zo dňa
29.01.2009 obžalovaný MÚKK a MB boli opäť uznaní vinným z trestného činu nevyplatenia mzdy a

odstupného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 248a ods. 1 Trestného zákona. V dôsledku
podaného odvolania obžalovaní potom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 8To/28/2009 - 378 zo
dňa15.06.2009bolivšetcitrajaobžalovaníoslobodeníspodobžalobyokresnéhoprokurátorapreskutok,
ktorý mali spáchať a rozsudok Okresného súdu Košice II bol zrušený. Najvyšší súd SR v rozsudku
3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 otázku určenia príslušného orgánu v prípade, ak je nárok odvíjaný od

oslobodzujúceho rozsudku v trestnom konaní ustálil tak, že ako orgán konajúci v mene štátu prichádza
do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR.

Z ust. § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom
orgáne (zástupcovi nositeľa hmotnoprávnej povinnosti - je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť

príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Ako vyplýva zo spisu Ministerstvo spravodlivosti SR o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
zo dňa 28.12.2009 nerozhodlo v lehote 6 mesiacov ani nepostúpilo žiadosť príslušnému orgánu.
Rovnako Ministerstvo vnútra SR v odpovedi na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku oznámilo
navrhovateľovi, že orgánom príslušným jeho žiadosť prejednať je Ministerstvo spravodlivosti SR bez

postúpenia žiadosti Ministerstvu spravodlivosti SR. Ako vyplýva z listín na č.l. 51 až 55 spisu Ministerstvo
spravodlivosti SR priznalo N.. Y. K. H. T.. I. U. spolu obžalovaným v trestnom konaní 3T/101/2006
náhradu škody za trovy obhajoby a trovy právneho zástupcu, preto aj žalobca sa pri podaní žaloby mohol
dôvodne domnievať, že orgánom konajúcim v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti SR o to viac, že
judikatúrou súdov do rozhodnutia NS SR č.k. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.03.2011 bola otázka, ktorý z

orgánov štátu uvedených v § 4 zákona má konať v mene štátu za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, rôzne vykladaná.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o doterajších trovách konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.