Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/197/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201086
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201086.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnyPeťovskej,PhD.ačleniek

senátu:JUDr.DášiFilovejaJUDr.PetryPríbelskej,PhD.,vprávnejvecižalobcu:Škubla&Partneris.r.o.,
so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO:36 861 154, zastúpený: JUDr. Dušan
Ďurík, advokát, s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa 12. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.06.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie
žalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa 12.04.2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn: Spr. 6063/2012 zo dňa 29.02.2012, ktorým
bolo rozhodnuté o odmietnutí žiadosti žiadateľa Mgr. Martina Škublu, advokáta, Advokátska kancelária
Škubla & Partneri, s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154 zo dňa
16.02.2012, ktorou žiadal o sprístupnenie informácií týkajúcich sa § 4 ods. 1 a § 4a zákona č. 166/2003
Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v rozsahu nasledovnej špecifikácie za obdobie kalendárnych rokov
2005-2006:
1a/ počet rozhodnutí o udelení súhlasu a počet rozhodnutí o neudelení súhlasu,
1b/ počet žiadostí, ktoré boli vrátené žiadateľovi pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí,
2/ špecifikácie vyššie uvedených spôsobov rozhodnutia súdu o udelení/neudelení súhlasu, resp.
o vrátení žiadosti žiadateľovi, pričom kritérium špecifikácie predstavuje rozdelenie podľa toho, či
predmetom žiadosti o udelenie súhlasu bolo použitie informačno-technického prostriedku pri:

- vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,
- odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností alebo
-vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov
3/ uvedenia mena zákonného sudcu rozhodujúceho o predmetnej žiadosti o udelenie súhlasu, pričom
žiadateľ požaduje ku každej informácii o rozhodnutí súdu o udelení/neudelení súhlasu, resp. o vrátení
žiadosti v zmysle bodu 1 zároveň aj špecifikáciu podľa bodu 2.

Žalobca uvádza, že v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám
každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií. Ide napr. o informácie,
ktoré povinná osoba pri svojej činnosti používa, využíva alebo s ktorými narába. Pre vznik povinnosti
povinnej osoby sprístupniť požadované informácie stačí, aby táto osoba s nimi v skutočnosti pracovala,t.j. aby poznala reálne o aké skutočnosti požadované žiadateľom ide. Keďže žalobca žiadal povinnú
osobu o sprístupnenie informácií, týkajúcich sa jej kompetencie, resp. vlastnej činnosti povinnej osoby,
je nepochybné, že táto s požadovanými informáciami pracovala a mala vedomosť o aké informácie

žalobcoviide.Tátoskutočnosťbolapotvrdenáajvdruhostupňovomrozhodnutí,kdežalovanýuviedol,že
na sprístupnenie informácií by povinná osoba musela fyzicky vstúpiť do každého spisu a zosumarizovať
požadované informácie v rozsahu zadanej špecifikácie v žiadosti o informácie, čím by vznikli kvalitatívne
odlišné informácie. Žalovaný teda sám skonštatoval, že povinná osoba mala k dispozícií požadované
informácie a vedela, kde sa tieto nachádzajú. Žalobca ďalej uvádza, že podľa odbornej literatúry to, či

ide o vytvorenie kvalitatívne novej informácie, závisí od miery intelektuálnej náročnosti činnosti, ktorá je
pre prípravu odpovede na žiadosť o sprístupnenie informácie nutná. Zároveň nejde o vytvorenie novej
informácie, ak ku príprave odpovede na žiadosť stačí mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov,
ktoré sa u povinnej osoby nachádzajú a ktoré musia byť napr. vyhľadané v rôznych dokumentoch,
„vyňaté“ z týchto dokumentov, zhromaždené a následne vtelené do odpovedi na žiadosť. Aby bolo
možné konštatovať, že ide o vytvorenie novej informácie, musí ísť o ďalšie kvalitatívne spracovávanie

týchto vyhľadaných, vyňatých a zhromaždených údajov. Žalobca tiež poukázal na judikatúru v oblasti
sprístupňovania informácií, a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž
158/2003, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 92/2007 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 4As/57/2007.
Žalobca má za to, že sprístupnením požadovaných informácií by nedošlo k vytvoreniu kvalitatívne
novej informácie, a to z toho dôvodu, že sprístupnením požadovaných informácií by povinná osoba

len mechanicky vyhľadala a zhromaždila údaje, ktoré sa u povinnej osoby už nachádzajú, vyhľadala
by dokumenty, kde sú tieto informácie obsiahnuté, vyňala by požadované informácie z týchto spisov,
zhromaždila a následne vtelila do odpovedi na žiadosť. Vyhľadanie a zhromaždenie informácií týmto
spôsobom nepredstavuje takú intelektuálne náročnú činnosť, ktorá by zakladala vznik kvalitatívne novej
informácie, keďže ide o jednoduchú mechanickú činnosť. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť,

že zo Spravovacieho a kancelárskeho poriadku vyplýva, že krajské súdy do súdneho registra „Ntt“
zapisujú návrhy a podania podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, pričom v zmysle vzoru sa do
súdneho registra zapisujú aj poradové číslo veci a ustanovenie príslušného registra a ustanovenie
príslušného zákona, podľa ktorého sa žiadosť o použitie ITP podáva. Z uvedeného vyplýva, že
informácie požadované žalobcom sú obsiahnuté nielen v samotných súdnych spisoch, ale čiastočne

aj v súdnych registroch Ntt, z ktorých je možné získať ich. Žalobca ďalej poukázal na existenciu
správ o stave použitia informačno-technických prostriedkov, ktoré v zmysle § 9 zákona o ochrane
pred odpočúvaním predkladá dvakrát ročne príslušný výbor NR SR na prerokovanie v pléne NR SR.
Tieto správy obsahujú o.i. počet realizovaných prípadov použitia informačno-technických prostriedkov v
členení podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona o ochrane pred odpočúvaním jednotlivými subjektmi,

vrátane uvedenia v každej kategórií počtu žiadostí na použitie informačno-technických prostriedkov
v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním a počtu zákonným sudcom písomne
povolených súhlasov/prípadov použitia ITP - vydané súhlasy a počtu zákonným sudcom písomne
nepovolených súhlasov/prípadov použitia ITP - odmietnuté žiadosti. Za súdy predkladá písomnú správu
Ministerstvo spravodlivosti SR, pričom táto je spracovaná na podklade údajov oznámených súdmi

príslušnými na konanie o informačno-technických prostriedkoch. Žalobca ďalej uvádza, že v prípade,
ak nebolo možné informácie sprístupniť spôsobom ním žiadaným, mala povinná osoba v zmysle ust.
§ 16 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám dohodnúť so žalobcom iný
spôsob sprístupnenia. Žalobca tiež poukazuje na ústavnoprávny rozmer veci. Výkladovým pravidlom pri
obmedzovaní základných práv a slobôd je ust. čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Rozsah obmedzení základných práv
a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Preto pri výklade pojmu informácia k dispozícií na účely
zákona o slobode informácií musia súdy a orgány verejnej moci zohľadňovať skutočnosť, že zákon o
slobodeinformáciíjevykonanímústavnéhoprávanaprístupkinformáciámažeprostredníctvomnehosa
realizuje ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti. Žalobca má

teda za to, že napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie sú v celom rozsahu nezákonné a vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko neexistovali zákonné podmienky pre nesprístupnenie
požadovaných informácií, resp. odmietnutie žiadosti a zamietnutie odvolania proti prvostupňovému
rozhodnutiu. Povinná osoba ako aj žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav. Vzhľadom na uvedené
navrhuje žalobca napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie

konanie.

Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu faxom dňa 08.10.2012, doplnenom písomne dňa 09.10.2012
žalovaný uvádza, že tak z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.02.2012, ako i zrozhodnutia MS SR zo dňa 12.04.2012 vyplýva záver, že obom orgánom bolo zrejmé, že požadované
informácie sa jednotlivo nachádzajú v súdnych spisoch. Prvostupňový orgán ale prijal záver, že
sprístupnením informácií v požadovanej forme a kvalite by došlo k vytvoreniu štatistických údajov

podľa individuálnych požiadaviek žalobcu, ktorú KS v čase vybavovania žiadosti o informácie nemal k
dispozícií a nebol ani povinný mať k dispozícií. Vzhľadom na uvedené potom požadované informácie
nesprístupnil. Žalovaný sa v rozhodnutí o odvolaní stotožnil s uvedenými závermi prvostupňového
orgánu a doplnil, že povinná osoba nie je povinná zoraďovať informácie alebo ich usporadúvať podľa
kritérií stanovených žiadateľom tak, že týmto vznikne kvalitatívne nová informácia. Zákon o slobodnom

prístupe k informáciám neukladá povinnej osobe spracúvať existujúce informácie do databáz či štatistík
tak, že dôjde k vytvoreniu novej informácie. Žalovaný má za to, že hranicu k vytvoreniu novej informácie
skutočne tvorí intelektuálna náročnosť činnosti, ktorá má viesť k sprístupneniu požadovaných informácií.
V prípade, že pôjde o činnosť jednoduchú, mechanickú, nejedná sa o vytvorenie novej informácie. Až
keď sprístupnenie informácií vyžaduje činnosť intelektuálne náročnú, pričom kvalita, úplnosť a správnosť
poskytnutých informácií závisí od schopností a vzdelania osoby sprístupňujúcej informácie, výsledkom

sprístupnenia bude nová informácia. Ak by podľa požiadaviek žalobcu došlo zo strany povinnej osoby
k sprístupňovaniu požadovaných informácií, povinná osoba by predovšetkým musela identifikovať
príslušné spisy, v ktorých sa rozhodovalo o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov.
Následne by bolo nevyhnutné oddeliť tie, ktoré spadajú do požadovaného obdobia rokov 2005-2006
a napokon by bolo možné zistiť požadované informácie. Táto činnosť by nebola len mechanická, ale

vyžadovala by si štúdium samotnej žiadosti i rozhodnutí a ich následné vyhodnotenie vo vzťahu k
požadovaným informáciám (najmä čo sa týka predmetu žiadosti a spôsobu rozhodnutia), pričom by
išlo o činnosť intelektuálne náročnú. Táto činnosť by sa dala označiť ako odborná, vyžadujúca si
osobitné predpoklady zamestnanca, pričom úplnosť a správnosť poskytnutých informácií by závisela
od jeho schopností a vzdelania. Žalovaný preto má za to, že pri sprístupnení požadovaných informácií

by došlo k vytvoreniu kvalitatívne novej informácie vo forme kvalifikovaného spracovania existujúcich
informácií. Žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 190/2008 zo dňa
27.05.2009, 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 96/2010
zo dňa 09.05.2010. Žalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že vyhláška MS SR č. 543/2005 Z.z. o
spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

nadobudla účinnosť 01.01.2006, teda aj keby sa dali žalobcom požadované informácie spracovať len zo
súdneho registra Ntt, za obdobie kalendárneho roka 2005 by to nebolo možné. Uvádza tiež, že register
Ntt len čiastočne obsahuje informácie požadované žalobcom. Napokon aj na prípadné sprístupnenie
informáciílenpodľaúdajovzosúdnehoregistraNttsavplnejmierevzťahujúvšetkyužuvedenénámietky
žalovaného. Čo sa týka správy o stave použitia informačno-technických prostriedkov za II. polrok 2006,

žalovaný má za to, že zo správy je zrejmé, že táto neobsahuje všetky informácie požadované žalobcom
podľa ním zadaných kritérií. Teda nie je dôvod domnievať sa, že Krajský súd v Bratislave mal v čase
podania žiadosti spracovanú štatistiku, resp. databázu v takom rozsahu, aby jej sprístupnením mohlo
dôjsť k vybaveniu žiadosti o informácie podľa § 18 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Navyše žalobcom uvádzaná správa obsahuje len údaje za II. polrok 2006. Vzhľadom na uvedené

navrhuje žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Žalobca podal dňa 31.01.2013 námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Bratislave
s návrhom na prikázanie veci. Námietka bola odôvodnená tým, že krajský súd preskúmava v
správnom súdnictve zákonnosť vlastného rozhodnutia, ktoré vydal ako prvostupňový správny orgán,

čo predstavuje porušenie zásady, že nikto nesmie byť sudcom vo vlastnej veci. Uznesením č.k.
8Ndz/1/2013-99 zo dňa 26.03.2013 Najvyšší súd SR rozhodol tak, že sudcovia Krajského súdu v
Bratislave JUDr. Ľuboš Sádovský - predseda Krajského súdu v Bratislave, JUDr. Lenka Praženková -
podpredsedníčkaKrajskéhosúduvBratislaveaJUDr.DarinaKuchtová-bývalápredsedníčkaKrajského
súdu v Bratislave, sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v

Bratislave pod sp. zn. 5S 197/2012. Ostatní sudcovia Krajského súdu v Bratislave nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S 197/2012.

Na pojednávaní konanom dňa 04.03.2014 právny zástupca žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava dôvodov žaloby a nestotožňuje sa s názorom žalovaného, že sa má jednať o intelektuálne

náročnúčinnosťadoručilsúdučlánokSME.skzodňa20.12.2013týkajúcisapodľajehonázoruobdobnej
veci s názvom „Kto povolil Gorilu? Sudcovia o prípade zatiaľ nehovoria“. Aj v tomto prípade sa jedná
o rozhodnutia o agende Ntt za roky 2010-2013 v obdobnom členení. Poukázal tiež na to, že žiadosti
mohlo byť vyhovené podľa § 16 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a informácie mohlibyť sprístupnené inak ako v žiadosti uvedeným rozsahom a štrukturalizáciou. Žalovaný priznáva, že
žalobcom požadované informácie bolo možné získať zo súdneho registra prinajmenšom za rok 2006, a
preto má žalobca za to, že aspoň čiastočne mu mali byť informácie sprístupnené. Poverený zástupca

žalovaného odkázal na písomné vyjadrenie k žalobe a uviedol, že z rozhodovacej činnosti NS SR a
ÚS SR, na ktoré sa odvoláva vo vyjadrení vyplýva, čo špecifikuje typ žiadostí o informácie smerujúci k
vytvoreniu novej informácie. O takú žiadosť ide i v prípade, že táto v konečnom dôsledku predstavuje
pokyn nadriadeného, keď povinná osoba musí spracovať informácie do inej formy ako je tá, v ktorej sa
nachádzajú. Takúto povahu mala aj žalobcova žiadosť. Ďalej žalovaný uvádza, že žalobcovo tvrdenie,

že požiadavka na vyplnenie priloženej tabuľky predstavovala len návrh spôsobu sprístupnenia, je nutné
považovať za účelové tvrdenie. Žiadosť žalobcu smerovala k poskytnutiu informácií v kvalite, kvantite
bez možnosti nejakého čiastočného vybavenia. ním požadovanej

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na
nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§

249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa 12.04.2012 je v súlade so zákonom a preto je potrebné žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť.

Z obsahu priloženého administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 16.02.2012,

doručenou povinnej osobe dňa 20.02.2012, žiadal o sprístupnenie informácií týkajúcich sa § 4 ods. 1 a
§ 4a zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozsahu nasledovnej špecifikácie za obdobie
kalendárnych rokov 2005-2006: 1a/ počet rozhodnutí o udelení súhlasu a počet rozhodnutí o neudelení
súhlasu,

1b/ počet žiadostí, ktoré boli vrátené žiadateľovi pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí,
2/ špecifikácie vyššie uvedených spôsobov rozhodnutia súdu o udelení/neudelení súhlasu, resp.
o vrátení žiadosti žiadateľovi, pričom kritérium špecifikácie predstavuje rozdelenie podľa toho, či
predmetom žiadosti o udelenie súhlasu bolo použitie informačno-technického prostriedku pri:
- vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

- odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností alebo
-vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov,
3/ uvedenia mena zákonného sudcu rozhodujúceho o predmetnej žiadosti o udelenie súhlasu, pričom
žiadateľ požaduje ku každej informácii o rozhodnutí súdu o udelení/neudelení súhlasu, resp. o vrátení
žiadosti v zmysle bodu 1 zároveň aj špecifikáciu podľa bodu 2.

Informácie žalobca žiadal poskytnúť vo forme tabuľky podľa vzoru uvedeného v prílohe žiadosti.
Rozhodnutím č. Spr. 6063/12 zo dňa 29.02.2012. Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že žiadosť
žalobcu odmietol podľa ust. § 15 ods. 1 posledná veta v spojení s ust. § 81 ods. 2 zákona o slobodnom
prístupekinformáciám.Totoboloodôvodnenétým,žepovinnáosobavdanomprípadezistila,ženevedie

žiadne štatistické údaje v súvislosti s ust. § 4 ods. 1 a § 4a zákona č. 166/2003 Z.z. Uviedol, že
vedie iba tie štatistické údaje, ktoré je povinný spracovávať v súlade s platnými internými riadiacimi aktmi
nadriadeného rezortu - Ministerstva spravodlivosti SR. Vytváranie nových štatistických údajov podľa
individuálnychpožiadaviek žiadateľabybolovrozporesust.§3ods.1vspojenísust.§21aods.1písm.
a/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie s tým,

že toto bolo rozhodnutím žalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa 12.04.2012 zamietnuté a prvostupňové
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave ako vecne správne potvrdené.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so správnym poriadkom
Slovenskej republiky, t.j. najmä so skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám,
ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba, ku ktorej
žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno
požadovanúinformáciuzískať,postúpižiadosťdopiatichdníododňadoručeniažiadostipovinnejosobe,
ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18 ).

Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správnehoorgánuvmedziachžalobysúvsúladesozákonom,vyslovírozsudkom,žesažalobazamieta.

Vychádzajúc zo zistení súdu tak, ako tieto vyplynuli z predloženého administratívneho spisu žalovaného,

tak napadnuté rozhodnutie ako i jeho vydaniu predchádzajúci postup správneho orgánu sú v súlade so
zákonom, preto bolo potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

Predmetom konania v danej veci bolo sprístupnenie informácií týkajúcich sa § 4 ods. 1 a § 4a zákona č.
166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov v

rozsahu žalobcom v žiadosti špecifikovaným za obdobie kalendárnych rokov 2005-2006.

Súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že právo na informácie je právom ústavným, nie však
absolútnym. Možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon v prípade, že ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti. Ako je zrejmé aj z konštantnej rozhodovacej praxe ústavného súdu,
ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných
noriem (II. ÚS 128/95) a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na
iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva
a slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody

nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha
verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého
základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96) a každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len
v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

Akceptujúc uvedené je potom potrebné pýtať sa na účel zákona o informáciách, ktorý je formulovaný
veľmi široko, na báze pravidla „čo nie je tajné, je verejné“. Aj v tejto veci sa už vyslovil ústavný súd,
keď judikoval, že účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode
informácií) nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (II. ÚS 184/03),

ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k
paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú
samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14).

Je potom nevyhnutné stotožniť sa s právnym názorom žalovaného a poukázať na to, že vec, v

ktorej tunajší súd koná, je skutkovo ako aj právne obdobná veciam, na ktoré poukazoval žalovaný a
neodkloniac sa od doterajšej judikatúry (napr. rozsudok 2 Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009) uvádza,
že žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá si aj podľa názoru krajského súdu
vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií. Zo znenia zákona o slobodnom
prístupe k informáciám však nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisov,

prípadne že informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa
požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada.

Rovnako zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému
subjektu ukladala povinnosť zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať informácie,

požadované žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii
nenachádzajú. Rovnako z tohto zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť
oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžupožadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii,
a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.

Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá,
v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii,
by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je
účelom zákona o informáciách.

Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach
verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej
osoby.

Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o poskytnutie informácie v takej forme, v akej tak urobil žalobca, nie
je možné považovať za informáciu, ktorú má povinná osoba povinnosť sprístupňovať podľa zákona o

slobodnom prístupe k informáciám. Spracúvaním veľkého množstva dostupných informácií totiž vzniká
nová informácia. Zákon sa na takéto požiadavky nemôže vzťahovať preto, lebo takýmto postupom
a aplikáciou zákona o slobodnom prístupe k informáciám by boli spôsobené technické a personálne
problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácií; bolo by tiež potrebné predĺženie lehoty
na vybavenie žalobcovej žiadosti. Väčšie množstvo žiadostí, podobných žalobcovej, by mohli ochromiť

chod povinnej osoby.

Vzhľadom na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zákon neustanovil štátnym orgánom povinnosť vytvárať na
účely sprístupňovania informácií nové informácie tým, že im dostupné informácie budú zhromažďovať,

vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať na základe žiadosti o sprístupnenie informácie a zároveň
takéto spracúvanie dostupných informácií by mohlo spôsobiť technické a personálne problémy pri
zabezpečovaní plynulého výkonu právomocí povinných osôb, nemožno ani z hľadiska ústavného
princípu proporcionality považovať sprístupnenie informácií v takej forme, ktorá by si vyžiadala
spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií, za ústavne konformné.

Keďže medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že pre povinnú osobu boli požadované informácie
dostupné v podobe súdnych spisov, nie však v podobe štatistiky vo forme, ako to žiadal žalobca a
zároveňžalobcompožadovanúinformáciuboloprepovinnúosobumožnézískaťlenspracúvanímpreňu
inak dostupných informácií a teda vyhotovení novej, má súd za to, že je s poukazom na vyššie uvedenú

argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú informáciu nemala povinná osoba k dispozícií, keďže ju
nemala k dispozícií v takej forme, ako ju žalobca žiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie
povinnej osobe dostupných informácií by si vyžiadalo vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu
právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností
alebo postupu povinnej osoby.

Nad rámec uvedeného súd poukazuje na to, že ani zo súdneho registra Ntt ani zo správy o stave
použitia informačno-technických prostriedkov nevyplýva informácia v takej forme, ako ju žalobca žiadal
poskytnúť.

Čo sa týka žalobcom namietanej skutočnosti, že pokiaľ nemala povinná osoba informácie k dispozícií
v takej forme, v akej to žalobca žiadal, mala mu ich sprístupniť vo forme jej dostupnej, uvádza súd,
že je to žiadateľ o sprístupnenie informácie, kto vymedzuje okruh informácií, ktoré žiada sprístupniť.
Žalobca jasne v žiadosti uviedol, aké informácie a akou formou sprístupniť žiada, pričom zo žiadosti nie
je možné akýmkoľvek spôsobom vyvodiť možnosť sprístupnenia inej informácie, resp. informácie inou

než žalobcom žiadanou formou. Povinná osoba nie je oprávnená poskytnúť žalobcovi inú informáciu,
ako tento žiadal. Táto je naopak povinná posúdiť, či žalobcom žiadaná informácia jej je dostupná
v takej forme, ako ju žalobca žiadal, alebo (a to je žalobcov prípad) na jej sprístupnenie by bolo
nevyhnutné vytvárať novú informáciu, resp. posúdiť tiež, či žiadateľom žiadaná informácia, ktorú má k
dispozícií nie je predmetom obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 8 až § 11 zákona o slobodnom

prístupe k informáciám. Ak aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám vo svojom ust. § 16 ods. 1
umožňuje sprístupnenie informácie v inej forme, ako žiadal žiadateľ, z logického výkladu a kontextu tohto
ustanovenia však vyplýva, že toto je možné len čo sa týka formy ústnej, písomnej, telefonickej, faxovej,
nie však čo do obsahovej stránky žiadosti. Táto je, ako už súd uviedol, daná kogentne žiadosťou.Súd tak uzavrel, že žalovaný v tomto prípade zistil presne a úplne skutočný stav veci, aplikoval naň
adekvátnu právnu úpravu, pri použití správnej úvahy postupoval v súlade s pravidlami formálnej logiky,

pričom svoje rozhodnutie v oboch stupňoch aj dostatočne a v súlade s ust. § 47 ods. 2 Správneho
poriadku odôvodnil a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľaust.§250kods.1O.s.p.tak,žežalobcovivzhľadomnajehovecný
neúspech náhradu trov konania nepriznal, keďže základnou podmienkou náhrady je čo i len čiastočný

úspech v konaní.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom
súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.