Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/384/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223319
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112223319.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobcu L. F., R., L. XXX/XX, zast.
JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Michalovce, Námestie osloboditeľov 10 proti žalovanej Slovenská
republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 24C/243/2012-219
z 5.2.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu

100.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 10.2.2012 až do zaplatenia v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku a konanie v časti o zaplatenie sumy 663,87 eur spolu s prísl. zastavil,
priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 6 541,48 eur (trovy právneho
zastúpenia), ktorú je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja
Kusa, advokáta, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení rozsudku o. i. uviedol, čoho sa žalobca sa návrhom doručeným mu 12.9.2012 domáhal,
akými skutočnosťami návrh odôvodnil, ako sa k návrhu vyjadril zástupca žalovanej - Generálna

prokuratúra SR.
Súd vykonal rozsiahle dokazovanie (výsluchom žalobcu, svedkov a oboznámením listinných dokladov
tvoriacich obsah spisu) a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci. Z listu
právneho zástupcu žalobcu z 5.8.2011 zistil, že žalobca požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len MV SR) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že z listu MV SR
zo 6.2.2012 súd zistil, že žiadosti žalobcu o náhradu škody nebolo vyhovené z dôvodu, že nedošlo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia ani k nesprávneho úradnému postupu, že z uznesenia Úradu

inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite MV SR sp.zn. ČTS:UIS-86/
KOK-2005 zo 14.12.2005 zistil, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie za pokračujúce trestné činy
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.1 písm.a) Tr. zákona a prijímania úplatku a
inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods.2 Tr. zákona z dôvodu, že ako verejný činiteľ pri výkone služby
na OH KPZ Vyšné Nemecké na pracovisku pasovej kontroly pre peších a osobné motorové vozidlá
na vstupe z Ukrajiny do SR v rozpore s čl. 8 písm. b) a čl. 12 ods. 1 písm. b) a písm. c) Nariadenia
ministra vnútra SR č. 50/2002 o činnosti oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru odborov hraničnej

acudzineckejpolície,úraduhraničnejacudzineckejpolíciePrezídiaPolicajnéhozboru(činyvymenoval),
čím porušil svoje povinnosti v zmysle § 48 ods.3 písm. a), písm. g) zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, § 8 ods.1 zák. č. 171/93 Z.z. o Policajnom zboru, s poukazom
na čl. 1 a čl. 5 Etického kódexu príslušníka Policajného zboru. Z uznesenia Vojenskej obvodnejprokuratúry v Prešove č.k. OPv 259/05 z 23.2.2006 zistil, že bola zamietnutá sťažnosť obvineného
žalobcu proti vyššie cit. uzneseniu z dôvodu, že sťažnosť nie je dôvodná a uviedol, čo vyplynulo z jeho
odôvodnenia. Z obžaloby Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov č.k. OPv 280/08 z 3.6.2010 zistil, že

na žalobcu bola podaná obžaloba, že: 1./ 14.10.2005 nevykonal prehliadku nestotožneného občana
Ukrajiny vstupujúceho na územie Slovenskej republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu
prevzal bankovku nezistenej meny a nominálnej hodnoty za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie
a vstup do Slovenskej republiky a túto si ponechal pre osobnú potrebu, 2./ 14.10.2005 nevykonal
prehliadku S. H. C., občana Ukrajiny, vstupujúceho na územie Slovenskej republiky, od ktorého bez

existencie zákonného dôvodu prevzal bankovku nezistenej meny a nominálnej hodnoty za jeho rýchle
a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a túto si ponechal pre osobnú potrebu, 3./
16.10.2005 nevykonal prehliadku nestotožneného občana Ukrajiny vstupujúceho na územie Slovenskej
republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal alkohol a krabičku cigariet bližšie
nestotožnenej značky za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie vstupu do Slovenskej republiky a túto
si ponechal pre osobnú potrebu, 4./ 19.10.2005 nevykonal prehliadku nestotožneného občana Ukrajiny

vstupujúceho na územie Slovenskej republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal
kartón cigariet zn. Boss za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a
túto si ponechal pre osobnú potrebu, a teda, ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený
prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a priamo pre seba prijal úplatok,
aby sa zdržal konania tak, že porušil povinnosti vyplývajúce z jeho postavenia, čím spáchal pokračovací

trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.1 písm. a) Tr. zákona účinného
do 31.12.2005 a pokračovací trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods.2
Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a uviedol, čo vyplynulo z jeho odôvodnenia. Z rozsudku Okresného
súdu Michalovce č.k. 3T/86/2010-1105 z 28.9.2010 zistil, že žalobca bol spod skutkov obžaloby pre
vyššie uvedené pokračovacie trestné činy oslobodený, nakoľko nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré

bol obžalovaný stíhaný, sa stali a uviedol, čo vyplynulo z jeho odôvodnenia. Z personálneho rozkazu
ministra vnútra SR č. 730 z 22.12.2005 zistil, že žalobca, v hodnosti podpráporčík, v stálej štátnej službe,
vo funkcii staršieho referenta oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké, Odboru hraničnej polície
Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, bol podľa § 192 ods.1
písm. e) zák. č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, s tým,

že jeho služobný pomer končí dňom doručenia tohto rozhodnutia, že mu bolo odňaté identifikačné číslo,
že k prepusteniu zo služobného pomeru došlo z dôvodov, ktoré sú totožné s uznesením o vznesení
obvinenia, resp. s obžalobou. Z odôvodnenia personálneho rozkazu ďalej vyplýva, že skutkový stav bol
zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil najmä výsledky šetrenia Odboru
boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, Úradu inšpekčnej služby PZ MV SR, vedeného pod

ČTS: UIS 86/KOK-2005 na základe nahliadnutia do tohto spisu. V rozkaze je konštatované, že žalobca
svojím konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom spočívajúcim
v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď zneužil svoje služobné postavenie,
prevzal a ponechal si v tomto rozhodnutí uvedené veci a to aj napriek tomu, že na takéto prijatie nemal
žiaden právny dôvod a tieto skutočnosti bezodkladne neoznámil príslušnému orgánu, ako aj tým, že

nevykonával štátnu službu riadne, keď si neplnil úlohy na úseku svojho služobného zaradenia uložené
mu zákonom, nariadením nadriadeného a Etickým kódexom príslušníka PZ, nezdržal sa konania,
ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami a ktoré mohlo narušiť
vážnosť Policajného zboru a ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu, že ponechanie
žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu

na svedomitom plnení služobných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými
príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v tento zbor. Bolo by v príkrom
rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý vzatím
v rozhodnutí uvedených vecí ohrozil aj svoju nestrannosť z hľadiska výkonu svojej budúcej služobnej
činnosti pri ochrane vonkajšej štátnej hranice Slovenskej republiky a Európskej únie. Z rozhodnutia

Ministerstva vnútra SR č. KM-15/PK-2006 zo 6.3.2006 zistil, že rozklad žalobcu, podaný voči vyššie
citovanému personálnemu rozkazu, bol zamietnutý ako nedôvodný a personálny rozkaz bol potvrdený.
Žalobca v rozklade proti personálnemu rozkazu uviedol, že s prepustením zo služobného pomeru
nesúhlasí, pretože doposiaľ nebol právoplatne odsúdený a v tomto prípade platí aj pre príslušníka PZ
prezumpcia neviny. Ďalej uviedol, čo zistil z denníka Zemplínsky denník Korzár č. 15 bol 19.1.2007

uverejnený článok pod titulom „Skorumpovaných policajtov môže usvedčiť Ukrajinci“, s podtitulom „Zo
sedemnástich obvinených policajtov nebol ani po vyše roku nikto obžalovaný“. Uviedol, čo vypovedal
žalobca,svedkyňaC.F.,matkažalobcu,svedokH.F.,bratžalobcu,svedkyňaL.R.,sestramatkyžalobcu
svedok D. E., svedok Y. G. svedok E. S., svedok A.. O. G.Í., svedok V. E.. Z rozsudku Okresného súduMichalovce č.k. 7C/66/2011-129 z 30.1.2013 zistil, že vo veci žalobcu Z. L. proti štátu, zastúpenému
Ministerstvom vnútra SR, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2 104,44 eur titulom náhrady trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní a sumu 60 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a citoval

z odôvodnenia rozsudku. Citoval znenie § 27 ods.1, § 1 písm. a), b), c), § 2 písm. a), b), § 3 ods.1,2, § 5
ods.1, § 6 ods.1, § 15 ods.1,2, § 16 ods.1,4 zák. č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004 (článok VI
zákona).
Konštatoval, že v predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej

nezákonným rozhodnutím - uznesením Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a
organizovanej kriminalite MV SR sp.zn. ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo 14.12.2005, ktorým bolo začaté
trestné stíhanie voči nemu, ktorý bol obvinený za pokračujúce trestné činy zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods.1 písm.a) Tr. zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
podľa § 160 ods.2 Tr. zákona. Vzhľadom „k tomu“, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti
zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004),

vychádzajúc z prechodného § 27 ods.1 cit. zák., po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto
zákona.
Uviedol, že základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
v prípade nezákonného rozhodnutia sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a vznikom škody.
Nezákonnérozhodnutie-stotožnilsasargumentácioužalobcu,ževynesenieoslobodzujúcehorozsudku
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z dikcie § 6 ods.1 cit. zák.. Predpokladom vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia
nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom.
Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie
zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody

odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou. Toto uznesenie
považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené; spáchanie
skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bol spod obžaloby oslobodený. Keďže toto
uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods.1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať
sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska § 6 cit. zák. rovnaký význam ako

jeho zrušenie pre nezákonnosť, že pri posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po
oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na
položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom
zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či

nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na
nevinnú. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že
nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na

tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená
prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.
Konštatoval, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania spornou otázka orgánu, príslušného

konať v mene štátu, že vzhľadom na dikciu § 4 ods.1 zák. č.514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero
orgánov konajúcich v mene štátu, sa preto primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade je
orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo
spravodlivosti SR. Citoval § 4 ods.1 písm.a), b), f) a považoval za potrebné uviesť, že cit. novela zákona
č.514/2003 Z.z. vo vzťahu k § 4 ods.1 rieši procesné zastúpenie štátu. Ide teda o procesnoprávny

predpis, ktorý sa na konanie spravidla aplikuje v aktuálnom znení, počnúc jeho účinnosťou, že
predmetná novela neobsahuje intertemporálne ustanovenia, ktoré slúžia k tomu, aby ozrejmili vzťah
novely na konania začaté (a neskončené) pred jej účinnosťou, čo znamená, že súd je povinný aplikovať
ustanovenia tejto novely aj na konania, ktoré sa začali pred jej účinnosťou. Na tomto závere nič nemeníani to, že účastník konania podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na inom orgáne, resp. že
spočiatku konal s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným podľa zákona konať za
štát. Uviedol, že voči uzneseniu Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej

kriminalite MV SR sp.zn. ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo 14.12.2005, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené
obvinenie, žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove
č.k. OPv 259/05 z 23.2.2006 zamietnutá. Následne prokurátor 3.6.2010 na žalobcu podal obžalobu
pod č.k. OPv 280/08 a rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 3T 86/2010-1105 z 28.9.2010
bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokuratúra z dôvodu, že skutky, pre ktoré bol obžalovaný,

sa nestali. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že podmienky
podľa § 4 ods.1 písm.a), b) cit. zák. neboli naplnené. Škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu
(písm.a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo vnútra
by bolo týmto orgánom len vtedy, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu
vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu (písm.b). V danom prípade síce uznesenie o
vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak prokurátor sťažnosť proti uzneseniu

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že
orgánom konajúcim v mene štátu podľa vyššie citovanej novely nie je Ministerstvo spravodlivosti SR,
ani Ministerstvo vnútra SR, ale Generálna prokuratúra SR(písm.f).
K škode citoval znenie § 17 ods.1,2,3 zák. č.514/2003 Z.z., § 244, § 245 ods.1,2, § 248 zák.
č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, § 33 ods.1 písm. a), ods.2, § 60

ods.1, § 35 ods.1 písm.a) zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a uviedol, že pri
posudzovaní existencie škody vo forme nemajetkovej ujmy v danej veci vychádzal z nasledovných
princípov: Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená, § 17 ods.2 zák.
č.514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či

zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením,
hoci bolo predpokladané) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho
konania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného
rozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Peňažnákompenzáciajevzákoneoznačená

za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú
ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie
porušenia práva.
Konštatoval, že je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo
závažného trestného činu, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby

chránených ustanovením § 11 Obč. zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu
osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že
vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti
pred páchateľmi trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky

pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce
potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého
obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti
a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods.1 Listiny základných
práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho

súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl.
10 Listiny. Definoval pojem ľudská dôstojnosť a uviedol, že v demokratickom a právnom štáte nemôže
nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako štyri roky trestné stíhanie (aj v konaní pred
súdom), kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v
trestnomkonaní(akoosobapodozrivá,obvinenáanásledneobžalovanáztrestnéhočinu),totosaskončí

oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok sa nestal, že osoba skutok nespáchala, prípadne,
že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celú uvedenú dobu
vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s
ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie

nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia, že
pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie. Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v §

17 ods.3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom
na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné
pre určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej
sféry poškodeného nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a
podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú

považované za porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka
samotného, či išlo o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.
Uzavrel, že vyhodnotením vykonaného dokazovania v predmetnej veci dospel k nespornému záveru, že
v dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu
jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, že pri posudzovaní miery,
akou bola v dôsledku trestného stíhania znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti,

vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, spoločenskom a pracovnom
prostredí žalobcu. Táto reakcia bola zrejmá z výpovedí žalobcu, jeho blízkych rodinných príslušníkov
(matka, brat, sestra jeho matky), z výpovedí priateľov resp. známych (svedkovia E., G., S., G., E.), C.
C. B. Y. E. F. B. J. (G., E.). Vo vzťahu k osobe žalobcu, jeho dovtedajšieho života a zmenám v dôsledku
danej kauzy všetci zhodne uviedli, že žalobca bol veselý, spoločenský, obľúbený v kolektíve, považovali

ho za dobrého, poctivého a čestného človeka, ktorého si všetci vážili a rešpektovali ho a to aj v súvislosti
s policajným vzdelaním, ktoré dosiahol a výkonom funkcie policajta. Po prepuknutí predmetnej kauzy
(vznesení obvinenia) sa ho ľudia stránili, známi a priatelia sa s ním prestali stýkať; viacerí svedkovia
uviedli, že mali obavu, aby ich osoba nebola spájaná s osobou žalobcu. Žalobca požíval už len povesť
úplatkára a zlodeja, skorumpovaného policajta, zločinca a to nielen v období trvania trestného stíhania;

tento stav pretrváva doposiaľ, napriek oslobodzujúcemu rozsudku. K náprave vzťahov medzi žalobcom
a jeho priateľmi a známymi, s ktorými sa pred kauzou intenzívne stýkal, doteraz nedošlo. Svedkovia -
priatelia žalobcu zhodne uviedli, že vzťahy sa narušili v takej miere, že k obnoveniu pôvodnej kvality
vzťahov dôjsť nemohlo, na viac, každý z nich napriek oslobodzujúcemu rozsudku vyslovil pochybnosti
o nevine žalobcu. K zmene došlo aj v správaní samotného žalobcu, ktorý sa stal nervóznym, utiahol

sa do seba, tiež sa stránil ľudí a začal vo väčšej miere požívať alkohol. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať dobu trestného stíhania 4 rokov a 10 mesiacov, kedy sa musel zúčastňovať na úkonoch v
prípravnom konaní, výsluchoch pred vyšetrovateľom, neskôr na hlavnom pojednávaní v konaní pred
súdom, ktoré spolu s hrozbou vysokého trestu nepochybne negatívne pôsobili na jeho psychický stav. Za
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa hrozí trest odňatia slobody v trvaní od 6 mesiacov

do 3 rokov a za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody hrozí trest odňatia slobody od
3 do 8 rokov. Čo sa týka vplyvu na rodinný život, z výpovede matky, brata a tety žalobcu je zrejmé,
že kauza mala zásadný vplyv na ich vzájomné vzťahy, rodičia kauzu veľmi ťažko znášali, k žalobcovi
pociťovali hnev a vo vzťahu k ostatným hanbu, rodinní príslušníci, s ktorými sa predtým intenzívne
stýkali, ich prestali navštevovať a aj oni boli vystavení verejnej mienke, ohováraniu, podpichovaniu a

posmeškom.Rodičiažalobcuuverili,žežalobcajevinnýaotecžalobcudoposiaľpochybujeojehonevine
a nazýva ho kriminálnikom. Viacerí svedkovia tiež zhodne uviedli, že kauza mala vplyv aj na vzťah medzi
žalobcom a jeho priateľkou, ktorá ho po tejto kauze opustila. Čo sa týka profesijnej sféry, z výpovede
svedka G., kolegu žalobcu, vyplynulo, že aj medzi kolegami policajtmi prevládal názor, že obvinenie je
dôvodné,kauzaboladlhodobotémouporádvpráci,ľudiahopokladali zaskorumpovanéhokriminálnika,

ktorý si nahonobil majetok. Ďalší kolega žalobcu, patriaci medzi spoluobvinených uviedol, že samotní
obvinení policajti upustili od všetkých aj vzájomných kontaktov a uzavreli sa do seba. Žalobca rád chodil
do spoločnosti, zahrať si futbal, na plaváreň; tieto aktivity po prepuknutí kauzy prestal vykonávať. Čo
sa týka profesijnej oblasti, mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca po absolvovaní
štúdia na policajnej škole v Holešove nastúpil do výkonu funkcie policajta dňa 1.1.1999. V čase začatia

trestného stíhania pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho referenta oddelenia hraničnej
kontroly PZ Vyšné Nemecké, Odboru hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície
PrezídiaPolicajnéhozboruamalhodnosťpodpráporčíka.Počasvýkonufunkciebolšesťkrátodmenený,
disciplinárne trestaný nebol. Bezprostredne po začatí trestného stíhania bol personálnym rozkazom
ministravnútraSRč.730z22.12.2005prepustenýzoslužobnéhopomerupríslušníkaPolicajnéhozboru;

bolo mu odňaté identifikačné číslo. K prepusteniu zo služobného pomeru došlo z dôvodov, ktoré sú
totožné so skutkami, uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia, resp. v obžalobe. Z odôvodnenia
personálneho rozkazu je zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie o prepustení žalobcu boli práve len
výsledky šetrenia, vyplývajúce z vyšetrovania, v rámci ktorého bolo vznesené voči žalobcovi obvineniezo spáchania uvedených skutkov. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca učinil všetky dostupné kroky na
zvrátenie účinkov personálneho rozkazu; využil opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra podľa
§ 244 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru - rozklad, ktorý však bol

rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. KM-15/PK-2006 z 6.3.2006 zamietnutý ako nedôvodný. Vydanie
oslobodzujúceho rozsudku nepochybne pre žalobcu predstavovalo dôvod pre obnovu konania v zmysle
§ 245 ods.1 cit. zákona; žalobca túto skutočnosť objektívne, bez svojej viny v konaní o prepustení zo
služobného pomeru nemohol uplatniť a ktorá mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie (personálny
rozkaz ministra). V čase, kedy oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť, však uplynula trojročná

objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu v zmysle ust. § 245 ods.2 cit. zákona a teda, žalobca sa
touto cestou nemohol domôcť reparácie rozhodnutia. Žalobca sa neúspešne domáhal aj preskúmania
právoplatného rozhodnutia ministerstva vnútra na súde podľa § 248 cit. zákona. Z výpovedí žalobcu ako
aj svedkov ďalej nesporne vyplynulo, že žalobca sa po strate zamestnania nevedel po pracovnej stránke
uplatniť;inýmvzdelaním,akopolicajným,nedisponoval.Prepovesť,ktorúpožívalvdôsledkupredmetnej
kauzy, ho nikto nechcel zamestnať. Z tohto dôvodu za prácou vycestoval do zahraničia, kde pracoval ako

nekvalifikovaná pomocná sila, robotník. Po návrate zo zahraničia daná situácia v podstate pretrváva;
v súčasnosti žalobca pracuje ako taxikár. Funkcia policajta je v prostredí miesta bydliska žalobcu na
spoločenskomrebríčkuvnímanávysoko,akovážnaalukratívnapozícia.Žalobcapoprepustenízfunkcie
policajta stratil nielen pravidelný mesačný príjem vo forme mzdy, ale aj ďalšie sociálne výhody spojené
s výkonom tejto funkcie. Za predpokladu, že by nedošlo k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru a

teda,nebyťnezákonnéhorozhodnutia,zanormálnehochoduvecí,t.j.pririadnompokračovanívovýkone
funkcie policajta, by žalobca od januára 2006 až doposiaľ (9 rokov) mohol získať príjem vo forme mzdy
vo výške cca 1 620 000 Sk (53 774,15 eur). Uvedený výpočet pritom vychádza z výšky mesačného platu
žalobcu, ktorý dosahoval pred prepustením; je však pravdepodobné, že výška jeho platu by pribúdaním
rokovvovýkoneslužbynarastala.Stratasociálnychvýhodžalobcusaprejavujenajmävtzv.odchodnom,

ktoré podľa § 35 ods.1 písm.a) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov nepatrí
policajtovi, ktorého služobný pomer sa skončil prepustením z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby. V danom prípade je z Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 730
z 22.12.2005 zrejmé, že služobný pomer žalobcu sa skončil práve z dôvodu, pri ktorom zákon vylučuje

vznik nároku na odchodné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na výšku odchodného podľa § 33
ods.2 citovaného zákona, ktorá predstavuje nezanedbateľný majetkový prospech; za splnenia zákonom
stanovených podmienok jeho výška môže byť až deväťnásobok priemerného mesačného služobného
platu. Výška priemerného mesačného služobného platu žalobcu v období, predchádzajúcom jeho
prepusteniu zo služobného pomeru, bola cca 15 000,-Sk; výška odchodného teda predstavuje cca 135

000,-Sk (4 481,18 eur).
Zhrnúc uvedené, konštatoval, že v posudzovanej veci sa zníženie spoločenského postavenia žalobcu
prejavilo navonok v pochybnostiach verejnosti a jeho kolegov v práci, vo vzťahu k jeho odbornosti
vykonávať funkciu policajta, k jeho čestnosti a neúplatnosti, v ich viere v jeho údajné protispoločenské
správanie, vo vzniku uštipačných narážok zo strany verejnosti, známych, aj kolegov, ktorým musel čeliť

a všeobecne, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom i spoločenskom živote tým,
že po dobu takmer piatich rokov bol vystavený z dôvodu vedenia trestného konania stresu, úzkosti
a frustrácii, keďže prišiel o svoje zamestnanie, čo sa nepochybne prejavilo na jeho finančnej situácii,
nakoľko sa nevedel zamestnať na pozícii zodpovedajúcej jeho vzdelaniu a skúsenostiam, v dôsledku
čoho sa uzavrel a odmietal komunikovať s okolím, predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej

oblasti života žalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho profesijnej
činnosti, nakoľko bol v rozpore so skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného
charakteru,ktorájevšeobecnepovažovanázaprotispoločenskúanemorálnuaakotakájespoločnosťou
odsudzovaná.Problematikapáchaniatrestnejčinnostispočívajúcejvprijímaníúplatkovainejnenáležitej
výhody (korupcie) a zneužívania právomoci verejného činiteľa v orgánoch verejnej moci, je z dôvodu

spoločenskej závažnosti podrobená mimoriadne negatívnemu a citlivému spoločenskému vnímaniu. V
danom prípade je tento následok o to intenzívnejší, že žalobca žije v malom meste, v osobitom regióne, v
ktoromsaľudianavzájomdobrepoznajú,vprostredí,kdejenízkaanonymita,čoznamená,žeinformácie
o žalobcovi neostali len v obmedzenom okruhu rodiny a priateľov žalobcu; osoba žalobcu sa stala
objektom posudzovania v okruhu širšej verejnosti. Trestná vec žalobcu teda bola podrobená verejnej

mienke a aj keď bolo neskôr zverejnené, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, jeho meno ostalo
poškvrnené a množstvo ľudí z rôznych oblastí života, či už verejného, pracovného alebo rodinného, má
o ňom dodnes pochybnosti. Ďalšou veľmi významnou skutočnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila následky
súvisiace s trestným stíhaním, bola medializácia celého prípadu. Ako to vyplynulo z výpovede žalobcu avšetkých svedkov, ako aj z denníku Korzár z 19.1.2007, prípad bol viac krát medializovaný v novinách,
ako aj v televízii Markíza v hlavných televíznych správach. Konanie žalobcu bolo v médiách opísané v
podstate ako nesporná vec, t.j. že patrí medzi skorumpovaných policajtov, ktorí v službe brali úplatky za

bezproblémové prepúšťanie cestujúcich atď. Svedkovia, vypočutí v tomto konaní uviedli, že práve pod
vplyvom toho, ako bola vec medializovaná (v denníkoch, televízii) a uviedol spôsob medializácie. Celá
verejnosť,známiarodinnípríslušnícižalobcuspájalijehomenoskorupciou,sbranímúplatkovapozerali
na neho ako na policajta, ktorý si nahonobil majetok z nečestných zdrojov. Aj uvedené nepochybne
podporuje fakt, že najnebezpečnejšie sú zásahy do osobnostných práv, ku ktorým dôjde cez médiá.

Situácia, súvisiaca s trestným stíhaním žalobcu za údajnú protispoločenskú činnosť, postihla celú jeho
rodinu najmä po psychickej stránke a žalobcu aj po stránke finančnej, keďže bol nútený opustiť policajný
zbor,vktoromodslúžil6rokov,počasktorýchnebolanilendisciplinárnestíhaný.Vočiachkolegov,rodiny
a verejnosti bol považovaný za slušného človeka a odmietanie jednotlivých zamestnávateľov zamestnať
ho z dôvodu, že je voči nemu vedené trestné stíhanie, nepochybne museli zanechať na jeho psychike
stopy. Bol nútený pracovať za nízku mzdu a to v odvetví, ktoré jeho vzdelaniu nezodpovedalo. Dôležitou

skutočnosťouboloajto,ževdôsledkupredčasnéhoodchoduodpolícieutrpelstratunazárobkuakoajna
ďalších sociálnych výhodách príslušníkov polície - na odchodnom, aj na výsluhovom dôchodku. Žalobca
stratil zamestnanie, na ktoré sa pripravoval štúdiom, pričom vyštudoval len v tejto oblasti (odbornosti).
Stratil ho v mladom veku 28 rokov, po 6 rokoch výkonu funkcie, teda v čase, ku ktorému sa obvykle viaže
čas odpútavania detí od rodičov, ich osamostatňovanie, s čím je spojené aj uspokojenie bytovej otázky.

Ako to vyplynulo z dokazovania, počas výkonu funkcie policajta žalobca býval u rodičov a z pravidelného
príjmu si mohol šetriť na vlastný byt. Túto možnosť stratil a doposiaľ býva u rodičov.
Nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania, netrvala „len“ po dobu
takmer piatich rokov od vznesenia obvinenia do vynesenia oslobodzujúceho rozsudku, ale vo svojej
podstate pretrváva aj naďalej, či už v súkromnom alebo profesijnom živote a nie je možné odstrániť ju

inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady; žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol
ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že
priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcu vo výške 100.000 eur
je primerané. Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať so životnou úrovňou obyvateľstva
ako aj s čiastkami, ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy

(názor vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva). V danom prípade žalobca poukázal na viaceré
prípady právoplatne skončených vecí, kedy z dôvodu nezákonného trestného stíhania bola poškodeným
priznanánemajetkováujma,Priúvahenadprimeranosťouvýškynáhradyzanemajetkovúujmuprihliadal
aj na rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 7C/66/2011-129 zo 30.1.2013, ktorým bola Z. L. priznaná
suma60000eur,žezjehoodôvodneniajezrejmátotožnosťresp.podobnosťskutkovýchokolností,ktoré

boli v oboch prípadoch predmetom posudzovania. Aj v prípade Z..L.Á. došlo 14.12.2005 k vzneseniu
obvinenia pre rovnaké trestné činy a 22.12.2005 k jeho prepusteniu zo služobného pomeru. Trestné
stíhanie bolo zastavené prokuratúrou 2.6.2009 z dôvodu, že skutok sa nestal. Čo sa týka následkov,
u Z..L.F. bolo rovnako poukázané na stratu zamestnania, zdroja príjmu, sťaženú možnosť pracovného
uplatnenia, zhoršenie zdravotného stavu, obmedzenie výkonu poľovného práva a negatívnu povesť v

mieste bydliska. Z uvedeného je zrejmé, že na rozdiel od žalobcu, sa trestná vec Z..L.F. nedostala na
súd a bola prokurátorom zastavená ešte v prípravnom konaní, teda skôr, po 3 a pol rokoch po vznesení
obvinenia. Žalobca bol vystavený tlaku trestného stíhania aj v štádiu po podaní obžaloby a v konaní pred
súdom, teda podstatne dlhšiu dobu, lebo oslobodzujúci rozsudok bol vydaný až 14.10.2010. Rozdiel v
porovnávaných prípadoch je aj v tom, že Z..L.Á.F. bol v čase prepustenia zo služobného pomeru vo

veku blízkom odchodu do dôchodku, čo má nepochybne vplyv na posúdenie rozsahu majetkovej ujmy.
Aj vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ suma priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade Z..L.F.
predstavuje 60 000 eur, mal za to, že priznanie sumy 100.000 eur žalobcovi, je adekvátne.
Príčinnej súvislosť vysvetlil tak, že všetky uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, že vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a

následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.
K námietke žalovanej, že pri posudzovaní odškodnenia v rámci tohto konania by sa nemalo prihliadať
na to, či v rámci trestného konania vznikli prieťahy, ďalej na to, že medializáciou prípadu zasiahli do
osobnostných práv žalobcu tretie subjekty, voči ktorým si žalobca mohol uplatniť právo na ochranu
osobnosti a tiež, že by odškodnenie nemalo nahrádzať škodu spôsobenú nezákonnosťou rozhodnutí

vydaných inými orgánmi, v danom prípade personálnym rozkazom, ktorým bol žalobca prepustený zo
služobného pomeru, uviedol, že v danom prípade ide o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
nie nesprávnym úradným postupom, ktorý podľa ustálenej judikatúry zahŕňa aj prieťahy v konaní, že
s uvedenou otázkou v tomto konaní sa vôbec nezaoberal, ani ju nijak nehodnotil, že pokiaľ rozsudkupoukazoval na dĺžku trestného stíhania, učinil tak nie preto, že by hodnotil, že v trestnom konaní došlo
k prieťahom, ale preto, aby hodnotil vplyv trestného stíhania na život žalobcu aj v kontexte s jeho
dĺžkou. K medializácii prípadu uviedol, že žalobca netvrdil, že médiá, ktoré zverejnili tento prípad, tak

učinili v rozpore s tlačovým zákonom, alebo, že by pri medializácii boli použité nepravdivé, alebo pravdu
skresľujúce skutočnosti, ktoré by zakladali jeho nárok na ochranu voči týmto subjektom. Napokon, aj
z článku Korzár je zrejmé, že verejnosti boli oznámené len informácie týkajúce sa začatia trestného
stíhaniaaojehopokračovaní,čovkontextesprávomnasloboduprejavuašírenieinformácií,zákonsám
osebenezakazuje.Pokiaľsúdpoukazovalnamedializáciuprípadu,opätovnelenvovzťahukhodnoteniu

reakcie ľudí z bezprostredného aj širšieho okolia na osobu žalobcu. Napokon, medializácia prípadu je
dôsledkom začatia trestného stíhania. K medializácii v danej forme a rozsahu - uverejnenie obrazového
záznamu zo zadržania obvinených, údaje o tom, kto a ako dlho pripravoval zásah, ďalej, že polícia
má k dispozícii obrazové a zvukové záznamy, by nedošlo bez informácií, ktoré boli médiám poskytnuté
zo strany polície. K personálneho rozkazu uviedol, že nehodnotil a ani nemôže vyhodnotiť tento akt
ako nezákonný. Personálny rozkaz je právoplatný, nebol zrušený a ani inak nebola vyslovená jeho

nezákonnosť. Opätovne, naň prihliadal v tomto konaní len ako na dôsledok začatia trestného stíhania
a s tým spojené následky v osobnom i pracovnom živote žalobcu.
S námietkou žalovanej, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je v súčasnosti zákonom limitovaná, že
žalobca si uplatnil náhradu nad zákonom stanovený limit, ktorý nemôže prekročiť, sa vyporiadal a s
poukazom na § 17 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, v znení zákona č.412/2012 Z.z., konštatoval, že cit. zákon predstavuje hmotnoprávny,
nie procesnoprávny predpis. Je teda irelevantné, že v čase rozhodovania súdu, bolo dotknuté
ustanovenie účinné, že základným kritériom pre rozlíšenie adekvátnej právnej úpravy, ktorú je potrebné
aplikovať vo veciach zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, konkrétne za
škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami, je okamih vydania nezákonného rozhodnutia. Uvedené

nesporne vyplýva z prechodného ustanovenia § 27 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z., podľa ktorého
sa posudzovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,t.j.od1.7.2004,riaditýmtozákonom.Zákonč.412/2012Z.z.,ktorý
novelizoval zákon č.514/2003 Z.z. a v § 17 ods.4 stanovil maximálnu výšku náhrady za nemajetkovú
ujmu, nadobudol účinnosť 1.1.2013. Do účinnosti citovanej novely, t.j. do 31.12.2012 zákon nestanovil

pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy žiaden limit. Poukázal na V. časť zákona č.514/2003 Z.z.
(Prechodné a záverečné ustanovenia), z ktorej je zrejmé, že vo vzťahu k novele zákona č.412/2012
Z.z. absentujú prechodné ustanovenia, že pravidlá postupu pri použití príslušnej právnej normy sú
preto jednoznačne vymedzené v nižšie uvedenej právnej teórii, ako aj v platných ústavných princípoch.
Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada

"lex retro non agit" (teda "zákaz spätnej účinnosti zákona“), definoval pojmy pravá retroaktivita a nepravá
retroaktivita a zhrnul, že vo vzťahu k novele zákona č.412/2012 Z.z. absentujú prechodné ustanovenia
a teda, neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by určovalo povinnosť použiť § 17 ods.4, zavedené
citovanou novelou, aj na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred
účinnosťou tohto zákona, platí princíp nepravej retroaktivity, kedy vznik právnych vzťahov, existujúcich

pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy a právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa
riadia predchádzajúcou právnou normou. Uvedený záver korešponduje aj so zmyslom všeobecného
prechodného § 27 ods.1 citovaného zákona, podľa ktorého sa celý nárok na náhradu škody, vrátane
všetkých súvisiacich otázok a teda, vrátane výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, posudzuje podľa
zákona, účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia, že v danom prípade bolo nezákonné

rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) vydané 14.12.2005, teda v čase účinnosti zákona
č.514/2003 Z.z., v znení pred jeho novelizáciou zákonom č.412/2012 Z.z.. Aplikácia § 17 ods.4,
zavedená citovanou novelou, preto v danej veci nie je prípustná a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
nad limit stanovený citovanou novelou, je v danom prípade v súlade so zákonom.
Žalobca si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne počnúc od 10.2.2012 až do

zaplatenia. Citujúc znenie § 16 ods.4 zák. č.514/2003 Z.z., § 517 ods.1 veta prvá, odsek 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, uviedol, že omeškanie sa odvíja
od splatnosti dlhu. Pri nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z. je pri určovaní splatnosti
náhrady škody potrebné vychádzať z § 16 ods.4, podľa ktorého lehota omeškania začína plynúť najskôr

dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na
predbežné prerokovanie nároku, žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom z 5.8.2011.
Skutočnosť, že táto žiadosť bola adresovaná Ministerstvu vnútra SR a v tomto konaní vzhľadom
na zmenu právnej úpravy za príslušný orgán konajúci za štát určil Generálnu prokuratúru SR, naúčinky podanej žiadosti nemá vplyv. Šesťmesačná zákonom stanovená lehota na prerokovanie žiadosti
uplynula 9.2.2012. Uvedené vyplýva z odpovede Ministerstva vnútra SR zo 6.2.2012. K uspokojeniu
nároku žalobcu nedošlo a žalovaná sa dňom, nasledujúcim po uplynutí šesťmesačnej lehoty, t.j.

10.2.2012 dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu. Pokiaľ sa teda žalobca domáhal priznania
úrokov z omeškania od 10.2.2012, jeho nárok je dôvodný. Výšku úrokov z omeškania určil podľa vyššie
cit. § 3 nar. vlády SR č.87/1995 Z.z.. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 1,5 % ročne; po zvýšení o osem perc.
bodov výška úrokov z omeškania činí 9,5 % ročne.

Konštatoval, že konanie v časti o zaplatenie sumy 663,87 eur zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu podľa
§ 96 ods.1,2,3 O.s.p.
O trovách rozhodol podľa § 142 ods.3 O.s.p., uviedol, že žalobca mal v konaní takmer plný úspech;
vychádzajúc z výšky uplatnenej istiny je zrejmé, že neúspech mal len v pomerne nepatrnej časti návrhu
(t.j. v časti, v ktorej vzal návrh späť - procesné zavinenie podľa § 146 ods.2 veta prvá O.s.p.). Preto mu
patrí právo na plnú náhradu trov, potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva proti žalovanému.

Jeho trovy spočívajú v trovách právneho zastúpenia, keďže bol zastúpený v tomto konaní advokátom,
ako aj v preddavku, ktorý zložil na trovy vo výške 5.033,19 eur. Právny zástupca si uplatnil trovy vo
výške 11 574,67 eur. Trovy právneho zastúpenia vyčíslil podľa § 10 ods.1, § 14 ods.1 , § 16 ods.3 a §
18 ods.3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov. Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby, vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci, ktorou je výška priznanej
pohľadávky, predstavuje 625,73 eur a úkony vymenoval, celkovo odmena činí 5.631,57 eur. Spolu tarifná
odmena s režijným paušálom predstavuje 5.702,78 eur. (Citoval znenie § 15, § 16 ods.4 cit.vyhlášky,
§ 73 ods.1,2, § 74 zákona č.543/2005 Z.z. ( Spravovací poriadok pre súdy ), § 7 ods.1,2,4,5 zák.
č.283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami patrí

právnemu zástupcovi aj nárok na cestovné náklady, vynaložené v súvislosti s cestou z miesta svojho
sídla (Michalovce) do miesta pojednávania, konaného v Košiciach 31.10.2013, 14.4.2014, 29.9.2014 a
5.2.2015 a späť do miesta svojho sídla. Cestovné zahŕňa dva druhy náhrad a to tzv. základnú náhradu
za každý 1km jazdy a náhradu za spotrebované pohonné látky. Sadzba základnej náhrady v zmysle § 1
písm.b/ Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č.632/2008 Z.z. o sumách základnej

náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, ktoré nadobudlo účinnosť
1.1.2009, v čase vykonania cesty činila 0,183 EUR za 1 km cesty. Vzdialenosť z Michaloviec do Košíc
a späť činí 124 km. Výška základnej náhrady teda predstavuje sumu 22,69 eur (t.j. 0,183 eur x 124
km); za účasť na 4 pojednávaniach spolu 90,76 eur. Z predloženého technického preukazu cestného
motorového vozidla zn. Mercedes Benz Daimler Chrysler ev.č.MI 282 BV, ktorého držiteľom je právny

zástupca žalobcu zistil, že priemerná spotreba pohonných látok tohto motorového vozidla (nafta) je 10,2
litrana100km.Právnyzástupcažalobcupreukázalcenupohonnejlátkydokladomokúpe,podľaktorého
je cena za 1 liter nafty k 5.2.2015 1,291 eur; uvedená cena platila aj v čase ciest na predchádzajúce
pojednávania (2013, 2014) podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky. Keďže žalobca si
uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia len vo výške 6 541,48 eur ( t.j. 11 574,67 eur - 5 033,19

eur preddavok na trovy), priznal mu náhradu v uplatnenom rozsahu 6.541,48 eur a žalovanú zaviazal
zaplatiť priznané trovy konania v súlade s § 149 ods.1 O.s.p. k rukám právneho zástupcu žalobcu. Podľa
§ 141a ods.3 O.s.p. (jeho znenie citoval) a uviedol, že žalobca si uplatnil náhradu trov konania tak, že do
vyčísleniazahrnulajpreddavoknatrovykonaniavovýške5033,19eur,ktorýzložilnazákladeuznesenia
č.k.24 C 243/2012-94 z 12.3.2013, do rozhodnutia o náhrade trov uvedenú položku nezahrnul, pretože

podľa § 141a ods.3 O.s.p. môže rozhodnúť o zloženom preddavku až v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Rozsudok napadla žalovaná včas podaným odvolaním, okrem výroku, ktorým súd konanie v časti o
zaplatenie sumy 663,87 eur spolu s prísl. zastavil. Navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu v

napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, alternatívne navrhla
rozsudok zrušiť v napadnutej časti a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok
okrem výroku, ktorým „konanie v časti o zaplatenie sumy 663,87 eur spolu s prísl. zastavil", považuje
v celom rozsahu za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, pričom má za to, že súd vec
nesprávne právne posúdil. Rovnako napadla aj nesprávnosť skutkových zistení, ako i to, že niektoré

skutkové zistenia súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ako aj ďalšie vady uvádzané v tomto
odvolaní. Napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny, pričom vychádzame z nasledovných právnych
tvrdení: I. Nedostatok oprávnenia konať v mene štátu: L. F., zast. JUDr. Jurajom Kusom, advokátom
(ďalej len „žalobca") podal na súd žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal Slovenskú republiku- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný") zaplatiť sumu 100 663,87 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,50 % od 10.2.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca vzal žalobu v časti 663,87 € späť. Svoju

žalobu žalobca dôvodil tým, že vyššie uvedená nemajetková ujma mu vznikla uznesením vyšetrovateľa
odboru inšpekčnej služby Košice z 15.12.2005, ktorým mu bolo vznesené obvinenie z trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa a z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody,
pričom pre skutok uvedený v tomto uznesení bol neskôr súdom oslobodený. Žalovanou sumou je
nemajetkováujma.Keďžezanezákonnérozhodnutieoznačilžalobcarozhodnutievyšetrovateľa,žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku žalobca prerokoval s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. V
súlade s našimi doterajšími prednesmi a písomnými vyjadreniami v súdnom konaní aj naďalej zastáva
právny názor, že žalovaný v označení Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
nie je oprávnený konať v mene štátu v tomto súdnom konaní. Má za to, že v danej veci mal súd
postupovať podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu pri výkone verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003

Z. z.") a podľa § 4 ods.1 písm. m) citovaného zákona konať v mene štátu s Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, alebo s Ministerstvom spravodlivosti SR (§ 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Túto skutočnosť namietala v písomných a ústnych prednesoch, pretože Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky predbežne prerokovalo so žalobcom jeho nárok, resp. žiadosť nepostúpilo inému orgánu,
čím sa podľa § 4 ods.1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. stalo orgánom, ktorý má konať v mene

štátu v tomto súdnom konaní. Naviac súd nezohľadnil ani skutočnosť, že aj keď žalobca označil za titul
uplatňovaného nároku na náhradu škody uznesenie o vznesení obvinenia, v skutočnosti ujmu v celom
rozsahu odôvodňoval následkami personálneho rozkazu ministra vnútra (zmena jeho profesionálneho,
spoločenského a osobného statusu, ako aj ujma spôsobená absenciou očakávaných a predpokladaných
materiálnych výhod spojených s výkonom funkcie príslušníka PZ).

Na svojej námietke nedostatku oprávnenia konať v mene štátu, teda naďalej zotrváva v celom rozsahu.
Naviac dodáva, že je vecou súdu, aby ustálil orgán, ktorý je oprávnený a povinný konať za štát,
pričom pokiaľ súd koná s iným nepríslušným orgánom, konanie (o to viac i rozhodnutie) je nezákonné.
Generálna prokuratúra SR nie je totiž oprávnená vo veci konať za štát, pretože nie sú splnené ani
základné hmotnoprávne predpoklady na postup podľa § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z., škodu

nespôsobila prokuratúra (prokurátor), a teda nie je daná príslušnosť Generálnej prokuratúry SR na
konanie. Titul náhrady škody - uznesenie o vznesení obvinenia - je účinné a vykonateľné už jeho
vydaním, bez ohľadu na to, kedy (a či) ho prokurátor obdrží, preto prokurátor nielenže sa na jeho vydaní
nepodieľa, ale jeho účinkom (škode) nemôže v tomto štádiu (rovnako ako súd) zabrániť a už vôbec
nie škodu spôsobiť. Úvaha o jeho zodpovednosti je preto absurdná. Ani úvaha o tom, že zamietnutie

sťažnostiapodanieobžalobyzakladápríslušnosťprokuratúry,nemáoporuvzákone,vopačnomprípade
by musela byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti súdu vo všetkých prípadoch, keď súd po
preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie (teda uznal a potvrdil
zákonnosť prípravného konania - § 238 ods.1 Tr. por.), ako aj vo všetkých prípadoch, keď súd v súdnom
konaní rozhodol (hoci neprávoplatne) o uznaní viny a uložení trestu, pretože rozhodujúce je súdne

konanie a dôkazy v ňom vykonané. Takéto úvahy nemajú oporu v zákone.
II. Nepreukázanie nemajetkovej ujmy a nedôvodnosť žaloby - Uviedla, že žalobu nemožno akceptovať
ani vecne (bez ohľadu na to, ktorý štátny orgán štát zastupuje), pretože je nedôvodná. Žalobca
konal spoločensky neakceptovateľným spôsobom, čo napokon konštatoval vo svojom rozhodnutí aj
podpredseda vlády SR a minister vnútra SR, trestne stíhanie si svojím konaním zavinil sám a aj keď

súd v jeho konaní nevidel trestnú činnosť, akékoľvek odškodnenie a akákoľvek náhrada škody za takéto
konanie by bola v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 O. z.). Ani uznesenie o vznesení obvinenia nemožno
v danom prípade automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (porovn. napr.
Ústavný súd SR - II. ÚS 163/13). V danom prípade až súdne konanie a rozsiahle dokazovanie na

súde ustálilo skutkový a právny stav veci, pričom súd rozhodol aplikujúc zásadu „in dubio pro reo".
Žalobca si v žalobe uplatnil aj nemajetkovú ujmu v sume 100 000,- eur, ktorú mu súd priznal. Výšku
ujmy súd odôvodnil ako náhradu za prepustenie z policajného zboru a medializáciu tr. stíhania. Z
dokazovania však má za to, že nebol žalobcovi v trestnom konaní spôsobený tak závažný následok,
ktorý by odôvodňoval nárok na nemajetkovú ujmu. Súd priznal nemajetkovú ujmu najmä ako náhradu

za prepustenie žalobcu zo služobného pomeru. Podľa jej názoru však neprislúcha, aby sa súd v konaní
zaoberal otázkami, ktoré nepatria do právomoci civilných súdov (posudzoval zákonnosť personálneho
rozkazu ministra vnútra). Táto otázka nepatrí pod preskúmavaciu činnosť súdov, čo vyplýva tak z
§7 O. s. p. upravujúcej právomoc súdov, ako aj z právnej teórie a rozhodovacej praxe súdov (napr.právoplatný rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co 218/2011-376 zo 7. 2. 2012). Nielen
z citovaného ustanovenia zákona, ale aj z rozhodovacej praxe jasne vyplýva, že neexistuje žiadne
zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní posudzovať personálny

rozkaz ministra vnútra. Pri opačnom výklade by došlo zo strany súdov rozhodujúcim v rámci civilného
procesu k neprípustnému zásahu do výkonu pôsobnosti správnych súdov. Má za to, že s poukazom na
vyššie uvedené, civilný súd nie je oprávnený posudzovať rozhodnutia správnych orgánov a priznávať
za ňu peňažné odškodnenie. Občiansky súdny poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa
presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať

rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie
sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky a tie môžu byť odstrániteľné
a neodstrániteľné. Za neodstrániteľné nedostatky sa považuje nedostatok právomoci súdu. Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 106/2003 danosť súdnej právomoci je
jednouzprvoradýchprocesnýchpodmienok.Súdmusíjejsplnenieskúmaťvždyexoffo,vkaždomštádiu
konania a na každom stupni rozhodovania (§ 103 O.s.p.). Nedostatok právomoci je neodstrániteľnou

podmienkou konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.). S poukazom na vyššie uvedené má za to, že postupom
prvostupňového súdu, ktorý preskúmaval zákonnosť postupu a rozhodnutia správnych orgánov došlo
k vadám v zmysle § 221 ods.1 písm. a) OSP, čo je takou vadou v konaní, ktorá sama o sebe je
dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. K samotnej nemajetkovej ujme opätovne poukázala, že
z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna skutočnosť odôvodňujúca nárok na nemajetkovú ujmu.

Žalobca nepreukázal, či po oslobodzujúcom rozhodnutí podnikol kroky smerujúce k znovuprijatiu do
policajného zboru. Nebolo preukázané, že by trestné konanie malo u žalobcu výrazne negatívny vplyv
na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, prípadne následky v súkromnom živote, či v
spoločenskom uplatnení. Naďalej tiež trvá na svojom právnom názore, že § 17 ods.4 zák. č. 514/2003
Z. z. limituje maximálnu výšku nemajetkovej ujmy aj v tomto prípade, pričom súd je týmto platným

a účinným ustanovením viazaný. Pokiaľ súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vyššiu, ako je výška
náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi, rozhodol v rozpore s § 17 ods.
4 zák. č. 514/2003 Z. z..
III. Príslušenstvo pohľadávky - Súd v napadnutom rozsudku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
100.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne z tejto sumy od 10.02.2012 do

zaplatenia. Nárok na úrok z omeškania súd zdôvodnil v podstate len tým, že žalovaný sa dostal
do omeškania s plnením, pretože na uplatnený nárok reagoval listom, ktorým nárok odmietol. V
tejto súvislosti zdôraznila, že nárok na náhradu škody žalobca prerokoval s iným orgánom štátu
- s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, pretože podľa právnej úpravy v čase predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody za zákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia zodpovedalo

Ministerstvo vnútra SR. Následne žalobca síce požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak vzhľadom na vyššie uvedené sa Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky nepovažuje za orgán oprávnený konať v mene štátu v tomto
súdnom konaní. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému v prípade nemajetkovej ujmy mohla vzniknúť
najskôr právoplatnosťou rozsudku, preto výrok rozsudku, ktorým boli priznané úroky z omeškania od

predbežného prerokovania nároku považujeme za nesprávny. Na podporu svojich tvrdení poukázala na
rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 167/2007-104 z 13. 2. 2008, rozsudok Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 15C 121/2006-303 z 3. 6. 2010 z obsahu ktorých vyplýva, že žalobcami uplatnené sumy
spolu s úrokmi z omeškania boli v celom rozsahu zamietnuté.
IV. Kauzálny nexus - Súd nesprávne interpretoval ustanovenie zákona v časti slovného spojenia

„škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím", ktoré vyjadruje podmienku „príčinnej súvislosti" medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou. Táto spočíva v tom, že súd nesprávne ustálil, že existuje kauzálny
nexus medzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru podľa § 192 ods.1 písm. e)
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
službe a justičnej stráže SR a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Zb."). Otázka príčinnej

súvislosti je otázkou aj skutkovou aj právnou. Súd nesprávne posúdil príčinnú súvislosť de iure
medzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru policajta. Ak sa zamestnávateľ alebo
služobný úrad rozhodne ukončiť pracovný alebo služobný pomer pre zhodné skutkové dôvody, pre
ktoré bolo obvinenie vznesené, musí byť schopný tieto skutkové dôvody preukázať. Platnosť skončenia
pracovného alebo služobného pomeru môže byť predmetom súdneho konania, kde súd nie je viazaný

rozhodnutím o vznesení obvinenia. Ak bolo Ministerstvo vnútra SR presvedčené, že žalobca (policajt)
úplatokprevzal,malomožnosťztaktovymedzenéhoskutkovéhodôvodu(kvalifikovanéhoakoporušenie
služobnej povinnosti) služobný pomer ukončiť bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo vznesené
obvinenie. Hodnotovo bezprostredný súvis medzi vznesením obvinenia a skončením služobnéhopomeruneexistuje.Napriektomusúdnapersonálnyrozkaz„prihliadalakonadôsledokzačatiatrestného
stíhania a s tým spojené následky v osobnom i pracovnom živote žalobcu" (porovn. napr. str. 22
ods. 4 rozsudku). Vyplýva to najmä z toho, že ak by žalobca využil svoje právo a domáhal sa

preskúmania personálneho rozkazu o ukončení služobného pomeru súdom, súd (konajúci v rámci
správneho súdnictva) by si vytvoril vlastný skutkový záver o dôvodnosti skutočností, ktoré sa žalobcovi
kládli za vinu. Zdôraznila, že ak by v dôsledku vydania personálneho rozkazu MV SR žalobcovi vznikla
škoda, za túto škodu by zodpovedala Slovenská republika iba za predpokladu, že personálny rozkaz
bol pre nezákonnosť zrušený. Táto skutočnosť nenastala, nakoľko žalobca nevyužil dostupné opravné

prostriedky, nepodal proti rozhodnutiu Ministerstvu vnútra SR správnu žalobu. Personálny rozkaz o
skončení služobného pomeru je správnym rozhodnutím ktoré, keďže nebolo zrušené, požíva ochranu
prezumpciou jeho zákonnosti. Súdy konajúce o žalobe na náhradu škody sú pri hodnotení skutkového
stavu viazané tým, že služobný pomer žalobcu bol ukončený zákonným spôsobom. V tejto súvislosti
poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1.5.2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004,
v ktorom sa zdôrazňuje, že konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta nemožno zameniť

s trestným konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, ak sú pre účely takého
konania vykonané dôkazy z trestného konania, lebo tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4
zákona č. 73/1998 Z. z. S poukazom na vyššie uvedené má za to, že postupom súdu, došlo k vadám
v zmysle § 221 ods.1 písm. b), h) Os. p., čo je takou vadou v konaní, ktorá je dôvodom na zrušenie
napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody navrhla odvolaciemu súdu, aby vo veci rozhodol rozsudkom,
ktorým zmení napadnutý rozsudok Okresnému súdu Košice I tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a neúspešného žalobcu zaviaže na náhradu trov konania, eventuálne navrhla odvolaciemu súdu, aby
vo veci rozhodol uznesením, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec vráti súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Výrok rozsudku, ktorým súd „konanie v časti o zaplatenie sumy 663,87 eur spolu s prísl. zastavil" týmto
odvolaním nenapadla a zostáva týmto odvolaním nedotknutý.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol: 1. Žalovaná v odvolaní namieta, že Generálna
prokuratúra SR nie je oprávnená konať v mene štátu v tomto konaní. Ďalej namieta skutočnosť, že

predbežné prerokovanie nároku bolo prerokované s Ministerstvom vnútra SR a nie s Generálnou
prokuratúrou SR. S hore uvedenou námietkou sa súd dostatočne a presvedčivo vysporiadal v
napadnutom rozsudku. V priebehu konania s účinnosťou od 1.1.2013 bolo § 4 ods.1 zák. č. 514/2003
Z.z. novelizované zákonom č. 412/2012 Z.z. Citovaná novela rieši procesné zastúpenie štátu. Ide teda
o procesnoprávny predpis, ktorý sa na konanie spravidla aplikuje v aktuálnom znení, počnúc jeho

účinnosťou. Predmetná novela neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré slúžia k tomu, aby ozrejmili
vzťah novely na konania začaté a neskončené pred jej účinnosťou, čo znamená, že súd je povinný
aplikovať ustanovenia tejto novely aj na konania, ktoré sa začali pred jej účinnosťou. Na tomto závere
nič nemení ani to, že účastník konania podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na inom orgáne,
resp., že súd spočiatku konal s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným podľa zákona

konať za štát. Odvolací súd aj v iných obdobných konaniach dospel k záveru, že s účinnosťou od
1.1.2013oprávnenýmorgánomkonaťzaštátjeGenerálnaprokuratúraSR.VprílohepredložilUznesenie
Krajského súdu v Košiciach z 20.3.2014, sp. zn. 3Co/377/2013- 74, viď str. 5, tretí odsek z hora.
2. Žalovaná v odvolaní ďalej namieta, že žalobca konal spoločenský neakceptovateľným spôsobom,
čo napokon konštatoval vo svojom rozhodnutí aj podpredseda vlády SR a minister vnútra SR, trestné

stíhanie si svojím konaním zavinil sám a aj keď súd v jeho konaní nevidel trestnú činnosť, akékoľvek
odškodnenie a akákoľvek náhrada škody za takéto konanie by bola v rozpore s dobrými mravmi (§ 3
O. z.). Ďalej, že v danom prípade až súdne konanie a rozsiahle dokazovanie na súde ustálilo skutkový
a právny stav vecí, pričom súd rozhodol aplikujúc zásadu ,,in dubio pro reo ". Hore uvedená námietka
žalovaného neobstojí a je prejavom arogancie moci. Štát má v občianskoprávnom konaní rovné a nie

nadradené postavenie. Z oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Michalovce z 28.9.2010, sp. zn.
3T/86/2010-1105 je zrejme a preukázané, že žalobca bol oslobodený, „lebo nebolo dokázané, že sa
skutky stali, pre ktoré je obžalovaný stíhaný", ( viď str. 2 uprostred cit. rozsudku ). Čiže skutok, z ktorého
bol žalobca obvinený sa nestal. Čiže žalobca nebol oslobodený z dôvodu „ in dubio pro reo", ako
tvrdí žalovaný. Čiže neobstojí ani ďalšia námietka žalovaného, že trestné stíhanie si svojím konaním

zavinil sám. Rozhodujúci je konečný výsledok trestného konania. Keďže žalobca bol oslobodený
spod obžaloby, tak možno ustáliť, že trestné stíhanie proti nemalo byť vôbec vedené. Predpokladom
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia
nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Týmtorozhodnutím je Uznesenie o začatí trestného stíhania a Uznesenie o vznesení obvinenia. Zodpovednosť
štátu je v tomto prípade objektívna a nemožno sa jej zbaviť. Čiže neobstojí ani ďalšia námietka
žalovaného, že akákoľvek náhrada škody by bola v rozpore s dobrými mravmi.

3. Žalovaná ďalej namieta, že žalobca nepreukázal nemajetkovú ujmu, a že súd výšku ujmy odôvodnil
ako náhradu za prepustenie z policajného zboru a medializáciu trestného stíhania. Ďalej sa žalovaná
opakuje, že súd priznal nemajetkovú ujmu najmä ako náhradu za prepustenie žalobcu zo služobného
pomeru, a že súd sa v konaní zaoberal otázkam, ktoré nepatria do právomoci civilných súdov
(posudzoval zákonnosť personálneho rozkazu ministra vnútra ). Ani hore uvedená námietka žalovanej

neobstojí, lebo súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nikde nezmieňuje a neposudzuje zákonnosť
personálneho rozkazu ministra vnútra. Súd na str. 22, štvrtý odsek zospodu uvádza a jeho znenie citoval.
Tu sa žiada dodať, že skutok, pre ktorý bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, a ktorý je
uvedený v Personálnom rozkaze je zhodný so skutkom, pre ktorý bol aj trestne stíhaný, ktorý je uvedený
v uznesení o vznesení obvinenia. Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo 22.12.2005 o prepustení
zo služobného pomeru žalobcu sa opiera o jediný dôkaz a to o vyšetrovací spis, ktorého sp. zn. je

zhodná s Uznesením o vznesení obvinenia ( UIS-86/KOK-2005 ). Možno ustáliť, že ak by voči žalobcovi
nebolo vedené trestné stíhanie, tak by nikdy nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru. Súd v napadnutom rozsudku správne dôvodí výšku priznanej nemajetkovej ujmy
keď poukazuje na následky trestného stíhania a s tým spojené následky v osobnom, pracovnom a
verejnom živote žalobcu. Kritéria priznania výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú uvedené v § 17 ods.

3 zák. č. 514/2003 Z.z. Následky nemajetkovej ujmy žalobca vierohodne preukázal a to nielen svojou
výpoveďou, ale aj výsluchmi svedkov. Svedkovia zhodne vypovedali, že uverili, že žalobca patrí medzi
skorumpovaných policajtov a prerušili s ním kontakty z obavy, aby tiež neboli vyšetrovaný políciou.
Žalobca sa ocitol v izolácií vo všetkých oblastiach života, či už pracovného, verejného, ale aj rodinného.
Zo spisu je zrejme, že žalobca bol stíhaný 4 roky a 10 mesiacov. Za uvedené obdobie bol žalobca

vystavený neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní a to účasť na
výsluchoch pred vyšetrovateľom a neskôr účasť na hlavnom pojednávaní ako obžalovaný pred súdom.
Za uvedenú dobu bol žalobca vystavený psychickému stresu, úzkosti a obave z možného odsúdenia.
Každé trestné stíhanie a hrozba vysokého trestu zasahuje do súkromného a rodinného života. Ak dôjde k
neoprávnenémuzásahudoprávanasúkromie,takžalobcovinevznikáprocesnápovinnosťpreukazovať,

že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v
spoločnosti. K tomuto právnemu názoru dospel Najvyšší súd SR v uznesení, sp. zn. 3Cdo/137/2008.
Súd správne odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď prihliadal aj na medializáciu
trestného stíhania žalobcu. Informácie médiám boli poskytnuté zo strany polície, napr. údaje o tom, kto
a ako dlho pripravoval zásah, ďalej, že polícia ma k dispozícií obrazové a zvukové záznamy atď. Média

majú právo na informácie a zverejňovali len údaje, ktoré im poskytla polícia.
4. Žalovaná ďalej namieta §17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. limitujúce maximálnu výšku nemajetkovej
ujmy aj v tomto prípade, pričom súd je týmto platným a účinným ustanovením viazaný. Ani hore uvedená
námietka žalovaného neobstojí a poukázal na str. 23 až 24 napadnutého rozsudku, kde sa súd s
touto námietkou dostatočne vysporiadal. Základným kritériom pre rozlíšenie adekvátnej právnej úpravy,

ktorú je potrebné aplikovať vo veciach zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, je okamih vydania nezákonného rozhodnutia. Uvedené nesporne vyplýva z prechodného § 27
ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa posudzovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.7.2004, riadi
týmto zákonom. Zákon č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003 Z.z. a v § 17 ods.4 stanovil

maximálnu výšku náhrady za nemajetkovú ujmu, nadobudol účinnosť 1.1.2013. Do účinnosti citovanej
novely, t.j. do 31.12.2012 zákon nestanovil pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy žiaden limit.
Z V. časti zákona č. 514/2003 Z.z. (Prechodné a záverečné ustanovenia) je zrejme, že vo vzťahu k
novelezákonač.412/2012Z.z.absentujúprechodnéustanovenia.Pravidlápostupupripoužitípríslušnej
právnej normy sú preto jednoznačne vymedzené v nižšie uvedenej právnej teórii, ako aj v platných

ústavných princípoch.
Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje
zásada „lex retro non agit" ( teda zákaz spätnej účinnosti zákona ), keď uviedol, že k definujúcim
znakom právneho štátu patrí aj zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv občanov, právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny

poriadok. V jeho prípade bolo nezákonné rozhodnutie ( Uznesenie o vznesení obvinenia ) vydané
14.12.2005, teda v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v znení pred jeho novelizáciou zákonom č.
412/2012 Z.z. Aplikácia ust. § 17 ods. 4 zavedená citovanou novelou od 1.1.2013, preto k danej vecinie je prípustná a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad limit stanovený cit. novelou, je v danom
prípade v súlade so zákonom.
5. Žalovaný ďalej namieta, že z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna skutočnosť odôvodňujúca

nárok na nemajetkovú ujmu. Ďalej, že žalobca nepreukázal, či po oslobodzujúcom rozhodnutí podnikol
kroky smerujúce k novoprijatiu do policajného zboru (viď str. 4 druhý odsek zospodu odvolania
žalovanej). Hore uvedená námietka pramení z neznalosti obsahu spisu.
V napadnutom rozsudku na str. 15 súd podrobne rozoberá zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe
príslušníkov policajného zboru. Podľa § 245 ods.2 cit. zákona, návrh na obnovu konania sa podáva

do troch mesiacov odo dňa, keď sa policajt alebo nadriadený dozvedel o dôvodoch obnovy konania,
najneskôrvšakdotrochrokovodnadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutia.Zoslobodzujúcehorozsudku
je zrejme a preukázané, že žalobca bol trestne stíhaný od 14.12.2005 do 14.10.2010, t.j. 4 roky a 10
mesiacov. Prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru bol žalobca Personálnym
rozkazom ministra vnútra SR z 22.12.2005. Z uvedeného je zrejme, že poškodený nie z vlastnej viny
zmeškal subjektívnu aj objektívnu lehotu na podanie návrhu na obnovu konania, v ktorom by sa domáhal

zrušenia Personálneho rozkazu zo dňa 22.12.2005, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru. Čiže námietka žalovanej je neprofesionálna keď namieta, že žalobca
nepreukázal, či po oslobodzujúcom rozhodnutí podnikol kroky smerujúce k znovuprijatiu do policajného
zboru.
6. Žalovaná v odvolaní ďalej namieta príslušenstvo pohľadávky, keď súd v napadnutom rozsudku ďalej

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 100 000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5
% ročne z tejto sumy od 10.2.2012 do zaplatenia. Ďalej namietal, že nárok na náhradu škody žalobca
prerokoval s iným orgánom štátu - s Ministerstvom vnútra SR. Ani hore uvedená námietka žalovanej
neobstojí. Súd príslušenstvo pohľadávky, t.j. úroky z omeškania presvedčivo odôvodnil s poukazom na
§ 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z., ďalej, na ustanovenie § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 O. z. a na § 3

NariadeniavládySRč.87/1995Z.z.Vplnomrozsahuodkazujemnacit.ustanoveniaprávnychpredpisov.
7. Žalovaná ďalej namieta kauzálny nexus, že súd nesprávne interpretoval ustanovenie zákona v časti
slovného spojenia ..Škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím", ktoré vyjadruje podmienku „Príčinnej
súvislosti" medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Táto spočíva v tom, že súd nesprávne ustálil, že
existujekauzálnynexusmedzivznesenímobvineniaaskončenímslužobnéhopomerupodľa§192ods.1

písm. e) zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru... Ďalej, že súd nesprávne
posúdilpríčinnúsúvislosťdeiuremedzivznesenímobvineniaaskončenímslužobnéhopomerupolicajta.
Ani hore uvedená námietka neobstojí. Ako vyššie uviedol súd sa v napadnutom rozhodnutí nikde
nerozoberá nezákonnosť rozhodnutia - Personálny rozkaz ministra vnútra SR o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka PZ. Súd poukazuje na jediné nezákonné rozhodnutie a to Uznesenie o

vznesení obvinenia, vrátane Uznesenia o začatí trestného stíhania. Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku
poukazuje na Personálny rozkaz ministra vnútra SR o prepustení, tak to len z toho dôvodu, že skutok
v ňom uvedený je zhodný so skutkom, ktorý je uvedený v Uznesení o vznesení obvinenia. Personálny
rozkazsaopieraojedinýdôkazatoovyšetrovacíspis,ktoréhosp.zn.jezhodnásUznesenímovznesení
obvinenia. Ak by žalobca nebol trestne stíhaný, tak by nebol nikdy prepustený zo služobného pomeru

príslušníka policajného zboru. V ustanovení § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. sú uvedené kritéria, z
ktorých musí súd vychádzať pri stanovení výške nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem iného súd musí
vychádzať aj zo závažnosti vzniknutej ujmy a z následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Trestné stíhanie žalobcu malo za následok aj jeho prepustenie zo
služobného pomeru príslušníka PZ. Personálny rozkaz odkazuje na trestné stíhanie, t.j. vyšetrovací

spis. Aké následky spôsobilo trestné stíhanie žalobcovi, tak to bolo v konaní pred súdom vierohodne
preukázané výsluchom žalobcu, ale aj výsluchom svedkov.
Je nepravdivé aj ďalšie tvrdenie žalovanej na str. 6 odvolania, ktoré citoval. Hore uvedené tvrdenie
žalovanej opäť pramení z neznalosti obsahu spisu. Poukázal na Zápisnicu o pojednávaní zo 14.4.2014
kedy bol vypočutý žalobca a na otázku právneho zástupcu žalovanej, prečo sa nebránil po tom čo bol

zamietnutý rozklad, nepodal na súde žalobu, žalobca odpovedal: „ Ja som všetko nechal na E.. Y. O.
ako obhajkyňu. Myslím, že aj bol nejaký súd v Bratislave po rozklade a súd rozhodol tak, že som bol
platneprepustený".Čižežalobcajednoznačnepotvrdil,žePersonálnyrozkazajrozhodnutieMinisterstva
vnútra SR napadol žalobou v správnom súdnictve. Možno ustáliť, že táto skutočnosť nemá vplyv na
úspešnosť v tomto konaní.

Odvolaniežalovanejjeneprofesionálneaúčelovésjedinýmúmyslomzbaviťsazodpovednostizaškodu,
ktorá bola spôsobená žalobcovi nezákonným trestným stíhaním. Niet žiadnych pochybností o tom, že
Uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné, lebo žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby.Žiadal súd, aby podľa § 219 ods.1 O.s.p.. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a súčasne
si vyúčtoval aj trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby, odvolanie a to vo výške 486,29
€ + 139,44 € = 625,73 € + 20 % DPH (125,14 €) = 750,87 € + 8,04 €, čiže spolu 758,91 €. (Prílohy:

Uznesenie KS Košice, sp. zn. 3Co/377/2013-74 z 20.3.2014)

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219

ods.1,2O.s.p.,lebosúdúplnezistilskutkovýstav,správnejuprávneposúdil,odôvodneniemápodkladv
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú
skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vyrovnal
a odvolanie je neopodstatnené.
Ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1.
Podľa§221ods.1O.s.p.súdrozhodnutiezruší,lenaka)sarozhodlovoveci,ktoránepatrídoprávomoci
súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c)

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu,
nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier.
Žalovaná v odvolaní tvrdí, že súd nemal právomoc vo veci konať, lebo rozhodoval o otázke, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, poukázala pritom na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave

8Co 218/2011 - 376 zo 7.2.2012 a rozsudok NS SR 3Cdo 106/2003. Z obsahu podaného odvolania
však nie je zrejmé ako žalovaná dospela k záveru, že súd posudzoval zákonnosť personálneho rozkazu
ministra vnútra. Súd o personálnom rozkaze nerozhodoval, ten bol použitý ako listinný dôkaz v konaní
a bol jedným z kritérií, na ktoré súd prihliadal pri určení výšky peňažnej náhrady (str. 17 ods. 4 a
6) a preto aj tvrdenie žalovanej v odvolaní, že súd priznal nemajetkovú ujmu najmä ako náhradu za

prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, je nedôvodné. Personálny rozkaz nebol označený ako
nezákonne rozhodnutie ale len ako ďalší dôvod nemajetkovej ujmy žalobcu. Súd na 22 str. rozsudku
výslovne uvádza, že - ho nehodnotil a ani ho nemôže vyhodnotiť ako nezákonný -.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku

ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.
Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom -
podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné.
Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne

a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver
vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho

tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia)
je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a
výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného
právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil,
a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu

k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je
preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe
ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí.
Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod
č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd
(úst.zák.č.23/91Zb.)aČl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejneného

oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie

jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby
mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne
dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani
možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane
rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba
nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích
dôvodov.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej

praxe, je preskúmateľný a ak žalovaná má iný názor ide len o jej subjektívny pocit, lebo v napadnutom
rozsudku výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a svoje úvahy, na
základe ktorých dospel k právnym záverom vyčerpávajúco odôvodnil, presvedčivý rozsudok je preto
zákonný.
Rozsudok nie je arbitrárnym lebo súd k svojmu rozhodnutiu dospel tak, že sa v ňom vysporiadal

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, (napr. sp. zn. I. ÚS
265/05).

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci

podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a

použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto

vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,

ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môžebyť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.) a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na

chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi
porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 132-§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá

tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov ako aj rovnosť medzi
účastníkmi vyplývajúca z § 18 O.s.p. znamená, že súd musel vychádzať z ustálenej súdnej praxe
(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/984/2013) reaguje aj na špecifickú procesnú
otázku v odvolacích dôvodoch nastolenú, ktorú správne a zákonne vyriešil aj súd prvého stupňa. V

podobnej veci (ide o iného žalobcu, avšak žalovaná je Slovenská republika, za ktorú konala Generálna
prokuratúra SR so sídlom v Bratislave), so zreteľom na trestné konanie bol v uvedenom rozsudku
prijatý logický záver, že zmena právnej úpravy účinného od 1.1.2013 v zák. č. 514/2003 Z.z., v
súvislosti s § 21 ods.4 prvá veta O.s.p., podľa ktorej za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu
pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa

osobitného predpisu, pričom pri absencii žiadneho prechodného ustanovenia, ktorý jej ustanovenia by
sa mali aplikovať od okamihu ich účinnosti, teda od 1.1.2013 podľa zák. č. 412/2012 Z.z. znamená
pri nezákonnom rozhodnutí z hľadiska posudzovania zodpovednosti; musí sa pri vznesení obvinenia,
ktoré bolo vydané povereným príslušníkom policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor
zamietol a podal obžalobu na príslušný súd, keďže poškodený podal žiadosť o prerokovanie nároku

na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa predpisov účinného do 31.12.2012, potom
na základe uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu je tiež s účinnosťou od 1.1.2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky procesne legitimovaná, pričom na tom nič nemení okolnosť, že právna
úprava napriek presnému vymedzeniu kompetencie jednotlivých štátnych orgánov konať za štát aj po
1.1.2013 ponechala v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady škody, ktorá vznikla v rámci trestného

konania) možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe
toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, lebo jedine
príslušné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný
(jeden konkrétny štátny orgán), štátny orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť
podľa daných zákonných kritérií (pozri § 4 ods.1 písm.a/ až písm.l/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom

od 1.1.2013). Pre nesprávny úradný postup v trestnom konaní bola zákonne označená za Slovenskú
republiku na strane žalovanej Generálna prokurátora.
Vo vedenom súdnom konaní o náhradu škody v riešenej veci samozrejme škoda bola spôsobená v
trestnom konaní, novela zákona v konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím (prokurátor
zamietol sťažnosť a podal obžalobu v oblasti verejnej moci), oprávnenie konať v mene Slovenskej

republiky jednoznačne bolo stanovené v prospech Generálnej prokuratúry bez ohľadu na skutočnosť, že
nezákonné rozhodnutie mal vydať priamo iný orgán a nie prokurátor. Rozhodujúcim kritériom z hľadiska
časového,ktomákonaťvmeneštátujeten,naktoromorgáne,znichtedanaMinisterstvespravodlivosti,
na Ministerstve vnútra alebo Generálnej prokuratúre bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody (argumentáciou rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo/194/2010 z 30.3.2011 stále

platí). Náhradu škody podal žalobca u žalovanej 5.8.2011 doručené 9.8.2011. Odvolací súd pripomína,
že ak by aj nesprávne označil pri predbežnom prejednaní škody žalobca štátny orgán, ktorý má za štát
konať, alebo by tento štátny orgán už nebol právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok
podmienky konania s poukazom na § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., súd musí zabezpečiť, aby v súlade sosobitnými predpismi právnická osoba bola v konaní zastúpená, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu konať za Slovenskú republiku a súd musí s oprávneným subjektom konať (rozsudok NS SR
6Cdo/149/2011).

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.1.2013 vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru, a
1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.
Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu Generálna prokurátora SR, ak škodu spôsobil štátny orgán
podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.

Z vyššie cit. zákonných ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2013 v prejednávanej veci
oprávnenýmorgánomkonaťpredsúdomzaštátbolaGenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky,keďže
neboli naplnené podmienky podľa ust. § 4 ods.1 písm. b/ vyššie cit. zákona. Správne súd konštatoval,
že ide o procesné zastúpenie, na ktoré sa aplikuje aktuálna právna úprava (zák.č. 514/2003 Z.z.),
s poukazom na to, že tento zákon neobsahuje prechodné ustanovenia, týkajúce sa tejto procesnej

situácie. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca pôvodne podal žiadosť na Ministerstve
vnútra SR, ktoré bolo v čase podania žiadosti orgánom oprávneným konať za štát.
Pokiaľ súd po 1.1.2013 vo veci konal a na pojednávaní 31.10.2013 konštatoval, že ďalej bude konať so
žalovanou SR v mene, ktorej koná Generálna prokuratúra SR, takýmto postupom možno jednoznačne
súhlasiť, lebo je povinný ex offo skúmať organizačnú zložky štátu, ktorá je oprávnená za štát konať a s

ňou pokračovať v konaní. Takýto postup je v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Skutočnosť, že veci
bola predbežne prejednaná s iným orgánom štátu nezakladá jeho pasívnu legitimáciu v spore, o to viac,
keď tento orgán v čase podania žiadosti bol oprávnený ju prerokovať ale v čase rozhodovania súdu bol
už v zmysle § 4 ods.1 písm. f) Generálna prokuratúra SR (viď uznesenie NS SR 7Cdo 500/2014), ktoré
vyriešilo jednoznačne túto otázku.

Žalovaná v odvolaní tvrdí, že žalobca konal spoločensky neakceptovateľným spôsobom a trestne
konaniesizavinilsám.Vtejtosúvislostijenutnépoukázaťnazásadu„indubioproreo"(vpochybnostiach
v prospech obvineného), je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci trestného konania,
pričom táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok rímskeho práva, je neoddeliteľne spätá so
zásadou prezumpcie neviny, ktorá má pre trestný proces zásadný význam. Zásada prezumpcie neviny

je totiž natoľko významná, že je priamo (expressis verbis) zakotvená v medzinárodných dokumentoch
garantujúcich základné ľudské práva a slobody. Samozrejme, aj v právnom poriadku Slovenskej
republiky je táto zásada normatívne vyjadrená, a to priamo v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992
Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Ústava), ale aj v zákone č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok"), pričom v rámci trestného procesu sa táto

chápe ako jedna z jeho „základných zásad". Z uvedeného teda možno konštatovať, že porušenie práva
garantujúceho prezumpciu neviny v konečnom dôsledku znamená porušenie základného ľudského
práva resp. práva garantovaného jednotlivcovi priamo Ústavou (ústavného práva). Toto právo vychádza
zo základného predpokladu, a to, že každý sa považuje za dobrého a čestného, kým nie je preukázané
inak („praesumptio boni viri"). To znamená, že vo vzťahu ku každému jednotlivcovi platí právna fikcia

o jeho nevinne (bezúhonnosti), a to až do momentu, kedy je táto osoba právoplatné odsúdená (keď
nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok). Prezumcpia neviny teda vyjadruje objektívny stav,
podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať
z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala
určitá osoba. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby, teda tvrdenie žalovanej je absolútne nedôvodné

ba dokonca až navádzajúce pocit, že ona aj napriek oslobodzujúcemu rozsudku pokladá žalobcu osobu,
ktorá skutok spáchala.
K priznanej náhrade za nemajetkovú ujmu odvolací súd doplňuje, že súd náležite odôvodnil ako k
priznanej sume dospel a možno sa s uvedenými dôvodmi v celom rozsahu stotožniť.
Správne súd určil aj výšku úroku z omeškania a počiatok, kedy sa žalovaná dostala do omeškania, a to

dňom, kedy rozhodla žalovaná (SR) o nepriznaní náhrady žalobcovi, pretože týmto dňom sa dostala o
omeškania, ako to správne uviedol súd prvého stupňa.
Rovnako v časti odvolania označenej ako kauzálny nexus žalovaná mylne a zavádzajúco tvrdí, že súd
nesprávne neustálil, že existuje kauzálny nexus medzi vznesením obvinenia a skončením služobnéhopomeru lebo z obsahu odôvodnenia uvedené nevyplýva ale naopak uvádza, že uvedené následky
predstavujúce nemajetkovú ujmu sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (str. 21 posledný
ods.), s čím sa odvolací súd stotožňuje a zdôrazňuje, že súd postupoval v súlade so zákonom (§17

ods.4 zák. č. 514/2003 Z. z. platného do 31.12.2012).

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal právo na náhradu jeho trov a to za
vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov jej zástupcu mu nemohla byť

priznaná, lebo vyjadrenie neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti (opakuje sa v ňom iba to,
čo už bolo opakovane uvádzané počas konania na súde prvého stupňa), a preto trovy spojené s týmto
úkonom nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva a žalovaná nemala v odvolacom
konaní úspech, a tak nemá právo na trovy.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.