Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, May 16, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17C/449/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227336
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Straková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115227336.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove samosudkyňou JUDr. Evou Strakovou v občianskoprávnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v
zastúpení doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, v konaní
o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

súd žalobu z a m i e t a ,

žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením, sp. zn. 17C 428/2012-75 Okresný súd Prešov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
14.10.2015 bola vec pôvodne podaná na Okresný súd Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4C
432/2012 podaná dňa 27.9.2012, vylúčená na samostatné konanie. Žalobca sa touto žalobou domáha
náhrady škody 175 Eur a nemajetkovej ujmy 276,60 Eur z dôvodu, že žalovaný: Slovenská republika
a jej menom Ministerstvo spravodlivosti SR je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, postupoval s prieťahmi, nesústredene a k

vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Tento spôsob hodnotí žalobca ako
nesprávny, so zbytočnými prieťahmi, v rozpore so zákonom. Nečinnosť exekučného súdu je ničím
neospravedlniteľná, lebo počas tohto obdobia nevykonával také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa žalobca nachádzal. O všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja sa
dozvedel až z doručenia uznesenia súdu zo dňa 19.3.2010 o zmene exekútora. K
podaniu návrhu na zmenu exekútora pristúpil z dôvodu straty dôvery k exekútorovi, najmä pre jeho
neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane jeho záujmu a keďže

exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel toto obdobie
prekryť svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky, jej zabezpečenia usmerňovaním
exekútora a ďalších účastných orgánov, správou a udržateľnosťou pohľadávky prostredníctvom účelne
vynaložených nákladov spojených pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému
v sume 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému vynaložil 40 Eur, na administráciu listín,
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 Eur, poštovné a telekomunikačné výdaje 15 Eur.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatňuje náhradu majetkovej
škody v peniazoch vo výške 175 Eur. Majetková ujmy predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
mu nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu. Ďalším uplatneným nárokom je náhradanemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymôženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, t.j. že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom

dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, prípade insolvencii
povinného.
Zároveň skorým rozhodnutím exekučného súdu v zákonnej lehote mohol včas, efektívne a účinne
uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti svojej pohľadávky.
Náhrada nemajetkovej ujmy má byť vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie

jeho zákonných nárokov a základných práv so zdôraznením neexistencie akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu. S poukazom na uvedené
možno konštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní
exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik
ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských
plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu.

Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli
priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky pri konštatovaní prieťahov za
určité obdobie, t. j. 663,88 Eur za rok: 12 mesiacov = 55,32 Eur za mesiac, pri nečinnosti viac ako 162
dní je to suma 276 Eur.

V pôvodne podanej žalobe, sp. zn. 4C 434/2012 uviedol, že po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie jej súdny exekútor pridelil značku Ex X XXX/XXXX a poverením exekučného súdu
č. XXXXXXXXXX udelil poverenie exekútorovi k výkonu exekúcie. O zmene exekútora, o ktorú žiadal,
súd nerozhodol v 30 - dňovej lehote, čím porušil zákon.

Žalovaný žiada žalobu zamietnuť. Namietal procesné pochybenia na strane žalobcu, ktorý v žalobe
neuvádza spisovú značku príslušného konania, ktoré je vedené na súde, pričom chýbajú relevantne
údaje, ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a
dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti ďalej namietal, že žalobca nepredložil
ani jeden relevantný dôkaz, ktorým by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania,

vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä
odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd hoci dôkazné
bremenomáznášaťsám.Tvrdeniažalobcu,ženemávedomosťospisovejznačke v
namietanom exekučnom konaní sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho
tvrdenia, pričom neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu zo strany exekučného súdu bol jeden z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej
republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu, príkladmo pod sp. značkou II. US 211/2012, IV US 366/2012, IV US 374/2012.

Žalovaný ďalej poukazoval na to, že nie je splnená ani základná podmienka pre

možnosť vyhovieť podanej žalobe v zmysle Zákona 514/2003 Z.z. a to predbežné prerokovanie nároku
príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti žalobcu. Dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti žalobcu o
predbežné prerokovanie náhrady škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012
bola doručená súdu žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty ale

skôr, pričom z ustanovení § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 Zákona 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený
sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí
6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou
podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. S poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cz 38/76, preto má za to, že ide predčasne

uplatnený nárok. Žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti o predbežné prerokovanie
predmetných nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné
návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o škode, vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či inéskutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom
prerokovaní podaných žiadostí, zmaril tým akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu
škody o čo sám požiadal, nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle § 4 ods. 1 písm. a)

Zákona 514/2003 Z.z.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote platí, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je

zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej

exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti o zmene a doplnení ďalších zákonov. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora. ktorú bol vykonaním exekúcie pôvodne poverenú).

Možno pripustiť, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v
takom prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o
návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol

aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia,
že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby, bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3

ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok
nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník“),
keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku škode/
nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I.
ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, Ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje

automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v

zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora

a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.Žalovaný poukázal na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že
pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.

To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej
škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal
poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a

postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by
boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd

SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného

princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom
stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený
subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho

nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Aj z rozhodovacej
činnostiÚstavnéhosúduSR,zustanovenia§53ods.1zákonač.238/2003Z.z..oorganizáciiÚstavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky
opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle
uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o
takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne

nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku
nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovafinančnézadosťučineniepriznáva(bezskúmania,čibolnárokpredtýmuplatnený
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní apriznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preukázaná existenciu
prieťahov v konaní.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom,
že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu rozhodnutia o zmene
súdneho exekútora (od skončenia namietaných prieťahov v konaní). Vzhľadom na uvedené žalovaný
vzniesol námietku premlčania, ak došlo k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora pred
dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady materiálnej škody vo výške 175 EUR.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,

ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej
žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.
Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuvádza, či

predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Ž. z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaný poukázal na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná
škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,
resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej
udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého

zisku, žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto
období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri

ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška
nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na
tvrdené prieťahy a jej uplatnenie je preto účelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,

ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií

exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii
sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu
uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanienároku na náhradu škody zo dňa 2. 7. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov
v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli
spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky

a. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené
a uplatňovať si 175 € paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu
škody zo strany žalobcu a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne

preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe
všetkých uvedených skutočností je žalovaný toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak
vznik ani výšku škody.

Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88
Eur (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaný na dve
skutočnosti, kde Ústavný súd SR rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné
prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu

prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy, ktorá
musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný
súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť
poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa mu priznala náhrada

nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť
prípadnú nápravu zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe ,frustrácie, úzkosti, neistotu a nedôveru“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 3oCdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, pričom
žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.Žalovaný akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Ž. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii

skutkových okolností, nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a

povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(20i0) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s
podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť

od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaný dáva do pozornosti obsah textu priloženého listu,
pričom poukázal na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky

sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec

neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od
kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne lagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov
vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej „Celkové náklady úverov
poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa

javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer
100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov
tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne
vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne.
Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 %) z úveru v plnej výške.“
Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj

špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dna_16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v

Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a
úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia predaja, ktorá sa
nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom

dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov
na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb.Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonáme exekúcie, kde v prípade
žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práv (povinného v exekučnom

konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže
súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť
opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť
vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje

nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v
prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce.Uvedenévylučujemožnosťpriznaniaprípadnéhonárokužalobcunanáhradunemajetkovej
ujmy voči štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi

priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť' pôsobenia príčiny

na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

Keďže žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal ani vznik škody nemajetkovej ujmy, tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom tejto škody a nemajetkovej ujmy, preto takýto návrh
je potrebné zamietnuť. naopak tento stav si žalobca spôsobil sám a to spôsobom vykonávania svojej

podnikateľskej aktivity, pasivitou pri obhajovaní svojich práv.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 8.10.2012 spojil na spoločné konanie vec 4C 432/2012
spolu s ďalšími označenými veci pod spoločnou spisovou značkou 4C 427/2012. Sudcovia OS Vranov
nad Topľou boli uznesením KS Prešov z 19.10.2012 vylúčení z prejednávania a rozhodovania a vec

bola prikázaná OS Prešov, ktorý rozsudkom z 5.11.2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol. V odvolacom
konaní KS Prešov uznesením z 27.5.2014 bol rozsudok zrušený a vec vrátená na nové rozhodnutie.
Uznesením Okresného súdu Prešov z 1.10.2015 súd vylúčil na samostatné konanie pôvodne vedenú
žalobu 4C 432/2012 teraz pod sp. zn. 17C 449/2015.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami procesných strán, listinnými dôkazmi a to exekučným
spisom Okresného súdu Vranov nad Toľpou, sp. zn. 6Er 299/2007 a zistil tento skutkový stav:Súd konštatuje, že vo veci pôvodne vedenej pod sp. značkou Okresného súdu Vranov nad Topľou 4C
432/2012 vo veci povinnej I. U. žalobca uvádza v návrhu len exekučnú značku súdneho exekútora,
neuviedol ani číslo exekučného konania vedeného na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou.

Zo spisu sp. zn. 6Er 299/2007 Okresný súd Vranov nad Topľou mal súd preukázané, že dňa 21.3.2007
doručil súdny exekútor O.. E.. T. U. žiadosť o udelenie poverenia vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r.
o. proti povinnej I. U., na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. SR 6287/06 zo dňa
1.12.2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd spoločnosť Slovenská rozhodcovská a. s. a ktorý sa stal

právoplatným a vykonateľným dňa 21.12.2006. Súd vydal poverenie dňa 27.3.2007 č. XXXXXXXXXX.

Dňa 15.10.2009 doručil žalobca návrh na zmenu exekútora. Exekučný súd vyzval pôvodného exekútora
30.10.2009, aby vyčíslil trovy exekúcie a predložil exekučný spis do 7 dní. Exekútor dňa 3.2.2010
vyčíslil trovy exekúcie a predložil exekučný spis. Exekučný súd návrhu vyhovel uznesením zo dňa
19.3.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.4.2010 s tým, že priznal trovy exekúcie exekútorovi

D.. T. U.. Pôvodný exekútor vrátil na výzvu súdu poverenie dňa 3.6.2010. Nový poverený exekútor
oznámil súdu 5.10.2011 v zmysle § 30 ods. 3 EP, že sú tu skutočnosti, na základe ktorých by mohol
byť vylúčený z vykonávania exekúcie a rozhodnutie o jeho vylúčení je v kompetencii súdu. Uznesením
súdu z 13.12.2011 súd zastavil exekučné konanie, keď dojednanie rozhodcovskej doložky v zmysle §
53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Voči tomuto

uzneseniusaodvolaloprávnenýPohotovosťs.r.o.OdvolacísúdzrušiluznesenieOSVranovnadTopľou
30.3.2012 a veci vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 4 ods. 1a bod 1. Zákona 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 konal v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

škodavzniklavobčianskomsúdnomkonaní,alebovtrestnomkonaní,aktentozákon neustanovujeinak.

Podľa § 9 ods. 1 Zák. 514/2003 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýzákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 Zák. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 Zákona 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Podľa § 19 ods. 1 Zákona 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
(3)Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 41 ods. 1 Zákona 233/95 Z.z. exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva

právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
(2) Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) cudzieho exekučného titulu,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j)dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.
(3) Ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2 písm. c) vznikol z právneho úkonu, predmetom

ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia týkať iba sumy predstavujúcej
poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok v notárskej zápisnici nemôže
týkať zmluvných pokút.

Podľa§44ods.8a9Zákona233/1995Z.z. vzneníod1.6.2010,oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehu

exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu
až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44 ).

Podľa § 45 ods. 1,2 Zákona 244/2002 Z.z. 1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b) alebo c).

Podľa§57ods.1gExekučnéhoporiadku,exekúciusúdzastaví,akexekúciusúdvyhlásilzaneprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

Žalobca si podanou žalobou uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preto, že v

exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou došlo k prieťahom, keď súd
rozhodol o žiadosti o zmenu exekútora po zákonom stanovenej lehote 30 dní.

V zmysle § 9 ods. 1 Zákona 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodnutím.

Pre úspešné priznanie nároku na náhradu škôd a nemajetkovej ujmy musia byť súčasne splnené

predpoklady zakotvené v Zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nesprávny úradný postup, vznik a existencia
škody, príčinná súvislosť, súvislosť medzi nimi.

Nesprávnym úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak
v dôsledku nej dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnou normou pre konanie orgánu verejnej

moci, alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom

konaníazrozhodovanímbuďvôbecnemusísúvisieť,alebonaopakideotakýpostupvkonaní,smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí.

Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie
kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť

hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorému dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 6Er 299/2007
súd zistil, že exekučný súd rozhodoval o zmene súdneho exekútora. Žalobca odvodzuje svoj nárok na
zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal

dopustiť Okresný súd Vranov nad Topľou v exekučnom konaní, keď nerozhodol o jeho žiadosti o zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Podľa skutkových okolností uvedených v žalobe tak
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v čase od začatia exekučného konania
až do vydania rozhodnutia o žiadosti žalobcu.

Súd má za to, že v uvedenom exekučnom konaní nedošlo k prieťahom, keď súd rozhodol po uplynutí
zákonom stanovej lehoty 30 dní a to rozhodnutím, ktorým súd vyhovel žiadosti o zmenu súdneho
exekútora. Ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky či Európsky súd pre
ľudské práva. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky je kompetentný preskúmať len Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd v
tomto konaní nie je oprávnený posudzovať, či v uplatnených nárokoch boli prieťahy titulom
nesprávneho úradného postupu.

Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV US 606/2012 zo 14.12.2012, v ktorom
sa zaoberá sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci, ako vo vzťahu k namietanému porušeniu postupu
Okresného súdu vo Vranove nad Topľou a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote sp. zn. 15Er 684/2011. Podľa zistení Ústavnéhosúdu bola Okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na predloženie rozhodcovskej zmluvy,
ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola zamietnutá žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd v náväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju
doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý prieťah v súdnom konaní nevyhnutne má za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48
ods. 2 ústavy. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
prieťahy zbytočné v zmysle ustanovenia článku 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poukázal na to, že už
v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľko mesiacov
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase už 15 dňová lehota
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti,

alebo exekučného titulu zo zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V
uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný
titulpodľa§41ods.2písm.c),a),d)exekučnéhoporiadku,tedaideonotárskuzápisnicuarozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie, preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.

V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti
nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie

exekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúdväčšímpočtompodaní,vzhľadom
na to musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za
ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľa t.j. žalobcu odmietnutá ako
neopodstatnená.

Obdobne Ústavný súd SR rozhodol vo veci I ÚS 63/00. Ústavný súd SR poukázal na to,
že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu aj v trvaní niekoľkých
mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.

V predmetnom konaní nemal súd preukázaný nesprávny úradný postup, teda existenciu prieťahov v
konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Zo zhodného dôvodu a s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaniach exekučného súdu

v zmysle článku 48 ods .2 Ústavy Slovenskej republiky. V uvedenej veci exekučný súd konal sústredene,
bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedá
skutočnosti. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k tomu záveru, že v danom prípade, ktorého
predmetom je dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o zmenu exekútora do vydania
rozhodnutia, ktorej bolo vyhovené, nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca v otázke náhrady škody neuniesol dôkazné
bremeno a ani z predloženého znaleckého posudku nepreukázal vynaloženie jednotlivých nákladov.
Pretože nie je daný základe nároku, súd sa výškou nároku bližšie nezaoberal.

Súd má tiež za to, že je nesprávny názor žalobcu, že je v príčinnej súvislosti s nerozhodnutím o zmene

exekútora v zákonnej lehote vznik škody, pretože priebeh exekúcie nemôže byť ovplyvnený zmenou
osoby exekútora, keďže do rozhodnutia súdu vo veci koná pôvodný exekútor. Súd poznamenáva, že
nutnosť spravovať pohľadávku nezapríčinil exekučný súd a preto príslušné náklady nie sú v príčinnej
súvislosti s postupom exekučného súdu, ale s postupom povinnej, ktorá si dlh voči nemu nesplnila.
Na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd neprihliadol, lebo návrh na zmenu exekútora

bol podaný 15.10.2009 teda pred dňom 23.4.2009 t. j. v 3-ročnej premlčacej lehote počítanej od
doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ktorá bola podaná 23.4.2012 ako to vyplynulo z
vyjadrenia žalovaného a žaloba bola na súd doručená 27.9.2012. Žalobca podal žalobu predčasne pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty, čo je tiež samostatný dôvod pre zamietnutie žaloby.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalobca v konaní nebol úspešný

nevznikol mu nárok na náhradu trov konania. Žalovaný úspešný v spore si tieto trovy neuplatnil, z tohto
dôvodu súd vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.