Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 16, 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 6C/426/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216410
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6715216410.1

Rozhodnutie

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, proti odporkyni Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh v celom z a m i e t a.

Odporkyni náhradu trov konania voči navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 21. 09. 2012, ktorý bol doručený súdu dňa

27. 09. 2012 domáhal voči odporkyni náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen. V návrhu
uviedol, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 6115705) navrhol písomným podaním
spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný
poriadok“) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
azákonnýchustanovenízostranydlžníka.Exekúciunavrholvykonaťpresvojupohľadávku,ktorávznikla

neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6115705 dlžníkom: Lenka Stančíková, nar.
21.07.1981. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej
veci číslo: „EX 13877/2009“. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky
efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a
vecne príslušnému súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen (ďalej len „Exekučný súd“) a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to
v zákonom ustanovenej dobe. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, exekučný titul

sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2010 do 31.

05. 2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúciealebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel
sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola
založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií

a zmierov nimi schválených. Na tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že on disponuje
exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle Zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa

05. 10. 2010 (konanie začalo dňa 17. 12. 2009) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby (omeškanie viac ako 292 dní). Doplnil, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie,
ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd mu totiž neoznámil spisovú značku, pod ktorou
došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Nesprávny úradný postup Exekučného

súdu charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol
príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho
strane. Opísaný postup Exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala

Exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ďalej upozornil na to,
že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a prinútil porušovateľa, teda
Exekučný súd k vydaniu rozhodnutia. Dôvodil, že viackrát žiadal Exekučný súd o informáciu o stave
exekučného konania a spísal sťažnosti na prieťahy v konaní. Podotkol, že nečinnosť Exekučného súdu

nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával Exekučný súd vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas exekučného
konania on nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Preto si z dôvodu nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda činí sumu 125,- Eur (na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému 70,-
Eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40,- Eur, na administratívne spracovanie textových
urgencií adresovaných Exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných Exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na Exekučnom súde 15,- Eur). Súčasne si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 538,45 Eur (55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti Exekučného súdu a
to na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, špecifikovanej v žalobe, teda 660,- Eur za rok:
12 mesiacov v roku = 55,- Eur za mesiac). Pred podaním návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z.z., a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody. Odporkyňa na jeho žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal voči nej návrh

na súd. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

Návrh navrhovateľa bol pôvodne zapísaný pod sp.zn. 14C/223/2012.

Uznesením č.k. 14C/211/2012-15 zo dňa 19. 02. 2013 súd spojil na spoločné konanie veci vedené

pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 14C/211/2012, 14C/212/2012, 14C/213/2012, 14C/214/2012,
14C/215/2012, 14C/216/2012, 14C/217/2012, 14C/218/2012, 14C/219/2012, 14C/220/2012,
14C/221/2012, 14C/222/2012, 14C/223/2012, s tým, že konanie sa bude ďalej viesť pod spoločnou
spisovou značkou sp. zn. 14C/211/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 03. 2013.

V konaní vedenom pod sp.zn. 14C/211/2012 sa nepodarilo súdu zadovážiť na pripojenie a oboznámenie
listinný dôkaz v podobe súvisiaceho exekučného spisu s vecou sp.zn. 14C/223/2012, konkrétne
exekučný spis Okresného súdu Zvolen sp.zn. 26Er/4/2010.Z tohto dôvodu preto súd uznesením č.k. 14C/211/2012-234 zo dňa 11.12.2014, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.02.2015 vylúčil návrh pôvodne vedený pod sp.zn. 14C/223/2012 na samostatné
konanie.

Po vylúčení tento návrh bol zapísaný pod sp.zn. 6C/426/2015.

Odporkyňa vo vyjadrení zo dňa 08. 07. 2013, ktoré bolo doručené súdu dňa 12. 07. 2013 k návrhu
(ďalej len „návrh“) uviedla, že návrh považuje za právne neopodstatnený, žiadala ho v celom rozsahu

zamietnuť a priznať náhradu trov konania a to z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných
podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. K návrhu vzniesla procesné
námietky v tom, že síce navrhovateľ uviedol v návrhu časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša sám. Predovšetkým zdôraznila, že neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Exekučného súdu bolo jedným z dôvodov, pre

ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
Exekučného súdu, keď uviedla príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 211/2012,
sp. zn. IV.ÚS 366/2012, sp. zn. IV.ÚS 374/2012. Ďalej poukázala na to, že okrem toho, kto iný
ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody,
má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom

mu mala byť spôsobená škoda. V tomto smere navrhla konajúcemu súdu aplikáciu § 43 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Na toto zákonné ustanovenie poukázala aj z dôvodu, že v tomto
momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ v návrhu neuvádza, aké kroky podnikal na
odstránenie neželaného stavu. V druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody

nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR. Dňa 23. 04. 2012 jej boli doručené prvé žiadosti zo strany navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 04. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa
27. 09. 2012 boli okresnému súdu doručené návrhy na náhradu škody je zrejmé, že navrhovateľ
ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 514/2003 Z.z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných

ustanovení tohto zákona vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia
na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske
súdneho konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76, uverejnené pod publikačným

číslom R 28/1978). Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Odporkyňa ďalej
informovalasúd,ženapriekopakovanýmvýzvamnadoplneniežiadostí,ktoréMinisterstvospravodlivosti
SR adresovalo navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný uviesť dátumy,

kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy (ústavné sťažnosti), ani nedoplnil doklady
preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným,
ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. V celku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať

nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto nárok navrhovateľa nepovažuje
za predbežne prerokovaný. Nesprávny úradný postup navrhovateľ v návrhu špecifikuje ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote (teda zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej
lehote) a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok (zamietnutie žiadosti oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Teda ide o dva namietané nesprávne úradné postupy.
Čo sa týka nesprávneho úradného postupu, ktorým má byť zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na

účely Zákona č. 514/2003 Z.z. Pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako „porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - našiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004 uverejnený pod

publikačným číslom 23/2011). Teda akýkoľvek postup súdu (zahrňujúci napríklad právne posúdenie veci,
záver o tom, že je oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikácia
a interpretácia zvolených právnych noriem na skutkový stav), ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemôže byť oným „nesprávnym úradnom postupom“ na účely Zákona č. 514/2003
Z.z. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradnom postupom je preto vylúčená.
Z navrhovateľom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011,

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 Zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak sú zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby

nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za
nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Pokiaľ

navrhovateľ uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu“, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia
Ústavného súdu SR z 03. 03. 2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10.
2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. 09. 2011 sp. zn. 3Mcdo 11/2010 a
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. 03. 2011 sp. zn.5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť

ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa
názoru Ústavného súdu, pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých

okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania no návrhu
na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je
legitímny. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote považovala za nevyhnutné v prvom rade

poukázať na tú skutočnosť, že so samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15
dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu. Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, žeby to bol
zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v
znení účinnom od 01. 01. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnostipri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Navrhovateľnepreukázal,žebypodalsťažnosťnaprieťahy,

resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, žeby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ďalej vo vyjadrení odporkyňa uviedla, že ako to vyplýva zo
skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v niektorých návrhoch, k nesprávnemu úradnému

postupu súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď s poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plyniepremlčacialehotaododňadourčenia(oznámenia)rozhodnutia.Vprípade,akmalanavrhovateľovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenianavykonanieexekúcieatopo15dňovejlehote,lehotanauplatnenietohtonároku(premlčacia
doba) uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené odporkyňa vzniesla
námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
dňom 23. 04. 2009 (t.j. 3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku). Tiež pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je
okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ doposiaľ nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Na tomto mieste je
potrebné poukázať na tú skutočnosť, že navrhovateľ neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú
podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je

totiž trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp.
nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti,
s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku
navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk. Nepreukázal tiež existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho,

čoho sa domáha, ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Pokiaľ sa ďalej navrhovateľ domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, tu odporkyňa poukázala na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej

ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v
rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevznikla ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež

neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšieho jeho podnikateľské postupy“. Navrhovateľ zjavne
tak opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené z návrhu nevyplýva a
z tohto dôvodu nepovažuje za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, žeby sa mala
poskytnúť navrhovateľovi jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala na § 17 ods. 2 a

ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom
malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z
titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporkyňa k vyjadreniu doložila list Európskej komisie
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360 adresovaný stálemupredstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že
v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o

týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho prejednania, ktorý
podľa článku 267 ZPEÚ podal Krajský súd v Prešove (vec C-76/10). Okrem uvedeného o negatívnej
percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov
(napríklad Spotrebiteľské centrum) svedčí napríklad článok v denníku SME zo dňa 16. 07. 2012,
ktorý odporkyňa tiež pripojila k vyjadreniu. Z uvedeného článku napríklad vyplýva, že navrhovateľ

obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil
konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje
aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na
rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu
RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že
Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila

navrhovateľa zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú
potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako
spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízko

príjmových osôb. Vzhľadom na uvedené má za to, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení
osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti s negatívnou
povesťou využívajúcou neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky,

ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť navrhovateľovi
priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporkyňa tiež namietala príčinnú súvislosť
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť,
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov ja každá

príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený. Nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, žeby navrhovateľovi vznikla škoda postupom súdu. Navrhovateľ
tak nepreukázal, žeby činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol
žiadosť o udelenie poverenia a to po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou.

V súdenej veci súd nariadil pojednávanie na deň 16.06.2016. Na toto pojednávanie boli právny zástupca
navrhovateľa i odporkyňa predvolaní včas a riadne (čl. 24 spisu), právnemu zástupcovi navrhovateľa
predvolanie bolo doručené dňa 20.05.2016 doporučene do vlastných rúk prostredníctvom pošty,
odporkyni bolo predvolanie doručené dňa 20.05.2016 doporučene do vlastných rúk prostredníctvom
pošty. Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 10.06.2016, ktoré bolo doručené

súdu dňa 10.06.2016 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní a súčasne požiadal o odročenie tohto
pojednávania z dôvodu, že sa nemohol pripraviť na toto pojednávanie nakoľko mu nebola oznámením
o nariadenom termíne pojednávania oznámená jeho značka identifikujúca konkrétny žalobný návrh.
Na jeho dopyt o oznámenie tejto značky, ktorý zaslal po doručení predvolania na pojednávanie na
súd, mu súdom nebolo odpovedané. Vzhľadom na to, že bez určenia jeho značky nie je možné

určiť, ktorý konkrétny návrh je predmetom súdneho pojednávania, nakoľko navrhovateľ na súde
vedie množstvo obdobných konaní, objektívne nebolo možné sa na toto pojednávanie pripraviť.
Odporkyňa elektronickým podaním zo dňa 13.06.2016, ktoré bolo doručené súdu dňa 13.06.2016
ospravedlnila tiež neúčasť na tomto pojednávaní, čo odôvodnila svojimi kapacitnými a personálnymi
možnosťami vzhľadom na značný počet pojednávaní po celom území SR v obdobných konaniach

s navrhovateľom, tiež s ohľadom na hospodárnosť konania, ako aj s ohľadom na predpokladaný
postup navrhovateľa, ktorý sa podľa doterajších skúseností pojednávania taktiež nezúčastní, pričom
odporkyňa sa pridržiavala svojho už zaslaného vyjadrenia vo veci. Odporkyňa nepožiadala zo žiadneho
dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Súd žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročeniepojednávania vyhodnotil za neopodstatnenú. V súdnom spise sa nenachádza žiadna žiadosť právneho
zástupcu navrhovateľa o oznámenie jeho značky identifikujúcej konkrétny žalobný návrh. Predvolanie
na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené riadne a včas dňa 20.05.2016,

právnemu zástupcovi navrhovateľa tak riadnym spôsobom bola zachovaná najmenej 5-dňová lehota
na prípravu na pojednávanie pred dňom, kedy sa pojednávanie malo konať v zmysle § 115 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) podľa ktorého, predvolanie sa musí účastníkom
doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa
má pojednávanie konať. Vzhľadom na zistenie týchto skutočností, súd žiadosť právneho zástupcu

navrhovateľa o odročenie pojednávania vyhodnotil za neopodstatnenú. Žiadosti nevyhovel. Právny
zástupca navrhovateľa, ani odporkyňa sa tohto pojednávania nezúčastnili, a keďže súd nevyhovel
žiadostiprávnehozástupcunavrhovateľaoodročeniepojednávania,vecnatomtopojednávaníprejednal
a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporkyne procesným postupom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

Navrhovateľ k návrhu na začatie konania nepredložil žiadne dôkazy. Konanie Exekučného súdu, ktorým
mal byť Okresný súd Zvolen a v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu Exekučného

súdu zakladajúceho jeho nárok na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
identifikoval spisovou značkou exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom (neoznačeným), spisovú
značku súvisiaceho exekučného spisu Exekučného súdu (Okresného súdu Zvolen) neuviedol, len žiadal
vykonať dôkaz oboznámením týmto exekučným spisom, pričom ho identifikoval tak, že je založený
pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom

Pribinova 25, 811 09 Bratislava, a povinným (dlžníkom) uvedeným v návrhu pre vymoženie peňažnej
pohľadávky (pohľadávok), ktorá vznikla neplnením záväzku povinného (dlžníka) vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere špecifikovanej v návrhu s tým, že Exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod
ktorou došlo k registrácii exekučného konania na Exekučnom súde. V návrhu neopomenul uviesť
„exekučný titul“, na základe ktorého podal návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora.

Na základe týchto údajov navrhovateľa súd v súdenej veci zadovážil súvisiaci exekučný spis
Exekučného súdu a vykonal dokazovanie týmto exekučným spisom, keď ho identifikoval spisovou
značkou: sp.zn. 26Er/4/2010.

Z exekučného spisu sp.zn. 26Er/4/2010 (EX 13877/09, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý) súd zistil, že
návrh na začatie exekúcie bol podaný voči povinnej: XX.XX.XXXX XX.XX.XXXX, nar. D.. Tento došiel
dňa11.01.2010.VýzvouzoR..2010ExekučnýsúdvyzvalStályrozhodcovskýsúdSpoločnostiSlovenská
rozhodcovská a.s., Bratislava o predloženie súvisiacej zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný
exekučný titul a to rozhodcovský rozsudok, keď žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bola podaná na základe tohto exekučného titulu. Dňa 04.03.2010 bola Exekučnému súdu doručená
žiadosť oprávneného, spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava a to zo dňa 25.02.2010 o informáciu
o stave konania. Stály rozhodcovský súd, Bratislava na žiadosť Exekučného súdu reagoval dňa
06.04.2010, keď predložil žiadanú zmluvu o úvere. Na to Exekučný súd uznesením č.k. 26Er/4/2010-15
zo dňa 23.06.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Oprávnený, spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava predmetné uznesenie napadol odvolaním.
Odvolanie neskôr vzal späť, keď potom odvolací súd, Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k.
43CoE/54/2011-38 zo dňa 24.02.2011 odvolacie konanie ohľadne tohto odvolania zastavil. Uznesenie
Exekučného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18.09.2010.

Súd vykonal dokazovanie vyššie uvedeným exekučným spisom.

Navrhovateľ v súdenej veci uplatnil nárok podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď bolo potrebné aplikovať na daný nárok ustanovenia tohto zákona

účinné v rozhodnom období, teda ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., v znení zákonov č. 215/2007
Z.z., č. 477/2008 Z.z., č. 517/2008 Z.z., č. 508/2010 Z.z..Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom. V súdenej veci je to
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, že ide o taký

úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup,
pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej
moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup
nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i v
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu

(škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Protiprávnosti, resp. nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a)
nezákonným rozhodnutím, b) nesprávnym úradným postupom, c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním

alebo iným pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.), d)
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §
18 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá

sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosťmedziprotiprávnosťouprirozhodovaníaleboúradnompostupeorgánuverejnejmociavznikom

škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Pretože zákonná
úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna
zodpovednosť, od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje

preukázanie vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený
povinnosťou preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu.

Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so

zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup
orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými
právnymipredpismialebovrozporesozásadamivýkonuverejnejmociazákladnýmiprávnymiprincípmi.
Aktuálna právna úprava v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,
alebo o iný nezákonný zásad do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát
(prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej
moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa vyžaduje

existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri

výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom. V súdenej veci je to

na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, že ide o taký
úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup,

pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej
moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup
nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná

ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i v
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu
(škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Protiprávnosti, resp. nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a)

nezákonným rozhodnutím, b) nesprávnym úradným postupom, c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.), d)
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §
18 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosťmedziprotiprávnosťouprirozhodovaníaleboúradnompostupeorgánuverejnejmociavznikom

škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Pretože zákonná
úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna
zodpovednosť, od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje

preukázanie vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený
povinnosťou preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu.

Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so

zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup
orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými
právnymipredpismialebovrozporesozásadamivýkonuverejnejmociazákladnýmiprávnymiprincípmi.
Aktuálna právna úprava v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,
alebo o iný nezákonný zásad do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát
(prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej
moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa vyžaduje

existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ sa v predmetnej veci domáhal nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako bol tento bližšie špecifikovaný v návrhu. Ťažisko

argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe Exekučného súdu spočívalo i v tvrdení,
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) nadobudol účinnosť

dňa01.07.2002.V§35tentozákonustanovuje,žedoručenýrozhodcovskýrozsudok,ktorýužnemožno
preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 08. 2005 za exekučné tituly v § 41 ods.

1 a ods. 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené v zmieri, platobné výmery, výkazy
nedoplatkov a dohody, v ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj na
základe notárskych zápisníc, ktoré obsahovali právny záväzok, a v ktorých bola vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnice

s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, v znení účinnom od 01. 02. 2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. 07. 2002 bolo
možné viesť exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného
rozhodnutia“, keďže zákon č. 244/2002 Z.z. priznával rozhodcovskému rozsudku s účinnosťou od 01.07. 2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku všeobecného súdu. V období od 01. 07. 2002 do
31. 05. 2010 bolo povinnosťou Exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok, v lehote 15 dní od doručenia

tejtožiadosti,pretožeažsúčinnosťouod01.06.2010bolav§44ods.2Exekučnéhoporiadkuzakotvená
výnimka, že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm.
c) za exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovský
komisií a zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií

a zmierov nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného
poriadku uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z., účinná od 01. 06. 2011 podľa dôvodovej správy k
tomuto zákonu vložením slov rozhodcovských súdov do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný
výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských
komisií sa rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z uvedeného teda vyplýva záver, že rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom od 01. 07. 2002. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 mal Exekučný

súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ak bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a mienil vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti. V období od 01. 06.
2010, pokiaľ chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už
nebol viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila v závere,
že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

neplatí, ak Exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn.
II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013, sp. zn. II.ÚS/111/2013
zo dňa 13. 02. 2013).

Z obsahu pripojeného exekučného spisu vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. V posudzovanej exekučnej veci súd preskúmaval materiálne
predpoklady exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, tak ako to vyplýva z tohto exekučného spisu,
čo je v súlade so súdnou praxou.

Ak Exekučný súd tak, ako súd už dôvodí, zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí. Keďže v posudzovanej exekučnej veci došlo k
právoplatnému zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
v príčinnej súvislosti s týmto úradným postupom Exekučného súdu nemohlo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu Exekučného súdu, tak ako to tvrdil navrhovateľ v návrhu.

K tomuto treba doplniť, že 15 dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je v súdnej praxi považovaná za krátku na to, aby mohol Exekučný súd náležite
preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na
súdnu ochranu vzhľadom na zložitosť vecí, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú

náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi
EÚ. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právny akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide tu o procesný úkon Exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonať (§ 36 ods. 3 Exekučného poriadku). V § 44

ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť Exekučného súdu za vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania
exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Súd má zo zákona
povinnosť pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie a musí byť zrejmé, že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený

domáha, nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu, neobchádza ho a nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Preto nie je možné vychádzať len z obsahu predloženého rozhodcovského rozsudku a preto
bol Exekučný súd oprávnený vyžiadať si od účastníkov konania alebo od tretích osôb predloženie
listín, prípadne aj celého spisového materiálu, ktoré sú podľa posúdenia Exekučného súdu relevantnéa nevyhnutné z hľadiska jeho rozhodovacej činnosti. Takto postupoval Exekučný súd vo viacerých
exekučných konaniach. Potom, ak Exekučný súd v exekučnom konaní z vlastnej iniciatívy riešil otázku,
resp. otázky, ktoré boli podmienkami materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, rozhodcovských

rozsudkov, týmto postupom nedochádzalo k preskúmaniu vecnej správnosti predložených exekučných
titulov (rozhodcovských rozsudkov), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul, rozhodcovské
rozsudky, sú v súlade so zákonom. Súčasťou všetkých zmlúv o úvere boli rozhodcovské zmluvy, keď
potom, ak Exekučný súd zistil, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy, bol povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana

(spotrebiteľ) nebol týmto dotknutý, mal teda povinnosť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo
dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.
10. 2012, sp. zn. 6Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012, sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05. 2013,
sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30. 04. 2013 a mnohé iné, tiež uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09. 12. 2010 a sp.

zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03. 03. 2011, uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010
Pohotovosť, s.r.o. proti Ivete Korčokovskej, zo dňa 16. 11. 2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod
odkloniť sa ani v prejednávanej veci. Ani v tomto Exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného
postupu.Vexekučnejveci,vktorejdošlokvydaniupoverenia,alevtenistýdeňikvyhláseniuexekúcieza
neprípustnú, Exekučný súd tiež preskúmaval materiálne predpoklady exekučného titulu, čo je v súlade

so súdnou praxou. I uvedené je v súlade s procesným postupom Exekučného súdu, teda ani v tomto
prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by zakladal nárok navrhovateľa na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy.

Ohľadne prípadných prieťahov sa ako súd zistil v tejto exekučnej veci neviedlo žiadne disciplinárne

konanie, v exekučnom spise sa nenachádza vyrozumenie o tom, že by bola v exekučnej veci riešená
zo strany správy súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, o sťažnosti na prieťahy v konaní v exekučnej veci
nerozhodovalÚstavnýsúdSR,čiEurópskysúdpreľudsképráva,nebolauloženážiadnasankcia,žiadne
opatrenie súvisiace s prípadnými prieťahmi v konaní v danej exekučnej veci. K tomuto dôvodu, o ktorom
navrhovateľ tvrdil, že tiež zakladá dôvod na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu

Exekučného súdu súd dodáva, že úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne
sa odvíjajúcich skutočností a je správne a zákonné, aby bolo vydané spravodlivé rozhodnutie, prípadne
ak bude vydané aj po zákonnej lehote, keď záujem spravodlivosti a zákonnosti prevyšuje nad zákonnou
lehotou. V exekučnej veci k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu bolo potrebné dokladať ďalšie
listiny, zmluvu o úvere, o predloženie ktorej požiadal Exekučný súd Rozhodcovský súd, preto nebolo

objektívne možné v 15 dňovej lehote od podania žiadosti o tejto rozhodnúť. Potom čo Rozhodcovský
súd predložil žiadanú listinu, zmluvu o úvere, Exekučný súd po jej preskúmaní rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že ju zamietol, teda nevyhovel
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predloženého
„exekučného titulu“, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, keďže tento nespĺňal materiálne predpoklady

na vykonanie. Navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby, kedy Exekučný
súd rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol v
neistote, prípadne, že v dôsledku tejto neistoty mu akákoľvek škoda mala vzniknúť alebo vznikla.
Nepreukázal ani v tomto prípade príčinnú súvislosť, ani vznik škody, ani výšku škody. V zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je
pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať materiálne. Súd pri preskúmavaní návrhu
navrhovateľa na náhradu škody tak nedospel k záveru, že by v posudzovanej exekučnej veci došlo k
súdnym prieťahom a tým k nesprávnemu úradnému postupu Exekučného súdu, zakladajúceho nárok
na náhradu škody.

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a) ) existenciu nesprávneho úradného postupu, b)
vznik škody, c) príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, nevzniklo
mu právo na náhradu škody, ani nemajetkovej ujmy. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal predovšetkým
existenciu nesprávneho úradného postupu, nebolo dôvodné sa ďalej zaoberať ďalšími predpokladmi

vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pretože tieto musia byť splnené kumulatívne. Nebol potom dôvod
odôvodňovať v rozsudku škodu a nemajetkovú ujmu, ktorú navrhovateľ nedôvodným nárokom uplatnil.

Z uvedených skutkových a právnych dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.K výhrade, že navrhovateľ uplatnil nárok na súde predčasne, pretože v zmysle § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci sa domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie, k tejto súd
dopĺňa, že je neopodstatnená, odporkyňa potvrdila, že takúto žiadosť navrhovateľ podal, len nebola
úplná, kompletná, a na výzvu navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané

informácie, keď je však nepochybné, že odo dňa podania žiadosti, vo vyjadrení odporkyňa uvádza deň
23. 04. 2012, do 6 mesiacov od jej prijatia nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľa na náhradu
škody, a ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorému žiadosť bola doručená písomne
neoznámilo navrhovateľovi, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, preto navrhovateľ mohol
sa dôvodne domáhať uspokojenia nároku na súde v občianskom súdnom konaní, avšak tento nárok
nepreukázal.

Pokiaľ navrhovateľ v návrhu žiadal najprv o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2
O.s.p.), len pre úplnosť súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p.,
môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka
konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto

návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., tak, že
úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, hoci táto ich navrhla priznať, nakoľko v konaní jej
žiadne trovy konania nevznikli, zo súdneho spisu pre odporkyňu nevyplývajú žiadne trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach ( § 204 ods. 1 prvá
veta O.s.p. ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania

3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali
10. bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.

2 O.s.p.)