Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 6, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216783
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216783.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.
Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 4. septembra 2013 č. k.
12C/76/2013-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho,
aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 125,- eur titulom majetkovej škody a sumy 330,- eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že navrhovateľ
sa domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu s poukazom na ust. § 9 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a podstatou sporu bolo teda zistiť, či nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie poverenia pre súdneho exekútora spôsobilo navrhovateľovi škodu a nemajetkovú ujmu,
ktorých sa v predmetnej veci domáha, pričom dôkazná povinnosť bola na strane navrhovateľa. Štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu
alebo nesprávnemu úradnému postupu, ak došlo ku vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tieto tri
podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu v zmysle vyššie citovaného zákona

je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je
potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda
vznikla a je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať,
či v komplexe do úvahy prichádzajúcich skutočností existuje ako (priama) príčina škody skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý

by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V prípade, ak by navrhovateľovi vznikla škoda, mal
mať dôkazy, ktorými by ju preukázal. Za daného stavu nie je zrejmé, ako dospel k výške ním tvrdenej
škody,ktoránebolanijakopreukázaná,pretoženavrhovateľžiadnymspôsobomzníženiesvojhomajetkunepreukázal. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v podanom návrhu iba všeobecne popísal, ale ani v
jednom prípade ich nijako nedokladoval a určenie výšky škody v podanom návrhu nie je dôkazom o
vzniknutej škode. Bolo povinnosťou navrhovateľa, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp.

uviedol také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd však
nevidel ani dôvod, aby sa výškou škody vôbec zaoberal, nakoľko mal za to, že ku vzniku škody nedošlo.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že z pripojeného exekučného
spisu zistil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a zisťoval iba to, či došlo k nedodržaniu

zákonnej lehoty na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, z akého dôvodu, či sa táto zákonom
stanovená lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že zákonom stanovená
15 dňová lehota na udelenie poverenia pre súdneho exekútora neplatí v exekučných konaniach, v
ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pričom táto výnimka bola do zákona zavedená
s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona

č. 144/2010 Z. z. V čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie, teda lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
ani neexistovala.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku zároveň uviedol, že v predmetnej veci exekučný súd

o žiadosti súdneho exekútora rozhodol po dvoch mesiacoch od jej podania, čo nemožno považovať za
neprimeranú lehotu na rozhodnutie a nestotožnil sa ani s názorom navrhovateľa, že by mu v dôsledku
tohto postupu súdu mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma, pretože táto nezávisí automaticky
len od zistenia nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, na základe ktorých súd
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať len Ústavný súd SR s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to
najmä pokiaľ ide o zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd v konaní o náhrade škody

podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nie je kompetentný preskúmavať iné súdne konanie, pretože to môže urobiť
lenÚstavnýsúdSRnazákladeústavnejsťažnosti,resp.predsedasúdunazákladesťažnostinaprieťahy
v konaní.
Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.
a/, bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v
znení platnom v čase začatia konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1, 2 písm. c/,
d/, a i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Nepriznanie náhrady
trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol, že úspešnému odporcovi náhradu

trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvomust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej odporca v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa

sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Odporca zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo
zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa

mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto
dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí,
ktorá právna veda neposkytuje. Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne
zistenom skutkovom stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,

aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie

navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 04.

09. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,

ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce

vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne

odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a
nemajetkovej ujmy 330,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/104/2009. Majetková škoda
125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom

návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď
je nepochybné, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručenej mu dňa 10. 03. 2009, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 20.
05. 2009, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju

má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru,
že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú
škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn.

14Er/104/2009,vktoromsanenachádzajúžiadnenavrhovateľomtvrdenépísomnéurgencieadresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním
tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií
anákladovspojenýchsurgovanímakontroloustavukonanianaexekučnomsúde.Prepriznanienáhradyškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné

priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Naviac exekučné
konanie sa ešte neskončilo, nie je teda zrejmý jeho výsledok, a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať
náhrady ním tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 330,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12

mesiacovx6mesiacovnavrhovateľomtvrdenejnečinnostiexekučnéhosúdu,pričompodľajehotvrdenia
vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu
považuje sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého
stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval
v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm.
b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na
doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i

právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného

prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti,
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a
neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne
poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 14Er/104/2009 bola doručená exekučnému súdu dňa 10. 03. 2009 a súd vydal

poverenie dňa 20. 05. 2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia, ale
nie viac ako 6 mesiacov, ako to tvrdí navrhovateľ a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri
rozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľananáhradunemajetkovejujmy.Vpredmetnejexekučnej
veci však neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej

poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 20. 05. 2009 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 14Er/104/2009 stále prebieha exekučné konanie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 05. 11. 2008, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 11065/08 a

vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 05. 11. 2007 medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a E. I. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie
rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012). V
exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/104/2009 bude preto potrebné
opätovne posúdiť navrhovateľom predložený exekučný titul ako i to, či tento je alebo nie je v súlade
so zákonom, pričom odvolací súd tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (napr.
rozhodnutia NS SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 - R 46/2012 , 6Cdo 105/2011, 5 ECdo 9/2013,

4 ECdo 283/2013, 7 ECdo 250/2013).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou

vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie

navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
(nevykonanieznaleckéhodokazovaniapodľanávrhunavrhovateľazodňa30.08.2013)niejepostupom,
ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd
vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom totoustanoveniebolorovnakéajvčasezačatiatohtosúdnehokonania,apretojetátonámietkanavrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku taktiež správne citoval ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisovúčinnomvčasezačatiaexekučnéhokonaniaapodaniažiadostisúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní

dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn.
14Er/104/2009 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 6
mesiacov sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa dodáva, že toto omeškanie v danom prípade bolo spôsobené i súdnym exekútorom, pretože ako
vyplýva z vyššie označeného exekučného spisu, návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora
spísaný dňa 12. 02. 2009 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa

doručená až dňa 10. 03. 2009. Exekučný sú vydal poverenie dňa 20. 05. 2009, ktoré bolo súdnemu
exekútorovi doručené dňa 25. 05. 2009, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nemohol byť a ani
nebol nečinný 6 mesiacov, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a zamietnutie návrhu na vykonanie

znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho mal súd znemožniť navrhovateľovi preukázať výšku
materiálnejškody,ktomuodvolacísúduvádza,žesúdprvéhostupňavtomtosmerepostupovalsprávne,
nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné
a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v

súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.
Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1

OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.