Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/205/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220407
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220407.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa zo dňa 14. 05. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 4. apríla 2014 č. k. 13C/433/2012-38 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 19. 09. 2014 proti

uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28. augusta 2014 č. k. 13C/433/2012-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 28. 08. 2014 č. k. 13C/433/2012-50 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáhal náhrady majetkovej škody v sume 772,67 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 5Er/972/2011 tým, že
rozhodnutie súdu o poverení súdneho exekútora (príp. iné rozhodnutie o jeho žiadosti) nebolo vydané
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov a súd vykonal úradný postup
bez splnenia zákonných podmienok, v dôsledku čoho vznikla navrhovateľovi škoda vo vyššie uvedenej
sume, ktorá bola navrhovateľovi priznaná rozhodcovským rozsudkom (ktorý súd neakceptoval) a viac
mu nemôže byť priznaná rozhodnutím všeobecného súdu, a preto nemôže byť ani vymožená. Zároveň
sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 154,53 eur ako satisfakcie za porušenie

nárokov navrhovateľa a jeho základných práv, pretože neexistuje žiaden spôsob nápravy vzniknutého
stavu. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp.
zn. 5Er/972/2011 zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na začatie
exekúcie bola podaná na Okresnom súde Komárno dňa 18. 08. 2011 a tiež to, že túto žiadosť
súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 23. 09. 2011 (ktoré doteraz nenadobudlo právoplatnosť)

zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie nebol dôvodný od začiatku uvedeného exekučného konania (oprávnený voči
uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o udelenie poverenia odvolanie ani nepodal, čím akceptoval
záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale ajspojených so správou a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného
návrhu na súde (resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na
udelenie poverenia rozhodol. Stotožnil sa s argumentáciou odporcu ohľadne toho, že 15-dňová lehota

stanovená v ust. § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy
súd žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo
explicitne vyplýva už aj z toho, že táto lehota je uvedená iba v druhej vete ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí
súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na udelenie poverenia. Z uvedeného súd vyvodil záver,

že v prípade, ak exekučný súd zaujme právny názor, že nie je na mieste udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ale zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na jej vykonanie, zákon mu
neurčuje žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ ide
o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (154,53 eur), ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť,

nie je tento nárok navrhovateľa dôvodný, pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma
vznikla, nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného
návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného oprávneného (navrhovateľa).

Z týchto dôvodov potom nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné

charakterizovať ako nesprávny úradný postup a ani k žiadnej škode, ktorá by bola
navrhovateľovi spôsobená postupom súdu, v dôsledku čoho je návrh navrhovateľa v plnom
rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu) nedôvodný. Naviac rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doteraz
nenadobudlo právoplatnosť, v dôsledku čoho sa potom javí ako predčasné tvrdenie navrhovateľa o tom,

že mu nečinnosťou súdu mohla byť spôsobená škoda, nakoľko nie je možné posúdiť, či jeho návrh na
vykonanie exekúcie bol dôvodný alebo nie.

K námietke, že konaním exekučného súdu (preskúmavaním správnosti exekučného titulu) nad rámec
jeho právomoci boli porušené práva navrhovateľa, súd prvého stupňa uviedol, že takéto porušenie

nezistil. Ani existencia znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17. 01. 2014 vypracovaného
znaleckým ústavom - Ekonomickou univerzitou v Bratislave, znalcom v odbore Ekonomika a riadenie
podnikov a Ekonómia a manažment (v ktorom znalec odpovedal na otázku, aká bola výška majetkovej
škody spôsobenej nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami súdov Slovenskej
republiky) nič nemení na tom, že exekučný súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnene preskúmaval exekučný titul a pokiaľ zistil rozpor so zákonom (k čomu i došlo), zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo bolo v súlade so zákonom
bez ohľadu na obsah znaleckého posudku. Predmetný znalecký posudok je pre toto konanie irelevantný
a k spôsobeniu škody navrhovateľovi nedošlo, nakoľko exekúcia bola začatá nedôvodne, resp. nebola
začatá na základe exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom a navrhovateľ si sám podaním

nedôvodného návrhu na začatie exekúcie spôsobil trovy, v dôsledku čoho mu nemôže náležať žiadna
náhrada škody. Skúmaním exekučného titulu exekučný súd zistil, že pohľadávka navrhovateľa je
postavená na exekučnom titule, ktorý je v rozpore so zákonom, a preto nemôže byť oprávnená.

K odporcom vznesenej námietke premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, súd

prvého stupňa uviedol, že nakoľko oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu
prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 06. 02. 2012 a návrh na náhradu škody si uplatnil na súde dňa 27.09.2012, nedošlo
k márnemu uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa o nemožnosti výkonu predmetného
rozhodcovského rozsudku a tým i absolútnej nemožnosti výkonu jeho práva, pretože stále je tu možnosť
zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení
§ 9 a § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a niektorých zákonov v znení platnom v čase jeho rozhodovania.Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 150 OSP a uviedol, že úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy konania si ani
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého

stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania
bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je podľa názoru navrhovateľa možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje

rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v
znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd

svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale
len súdu exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj
vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento
súd tiež uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru
navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Súd prvého stupňa dňa 28. 08. 2014 vydal uznesenie č. k. 13C/433/2012-50, ktorým navrhovateľovi
uložil povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie
v sume 20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov a zároveň navrhovateľa poučil, že
ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom

stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka

súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa

súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základnýchprávaslobôd.Ďalejnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnaust.§18cazák.č.71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.
z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je
nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. §

4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecneoslobodené.Zároveňnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnato,žeOkresnýsúdKomárnoa
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok

za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014
v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd
prvého stupňa podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady a v prípade, ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.

§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 04. 04. 2014, aniproti uzneseniu zo dňa 28. 08. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj

správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12.

2011, teda v čase začatia exekučného konania, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného

podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom
do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť

ju inak.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 06. 2014 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie

súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:

a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,

odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo
žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu, samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto
s poukazom naust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 772,67 eur

a nemajetkovej ujmy v sume 154,53 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5Er/972/2011.
Majetkováškoda772,67eurpodľatvrdenianavrhovateľapredstavovalanáhraduistinyspríslušenstvom,
ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdom
konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému

súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav
zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 28. 06. 2011 (kedy bol usúdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o exekučný titul podľa ust. § 41 ods.
2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom
v tomto prípade zákon žiadnu lehotu nestanovil. Odhliadnuc od tejto podstatnej skutočnosti odvolací
súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedenom pod sp. zn. 5Er/972/2011
je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 18. 08.
2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 29. 04. 2011 v konaní pod sp. zn. SR 02572/11 a
exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23. 09. 2011 č. k. 5Er/972/2011-11 vylúčil
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania predmetnej exekúcie a zároveň jeho žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý a to v celom rozsahu. Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto uznesenia nemožno

automaticky považovať za nesprávny úradný postup ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere
nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať
a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik
škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal
tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 5Er/972/2011, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú
škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 772,67 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný

postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v
prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné
bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 154,53 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a

príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ

návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5Er/972/2011 bola doručená exekučnému súdu

dňa 18. 08. 2011 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 23. 09. 2011 (teda nie viac ako 230 dní,
resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), a túto okolnosť je potrebné
taktiež vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o takú
dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť

jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy
do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie
prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 23. 09. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 29. 04. 2011, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 02572/11 a vydaniuktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a G. X.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže
predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo

na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu,
ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku
súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho
potom v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľanávrhov alebo predstáv navrhovateľa, resp. neprihliadanie na znalecký posudok nie je postupom,
ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd
vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Navrhovateľ ani jeho právny

zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 04. 04. 2014 nezúčastnili. Mailové
ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 03. 04. 2014 (doručené súdu dňa 04.
04. 2014) na pojednávaní konanom dňa 04. 04. 2014 a dôvody v ňom uvedené (dočasná pracovná
neschopnosť zamestnanca právneho zástupcu navrhovateľa v trvaní od 28. 03. 2014) súd správne
akceptoval, ale nemohol už akceptovať jeho žiadosť o odročenie pojednávania z tohto dôvodu a ani

nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní (resp. vylúčenie substitučného
zastúpenia zo strany navrhovateľa). Súd prvého stupňa žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o
odročenie pojednávania správne posúdil ako nedôvodnú a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 27. 02. 2014. Právny zástupca navrhovateľa sa o
dôvode práceneschopnosti svojho zamestnanca (trvajúcej od 28. 03. 2014), ktorého náplňou práce

bolo i zastupovanie na pojednávaní (o čom nebol súdu predložený žiadny dôkaz) musel nepochybne
dozvedieť skôr ako 03. 04. 2014 (kedy bola žiadosť o odročenie pojednávania spísaná), resp. 04. 04.
2014 (deň pojednávania, kedy bola táto žiadosť súdu doručená). Právny zástupca navrhovateľa teda
dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámil bez zbytočného odkladu, nepredložil ani doklad,
kedy sa o tom dôvode dozvedel a návrh na odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného stavu

zamestnanca právneho zástupcu neobsahoval ani údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 3 OSP, t.
j. vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav zástupcu účastníka konania neumožňuje jeho
účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zástupca
účastníka konania nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu
sa zúčastniť pojednávania. Právnym zástupcom navrhovateľa je advokátska kancelária (spoločnosť s

ručením obmedzeným), ktorá má viacerých zamestnancov s vysokoškolským právnickým vzdelaním
druhého stupňa, čo je súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti a teda navrhovateľa mohli na
pojednávaní zastupovať títo zamestnanci, resp. navrhovateľ ani jeho právny zástupca neoznámili dôvod,
prečo nie je možné zastúpenie iným zamestnancom právneho zástupcu, resp. samotným konateľom
spoločnosti,ktoránavrhovateľavkonanízastupuje.Pokiaľnavrhovateľpodalmnožstvožalôbvobdobnej

veci na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované
pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje
pochybnosti tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd teda zistil, že súd prvého
stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 04. 04. 2014 splnené všetky procesné
povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov

konania, čo v odôvodnení svojho rozsudku i riadne a správne vyhodnotil. V postupe súdu prvého
stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom
ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle
zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní
k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/972/2011,

z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že i keď súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval ust. § 9 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom od 01. 01. 2013 (teda v čase jeho rozhodovania), táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom
na zrušenie jeho rozsudku,
nakoľko dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne posúdil v tom zmysle, že navrhovateľ

nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5Er/972/2011, vznik majetkovej škody a ani
nemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné zdôrazniť, že na vykonanie tohto úkonu, t. j.
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov) v znení neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu exekučného konania
nikdy nestanovil lehotu, na čo správne poukázal i súd prvého stupňa.Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v

konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd

neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej
lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu, od ktorého navrhovateľ odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani

vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom
v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu
navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Naviac navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom
konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (odvolanie podal iba súdny exekútor), z čoho možno vyvodiť záver,
že toto uznesenie akceptoval. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 19. 09. 2014 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 28. 08. 2014 č. k. 13C/433/2012-50, ktorým bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania.

Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojenýchsosúdnymkonanímzostrany

účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych
poplatkov (ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov) ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako
v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd

prvého stupňa v predmetnej veci správne postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,
za podanie odvolania zo dňa 14. 05. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 04. 04. 2014 č.
k. 13C/433/2012-38. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa

v podanom odvolaní proti tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/
vyššie citovaného zákona. Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže
odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 14. 05. 2014), ktoré bolo

doručené súdu prvého stupňa dňa 15. 05. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods.
1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného
ustanovenia § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania.

V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková
pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania
vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť
a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny
poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú

povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7aSadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by

zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom

odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na
to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod

sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou

č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 19. 09. 2014, že napadnuté uznesenie zo dňa 28.

08. 2014 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o

súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie

uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.