Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 15, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/272/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112229178
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7112229178.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Angely Čechovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobcu V.. N. N., T. XXXX/XX, R., podnikajúceho
na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom V.. N. N. - N., s miestom podnikania
R., T. XXXX/XX, IČO: 34 571 256, proti žalovanému F. G. M., H., so sídlom Y. X, H. IČO: 31
364 501, o zaplatenie ušlého zisku a bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
19C/317/2012-61 z 15.3.2013, v znení opravného uznesenia 19C/317/2012-80 z 27.5.2013 Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovanému náhradu trov konania

nepriznal a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal voči žalovanému určenia, že nájom
nebytových priestorov zastávky R. - I. na základe nájomnej zmluvy č. XXX-XXX/XX trval minimálne ku
dňu 31.3.2004, ďalej zaplatenia ušlého zisku za obdobie od 1.8.1998 do 1.5.2000 vo výške 695.513,-
Sk so 17,6 % ročnými úrokmi z omeškania od 1.8.1998, ušlého zisku za obdobie od 1.5.2000 do
1.4.2004 vo výške 2.666.169,- Sk so 17,6 % ročnými úrokmi z omeškania od 1.5.2000, ušlého zisku od

1.4.2004 vo výške 56.727,- Sk so 17,6 % ročnými úrokmi z omeškania od 1.4.2004, ušlého zisku za
obdobie od 1.2.2001 do 1.8.2002 vo výške 4.175.581,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania od 1.2.2001,
bezdôvodného obohatenia vo výške 167.326,- Sk so 17,6 % ročnými úrokmi z omeškania zo sumy
8.217,- Sk od 1.9.1998 do zaplatenia, zo sumy 12.025,- Sk od 5.2.1999 do zaplatenia, zo sumy 12.025,-
Sk od 5.8.1999 do zaplatenia, zo sumy 12.025,- Sk od 5.2.2000 do zaplatenia, zo sumy 12.025,- Sk
od 5.8.2000 do zaplatenia, zo sumy 12.025,- Sk od 5.2.2001 do zaplatenia, zo sumy 12.025,- Sk od
5.8.2001dozaplatenia,zosumy12.025,-Skod5.2.2002dozaplatenia,zosumy12.025,-Skod5.8.2002

do zaplatenia, zo sumy 12.025,- Sk od 5.2.2003 do zaplatenia, zo sumy 4.008,- Sk od 1.1.2003 do
zaplatenia a zo sumy 47.076,- Sk od 7.9.1998 do zaplatenia a trov konania. Vzal do úvahy, že v priebehu
konania žalobca petit opakovane menil a o žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 15.6.2011 tak,
že súd žalobu v časti o určenie, že nájom nebytových priestorov v objekte železničnej zastávky R.
- I. na základe Nájomnej zmluvy č. XXX-XXX/XX uzavretej medzi žalobcom a žalovaným trval do
31.3.2004 zamietol. Konanie v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 161.690,70 € zastavil a žalobu v
prevyšujúcejčastiuplatňovanéhoušléhoziskuavčastiuplatňovanéhobezdôvodnéhoobohateniavylúčil

na samostatné konanie, v ktorom malo byť rozhodnuté o trovách celého konania. Predmetný rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 24.10.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
16.10.2012, č.k. 3Co/371/2011. Predmetom vylúčeného nároku, a teda aj prebiehajúceho konania
tak zostal nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku vo výške 90.383,58 € spolu so 16,5% úrokmi zomeškania od 1.10.2002 do zaplatenia, čo predstavuje uplatňovaní ušlý zisk za obdobie od 1.8.2002
do 31.3.2004 a ďalej nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.554,20 € spolu so
17,6 % úrokmi z omeškania od 1.9.1998 do zaplatenia. Súd prvého stupňa vzal ďalej do úvahy obranu

žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobcovi svojím konaním žiadnu škodu nespôsobil a ani sa na jeho úkor
bezdôvodne neobohatil, hoci nespochybnil, že po tom, čo V.. I. ako jeden z nájomcov podľa nájomnej
zmluvy uvolnil priestory ním užívané, tieto neboli dané k užívaniu žalobcovi, ako druhému nájomcovi,
avšak o tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel už v roku 2001, na čo poukázal aj vo svojom liste z
12.10.2001. Podrobne ďalej citoval zo záveru rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 26C/55/2006-460

zo dňa 15.6.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č.k. 3Co/371/2011-527 zo
16.10.2012, ako aj z prednesov a podaní účastníkov a tiež z fotokópie zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 14.1.2011 a právne vec posúdil podľa § 720 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 zákona č.
116/1990 Zb., § 261 ods. 1, 6, § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ako aj podľa § 100 ods. 1, § 106
ods. 1, 2, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Mal za
preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol nájomný vzťah založený písomnou zmluvou č. XXX/

XXX/XX zo dňa 21.12.2006 (správne z 21.12.1996) s tým, že nájomný vzťah bol ukončený k 31.3.2003,
ako to bolo konštatované v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Košice I 26C/55/2006 z 15.6.2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 3Co/371/2011 zo 16.10.2012. Na uplatnený nárok
žalobcu aplikoval Občiansky zákonník, ktorý upravuje inštitút náhrady škody, bezdôvodného obohatenia
a tiež premlčania vo vzťahu k nájmu a podnájmu nebytových priestorov. Vzhľadom na uplatnenú

námietku premlčania skúmal, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že mu škoda vznikla a kto je škodcom
a vychádzajúc z listu z 1.10.2001 dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca už v tomto období mal
poznatok o tom, že V.. I. ako jeho spolunájomca nebytových priestorov tieto prestal užívať a žalovaný
tým, že mu ich nedal k dispozícii mu spôsobil škodu vo forme ušlého zisku a túto dokázal súčasne aj
vyčísliť. Neuveril tak tvrdeniu žalobcu o tom, že o škodcovi a o vzniku škody sa dozvedel až v priebehu

roka 2006. Pokiaľ teda žalobca už v roku 2001 mal vedomosť o škodcovi a o tom, v akej výške mu
vznikol ušlý zisk a tento vyčísloval najneskôr v roku 2003, dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa
občianskeho práva mu uplynula najneskôr v roku 2005. Keďže žalobca si žalobou uplatnil nárok z titulu
ušlého zisku až 20.3.2006, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, v tejto časti nárok
žalobcuzamietol.Žalobcasipodľajehonázorunemoholuplatňovaťušlýziskajzaobdobiepo31.3.2003,

keďže podľa právoplatného záveru súdu nájomný vzťah k tomuto dátumu bol ukončený. Pri uplatnenom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s ustáleným právnym a skutkovým stavom veci
vyplývajúcim z rozsudku Krajského súdu v Košiciach 4Co/211/2010-83 bol toho názoru, že zmluva o
prevode práv a povinností uzatvorená medzi žalobcom a N. D. zo dňa 13.12.2005 bola uzatvorená v
čase, kedy už subjekt G. - N. D. nebol nositeľom žiadnych práv a povinností z nájomnej zmluvy, pretože

právny vzťah z nej skončil uplynutím doby. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol a o
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Uznesením 19C/317/2012-80 z 27.5.2013 súd prvého stupňa opravil odôvodnenie rozsudku Okresného
súdu Košice I, č.k. 19C/317/2012-61 zo dňa 15.3.2013 a to tak, že správne malo odôvodnenie 5.

strany, odsek 2., 5. riadok tohto rozhodnutia znieť: „nebytové priestory o rozlohe 846,89 m2“, a to
s prihliadnutím na to, že podľa rozsudku zo dňa 15.3.2013 bola v ňom nesprávne uvedená rozloha
nebytových priestorov „76,2 m2“.

Rozsudok v znení opravného uznesenia napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s tým, ako prvostupňový súd posúdil námietku
premlčania vznesenú žalovaným a namietal, že v tomto smere nemožno vychádzať z listu z dňa
1.10.2001. Na tento list totiž žalovaný nereagoval a ani samotný V.. N. I. mu nikdy neoznámil, či a

kedy odovzdal žalovanému ním užívané nebytové priestory, a preto sa iba domnieval, že V.. I. v čase
od 1.2.2001 do 1.10.2001 predmetné priestory žalovanému odovzdal. Za tohto stavu nemohol vedieť,
aký je právny vzťah veci, a teda, či aj po 1.2.2001 V.. I. nebytové priestory podľa nájomnej zmluvy č.
XXX-XXX/XX užíva. Zdôraznil, že samotný žalovaný nepredložil súdu prvého stupňa žiadny dôkaz o
tom, kedy mu V.. N. I. odovzdal nebytový priestor suterénu, ktorý predtým užíval. O ukončení užívania

týchto priestorov sa teda oficiálne dozvedel od žalovaného až dňa 6.3.2006. Je nespochybniteľné, že ak
žalovaný prevzal od V.. I. po 1.2.2001 ním užívané priestory, ktoré boli aj jeho priestormi ako spoločného
a nerozdielneho spolunájomcu, bolo povinnosťou žalovaného tieto priestory mu okamžite dať k užívaniu.
Pokiaľtakžalovanýnekonal,podľajehonázorumuvedomespôsobilškoduavtomprípadejepremlčacialehota 10 rokov. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je podstatná skutočná vedomosť o
škode a škodcovi a nielen domnienky o týchto skutočnostiach, čo vyplýva aj z judikatúry všeobecných
súdov, na ktoré poukázal.

V samostatnom podaní z dňa 20.5.2013 navrhol žalobca jeho odvolaniu vyhovieť, opakujúc pôvodnú
argumentáciu o tom, že o ukončení užívania priestorov V.. I. sa dozvedel až 6.3.2006 a v jeho prípade
platí 10 ročná objektívna lehota v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vznesená námietka
premlčania žalovaným podľa neho odporuje aj dobrým mravom tak, ako na to v obdobnej právnej veci

upozornilo uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.8.2004 sp.zn. 20Cdo/2648/2003.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v
posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok
stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia
pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. lebo z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalobca podané odvolanie podľa jeho obsahu odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo

keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 132 až § 135 O.s.p..Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny

predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a
vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Súd prvého stupňa nároky žalobcu v prevažnej miere zamietol, berúc do úvahy námietku premlčania
vznesenú žalovaným, s čím žalobca nesúhlasí argumentujúc, že začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty prvostupňový súd stanovil nesprávne a že premlčacia doba v danej veci predstavovala
10 rokov. Z jeho tvrdeniami však súhlasiť nemožno.

Právo na náhradu škody (rovnako ako na vydanie bezdôvodného obohatenia) je právom majetkovým,
a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu
škody sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj v
objektívnej dobe (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá,

nemožno oprávnenému právo na náhradu škody priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených
lehôt. Inak povedané, u práva na náhradu škody je stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba,
a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený odlišne; objektívna premlčacia doba plynie od
tzv. škodovej udalosti, subjektívna potom odo dňa, keď sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a tom,
kto za ňu zodpovedá. Vzájomný vzťah týchto premlčacích lehôt je taký, že sú od seba nezávislé čo do

svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu
na druhú premlčaciu dobu. O tom, že došlo k vzniku škody a kto ju spôsobil sa oprávnený dozvie vtedy,
keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na vznik škody na jeho úkor a to aspoň v
takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na náhradu škody možno dôvodne uplatniť na
súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených ust. §

106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania sa správne
vysporiadal s otázkou plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcom a dospel
aj k správnemu záveru, že dvojročná subjektívna premlčacia doba začala žalobcovi plynúť ešte v

októbri 2001, kedy sa dozvedel, že V.. I. prenajaté nebytové priestory uvolnil a tieto neboli dané do
jeho dispozície. List žalobcu adresovaný žalovanému z 12.10.2001 (nachádzajúci sa napríklad na č.l.
354 pripojeného spisu 26C/55/2006) v tomto smere totiž svojim textom neumožňuje žiaden iný výklad
a je celkom jednoznačný. V tomto liste totiž žalobca poukazuje na to, že V.. I. nároky žalovaného,
vyplývajúce z absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy uznal a že po tomto dátume (po 1.2.2001) mu

bol žalovaný povinný odovzdať všetky prízemné priestory budovy železničnej zastávky, a keďže sa tak
nestalo, spôsobuje mu tým škodu na ušlom zisku, ktorý vyčíslil už v liste z 1.10.2001. Je tak nepochybné,
že žalobca už v októbri 2001 mal preukázateľne všetky vedomosti o tom, že žalovaný podľa jeho
názoru neodôvodneným neodovzdaním priestorov mu spôsobuje škodu na ušlom zisku a svoj nárok
takto mohol uplatniť aj na súde. K uplatneniu nároku na náhradu škody pritom postačuje taká znalosť

výšky škody, ktorá objektívne umožňuje oprávnenému vyčísliť svoj nárok. Žalobca všetky relevantné
parametre predmetných priestorov poznal a ako sám v liste uviedol, ušlý zisk si vyčísloval už 1.10.2001.
Neobstojí tak odvolacia námietka žalobcu, že o vzniku škody sa dozvedel až 6.3.2006 a jeho nárok na
náhradu škody za obdobie od 1.8.2002 do 31.3.2004 je tak zjavne premlčaný, ako to uzavrel súd prvého
stupňa. Bez právneho významu je aj poukazovanie žalobcu na desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu.

Odhliadnuc od toho, že nebol preukázaný úmysel žalovaného škodu žalobcovi spôsobiť je podstatné, že
aksaskončípriebehkratšejsubjektívnejlehoty,právosapremlčíbezohľadunadruhú-dlhšiupremlčaciu
dobu. Inými slovami právo žalobcu by sa nepremlčalo, ak by v rámci tejto 10 ročnej objektívnej lehoty
ešte neuplynula dvojročná subjektívna lehota.K návrhu žalobcu na zrušenie rozsudku aplikáciou § 3 OZ na dané okolnosti treba uviesť, že podľa
zásad súdnej praxe, dobrým mravom všeobecne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva,

lebo inštitút premlčania je zákonným inštitútom a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu,
ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom iba
v tých prípadoch, ak by bolo výrazom zneužitia tohoto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie
premlčacej lehoty nezavinil. Zo spisu nevyplývajú (a ani žalobca neuvádza) žiadne také skutočnosti,
ktoré by mu (objektívne) bránili podať žalobu včas, t.j. pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty,

resp. také správanie žalovaného, ktoré by zasahovalo do tohto jeho práva.

Žiada sa doplniť, že aj keď ďalšiu časť rozsudku súdu prvého stupňa odvolaním žalobca argumentačne
nespochybnil, správne sa prvostupňový súd vysporiadal aj s nárokom žalobcu (nad rámec už
uvedeného) týkajúcim sa obdobia po 31.3.2003. Keďže v predchádzajúcom konaní bolo právoplatne
ustálené, že nájomný vzťah medzi účastníkmi trval do 31.3.2003, po tomto dátume už žiadnu škodu

žalovaný žalobcovi v rámci predmetu konania spôsobiť nemohol. Obdobne, v celom rozsahu správne
sa súd prvého stupňa vysporiadal i s návrhom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (5.554,20
€) a s jeho závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Ani v tejto časti nároku odvolanie žalobcu s názorom
súdu prvého stupňa osobitne argumentačne nepolemizuje. Odvolací súd je pritom odvolacími dôvodmi
viazaný.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia potvrdil
ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli, aby sa o nich rozhodlo (§

224 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.