Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Okresný súd Skalica
Spisová značka: 3C/90/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715202510
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Michaláčová

ECLI: ECLI:SK:OSSI:2016:2715202510.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Skalica sudkyňou JUDr. Boženou Michaláčovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnencom: Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej: Slovenská
republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh na prerušenie konania zamieta .

Súd žalobu zamieta .

Súd žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobami doručenými Okresnému súdu Piešťany dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to s poukazom
na nesprávny úradný postup v súvisiacom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany.
Tieto žaloby boli na Okresnom súde Piešťany zaevidované pod sp. zn. 7C/199/2012 až 7C/386/2012
a následne spojené uznesením Okresného súdu Piešťany č.k. 7C/199/2012-7 zo dňa 10.10.2012 na
spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod spoločnou spisovou značkou 7C/199/2012. Žalobca vo

svojich žalobách súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Piešťany a vzhľadom
na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o
prikázanie veci inému súdu. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 11NcC/45/2012-15 zo dňa 22.10.2012
rozhodol, že všetci sudcovia Okresného súdu Piešťany sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
sp. zn. 7C/199/2012 a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Skalica, ktorému
vec napadla dňa 29.11.2012 pod sp. zn. 2C/439/2012. Okresný súd Skalica následne uznesením č.k.
2C/439/2012-79 zo dňa 11.3.2015 vylúčil predmetnú žalobu na samostatné konanie a bola jej pridelená

spisová značka 3C/90/2015.

Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Piešťany, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 205300006 dlžníkom (povinným): W.
N., I.. X.X.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou

exekučnej veci číslo EX 15125/2010) postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
z titulu majetkovej škody sumu 2.292,36 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 458,47 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Ďalej v žalobe uviedol, že je právnickouosobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. 205300006 dlžníkom: W. N., I.. X.X.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 15125/2010. Žalobca citoval ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, poukázal na zmeny v jeho znení v rôznych časových obdobiach a zdôraznil,
že podľa tohto ustanovenia platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, v exekučnom konaní je založená

povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu, ktoré nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovskej komisie. Exekučný
súd rozhodol podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
5.8.2011 (konanie pritom začalo dňa 28.9.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 311 dní). Z dôvodu nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Nesprávny úradný postup charakterizoval: a) nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b) vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok. Podľa tvrdenia žalobcu exekučný súd nelegálnym
postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia

zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej
v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Na jednej strane totiž
existuje rozsudok rozhodcovského súdu ako exekučný titul, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie
lehoty ust. § 41 ZoRK, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej
strane nie je možné žalobcom iniciovať občianske súdne konanie, požadovať súdnu ochranu práva

na zaplatenie istiny s príslušenstvom, lebo existenciou rozhodcovského rozsudku je tu prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Žalobca poukázal, že podľa
platnej právnej úpravy je rozhodcovský rozsudok rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom
všeobecnéhosúdu.Vpredmetnomprípadeneexistujeokolnosť,ktorábyumožňovalaexekučnémusúdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti pristúpil

až po veľmi dlhej dobe. Žalobcovi vznikla podľa jeho vyjadrenia majetková škoda v sume 2.292,36
eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom došlo
podľa vyjadrenia žalobcu k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. V prípade včasného rozhodnutia exekučného súdu mohol

žalobca včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho
zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, lebo by vedel o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia.
Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov

právneho štátu. Žalobca si uplatňuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 458,47
eur,t.j.20%zuplatňovanejistinyspríslušenstvom(hodnotymajetkovéhoprávapostihnutéhoprocesnou

deformáciou). Žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody, ktoré však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagovalo.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť z dôvodu nepreukázania základných zákonných

podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., súčasne si
uplatnila právo na náhradu trov konania. V prvom rade poukázala na neúplnosť a zmätočnosť podanej
žaloby a rovnako i na nejasný titul nároku na náhradu škody, navrhla postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p.
Poukázala, že v žalobe nie je uvedená ani spisová značka exekučného konania, chýbajú relevantnéúdaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Podľa

žalovanej nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje právo z titulu nerozhodnutia v zákonnej lehote, z titulu
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov, alebo z titulu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia ako nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka prieťahov, žalobca neuvádza, aké
kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde, keďže v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. medzi podaním

žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby o náhradu škody nie je dodržaná zákonná
lehota 6 mesiacov. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli žalovanej
doručené dňa 23.4.2012, pričom žaloba na súd bola podaná už dňa 27.9.2012. Žiadosť o predbežné
prejednanie nároku mala vady, ktoré žalobca napriek opakovaným výzvam žalovanej neodstránil,
neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, preto žalovaná nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Podmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu

škodyje1/nezákonnérozhodnutie,resp.nesprávnyúradnýpostup,2/vznikškodya3/príčinnásúvislosť
medzi nimi, pričom musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Vo veci samej žiadala žalobu
zamietnuť ako neodôvodnenú a nepreukázanú. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. K nesprávnemu úradnému postupu ďalej uviedla, že

namietaným má byť jednak samotný spôsob rozhodnutia (zamietnutie žiadosti), ako i skutočnosť, že
k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom stanovenej lehote. Zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia súdom nemôže byť nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a
nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z ust. § 6 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o.i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia
bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto rozhodnutie zmení alebo zruší v konaní o opravnom
prostriedku. Táto podmienka nie je splnená, zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto
konaní. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu a skúmať, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie ÚS SR z 03.03.2011, č.
k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenie NS SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010 a
5Cdo/291/2010). K nesprávnemu postupu spočívajúcemu v rozhodnutí po 15-dňovej lehote žalovaná
poukázala, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že táto lehota sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale týka sa prípadu, keď

súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Pokiaľ ide o existenciu prieťahov v konaní, žalovaná citovala
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.1.2013) a upriamila pozornosť na to, že možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti alebo že by existovalo niektoré

z vyššie uvedených rozhodnutí. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR. Žalovaná
vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Rovnako

mala za to, že žalobca nepreukázal jednak existenciu a ani výšku škody, uplatnené nároky považuje
za hypotetické. Žalobca neuvádza, či vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk, neuniesol bremeno tvrdenia. Okrem toho žalobca nepreukázal
existenciu dlžníka, existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ani
nevymožiteľnosť pohľadávky. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku od

dlžníka. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku
byť exekučným titulom, žalobca však mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním
žaloby na súd. Ak by aj nastala taká situácia, žalobca by musel preukázať, že by mu súd priznal
požadované nároky a tiež to, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresnéhosúdu, bez ktorého by inak došlo k riadnemu vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca
nepreukáže s ohľadom na to, že niektorí dlžníci sú insolventní, niektorí by boli po smrti, atď. Pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu, žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že

by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických
osôb je odlišný. V danom prípade si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako
právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby zúčastňujú, lebo im ujma priamo nevzniká. Žalobca
uvádzaný zánik podnikateľských aktivít a plánov bližšie nekonkretizuje. Požadovaná náhrada vo výške

20 % z istiny nie je podložená reálnymi skutočnosťami, žalovaná považuje spôsob určenia náhrady
nemajetkovej ujmy za krajne nesprávny. Okrem toho je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovanej nemožno opomenúť povahu
a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti žalobcu. Predmetom exekučných konaní boli pohľadávky zo spotrebiteľských

úverov, pričom žalovaná upriamila pozornosť na to, že úverové zmluvy mali formulárový charakter a
obsahovali vopred pripravené zmluvné podmienky jednostranne určene veriteľom, ktoré sú nevýhodné
pre spotrebiteľov a ktorých zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa. Žalovaná konštatovala, že praktiky žalobcu sú vnímané verejnosťou
negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa

a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúce slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu musia preto zvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú, s
čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu. Záverom žalovaná poukázala

i na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Žalobca podal na tunajšom súde dňa 24.6.2016 návrh na prerušenie konania, ktorým žiadal prerušiť
konanie v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. až do právoplatného skončenia konania o

náhradu škody pre porušenia práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010. Uviedol, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010
konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu
dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky,

ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými
na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupuje v postavení žalovaných
SlovenskárepublikazastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSlovenskejrepublikyakožalovanýv1.rade
a spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako žalovaný v 2. rade, za účasti Združenia na ochranu spotrebiteľa
ako vedľajšieho účastníka. Žalobca poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Prešov v danom konaní

uznesením zo dňa 12.3.2015 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania
do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach a o predložení prejudiciálnych
otázok v nasledovnom znení:
1. Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe
rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora

Európskej únie?
2. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stave veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred

vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
3. V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu?

4. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí stotožňovať
s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?5. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?
Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. 7C/6/2010 má podľa názoru žalobcu pre ďalší priebeh a rozhodnutie v danom konaní
zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie
správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Žalobca upriamil pozornosť na to, že
niektoré okresné súdy tento záver potvrdili a pristúpili k prerušeniu konania (napr. OS Nové Mesto

nad Váhom, OS Bratislava II, OS Pezinok). Žalobca zároveň k návrhu na prerušenie konania pripojil i
uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 11C/355/2012-109 zo dňa 17.12.2014, ktorým
súd obdobné konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla
predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Súčasne dňa 24.6.2016 žalobca doručil súdu ospravedlnenie jeho neúčasti na vytýčenom pojednávaní
a žiadal o jeho odročenie na neurčito z dôvodu, že podal návrh na prerušenie konania. Žalobca
uviedol, že súd musí rozhodnúť najskôr o tomto návrhu písomným uznesením, voči ktorému je prípustné
odvolanie, preto nariadené pojednávanie musí byť odročené. Žalobca považuje účasť na pojednávaní
za nehospodárnu, žiadal súd, aby nekonal v jeho neprítomnosti.

Súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov, keď
žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila, pričom nežiadala o odročenie pojednávania. Súd
posúdil žiadosť splnomocnenca žalobcu v zmysle ust. § 119 ods. 1, 2 O.s.p., keď pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť

dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy
sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na
odročenie pojednávania obsahuje najmä:
a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,
b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel,

c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne
oznámi, ako návrh posúdil.
V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže
dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Podľa

§ 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

O odňatie možnosti konať pred súdom ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho konania je aj právo majúce pôvod v
samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti.
To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka. Súd je ale vždy

povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť
pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a
subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom tvrdený dôvod, pre
ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a
či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. V súlade s uvedeným súd vyhodnotil žiadosť

o odročenie pojednávania ako nedôvodnú, neakceptoval ju. Obsahom základného práva (článok 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie
pojednávania. Splnomocnenec žalobcu žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že zaslal súdu návrh
na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenia práva
Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7C/6/2010, v rámci ktorého

boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky, zodpovedanie ktorých má podľa
jeho názoru zásadný význam aj pre predmetné konanie. Súd poukazuje na to, že žalobca podal žalobu
na Okresný súd Piešťany dňa 27.9.2012. Napriek tomu, že prvé uznesenie Okresného súdu Prešov
o prerušení konania sp. zn. 7C/6/2010 bolo vydané dňa 7.10.2013, ktoré bolo zrušené rozhodnutímkrajského súdu zo dňa 22.12.2014 a následne bolo konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010 na základe uznesenia zo dňa 12. marca 2015 (právoplatné dňa 30.4.2015) prerušené
do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o predložených prejudiciálnych otázkach, žalobca podal

návrh na prerušenie konania až podaním doručeným súdu dňa 24.6.2016, keď na deň 30.6.2016 bolo
vytýčené vo veci pojednávanie a z toho dôvodu žiadal o odročenie predmetného pojednávania. Účastník
konania, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť túto skutočnosť bez zbytočného
odkladu, po tom, čo sa dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania, prípadne odkedy sa o ňom
mohol dozvedieť alebo ho mohol s prihliadnutím na všetky okolnosti predpokladať. Napriek tomu, že

žalobca mal vedomosť o prerušení konania vedenom na Okresnom súde Prešov (je účastníkom tohto
konania)užvroku2013,odkedymubolznámydôvodnaprerušeniekonania(skutočnosť,žerozhodnutie
o prerušení konania nebolo vtedy právoplatné pritom nie je v danom postupe žalobcu rozhodujúca),
príp. najneskôr v prvej polovici roka 2015, kedy už bolo predmetné konanie vedené na Okresnom súde
Prešov právoplatne prerušené, podal návrh na prerušenie konania až tesne pred vytýčeným termínom
pojednávania vo veci a z toho dôvodu žiadal o odročenie pojednávania. Súd má za to, že žalobca

svojím konaním postupuje v rozpore so zásadou hospodárnosti konania v rámci svojej súčinnosti so
súdom v konaní, v ktorom sa sám domáha ochrany svojich práv. Vzhľadom na uvedené má súd za to,
že v danom prípade neboli splnené podmienky pre vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania, keď
splnomocnenec žalobcu navrhujúci odročenie pojednávania predovšetkým neoznámil túto skutočnosť
súdu bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania. Navyše

žiadosť o odročenie pojednávania nemala ani zákonom požadované náležitosti v zmysle § 119 ods. 2
O.s.p.. Súd teda neodročil pojednávanie, nakoľko je toho názoru, že návrh na prerušenie konania nie je
prekážkou, pre ktorú by súd nemohol uskutočniť vo veci pojednávanie. Nie je vylúčené, aby súd o návrhu
na prerušenie konania rozhodol na pojednávaní vo veci samej. Súčasne v tejto veci neexistoval iný
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Vo veci bolo možné rozhodnúť aj bez vypočutia účastníkov

na základe listinných dôkazov. Na základe uvedeného súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov.

V prvom rade sa súd zaoberal návrhom žalobcu na prerušenie konania.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia

o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
V súvislosti s predložením prejudiciálnych otázok povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má

vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavneneopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore (por. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 30. augusta 2012, sp. zn. 16CoE 228/2012).

Zo zistení tunajšieho súdu (uskutočnených v obdobných konaniach vedených na tunajšom súde, napr.
sp. zn. 2C/327/2014, 7C/518/2014, 7C/556/2014) mal súd preukázané, že na Okresnom súde Prešov
prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, v

ktorom žalovaný v 1. rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky navrhol
položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktorých posúdenie má dôležitý význam
pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 7C/6/2010-269 zo dňa
7.10.2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych
otázkach. Krajský súd v Prešove na základe podaného odvolania uznesením zo dňa 22.12.2014 zrušil
uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia dospel

k záveru, že pokiaľ okresný súd nemá naformulované otázky - predbežné otázky pre Súdny dvor
Európskych spoločenstiev, a nerozhodol o tom, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o
rozhodnutie o predbežnej otázke, potom nebol dôvod na prerušenie konania do doby rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. Rozhodnutie o tom, že požiada Súdny dvor o
rozhodnutie o predbežnej otázke musí predchádzať prerušeniu konania. Podľa vyjadrenia v tom konaní

žalovanej je predmetom konania zaplatenie žalovanej sumy titulom porušenia práva Európskej únie,
ktorého sa mal dopustiť OS Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni - spotrebiteľke na
základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, ako aj plnenie v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc
Európskej únie a zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Exekučné konanie nie je

skončené a žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od
oprávneného v exekučnom konaní. Zo svojej úradnej činnosti v súvislosti s obdobnými konaniami má
súd ďalej z oznámenia Okresného súdu Prešov vedomosť o tom, že konanie vedené na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je na základe uznesenia zo dňa 12. marca 2015 (právoplatné
dňa 30.4.2015) prerušené do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o otázkach uvedených pod

bodom I. predmetného uznesenia. Z uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 7C/6/2010 - 316 zo dňa
12. marca 2015 ďalej vyplýva, že prejudiciálne otázky boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené
v znení, v akom uvádza žalobca vo svojom návrhu na prerušenie konania. Súd je však toho názoru, že
potenciálne zodpovedanie prejudiciálnych otázok v znení, v akom boli Súdnemu dvoru Európskej únie
predložené v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, nemá reálny

dosah na prebiehajúci spor vo veci vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3C/90/2015. Hoci je
predmetom konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 a rovnako i predmetom
tohto konania náhrada škody v súvislosti s postupom súdu v exekučnom konaní, v každom z týchto
konaní ide o rôzne štádiá exekučného konania a uplatnený nárok opierajúci sa o iné skutkové tvrdenia.
Prejudiciálne otázky v znení, v akom boli naformulované v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa týkajú zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva pred
tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku
členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia s ohľadom na stále prebiehajúce exekučné konanie,
nečinnosť žalobkyne - spotrebiteľky ako povinnej a možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia. V konaní na Okresnom súde Skalica sa žalobca domáha zaplatenia majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy od žalovanej SR - Ministerstvo spravodlivosti SR s poukazom na nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní, ktoré už je skončené, žalobca je oprávneným v exekučnom konaní.

Podľa názoru súdu v tomto konaní nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods.2písm.c)O.s.p..Súdnezistilskutočnosti,ktorébypodmieňovaliprerušeniekonania.Preukázateľne

neprebieha iné konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu.
Predloženie prejudiciálnych otázok v konaní vednom na Okresnom súde Prešov v intenciách návrhu
žalovanej rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o
jeho platnosti), musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom
zmysle,žehodeterminujepostránkeprávnej,ktorápodmienkanebolasplnenáspoukazomnarozdielne

skutkové tvrdenia v uvedených konaniach.

Súd s poukazom na hore uvedené dôvody návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Súd má
za to, že mu nič nebránilo na jednom pojednávaní súčasne rozhodnúť o zamietnutí návrhu žalobcuna prerušenie konania, ako i o zamietnutí žaloby vo veci samej, nakoľko právo žalobcu na súdnu
ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom je zabezpečená tým, že žalobca má možnosť podať
opravný prostriedok tak proti rozhodnutiu súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ako

i proti výroku rozhodnutia, ktorým zamietol jeho žalobu vo veci samej. V tejto súvislosti súd považuje
za potrebné navyše uviesť, že ako vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky
základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo
najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie. Táto povinnosť vychádza z ust. § 6 O.s.p., ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so

všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Sudca je podľa
§ 117 ods. 1 O.s.p. povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania
a úspešné vykonanie dôkazov. Súd je názoru, že súčasným rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania a o zamietnutí žaloby vo veci samej bol rešpektovaný účel konania v zmysle
§ 6 O.s.p., t.j. aby ochrana práv všetkých účastníkov konania bola účinná a rýchla, čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie) a čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky (právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov).

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s návrhom, písomným vyjadrením žalovanej,
pripojeným spisom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5Er/3337/2010 ako i ostatným obsahom spisu a
zistil tento skutkový stav veci:

Z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5Er/3337/2010 mal súd preukázané, že dňa
10.12.2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Piešťany žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému W. N.T.,
I..X.X.XXXXprevymoženieistiny532,-€spríslušenstvom.Exekučnýmtitulomvdanejvecibolrozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v
Bratislave sp. zn. SR 05659/10 zo dňa 8.7.2010, ktorým rozhodcovský súd priznal žalobcovi pohľadávku
voči dlžníkovi zo zmluvy o úvere č. 205300006. Okresný súd Piešťany uznesením č.k. 5Er/3337/2010-9
zo dňa 9.6.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože mal za to, že exekučným titulom priznaná pohľadávka vyplýva

zo spotrebiteľskej zmluvy a že nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
a rozhodnutie sporu medzi účastníkmi tejto zmluvy z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná
zmluvná podmienka, a preto je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Tým
bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 5.8.2011.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nárokualebojehoneuspokojenejčastinasúde.Každýjepovinnýbezzbytočnéhoodkladunapožiadanie
príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre
predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo v znení platnom a účinnom ku dňu
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonovvzneníplatnomaúčinnomkudňudoručenia
žiadosti o udelenie poverenia súdu (do 31.5.2011), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto

lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V súvislosti s námietkami žalovanej o predčasne podanej žalobe, ako aj o neúplnosti žaloby, súd
konštatuje, že neboli dôvody na zastavenie konania v zmysle § 103, § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. V
danejvecinebolosporné,žežiadosťopredbežnéprejednanienárokubolanaMinisterstvospravodlivostiSlovenskej republiky doručená dňa 23.4.2012. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku
a podaním žaloby (27.9.2012) nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas
tohto konania. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Bolo

nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo strany žalovanej
uspokojený nebol. Tým súd mal splnenú podmienku zo strany žalobcu podľa § 15 a 16 zákona č.
514/2003 Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom, ako podmienku
právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Súd neodmietol žalobu žalobcu podľa ust. § 43 ods. 1, 2 O.s.p., nakoľko podľa názoru súdu žaloba v
danej veci zodpovedá ustanoveniu § 79 ods. 1 O.s.p., keď žalobca uviedol čoho sa domáha, voči komu
a z akého dôvodu, a preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tejto žaloby.

Súd z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že predmetom konania je žalobcom uplatnený
nárok na náhradu majetkovej škody v sume 2.292,36 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 458,47 €

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup Okresného súdu Piešťany ako exekučného
súdu v súvislosti s exekučným konaním vedeným na súde pod sp. zn. 5Er/3337/2010. Žalobca
nesprávny úradný postup charakterizoval: a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b) vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok.

Súd vychádzal z toho, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na
zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri
nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok

naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik a existencia
škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia

stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" /čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky/ (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009).

V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie nevydal, naopak žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia zamietol.

Súd má za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. V predmetnej exekučnej veci
začalo exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozsudku, pričom žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola doručená súdu za účinnosti zákona, ktorý určoval zákonnú lehotu na
udelenie poverenia, táto však neplatila pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku.Hocivčasezačatiaexekučnéhokonaniabolitietotitulyoznačenéakovykonateľnérozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, je potrebné za exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku považovať aj rozhodcovský rozsudok z dôvodu zmeny tohto zákonného

ustanovenia novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od
1.6.2011, ktorá, vychádzajúc z dôvodovej správy k tejto novele, vložením slov „rozhodcovských súdov
a“ do § 41 ods. 2 písm. d) odstránila rozporný výklad toho ustanovenia. Odhliadnuc od uvedeného, z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z

10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39).

Súd na základe vyššie uvedeného preto konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).Čo sa týka prieťahov v konaní súd zhodne s vyjadrením žalovanej uvádza, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti.

Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak

súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (porovnaj napr. dôvodová správa
k zákonu č. 412/2012 Z.z.).

Súd má za to, že aj keď § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu podania žaloby neobsahuje

ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov
v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní, tak
z dôvodovej správy týkajúcej sa poslednej novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, že
takýmtospôsobombolopotrebnékcitovanémuustanoveniuzákonapristupovaťvždy.Novelanezaviedla
nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ust. § 9

zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarcu nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie
explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného
nesprávneho úradného postupu z rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní
(s tým, že takéto nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade
citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené podľa názoru súdu vyplýva

z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu zákona č. 508/2010 Z.z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorej návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR.

Žalobca do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by sa viedlo disciplinárne konanie, riešila sa

opodstatnená sťažnosť na prieťahy v konaní, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného
súdu SR, príp. Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si
uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v tomto konaní, konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal podľa tvrdení žalobcu spočívať vo vykonaní úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, súd uvádza, že v exekučnom konaní súd nepreskúmaval
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona,
a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie
je v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na množstvo rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, v ktorých zaujal jednoznačné stanovisko o tom, že exekučný súd oprávnene
a ex offo skúma exekučný titul tak z hľadiska materiálneho ako aj formálneho i v exekučnom konaní
(napr. 3Cdo/58/2013 z 3.7.2013, 3Cdo 46/2013 z 14.5.2013, 3Cdo 76/2013 z 3.7.2013). Exekučným
titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok. V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený
a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok i z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp. zn. 3 MCdo
11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) okrem iného i skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 10.10.2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného
postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí srozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/04). Samotné
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia tak nemožno považovať za nesprávny úradný

postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.6.1999 sp. zn. 2 Cdom 129/97). Výsledkom rozhodovacej
činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona
nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou
súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu Českej

republiky z 25.8.2009 sp. zn. 25 Cdo 1018/07).

Z týchto skutočností potom vyplýva, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázal nesprávny úradný postup. Súd v
konečnom dôsledku dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o ostatné
predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym

úradným postupom, keď v konaní nepreukázal vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a škodou.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou
sa aj v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového

stavu poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a
po spôsobení škody na majetku. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia
škody; inak povedané v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci
sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda
nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
práve a len týmto postupom; teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu
rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov.

Žalobcom tvrdená majetková škoda v sume 2.292,36 € mala predstavovať náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá podľa jeho tvrdenia viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného zmluvou o úver.

Žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (doručenému
splnomocnencovi žalobcu dňa 14.6.2016) svoje tvrdenia o škode v žalobe všeobecne popísané
žiadnym spôsobom nepreukázal a ani do doby vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie
nepredložil alebo neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom určenie výšky škody

v žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal z akého dôvodu
sa nemôže domáhať plnenia od povinného na základe žaloby pred všeobecným súdom. Súd sa
nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že by vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo k založeniu prekážky veci rozhodnutej. V prípade,
že exekučný súd odmietol udeliť poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu absolútne neplatnej

rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť,
stáva sa rozhodcovský rozsudok nulitným aktom (paaktom), ktorý netvorí prekážku res iudicatae. Tomu
nasvedčuje aj právna prax, žaloby množstva iných veriteľov na zaplatenie pohľadávok nevymožených v
predošlých exekučných konaniach v dôsledku nevykonateľných exekučných titulov (aj rozhodcovskýchrozsudkov) sú súdmi bez problémov prejednávané a rozhodované. Žalobca tak v konaní nepreukázal
reálny vznik škody v tvrdenej sume 2.292,36 € a rovnako nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže
súd priznať s ohľadom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca svoj nárok o náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne
očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca si uplatňuje

ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 458,47 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej
istiny s príslušenstvom. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd
má za to, že tak, ako sú v zákone koncipované tieto podmienky, vzťahujú sa skôr na poškodeného -
fyzickú osobu, okrem písm. b/. Napriek tomuto však ani nemajetková ujma sa nepriznáva automaticky
len na základe konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, keď aj tu platí povinnosť jej preukázania.

Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej
ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť
vznik a rozsah ujmy. Žalobca nepreukázal tvrdenia, že nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu bola vyvolaná situácia, ktorá ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca v danom prípade nepreukázal tvrdené

následky nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy,
ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani
jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti žaloby.
Súd zároveň nevidel žiaden dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.

Podľa názoru súdu sa žalobca snaží predmetnou žalobou eliminovať po finančnej stránke svoje
nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite. Nepochybne žalobcovi
musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov
v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené

na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu známe, že žalobca využíval práve rozhodcovské
doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej
úpravy o ochrane spotrebiteľov a priznávali žalobcovi aj také plnenia, ktoré boli nedôvodné pre zjavne
neplatné zmluvné podmienky. V tejto súvislosti súd nad rámec prejednávanej veci poukazuje aj na
spôsob uplatnenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu. Je známou skutočnosťou,

že žalobca podal na súdy Slovenskej republiky množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a
ich skutkový základ je rovnaký (oneskorené rozhodnutie súdu v exekučnom konaní a z toho vyplývajúci
nesprávny úradný postup exekučného súdu). Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že v
súvislosti s jedným rozhodnutím exekučného súdu v jednom exekučnom konaní - zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda v súvislosti s jedným tvrdeným

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) žalobca podáva dve žaloby, jednu s interným
označením žalobcu „NZP“ a druhú s označením „ISTINA RS“. V žalobe s označením „NZP“ žalobca
požaduje zaplatenie majetkovej škody v sume 125,- € a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v sume 55,- €
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Súd na tomto mieste považuje za potrebné
poukázať aj na to, že v jednotlivých žalobách nekorešponduje žalobcom tvrdený dátum rozhodnutia

súdu so skutočným dátumom rozhodnutia, keď exekučný súd vydal predmetné rozhodnutie aj niekoľko
mesiacov pred žalobcom tvrdeným dátumom, a preto žalobcom vyčíslené omeškanie exekučného súdu
(a z toho plynúce aj vyčíslenie nemajetkovej ujmy) je zavádzajúce a nesprávne. V žalobe s označením
„ISTINA RS“ žalobca zasa požaduje zaplatenie majetkovej škody v sume predstavujúcej náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá podľa tvrdenia žalobcu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím

všeobecného súdu a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v sume 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Žalobca si tak v súvislosti s jedným a tým istým tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu uplatňuje dvakrát nemajetkovú ujmu, pričom v každom prípade používa iný spôsob výpočtu jej
výšky.Na základe vyše uvedených skutočností súd dospel k záveru, že v tejto veci neboli preukázané zákonné
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a preto súd žalobu ako

nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uvádza nasledovné: Premlčanie
sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru,
že nárok žalobcu nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal. Súd zároveň

poznamenáva, že žalovaná vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. V tomto prípade bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená na súd až dňa 10.12.2010, a teda v konečnom dôsledku
vznesená námietka premlčania na daný prípad ani nedopadá.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (RuizTorija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; HiroBalani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).

Len pre úplnosť súd uvádza, že žalobca vo svojom žalobnom petite žiadal najprv vo veci rozhodnúť tzv.
medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre
postup podľa § 152 ods. 2 O.sp., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania, Ak
súdtakémutonávrhuúčastníkakonanianavydaniemedzitýmnehorozsudkunevyhovie,nevydávaotom

zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalovaná si síce uplatnila náhradu
trov konania, avšak trovy konania nevyčíslila ani do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia vo

veci (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Súd vo výroku vyhláseného rozhodnutia rozhodol o priznaní náhrady trov
konania žalovanej tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S použitím ustanovenia
§ 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak
takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu

trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Vzhľadom k tomu, že žalovaná
nevyčíslila trovy konania a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania žalovanej v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a v písomnom
vyhotovení rozhodnutia žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo.
Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať

označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť, protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený

skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené(§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2, písm. a/-f/ O.s.p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.)
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania,
vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.)