Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 9, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/859/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220591
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220591.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. apríla
2014 č. k. 13C/624/2012-55 a proti uzneseniu zo dňa 28. augusta 2014 č. k. 13C/624/2012-67, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) rozsudkom zo dňa 14. apríla 2014 č. k. 13C/624/2012-55 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení

rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy vo výške
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 586,39 eura z titulu nemajetkovej ujmy, pretože
exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
15 dní od doručenia takejto žiadosti. Rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 11.05.2012, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty - omeškania viac ako 318 dní, pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Majetková škoda predstavuje hotové výdavky, ktoré by nevznikli nebyť
nesústredenejčinnostiexekučnéhosúdu.Nemajetkováujmavpeniazochpredstavujesumu586,39eura
ako primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná,
žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, žaloba je podaná
predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj premlčanie

návrhu.
Súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/973/2011 zistil, že
dňa 18.08.2011 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo formezápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým a že túto žiadosť dňa 27.04.2012 súd zamietol,
pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.10.2013.
Uviedol,žežalobcavpriebehukonaniapredložilsúdudvaznalecképosudky,ktorésidalsámvypracovať

a predložil ich ako listinný dôkaz. Ide o znalecký posudok č. 1/2013, vypracovaný znalcom A.. S.. N.. K.
I., N.., zo dňa 24.06.2013, ktorým bola zodpovedaná otázka zadávateľa, teda žalobcu tak, že jednotlivé
záväzné pramene práva Európskej Únie a súvisiace nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré obsahujú,
alebo odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských sporoch, vrátane
súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ, k 1. júlu 2013, neobsahujú výslovný zákaz rozhodcovského

konania v spotrebiteľských sporoch, tzv. právo EÚ všeobecne a bez plnenia osobitných podmienok
ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ,
mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní (označený
znalecký posudok). Znalecký posudok č. 1/2014, Ekonomickej univerzity v Bratislave, Znaleckého
ústavu so sídlom v Bratislave zo dňa 17.01.2014, ktorý bol zaevidovaný pod Spr č. 339/2014 tunajšieho
súdu, ním bola daná odpoveď na otázku zadávateľa - žalobcu o určenie výšky majetkovej škody, ktorá

mala byť spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi, a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov
SR v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou,
či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora, s tým, že
na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby,

tlač a úpravu informačného systému, znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej
žalobcovi, pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: žaloby NZP a NP,
pri ktorých exekučné okresné súdy mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o nevydaní
poverenia na vykonanie exekúcie - 30,76 eur, žaloby, pri ktorých exekučné okresné súdy mali neskoro
rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o zmene exekútora - 31,68 eur.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Žalobca požaduje od
žalovaného náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur, a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
586,39 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej

žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu uplynutím lehoty
podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorá je trojročná.
Konštatoval, že je pravdou, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo exekučným súdom rozhodnuté nie v zákonnej 15 dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní
s rozhodnutím o veci viac ako 318 dní, tak ako to uviedol žalobca. Nie každé nedodržanie zákonnej

lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V
predmetnej veci nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Naopak exekučný súd postupoval v súlade s
exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil.
Záverom súd prvého stupňa uviedol, že napriek oprávneniu exekučného súdu skúmať exekučný titul

z hľadiska jeho formálnych a materiálnych predpokladov a samotnej spôsobilosti exekučného titulu,
ďalej možnosti exekučného súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej
rozhodcovskejzmluvy,priktorejsiexekučnýsúdvyhodnocujejejprípadnúneplatnosť,keďexekučnýsúd
bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia
§ 45 ods. 1, 2, zákona o rozhodcovskom konaní. Obzvlášť pri spotrebiteľských veciach je 15 dňová

lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 ExP, v znení do 31.05.2010,
mimoriadne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z
hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu.
Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania

sa ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
pretoženesprávnyúradnýpostupzistenýnebol.Nazamietnutienávrhuovydaniepovereniasa15dňová
lehota nevzťahovala.
Rozhodnutie právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods.

1, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý citoval v znení účinnom
do 31.05.2010 i v znení účinnom od 31.05.2011.O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.S.P. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci
plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a
nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,
teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie

právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Ďalej uviedol, že súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho
uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym

spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami

a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý

zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejavnesústredenejčinnostisúduprvéhostupňaoznačiljehopresvedčenieorozporeexekučnéhotitulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

II.
Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 28.08.2014 č. k. 13C/624/2012-67
uložil žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
skutkové ani právne dôvody, nie je zrejmé, z akého dôvodu súd toto uznesenie vydal. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené,

že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. Č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992
Zb. V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že spoplatneniu podlieha len podaniežaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako je odvolanie, dovolanie a
pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu, a teda súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich

súdnemu poplatku. Vzhľadom k tomu nemôže byť súdom vyzývaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S poukazom na uvedené

mu bola uložená poplatková povinnosť tam, kde nemala. V prípade, ak je účastníkovi konania v rozpore
so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Naviac dodal, že podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola
žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto
je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10.2013 sp. zn. 8C/842/2012.
I.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eura

ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 586,39 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp.
zn. 5Er/973/2011. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s

jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15 eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej

ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej
nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, ženastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci. Za nesprávny úradný postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie po veľmi dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu,

vytvorenie stavu zakladajúceho nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 03665/11 zo dňa 24.05.2011. Exekučné
konanie začalo dňa 28.06.2011 podaním návrhu a bolo vedené pod sp. zn. 5Er/973/2011. Súdny

exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 18.08.2011. Exekučný súd uznesením č. k. 5Er/973/2011-16
zo dňa 27.04.2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.06.2011 doposiaľ, exekučným titulom je

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,

e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených

týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide

o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.06.2011 do 17.01.2013, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul

sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Napadnutýrozsudoksúduprvéhostupňajevovýrokuvecnesprávny.Odvolacísúdsavšaknestotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Súd prvého stupňa nesprávne citoval znenie § 44 ods. 2 EP
v znení účinnom do 31.05.2010, pričom v čase začatia exekúcie už bolo od 01.06.2011 účinné iné
znenie uvedeného ustanovenia. Keďže však v danej veci bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenia zamietnutá, je posudzovanie existencie lehoty na vydanie poverenia irelevantné. Nesprávna
citácia znenia zákonného ustanovenia nemá vplyv na výsledný záver rozhodnutia.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok

jerozhodcovskýrozsudokvydanýnaúzemíSlovenskejrepublikyapodľaods.2,tuzemskýrozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.

Do 31.05.2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v
písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01.06.2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31.05.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.

Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.05.2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010, bola do
uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota. Keďže

rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, lehota na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31.05.2011 a od
01.06.2011 lehota nie je.Podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom

zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete
citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej

štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
povereniaupravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia

tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany

exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu

spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za

exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, pričom v ďalšom odkazuje na rozsah a obsah

odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP).
II.
Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou, a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 28.08.2014, č. k. 13C/624/2012-67, ktorým žalobcovi uložil, aby v
lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške

20 eur v zmysle položky 7a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, a po zistení, že odvolanie podala oprávnená
osoba v zákonnej lehote a že odvolanie je prípustné (§ 201 prvá veta a § 204 ods. 1 OSP), preskúmal
uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov určený súdny poplatok
za konanie, ktoré bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do

30.09.2012. V prípade odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 poplatkového zákona až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak odvolanie bolo podané po
01.10.2012, čo je aj daný prípad, použije sa právny predpis účinný po 01.10.2012. Ide totiž o zakotvenie
zákazu princípu retroaktivity vo vzťahu k úkonu navrhnutým alebo začatým pred 01.10.2012. Poplatkovýúkon na strane odvolateľa (žalobcu) vznikol podaním odvolania, ktoré podal dňa 22.09.2014, a to vo
výške 20 eur, t. j. v rovnakej výške ako vo veci samej, pretože odvolanie bolo podané vlastne voči
rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 210a OSP uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo uznesenie, z ktorého
nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie, ktorým bolo uložené poriadkové
opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania (§ 43 ods. 2, § 78c ods. 3)
alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie
zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.

Podľa § 1 - Predmet súdnych poplatkov, ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“ alebo „ZoSP“) Súdne poplatky (ďalej
len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku
súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.

Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v
sadzobníku výslovne uvedené (ods. 2 citovaného ustanovenia).
V ustanovení § 2 ZoSP sú definovaní poplatníci. Podľa odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,

kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu a v konaní nebol úspešný.
V ustanovení § 5 ZoSP je upravený Vznik a zánik poplatkovej povinnosti a podľa jeho odseku 1 písm.
a/ poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 -Sadzba poplatku- ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (ods. 2 citovaného ustanovenia).

Podľa § 8 -Splatnosť poplatku- ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch- poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti.
Vychádzajúc z hore uvedenej právnej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikla

poplatková povinnosť za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, preto napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mu bola stanovená poplatková povinnosť, podľa § 219 ods. 1,
2 OSP taktiež ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich

náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.