Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 20C/263/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415211903
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak
ECLI: ECLI:SK:OSZH:2016:6415211903.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľa:
TELERVISPLUSa.s.,sosídlomStaréGrunty7,Bratislava,IČO:35717769,vkonaníprávnezastúpený
JUDr. Alan Strelák, advokát, Na vŕšku 12, Bratislava, proti odporkyni: V. N., N.. XX.XX.XXXX, bytom
A. XXX/X, R., v konaní zastúpená Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám.
Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, v konaní o zaplatenie 980,54 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi sumu 348,94 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 07.11.2014 do zaplatenia v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

III. Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhomdoručenýmtunajšiemusúdudňa28.10.2015žiadalnavrhovateľododporkynezaplateniesumy
980,54 Eur s úrokom z omeškania 5,25 % ročne od 07.06.2014 do zaplatenia. Návrh odôvodnil tým,
že s odporkyňou ako dlžníčkou uzavrel dňa 25.10.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere na sumu 800,-
Eur za odplatu 304,- Eur. Úver mala odporkyňa splatiť v trinástich mesačných splátkach, no uhradila len
sumu 123,46 Eur, z čoho naposledy uhradila sumu 107,46 Eur dňa 31.01.2014. Pretože odporkyňa úver
nesplácala podľa splátkového kalendára po predchádzajúcom upozornení jej listom zo dňa 21.10.2014

oznámil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 06.06.2014.

Odporkyňa cestou svojho zástupcu v písomnom vyjadrení zo dňa 21.02.2016 žiadala návrh v celom
rozsahu zamietnuť. Poukázala na to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je úrok uvedený len formálne,
lebo nevyjadruje skutočnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ktorú možno zložitým matematickým
prepočtom určiť na hodnotu 79,44 % ročne. Zmluva je preto neplatnou podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Zmluva pritom neobsahuje náležitosti určené ust. § 9 ods. 2 písm. f), i), k) a y) zákona č.

129/2010 Z.z. čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. V skutočnosti od navrhovateľa
anineobdržalasumu800,-Euralelen690,80Eur,nakoľkopopodpiseúverovejzmluvyasňousúvisiacej
zmluvy o domácom servise, ktorú tiež s navrhovateľom súčasne uzavrela, si navrhovateľ stiahol sumu
4,- Eur ako prvú splátku úveru a sumu 105,20 Eur ako splátku odmeny za domáci servis, za ktorý si
navrhovateľ uplatňoval celkovo sumu 327,60 Eur. Napokon vzhľadom na tvrdenú absolútnu neplatnosť
úverovej zmluvy vzniesla námietku premlčania, keďže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá do podania žalobného návrhu uplynula,
nakoľko prostriedky jej boli poskytnuté dňa 25.10.2013 a navrhovateľ podal žalobný návrh na súd dňa
28.10.2015.Navrhovateľ následne vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29.03.2016 potvrdil, že s odporkyňou
uzavrel aj zmluvu o domácom servise, na základe ktorej mu odporkyňa uhradila za poskytnuté služby,

ktoré si sama dobrovoľne objednala sumu 327,60 Eur. Namietal však, že nie je možné započítať platby v
sume 327,60 Eur na zmluvu o domácom servise, na ktorý sa odporkyňa dobrovoľne zaviazala ako platby
na zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Nesúhlasil tiež s názorom odporkyne o neplatnosti úverovej zmluvy.

Následne na pojednávaní dňa 23.06.2016 súd s použitím ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho

súdnehoporiadkuprejednalarozhodolvecvneprítomnostinavrhovateľa,ktoréhoprávnyzástupcasvoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnil žiadajúc rozhodnúť v jeho neprítomnosti.

Odporkyňa na pojednávaní potom uvádzala, že potrebovala peniaze a zo strany navrhovateľa jej dali
podpísaťvšetkypapiere,pričomnevedela,žeúverbudeažotoľkonavýšený.Odomáciservisnežiadala,
ani sa jej nepýtali či ho chce alebo nie, jednoducho jej to dali podpísať. Na obe zmluvy uhradila len platby

v zmysle predloženého splátkového kalendára, iné platby navrhovateľovi neuhradila.

Súd z účastníkmi predložených listinných dôkazov zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. 420132983 datovanej dňom 25.10.2013 navrhovateľ poskytol odporkyni ako dlžníčke hotovostný úver
vo výške 800,- Eur. Úver bol poskytnutý na trinásť mesiacov za úrok vo výške 20 % a okrem toho si

navrhovateľ účtoval odmenu za poskytnutie úveru vo výške 18 %. V článku II. zmluvy sa odporkyňa
zaviazala uhradiť istinu 800,- Eur a odplatu 304,- Eur v trinástich mesačných splátkach.
Z charakteru predloženej úverovej zmluvy z hľadiska jej formy ako formulára pripraveného
navrhovateľom ako aj z postavenia jej účastníkov niet pochýb, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú (čo
koniec koncov vyplýva aj z jej samotného označenia ako „zmluva o spotrebiteľskom úvere“) v zmysle

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Ku dňu uzavretia zmluvy 25.10.2013 uvedený zákon v § 9 ods. 2 písm. f) ako náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vyžadoval uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Tento
údaj v zmluve absentuje, pretože síce v Obchodných podmienkach (bod 2), ktoré sú na rubovej strane

zmluvy je uvedené, že „konečnou splatnosťou úveru sa v zmysle zmluvy o úvere rozumie uhradenie
poslednej splátky veriteľovi, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej
splatnosti úveru“, no takéto znenie nevyjadruje konkrétny deň, v ktorý má spotrebiteľ uhradiť poslednú
splátku. Platí to vo väzbe na skutočnosť, že splatnosť splátok úveru bola dohodnutá tak, že prvá splátka
je splatnou 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30.

deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, čo znamená, že veriteľ preniesol svoju povinnosť rešpektovať
jasné zákonné znenie na spotrebiteľa v tom smere, aby si tento sám vypočítaval, kedy nastane časový
okamih splatnosti poslednej splátky.

Okrem toho v čase uzavretia zmluvy citovaný zákon vyžadoval v ust. § 9 ods. 2 písm. i) uvedenie

úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. V predloženej zmluve je uvedený úrok 20 % z istiny 800,- Eur
a súčasne „odmena za poskytnutie úveru“ vo výške 18 % z istiny 800,- Eur, čo teda evokuje, že sa
jedná o peniaze poskytované pri 20 percentom úroku. Ako je však zo zmluvy zrejmé a potvrdila to aj
odporkyňa, išlo o spotrebiteľský úver poskytovaný formou hotovostnej pôžičky (deklarácia v zmluve, že
dlžník potvrdzuje podpisom zmluvy prevzatie istiny) a preto podľa názoru súdu poplatkom za poskytnutie

úveru navrhovateľ v skutočnosti prekrýva reálnu úrokovú sadzbu úveru, ktorá tak predstavuje 38 %.

Napokon zmluva neobsahuje ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Zo zmluvy totiž nemožno vyvodiť rozčlenenie mesačných splátok z hľadiska úhrady istiny, úrokov a iných
poplatkov, teda aká je výška splátky istiny, aká je výška splátky úrokov a aká je výška splátky iných
poplatkov.

Zhrnúc uvedené súd dospel k záveru, že kvôli absencii uvedených náležitostí v predloženej zmluve o
spotrebiteľskomúverejepredmetnýúverbezúročnýabezpoplatkovpodľa§11ods.1písm.b)zákonač.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Preto navrhovateľ
mal nárok len na vrátenie sumy poskytnutej odporkyni na základe predmetnej zmluvy.Pokiaľ ide o odporkyňou tvrdenú neplatnosť zmluvy, súd sa s jej názorom nestotožňuje. Z obsahu
zmluvy je dostatočne zrejmé, čo je jej obsahom - že je to záväzok navrhovateľa ako veriteľa poskytnúť

peňažné prostriedky, čomu zasa zodpovedá záväzok odporkyne ako dlžníčky poskytnuté prostriedky
vrátiť. Z hľadiska ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka niet v tomto v zmluve vyjadrenom záväzku nič
neurčité či nezrozumiteľné, čo by spôsobovalo absolútnu neplatnosť zmluvy. To, že zmluva neobsahuje
skutočnú, reálnu úrokovú mieru totiž nenachádza svoj odraz v tom, že ide o rozpor s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 a § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako na to poukazovala odporkyňa, ale v tom,

že zákonodarca stanovením náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zvolil vo väzbe na ust. § 11 ods. 1 cit. zákona koncepciu
nepreferujúcu neplatnosť zmluvy v prípade absencie zákonom stanovených náležitostí v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Sankcia tu teda nespočíva v absolútnej (či relatívnej) neplatnosti zmluvy ale
v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Do tejto kategórie potom spadá aj to, že úroková miera
nezodpovedá skutočnosti (je v skutočnosti vyššia než veriteľom v zmluve deklarovaná), čo svojim

významom sa rovná tomu, ako by ani v zmluve nebola uvedená. Nakoľko bola zmluva platná, nebolo
možné uvažovať o odporkyňou namietanom bezdôvodnom obohatení a potom prihliadať na námietku
premlčania. Pre úplnosť treba len dodať, že potom platí všeobecná premlčacia doba troch rokov podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka a táto do podania žaloby (ak by aj bola počítaná už odo dňa poskytnutia
prostriedkov dňa 25.10.2013) neuplynula. Preto navrhovateľom žalovaný nárok premlčaný nebol.

Ďalej z predloženej zmluvy o poskytovaní domáceho servisu datovanej dňom 25.10.2013 (teda
rovnakým dňom ako úverová zmluva) súd zistil, že jej predmetom bolo poskytovanie domáceho
servisu navrhovateľom odporkyni (podľa čl. 2.1. zmluvy v mieste trvalého bydliska odporkyne, resp.
na inom dohodou určenom mieste). Domáci servis je v čl. 1.1. zmluvy definovaný ako poskytovanie

konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytnutí
úveru na základe predmetnej zmluvy o úvere č. 420132983. Ďalej je uvedené, že je to najmä služba
spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a
kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania.
Podľa čl. 2.1. zmluvy sa odporkyňa za to zaviazala zaplatiť navrhovateľovi celkovo sumu 327,60 Eur v

troch splátkach a ako je zrejmé zo zhodných prejavov účastníkov konania i z predloženého dokladu o
platbách (splátkový kalendár č.l. 23 spisu) túto sumu navrhovateľovi uhradila.

Vo vzťahu k zmluve o poskytnutí domáceho servisu je potrebné uviesť, že táto bola podľa článku
1.1. evidentne naviazaná na úverovú zmluvu a na jej základe sa odporkyňa zaviazala na poplatok vo

výške 327,60 Eur za to, že navrhovateľ jej poskytne isté „nadštandardné“ služby. V skutočnosti však
podľa názoru súdu išlo o zmluvu, ktorou navrhovateľ odporkyni k úveru síce „pribalil niečo navyše“,
no tým len navýšil odplatu za poskytnutie úveru a takouto praktikou poskytovania akéhosi balíka
nadštandardných služieb na základe osobitnej zmluvy len zakrýval skutočnú výšku odplaty za úver. V
prípade „konzultačnej“ činnosti ide totiž o služby, ktoré nielen banky ale aj nebankové subjekty poskytujú

úplne bezplatne v záujme získania novej a udržania si súčasnej klientely, pričom podľa samotného
zmluvného textu pripraveného navrhovateľom je nadštandardné to, čo vyplýva zo zákona, resp. je
samozrejmým v súvislosti so správou vlastnej pohľadávky. Podľa § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sa totiž dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak nie je miesto plnenia takto určené, je
ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V občianskom práve má teda dlh tzv. „odnosnú“ povahu, veriteľ si

preto musí prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka a tak je úplne v rozpore s princípmi
spotrebiteľskej ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je povinnosťou veriteľa, dodávateľa. Doslova až
absurditou je, že odporkyňou ako spotrebiteľom „vyžiadaný“ (z vyjadrenia odporkyne pritom vyplynul
opak) a platený domáci servis má spočívať v tom, že veriteľ (dodávateľ) si eviduje a zaúčtováva
plnenie dlhu a upozorňuje na (ne)splácanie. Podľa názoru súdu už len tieto okolnosti svedčia o tom,

že účelom zmluvy o domácom servise bolo prekrytie reálnej odmeny navrhovateľa ako veriteľa za
poskytnutie úveru. Súd preto zmluvu o domácom servise vyhodnotil ako neplatný právny úkon podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý v čase
uzavretia úverovej zmluvy účastníkmi určoval, že sa veriteľovi (resp. finančnému agentovi) zakazuje
predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení zákona

o spotrebiteľských úveroch. Na tom nič nemenia ani navrhovateľom označené súdne rozhodnutia, či
rozhodnutie SOI, lebo tieto orgány zrejme nemali dôkaz o tom, že navrhovateľ podmieňuje (čo je súdu
známe aj z vlastnej rozhodovacej činnosti) uzavretie zmluvy a poskytnutie úveru „domácim servisom“
s tým, že stanovisko NBS sa týka iného problému, konkrétne toho, či platby spotrebiteľa za voliteľnéslužby majú byť zahrnuté do výpočtu odplaty podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a táto
právna úprava nebola základom právneho posúdenia (nebola aplikovaná) v prejednávanej veci.

Z uvedených dôvodov súd potom zohľadnil plnenie odporkyne započítané navrhovateľom na „domáci
servis“ v sume 327,60 Eur ako plnenie poskytnuté na splácanie úveru. Odporkyňa síce pred súdom
uvádzala, že v skutočnosti celých 800,- Eur nedostala, túto skutočnosť však ničím nepreukázala ani
neoznačila dôkaz na toto svoje tvrdenie. Odporkyňa teda z poskytnutej sumy 800,- Eur vrátila celkovo
451,06 Eur (sumu 123,46 Eur čo vyplýva tak z tvrdení navrhovateľa, vyjadrenia odporkyne ako aj

zo splátkový kalendár na č.l. 23 spisu plus sumu 327,60 Eur) a je vzhľadom na už konštatovanú
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru dlžná navrhovateľovi ešte rozdiel vo výške 348,94 Eur. Vo zvyšku
súd potom návrh ako nedôvodný zamietol. V konečnom dôsledku, ak by aj bolo preukázané tvrdenie
odporkyne, že zo sumy 800,- Eur obdržala len sumu 686,80 Eur (keď podľa splátkového kalendára v
deň uzavretia zmluvy 25.10.2013 došlo k úhrade sumy 109,20 Eur na domáci servis a sumy 4,- Eur na
úver), tak potom zo sumy 686,80 Eur uhradila len sumu 337,86 Eur (218,40 Eur na domáci servis a

119,46 Eur na úver), čo by rovnako znamenalo, že by bola navrhovateľovi dlžná rovnakú sumu 348,94
Eur (686,80 Eur mínus 337,86 Eur).

Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej

len „nariadenie“) v znení účinnom od 01.02.2013, nakoľko síce išlo o úverový právny vzťah založený
dňa 25.10.2013 majúci právny základ v ust. § 497 Obchodného zákonníka, no podľa § 52 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy má prednosť
občianskoprávna úprava pred Obchodným zákonníkom. Podľa § 3 nariadenia je výška úrokov z
omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky

platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Navrhovateľ požadoval úrok z omeškania od 07.06.2014 do zaplatenia poukazujúc na to, že listom zo
dňa21.10.2014zosplatnilúverkudňu06.06.2014.Nepreukázalvšak,žetentolistdoručilodporkyni,lebo
z poštového podacieho hárku je zistiteľné len jeho odoslanie na poštovú prepravu. Odporkyňa sa preto

nedostala do omeškania dňom 07.06.2014. Nepochybne však odporkyňa bola v omeškaní s vrátením
celého úveru 800,- Eur po uplynutí splatnosti poslednej splátky, čo prepočtom údajov o splatnosti splátok
v zmluve možno určiť na deň 06.11.2014. Preto súd priznal úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne
(sadzba ECB ku dňu 07.11.2014 bola 0,05 % ročne) zo sumy 348,94 Eur od 07.11.2014 do zaplatenia.

Vzhľadom na aktuálny nepriaznivý zdravotný stav odporkyne jej súd umožnil zaplatiť dlžnú sumu v dlhšej
lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech oboch
účastníkov konania. Navrhovateľ bol úspešný v sume 348,94 Eur, odporkyňa vo zvyšku v sume 631,60

Eur (980,54 Eur mínus 348,94 Eur). Čistý úspech odporkyne potom v pomernom vyjadrení prevyšuje
úspechnavrhovateľa,nonakoľkoodporkyňanáhradutrovkonanianežiadala,súdvyslovil,žejejnáhrada
trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného

vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum

a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.