Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/225/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244538
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244538.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky:
Ľ. R., nar. XX.X.XXXX, bytom N., U. XX, zast. Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s.r.o., so
sídlom Radlinského 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody 6.506,01 Eur s prísl., na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. januára 2014 č. k. 10C
187/2011-541, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, ako aj v

trovách konania potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 10C
187/2011 zamietol, návrh navrhovateľky vo veci samej zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že investíciami vloženými do Družstva,
ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p., na

základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej
medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka
s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom
a Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy
voči Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami, a výzvami na zaplatenie dlžných súm.
Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi nedomáhalo súdnou cestou,
finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi

na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka
s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva,
ktoré malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s. a Všeobecnej
úverovej banke a s..

Po právnej stránke súd prvého stupňa vychádzal z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1
písmeno d/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného ku dňu 1.6.2010, kedy vznikla NBS
povinnosť dohliadať na skutočnosti, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt
investície, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti. Konštatoval, že podľa § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o cenných papieroch) v znení, kedy Úrad pre finančný trh schválil pre družstvo Prospekt investície,
ktorý schvaľuje úrad na žiadosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby uskutočňujúcej verejnú ponuku

majetkových hodnôt podľa § 126 (ďalej len "vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt"). Úrad
pre finančný trh schválil prospekt investície podľa ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.
s poukazom na ustanovenia § 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z., nakoľko podľa ustanovenia §
128 zákona č. 566/2001 Z.z. obsahoval zákonom špecifikované náležitosti. Na základe schváleného
prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI zo dňa 21.3.2002, právoplatným dňa

28.3.2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov.
Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre
ich investičné rozhodnutie.

Z listinného dôkazu Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 2.6.2008 mal preukázané založenie zmluvného
vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. Predmetná

zmluva bola obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30.3.2010 súčinnosťou od
1.5.2010. Po tomto úkone družstvo listom zo dňa 15.4.2010, doručeného NBS, požiadalo NBS o
preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., družstvo však nepodalo žalobu voči
obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný súd, ale žiadalo NBS, aby situáciu
riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010, NBS ako aj jej právny predchodca Úrad

pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne vo vzťahu
k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu
ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým
po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych

spoločností družstva a NBS dňa 24.8.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti
Družstva mal preukázaný z obsahu listinného dôkazu, a to zápisu z prerokovania problémov a
nezrovnalostí v činnosti družstiev zo dňa 24.8.2007. Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú
odpoveď, v ktorej sa vyjadrilo aj k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu,
že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s.,

jej dcérskymi spoločnosťami a družstva. Listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o
preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník cennými
papiermi vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede
splnomocneného zástupcu odporcu mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do
6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala aj Družstvo

listom zo dňa 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby
družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná
časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov ako aj z vyjadrenia
splnomocnenéhozástupcuodporcumalpreukázané,žeDružstvoNBSpredložilodňa28.4.2010Žiadosť
o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010,

ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a/ zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené
rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010, zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý družstvo bolo povinné odstrániť
nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád
žiadostinedostatkyžiadostineodstránilo,vdôsledkučohoNBSrozhodnutímOPK-5664/1-5/2010zodňa

26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo
GUV-1744/2010 zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu
konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za
porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.1 písmeno b/, c/, h/ zákona

o cenných papieroch a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch. Rozhodnutím ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011,
NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala družstvu
vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči družstvu ako podnikateľskému subjektu
nemala. NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s cennými papiermi

dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania
trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa
odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.8.2010 začatétrestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa §
221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003
Z.z. Vyslovil, že navrhovateľka bola povinná v konaní preukázať súdu všetky tri podmienky vzniku
zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola navrhovateľka členom, ktoré
musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť

štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Uviedol, že ak nie je
splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok
na náhradu škody priznať. V prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom musí tak navrhovateľka v konaní nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo
preukázať, taktiež musí preukázať, že jej škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným
postupom štátneho orgánu. Dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by NBS

vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak v konaní mal za preukázané,
že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená
dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt- Družstvo dodržiava schválený prospekt
investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky ako aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh navrhovateľky zamietol z dôvodu, že nepreukázala jednu
z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup NBS, preto

súd sa už v konaní ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. V tejto súvislosti poukázal
aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o
cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch.
Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a

doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice
EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky
prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe
vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov.

Návrh navrhovateľky zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne
uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý mu je povinný plniť. Navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v konkurznom

konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého
členom bola, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľky ako predpokladu vzniku škody spôsobenej
štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude
nárok navrhovateľky na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Uviedol, že

pohľadávka navrhovateľky bola síce správcom konkurznej podstaty popretá (čo však neznamená, že
počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľky neuzná), navrhovateľka si uplatnila pohľadávku
na súde incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe navrhovateľky nerozhodol a
konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a návrhy
na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podané.

Súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol aj z dôvodu, že ide o predčasne podaný návrh, a
to z dôvodu, že navrhovateľka ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených
finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť
v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči

členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného
zákonníka.Obchodnýzákonníkv§251ods.2,§243aods.4a§244ods.8explicitnezakotvuje,žekaždý
člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva
z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľdružstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti
členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený

konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie
družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva,
ktorý ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za
škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľky na náhradu škody voči vyššie
uvedeným subjektom Družstva vylučuje podľa neho možnosť, aby sa navrhovateľka domáhala náhrady

škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Uviedol, že navrhovateľka v konaní 10C 187/2011
nepreukázala, že by bez svojej viny sa bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom družstva.
Skutočnou škodou je podľa neho aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke navrhovateľky
ako veriteľa voči subjektom družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného
za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, táto škoda však vzniká za preukázania
všetkýchpodmienokvznikuzodpovednostištátuzaškoduažokamihom,keďsaprávoveriteľanaplnenie

voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.

Vdanomprípadesúdprvéhostupňapovažovalzaprávnerelevantnýprípadnýnesprávnyúradnýpostup,
ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým
je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by podľa neho prichádzalo do

úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľke vznikla
škoda, samotná navrhovateľka pritom poukazovala na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky
potom, ako ich získalo od navrhovateľky Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení
portfólia. Konštatoval, že medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový
vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo

zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo
jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy
nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými
papiermi titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že
Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v

zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. Mal za to, že v priamej príčinnej súvislosti s
prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom
s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od
navrhovateľky. Podľa názoru súdu je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad
Obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky

nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa súd takýmto
prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Odporca podľa názoru súdu prvého stupňa v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným

subjektom - Družstvom nezanedbal. Priklonil sa k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt/ v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch). V súlade s
uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval
len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch) posudzoval, či

obsahujevšetkyúdajeavzájomnýsúladpredloženýchúdajovaichzrozumiteľnosť,zapravdivosťúdajov
v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v
právomociNBS schvaľovaťzmluvuoriadení(alebospráve)portfólia.Uviedol,žeProspektinvestíciemal
podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľky verejnej
ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje podstatná náležitosť podľa § 128

ods. 1 písm. a/ bodu 10 zákona o cenných papieroch. NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od
1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava
schválený prospekt investície.

Súd prvého stupňa tiež konštatoval, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej
činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie.
Vnútorné vzťahy Družstva sa podľa neho spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Uviedol, že navrhovateľka ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu)neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv,
ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia
uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle

ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Mal za preukázané, že sa počas trvania členstva v
družstve navrhovateľka nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila sa zasadnutia členskej schôdze. V
konaní nepreukázala, že počas členstva v družstve realizovala ďalšie svoje oprávnenia vyplývajúce jej z
členstva tak, že by aktívne zasiahla do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení
nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva. O trovách konania rozhodol v podľa § 142 ods.

1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil a
ani mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu
prvého stupňa v zamietajúcej časti vo veci samej zmeniť a jej návrhu na náhradu škody v sume
6.506,01 Eur s prísl. voči odporcovi vyhovieť a nahradiť jej trovy konania, resp. zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac jeho nesprávnym rozhodnutím, neúplným zistením
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Vytýkala súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Poukázala aj na predvídateľnosť toho, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu, ako orgánu dohľadu

podľa zákona, ktorý poveril odporcu dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou.
Poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. PL. ÚS
21/96. Odporcov argument, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale
nie dohľad nad odbornou činnosťou Družstva, považovala za irelevantný, ak nemohla o takto zúženom

dohľade orgánu dohľadu vedieť, keďže zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi
„činnosťou“ a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ust.
§ 135 ods. 1 tohto zákona ani v čase, keď odporca schválil Prospekt investície a Družstvo sa stalo
dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt a predmet dohľadu nebol
menený. Nestotožnila sa s tvrdením, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho škodou a porušením

zákonných povinností odporcom spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bolo porušený
zákon č. 566/2001 Z.z., k jeho škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporcu vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola bdelá. Mala za to, že súd
prvého stupňa tým, že jej návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu,
že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý

úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu. Uviedla, že NBS minimálne od roku 2007 zanedbáva
svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi, pričom jej
povinnosťoupodľa §127zákonaocennýchpapierochboloajezisťovanieavyhodnocovanieinformácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ

ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo
strany NBS. Podľa nej mal podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch odporca zisťovať, čo v
prípade družstva, obchodníka, ako ani u neho neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva
bol Prospekt investícií vydaný ešte Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo

strany NBS a tento povinný zákonný dohľad zo strany NBS považovala za koncipovaný tak široko,
že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli
byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako aj rizík, ktoré
mohli viesť k obnoveniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade aj jej samotnej.
Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo

z výpovede svedka L.. R. M., Y.. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila,
že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené
zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil
obchodníka, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V tomto konaní sa tiež zistilo, že

NBS sa po tomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu,
že toto bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej, do troch zmeniek,
a to vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production, a.s. a vo
všetkých troch spoločnostiach bol opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a navyše vovšetkých bol či už členom, predstavenstva alebo konateľom L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka, čo znamená, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom. Mala za to, že NBS ani po

vydaní rozhodnutia v roku 2008 neprijala žiadne kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa
zákona o cenných papieroch ako i zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení už od roku 2007, pričom mala a stále má napr. predbežne alebo
celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi
alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka a týmto

podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do družstva. Uviedla, že družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla
až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia zo dňa 30.5.2011 č. ODI-10890-4/2010 o zákaze
činnosti konečne zakázala činnosť. Mala za to, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť

záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od
subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu, ako aj prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie
vrátiť. Zákon č. 514/2003Z.z. podľa nej ani neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.

Poukázala tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013,
zktoréhovyplýva,ževkonkurznejpodstateniesúžiadneprostriedkyažeaktuálnystavkonkurzujetaký,
že objektívne vylučuje jej možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K 95/2010. Namietala,
že pokiaľ v zápisniciach o pojednávaní nie je uvedené, že boli prečítané určité, presne označené listiny
alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah, tak skutkové zistenia

vyvodenéztaktonesprávnevykonaných,resp.nevykonanýchdôkazovnemôžubyťpretopresúdprvého
stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne

zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu,
dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľka doposiaľ nevyužila
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE.
K jej tvrdeniu, že údajne nepostupoval v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj

princíp právnej istoty, uviedol, že jeho kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi
sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 2 ods. 2 Ústavy SR). Uviedol, že až od účinnosti novelizovaného
ustanovenia§129ods.3zákonaocennýchpapieroch,tedaažod1.6.2010bolipovinnostivyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až
odvtedy mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície, teda či si
plní povinnosť uloženú zákonom. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4. Žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík. Konštatoval, že za činnosť družstva PDSI
celkovo zodpovedá a v mene družstva koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán
družstva, pokiaľ nie je zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu

družstva. Taktiež na dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI. Nevykonával dohľad nad finančnými
ukazovateľmi PDSI, nebol a nie je príslušný potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva
PDSI. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľky, jej výška voči družstvu PDSI sa
bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní a ak jej pohľadávka nebude uspokojená v rámci

konkurzu, až vtedy jej môže vzniknúť škoda, ktorá nevzniká v okamihu jej splatnosti ani v okamihu
omeškania dlžníka. Uviedol, že navrhovateľka mala vedomosť o tom, že družstvo PDSI podalo žalobu
o náhradu údajnej škody spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom NBS vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 a napriek tomu podala svoju žalobu. Považovalzodpovednosť štátu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu za zodpovednosť subsidiárnu vo
vzťahu k zodpovednosti osoby, v danom prípade PDSI ako dlžníkovi, ktorý prijal finančné prostriedky od
navrhovateľov a iba družstvo PDSI má povinnosť im ich vrátiť. Mal tiež za to, že škoda musí existovať v

čase rozhodnutia súdu, pretože rozhodujúci je v zmysle § 154 O.s.p. v čase rozhodovania. K námietke
navrhovateľky ohľadom vykonania dokazovania listinnými dôkazmi, uviedol, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri oboznamovaní jednotlivých dôkazov
presne špecifikoval, o aké jednotlivé dôkazy išlo a aký je ich obsah. Navyše právnemu zástupcovi
navrhovateľky, ako aj jemu bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej súdnej činnosti

prvostupňového súdu a podľa NS SR sp. zn. 1Obo 283/2006 a ust. § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď navrhovatelia vedú
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1
O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k

záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny

záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho
odôvodnením rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd nezistil v konaní súdu prvého stupňa ani procesné pochybenia nestotožnil sa s názorom
s námietkou navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zo zápisnice o
pojednávaní nevyplýva, že by bol ich obsah oboznámil čítaním, nakoľko v zápisnici o pojednávaní zo dňa

28.1.2014 je uvedené, že súd prvého stupňa oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov,
k oboznámeniu s ktorými nemali účastníci, resp. ich zástupcovia pripomienky a je tiež zaprotokolované,
že právni zástupcovia účastníkov netrvali na vykonaní listinných dôkazov.

Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej

bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo
primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s
právnouúpravou,idetedaoúradnýpostup,priktoromdôjdekporušeniupravidielstanovenýchprávnymipredpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež
určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v
konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších

podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať,
treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu
verejnej moci smeruje.

V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú
jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom
uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody,

príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie.

V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku

škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v
logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom

tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže
byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý

následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie, tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však
musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie.

Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako
kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím
majetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodousarozumieujma,ktorá
musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom

konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Navrhovateľka si uplatňovala svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložila finančné prostriedky do družstva
PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné

prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST,
o.c.p., a.s., s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných
papierov, ktorá bola menená a doplňovaná. Z konania obchodníka s cennými papiermi, v spojení s
jeho činnosťou pre Družstvo vyvodzovala vznik škody, nakoľko jej majetok sa zmenšil o sumu do

Družstva vložených a nevrátených finančných prostriedkov. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov
vložených navrhovateľom do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8%.
Vložila peňažné prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a
aj Obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky, ale aj budú
zhodnotené v garantovanej výške.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný

rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investícií. Teda až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či

Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v
zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť

údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
(§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka

Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohol totiž kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto
súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je
spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129

ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si
toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu,
že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto

povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky

Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s

cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľka si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela
byťvedomá,ževývojnafinančnýchtrhochnemožnosistotoupredpovedaťaodhadnúť,čojepodstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného

investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s

cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej
banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej
banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010 č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb. Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky
Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia

sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za
nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho
práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z..

Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre
vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),

hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri
tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z
hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom

navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup
NárodnejbankySlovenskaapochybenia,činedostatkyspočívajúcevtom,žeNárodnábankaSlovenska
pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné
posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané vsúlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou
tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala. V konaní nebol preukázaný základný
predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle

ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou
Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bola členkou Družstva, ktoré je v súčasnosti v
konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011 č. k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 5.5.2001. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní
nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii
dlžníka povinného vydať jej získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázala
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a
týmanizákladnýpredpokladzodpovednostištátupodľazákonač.514/2003Z.z.(analogickyrozhodnutie

Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006 z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného
dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o
predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvého
stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov. Navrhovateľkou vytýkané procesné

pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo
odvolacím súdom zistené .

Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo

veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko si tento ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.