Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/101/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7601899713
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7601899713.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu Ing. R. W., I.. XX.X.Y.,
Z. M. I. O., Š. I. XX/Xl, zast. JUDr. Martinom Okálym, advokátom, Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova
7, proti žalovanému R.. V. Š.U. - R., M. I. O., M. Y., zast. JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom,
Košice, Floriánska 19, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 2C 632/2001-445
z 13.11.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Spišská Nová Ves dňa 20.8.2001 domáhal proti
žalovanému náhrady škody na zdraví, ktorú žiadal priznať z titulu straty na zárobku za obdobie od

10.4.2000 do 10.5.2001 vo výške 358,50 € (10.800,- Sk), bolestného v sume 663,88 € (20.000,- Sk)
a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 9.958,18 € (300.000,- Sk) spolu so 17,6 % úrokmi z
omeškania od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia, ďalej sa domáhal zaplatenia rozdielu medzi
invalidným dôchodkom a priemerným zárobkom vo výške 49,71 € (1.500,- Sk) mesačne za obdobie od
10.5.2001 do budúcna a náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s liečením vo výške 133,95
€ (4.035,50 Sk) s prísl. na tom skutkovom a právnom základe, že škoda na zdraví mu vznikla v dôsledku
pracovných úrazov, ku ktorým došlo počas trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného v r. 2000 pri

plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi na zahraničných služobných cestách v čase od
10.3. do 13.3.2000 v X. v I. a v apríli 2000 v K., preto za škodu zodpovedá žalovaný podľa ust. § 190
a nasl. Zákonníka práce, u ktorého bol zamestnaný od 13.9.1995 do 9.5.2001 v pracovnom zaradení
koordinátor výroby, neskôr vo funkcii riaditeľa zahraničného obchodu a súčasťou jeho pracovnej náplne
vzhľadom na aktívnu znalosť anglického jazyka, bolo aj absolvovanie zahraničných služobných ciest.

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd“) rozsudkom 2C 632/2001-445 z 13.11.2014 žalobu

zamietolavyslovil,žeotrováchkonaniarozhodnedo30dnípoprávoplatnostirozhodnutiavovecisamej.

Rozhodol tak po zistení skutkového stavu vykonaním potrebného a účastníkmi navrhnutého
dokazovania výsluchom účastníkov a štatutárnej zást. žalovaného Ing. O., výsluchom svedkyne Ing.
O. K., oboznámením lekárskych správ a predložených listinných dôkazov, znaleckým dokazovaním
znaleckým posudkom Y. fakulty U. v N. č. 15/2001 v spojení s doplnkom č. 1/15/2001 z 15.10.2010,
znaleckým posudkom č. 9/2014 vypracovaným znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie, odboru

psychiatrie MUDr. W. W. a výsluchom znalcov Prof. MUDr. M. N., CSc. a Prof. MUDr. V. N., DrSc.,
ktoré (dokazovanie) doplnil v zmysle pokynov a právneho názoru odvolacieho súdu vyslovených v
zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach 11Co 30/2008-131 z 3.12.2008 a vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p. Vec právne posúdil podľa ustanovení§ 190 ods. 1, 2 a 5, § 191 ods. 1 až 5 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom do
31.3.2002, § 37 ods. 1, 2 a 5 nariadenia vlády SR č. 223/1988 Zb., ktorým sa vykonáva Zákonník práce a
konštatoval, že pracovným úrazom sa rozumie porušenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené

pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle na jeho vôli, krátkodobým náhlym a
násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Porušením zdravia sa rozumie nielen poškodenie telesné, ale
aj psychické a úrazom sa rozumie porucha zdravia vyvolaná pôsobením vonkajšej príčiny a nemusí to
byť pôsobenie len mechanických javov. Za pracovný úraz treba považovať aj úraz, ku ktorému došlo pre
plnenie pracovných povinností zamestnanca. Toto vonkajšie pôsobenie, označované tiež ako úrazový

dej, je spravidla takou udalosťou, ktorá vyvolá u postihnutého zamestnanca subjektívne ťažkosti alebo
ochorenie, ktoré mu nedovoľuje pokračovať v obvyklej práci alebo mu dovoľuje pracovať len s určitými
obmedzeniami, alebo ho dokonca z výkonu doterajšej práce úplne vylučuje. O úrazový dej môže ísť aj v
prípadochpoškodeniazdravia,ktorénastaloprináhlomvypätísíl,veľkejnámahe,neobvyklomúsilí,kedy
pracovný výkon presahuje obvyklé hranice každodenne vykonávanej práce, alebo je síce vykonávaný
v hraniciach obvyklej práce, ale za nepriaznivých okolností, alebo ak organizmus zamestnanca na

požadovaný pracovný výkon nie je prispôsobený alebo pracovný výkon je neprimeraný jeho telesným a
psychickým možnostiam a schopnostiam. O pracovný úraz nejde, ak došlo k poškodeniu zamestnanca
v dobe, keď prekročil, resp. vybočil z plnenia pracovných úloh alebo činností, ktorá je v priamej súvislosti
s plnením pracovných úloh. Pri pracovnom úraze ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa; jej
predpokladom nie je zavinenie a v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Pre vznik zodpovednosti sa

však vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou.
Ďalším predpokladom tejto zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom pomere a
že k pracovnému úrazu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, pričom
uvedené predpoklady preukazuje poškodený. Základnou podmienkou zodpovednosti zamestnávateľa
za úraz v zmysle ust. § 190 a nasl. Zákonníka práce je príčinná súvislosť medzi úrazovým dejom a

poškodením zdravia, ktorá musí byť jednoznačne preukázaná a nestačí iba samo pripustenie možnosti
zhoršenia zdravotného stavu v dôsledku úrazového deja. Nestačí teda, ak znalec možnosť príčinnej
súvislosti medzi úrazovým dejom a poškodením zdravia len s pravdepodobnosťou, nie s určitosťou
pripúšťa. Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov vychádzajúc z cit. ustanovení a uvedených zásad
dospel k záveru, že poškodenie psychického zdravia žalobcu nie je v príčinnej súvislosti s úrazmi,

ktoré utrpel žalobca dňa 11.3.2000 pri dopravnej nehode v I. a dňa 10.4.2000 v K. pri výstupe z
eskalátora, a bol toho názoru, že priateľské posedenie, ktorého sa zúčastnil žalobca v I. dňa 11.3.2000
vo večerných hodinách, nemožno považovať za súčasť plnenia jeho pracovných povinností, ktoré v
daný deň boli ukončené 18. hodinou, ale išlo o výlučne súkromné trávenie voľného času žalobcom,
a čo sa týka pádu žalobcu pri výstupe z eskalátora v K. dňa 10.4.2000, kedy žalobca bol uvoľnený z

pracovného jednania, bolo mu umožnené oddychovať a svojvoľne opustil hotelovú izbu, podľa názoru
súdu túto „cestu“ nemožno dať do žiadnej súvislosti s plnením pracovných úloh. Súd uviedol, že
nemalým podielom sa na jeho páde a nevoľnostiach v K. podieľal žalobcov striktný vegetariánsky
spôsob stravovania, doznané požitie žeň-šeňového koreňa, morskej stravy a aj alkoholu, keďže už
pri vyšetrení v nemocnici v K. MUDr. G. W. H. bola mu určená diagnóza: deficiencia (nedostatok)

vitamínu B12, čo malo za následok pravdepodobný záchvat v stanici metra, preto mu bola aplikovaná
vnútrosvalová liečba nedostatku vitamínu B12 a bol prepustený dňa 15.4.2000 s doporučením liečby
kyanokobalamínom aspoň dva nasledujúce týždne, aby sa jeho zásoby doplnili. Následkom nedostatku
vitamínu B12 v psychiatrickej symtomológii je nespavosť, resp. poruchy spánku, emočná nestálosť,
zmätenosť, dezorientácia, neuropsychiatrické problémy, a všetky tieto príznaky boli u žalobcu zistené,

čo je výsledkom absencie živočíšnej stravy. Súd hodnotil závery znaleckých posudkov vypracovaných
v konaní a mal za to, že znalecké posudky potvrdzujú zdravotné ťažkosti žalobcu zhodne s popísanými
následkami nedostatku vitamínu B12. Zdôraznil, že príčinná súvislosť medzi nehodami a poškodením
zdravia žalobcu, u ktorého po hospistalizácii na Neurologickom a neskôr na Psychiatrickom oddelení v
Y. bola diagnostikovaná akútna psychotická porucha, bola (je) založená len na pravdepodobnosti, keď v

znaleckom posudku ústavu č. 15/2001 v spojení s jeho doplnkom z 15.10.2010 sa uvádza, že „invalidný
dôchodok bol žalobcovi priznaný od l6.3.200l pre dlhodobo nepriaznivý stav a neschopnosť vykonávať
akékoľvek sústavné zamestnanie, ktorý len s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí s dopravnou
nehodou v I. 10.3.2000, čo bolo s najväčšou pravdepodobnosťou spúšťacím mechanizmom následných
ťažkostí. Nespavosť, trýznivé pocity z prežitej udalosti, trvalý pocit únavy, vyčerpanosť, možno zdôvodniť

utrpením ťažkého psychického šoku pri dopravnej nehode v I. s najväčšou pravdepodobnosťou reakciou
na zľaknutie, ktoré ho sprevádzali počas obdobia až do nasledujúcej služobnej cesty. Bol to ale
pravdepodobne spúšťací mechanizmus ďalších nepriaznivo sa vyvíjajúcich okolností s následnou
nehodou pri vystupovaní z pohyblivých schodov v metre v K..“ Súd vzal do úvahy závery znaleckéhoposudku Y. fakulty U. v N. č. 15/2001 v spojení s jeho doplnkom a výpoveďou znalca Prof. W.. M. N.,
z ktorých vyplynulo, že dodatočne a bez akýchkoľvek pochybností v súčasnosti nie je možné objasniť
príčinu psychického poškodenia zdravia žalobcu, možno ale potvrdiť, že pri znaleckom dokazovaní

znalec nenašiel žiadny dôkaz o tom, že by celkový psychický stav žalobcu bol v súvislosti s úrazmi z
11.3.2000 a 10.4.2000, kedy žalobca utrpel ľahšie poranenie, ktoré pri predchádzajúcom i súčasnom
znaleckom dokazovaní nie je jednoznačne v príčinnej súvislosti s jeho súčasným invalidným stavom.
Súd pri svojom rozhodovaní hodnotil tiež znalecký posudok č. 9/2014 vypracovaný znalcom z odboru
zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie MUDr. W. W., ktorého závery však nepokladal za riadne

odôvodnené a podložené obsahom nálezu a lekárskymi správami, keďže znalec MUDr. W. W. v
znaleckom posudku sa nevysporiadal so závermi predchádzajúcich znaleckých posudkov, neoznačil
dôkaz vo forme lekárskej správy o tom, že by celkový stav žalobcu bol v príčinnej súvislosti s tvrdenými
úrazovými dejmi v dňoch 11.3.2000 a 10.4.2000, odborne nehodnotil tak ako predchádzajúci znalci
doklady, ktoré mal k dispozícii a označil ich za dôkaz (lekárska správa z ošetrenia v K., správa z prevozu
žalobcu, prepúšťacia správa z hospitalizácie na Psychiatrickom oddelení v Y., nálezy zo zdravotnej

dokumentácie ambulantného psychiatra MUDr. K.), ani neurobil odborný rozbor, na základe čoho dospel
k záveru, že žalobcov psychický stav je v príčinnej súvislosti s popísanými udalosťami na zahraničnej
pracovnej ceste, a preto závery uvedeného znaleckého posudku si súd neosvojil. Súd zdôraznil, že
pre ustálenie zodpovednosti zamestnávateľa nestačí záver znalca, že najpravdepodobnejšou príčinou,
spúšťacímmechanizmomďalšíchnepriaznivosavyvíjajúcichokolnostíbolanehodavI.avK..Hodnotiac

komplexne udalosti v ich súvislostiach ani rozsiahlym znaleckým dokazovaním hraničiacou s istotou súd
nemal preukázané, že invalidný dôchodok bol žalobcovi priznaný pre nepriaznivý psychický depresívny
stav v dôsledku opísaných udalostí, a nebolo preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi (aktivity mimo pracovných povinností), čo
predstavuje jednu zo základných podmienok vzniku nároku zamestnanca na odškodnenie pracovného

úrazu voči svojmu zamestnávateľovi, a z vyššieuvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súčasne podľa § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, odôvodniac ho tým, že súd na základe

vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil,
t.j. odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe
vyhovieť a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť mu trovy konania vo výške vyčíslenej zastupujúcim
advokátom v lehote 3 dní od doručenia výzvy. Bol toho názoru, že súd nerozhodol správne, aj keď mal na
vydanie správneho a spravodlivého rozhodnutia k dispozícii všetky podklady a dôkazy, keďže vykonané

dokazovanie potvrdilo existenciu dvoch rozhodných udalostí - pracovných úrazov, a to dopravnej nehody
v I. zo dňa 11.3.200 a úrazu v metre v K. dňa 10.4.2000, pričom v oboch prípadoch vykonával činnosť
vyplývajúcu z jeho funkcie a na priamy pokyn priameho nadriadeného - konateľa a zamestnávateľa Ing.
O.. Argumentáciu žalovaného o jeho mimopracovných aktivitách označil za účelový výmysel. Mal za to,
že vykonaným dokazovaním okrem toho bola preukázaná aj existencia príčinnej súvislosti medzi úrazmi

a následkami. Nároky uplatnené v tomto konaní boli podložené posudkami, lekárskymi potvrdeniami,
listinami Sociálnej poisťovne, svedectvom vypočutých osôb, a preto pochopiteľne, najmä po nariadení
doplnenia dokazovania ďalším znalcom a po oboznámení sa s obsahom znaleckého posudku znalca
MUDr. W. W., očakával, že pri takomto priaznivom vývoji dôkaznej situácie súd žalobe vyhovie, a nie ju
zamietne. Vytýkal, že vyjadrenie žalovaného, v ktorom žalovaný „vysvetlil" súdu, že úrazy sa nestali tak,

ako to uvádzal a že si ich žalobca zavinil sám, že príčinou ich vzniku bola zlá životospráva, nedostatok
vitamínu B, vegetariánska strava, konzum ženšenových piluliek, že vlastne nemal nikde chodiť, lebo mal
ostať na hoteli, atď. - súd považoval za dostačujúce na to, aby si ho v podstate v celom rozsahu osvojil a
vo veci rozhodol. Za nesprávny tiež považoval postup súdu pri aplikácii § 151 ods. 2 O.s.p. na danú vec,
keďže sa nejedná o žiadnu zo zákonom uvádzaných možností. Podľa názoru žalobcu ak súd rozhodol

tak, že žalobu zamietol, mal sa zaoberať v súvislostí s otázkou trov použitím ust. § 150 O.s.p. vzhľadom
jeho sociálne pomery dostatočne v priebehu konania zistené.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. d/ a f/ O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 19.5.2016
na úradnej tabuli súdu v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolaniežalobcu nie je dôvodné a rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa §
219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a

vytýka súdu prvého stupňa nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie prejednávanej
veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd
vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom vtedy, ak výsledok hodnotenia

dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy
skutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinaknevyšlipočas
konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), ak súd nesprávne aplikoval právny predpis na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na

správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale
ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o
právach a povinnostiach účastníkov.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a

v rozsahu námietok uvedených v odvolaní (podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), sa stotožňuje
so správnymi skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvého stupňa a konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s cit. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Preskúmaním rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 3 O.s.p.) odvolacím

súdom nebolo zistené, že by súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení,
ktoré by nemali oporu vo vykonanom dokazovaní alebo boli založené na skutočnostiach, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, alebo
žeby súd opomenul niektoré skutočnosti podstatné pre rozhodnutie, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, príp. vykonané dôkazy hodnotil neúplne alebo nelogicky. Súd prvého stupňa vykonal vo

veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, prihliadol na tvrdenia účastníkov
a rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, všetky vykonané dôkazy vrátane
znaleckých posudkov vyhodnotil úplne a správne podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 a nasl. O.s.p.,
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, nárok posúdil podľa
správnych ustanovení právnych predpisov, ktoré správne vyložil a na zistený skutkový stav aj správne

aplikoval a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.

Žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti a relevantné vecné argumenty spochybňujúce správnosť
zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia prejednávanej veci, a tak žalobcom uplatnené
odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. nie sú dané.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci žalobca
nepreukázal zákonné predpoklady pre ustálenie (vznik) zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú
na jeho zdraví podľa ust. § 190 a nasl. zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov Zákonníka
práce účinného do 31.3.2002 (ďalej aj „cit. ZP“), keďže vykonaným dokazovaním nebola jednoznačne

preukázaná existencia priamej príčinnej súvislosti medzi úrazmi žalobcu z 11.3.2000 a 10.4.2000 na
zahraničných pracovných cestách (počas trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného) a zisteným
psychickým ochorením žalobcu a jeho invaliditou. Závery znaleckých posudkov o tejto odbornej
(skutkovej) otázke nie sú jednoznačné, ale sú založené iba na pravdepodobnosti, ako správne zistilsúd prvého stupňa a poukázal na to v dôvodoch napadnutého rozsudku. Za tohto stavu aj podľa
názoru odvolacieho súdu nešlo u žalobcu o pracovný úraz a nie je daná zodpovednosť žalovaného
ako zamestnávateľa za škodu tým vzniknutú podľa § 190 a nasl. cit. ZP, teda nie je preukázaný základ

uplatneného nároku (nárokov), a preto súd správne rozhodol, pokiaľ z tohto dôvodu žalobu zamietol.

K odvolacím námietkam žalobcu a na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací
súdpoukazujenaprávnynázornímvyslovenýužvzrušujúcomuznesení11Co30/2008-131z3.12.2008,
v ktorom uviedol, že pre pojem pracovného úrazu má zásadný význam existencia príčinnej súvislosti

medzi úrazom a poškodením zdravia zamestnanca, ktorá je nevyhnutnou podmienkou pre uznanie
pracovného úrazu a zodpovednosti zamestnávateľa v zmysle § 190 a nasl. cit. ZP a zamestnávateľ, u
ktorého bol zamestnanec v čase úrazu v pracovnom pomere alebo v inom obdobnom pracovnoprávnom
vzťahu, preto zodpovedá za škodu spôsobenú zamestnancovi úrazom, ku ktorému došlo pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním len vtedy, ak je daná priama príčinná súvislosť
medzi úrazovým dejom a poškodením zdravia zamestnanca, existencia ktorej musí byť jednoznačne

a nepochybne preukázaná. Pre uznanie pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa nestačí len
pripustenie možnosti zhoršenia zdravotného stavu zamestnanca v dôsledku úrazového deja, ku ktorému
došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Nestačí teda, ak napr. znalec možnosť
príčinnej súvislosti medzi úrazovým dejom a poškodením zdravia len (s pravdepodobnosťou) pripúšťa.
Príčinnú súvislosť medzi úrazovým dejom a ním vyvolaným následným chorobným stavom nevylučuje

ani existencia určitého chorobného stavu (aj keď v latentnej podobe) - tzv. predispozícia zamestnanca
vyvolaná skôr vzniknutým chorobným stavom, to znam. rizikové faktory, vrodené alebo získané z
obdobia pred úrazom, ktoré spolupôsobili pri vzniku poškodenia zdravia spôsobeného úrazovým dejom,
ak bol pracovný výkon vyvolávajúcim činiteľom poškodenia zdravia a úraz (úrazový dej) podstatnou,
značnou a dôležitou príčinou určitého poškodenia na zdraví zamestnanca.

Žalobca v odvolaní v rámci uplatnených odvolacích dôvodov nedôvodne namieta nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa. Odvolací súd k uvedeným odvolacím námietkam uvádza,
žezákon(ust.§132O.s.p.)vychádzazozásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,ktorávyplývazústavného
princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky). Táto zásada znamená, že záver, ktorý

urobí sudca o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti, hodnovernosti a závažnosti (dôležitosti)
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Právna úprava súdu neurčuje, ako má ten ktorý dôkaz hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, ktorá v občianskom súdnom konaní predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces
sudcu (§ 132 O.s.p. účinného do 30.6.2016, § 191 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016).

Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná a musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. Každý
dôkaz súd hodnotí najskôr individuálne a potom všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pri hodnotení
dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie súd určuje, aký význam majú jednotlivé
dôkazy pre jeho rozhodnutie, či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, príp. v

akom smere, a či môžu byť základom pre rozhodnutie.

Posudok znalca súd hodnotí ako každý iný dôkaz, avšak niektoré osobitosti tohto dôkazu majú za
následokurčitýrozdielprijehohodnotení,konkrétnesúdpritomtohodnotenískúma,čiznaleckýposudok
má všetky formálne náležitosti, teda či závery uvedené vo vlastnom posudku sú riadne odôvodnené a či

sú podložené obsahom nálezu, či znalec vyčerpal úlohu v rozsahu, ako mu bola zadaná, či prihliadol na
všetky skutočnosti, s ktorými sa mal vysporiadať (či posudok znalca vychádza zo zistených skutočností),
či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý, či nie je rozporný, či jeho závery sú podložené
výsledkami konania a nie sú v rozpore s výsledkami ostatných vykonaných dôkazov (k uvedenému pozri
judikát R 4/1969).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa postupoval v konaní (v dôkaznom procese) v súlade s cit. zák.
ustanoveniami a uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi, prihliadol na tvrdenia účastníkov a
všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, a vykonané dôkazy aj správne
vyhodnotil z hľadiska ich pravdivosti, vierohodnosti a dôležitosti pre rozhodnutie vo veci. Správne

hodnotil tiež posudok č. 9/2014 znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie MUDr.
W. W. (ďalej aj „ZP“) a jeho závery, ktoré posúdil ako (náležite) neodôvodnené, nepodložené obsahom
nálezu a výsledkami ostatných vykonaných dôkazov (listinných dôkazov, lekárskych správ a znaleckým
posudkom č. 15/2001 v spojení s jeho doplnkom vypracovaným Lekárskou fakultou U. v N. akoznaleckým ústavom), a z tohto dôvodu súd tento posudok znalca nevzal za základ zistenia skutkového
stavu, pričom svoj myšlienkový postup pri hodnotení ZP v odôvodnení napadnutého rozsudku aj riadne a
presvedčivo vysvetlil. Žalobca v odvolaní iba všeobecne poukazuje na obsah ZP, neuvádza však žiadnu

konkrétnu skutočnosť ani vecné argumenty, ktoré by spochybnili správnosť postupu súdu pri hodnotení
ZP MUDr. W. W. a dôvodov, pre ktoré súd tento dôkaz nepovažoval za významný pre rozhodnutie, preto
ani tieto výhrady žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistenia skutkového stavu a vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené, keďže odvolací súd nezistil existenciu uplatnených odvolacích dôvodov v
prejednávanej veci, bol napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdený ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo o nich rozhodne súd prvého stupňa, ktorý v
napadnutom rozsudku vyslovil postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.6.2016, že o
trovách konania rozhodne po právoplatnom skončení konania vo veci samej.

Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.