Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 16, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/2/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898216
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012898216.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ValérieKleinovej,členovsenátu
JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľky: L. C., bytom U., F.
I.. U. XX, zast. JUDr. Libušou Péteriovou, advokátkou v Nitre, Farská 1, proti odporcovi: I.-H., I..J.., T.,
P. XX, zast. JUDr. Kanisová & Kanis, AK Špitálska 10, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava

V zo dňa 19. marca 2012 č.k. 47Cpr 2/2011-127 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 4.
apríla 2012 č.k. 47Cpr 2/2011-153, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru daného navrhovateľke p o t v r d z u j e.

V ostatných napadnutých častiach týkajúcich sa náhrady mzdy, trov právneho zastúpenia, ako aj
poplatkovej povinnosti odporcu týkajúcej sa súdneho poplatku z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré
bolo dané navrhovateľke rozhodnutím zo dňa 15.08.2011 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je
neplatné a pracovný pomer trvá ďalej. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy
vo výške 8.267,89 € po zákonných zrážkach do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia a zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni navrhovateľky vo

výške 325,876 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a na účet súdu súdny poplatok vo výške
595,50 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Konštatoval, že postup podľa § 68 ods. 1 písm.
b/ Zák. práve má byť výnimočný a v danom prípade nemožno hovoriť o závažnom porušení pracovnej
disciplíny. Mal za to, že ak sú navrhovateľke vytýkané nedostatky, ku ktorým malo dôjsť tým, že nebol
dodržaný týždenný pracovný čas na základe záznamov GPS, tak táto skutočnosť nezodpovedá realite,
pretože údaje získané z GPS sú údajmi o pohybe motorového vozidla, ktoré pracovník používa a nie
údaje, či využíva fond pracovného času. V tejto súvislosti poukázal na to, že pracovná pozícia

obchodného poradcu má iný charakter ako iná klasická činnosť, pričom z dokazovania mu
vyplynulo, že nebola evidovaná presná dochádzka týchto pracovníkov, t.j. nevyhodnocoval sa konkrétny
čas, ktorý by mal pracovník na pracovisku stráviť. Nebola tiež stanovená pri týchto funkciách povinnosť
na pracovisko prísť, ale pre firmu boli rozhodujúce aktivity týchto pracovníkov a hospodárske výsledky,
ktoré skutočnosti v okamžitom skončení pracovného pomeru uvedené nie sú. Dospel k záveru, že u
navrhovateľky nemožno hovoriť o nedodržaní týždenného pracovného času za predpokladu, že tento

nie je presne vymedzený, prípadne len formálne a charakter práce umožňuje vykonávať prácu aj
mimo určeného pracovného času, resp. doma. Nemal za preukázané ani ďalšie porušenie pracovnej
disciplíny, ktorého sa mala dopustiť navrhovateľka, a to tým, že pridelené služobné motorové vozidlo,ktoré bolo pridelené navrhovateľke, používala mimo služobných ciest, t.j. aj na cestu z miesta bydliska
do miesta pracoviska a späť. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že vo všeobecnosti všetci
pracovníci v pracovnej pozícii predajca poľnohospodárskej techniky mali umožnené používať pridelené

motorové vozidlo aj na cestu z miesta bydliska do zamestnania a späť a že takýto súhlas sa nedával
na konkrétnu jazdu, ale bol dávaný pri nástupe do pracovného pomeru bez časového
obmedzenia. Tieto skutočnosti mal za jednoznačne preukázané z výsluchu konateľov a spoločníkov
firmy, ako aj výsluchom svedkov, t.j. obchodných predajcov, ktorí boli v rovnakom pracovnom zaradení
ako navrhovateľka, a to S. T., O.. H. T. I. H. P.. Pokiaľ išlo o tvrdenie svedka C., že navrhovateľke bol

súhlas na používanie motorového vozidla odobratý pri pohovore v mesiaci jún, pričom aj v tomto sa
výpovede rozchádzali, výpovede sa zhodli v tom, že písomnou formou súhlas nebol daný, ani odňatý.
Uveril tvrdeniu navrhovateľky, že súhlas s používaním motorového vozidla na cestu z miesta bydliska
do pracoviska bol daný a odňatý nebol čo vyplýva aj z toho, že takáto situácia bola až do
15.08.2011, kedy navrhovateľka s vozidlom chodila. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z ust. § 79
ods. 1 a 2 Zák. práce a z rozhodného obdobia, ktorým je 2. štvrťrok 2011, t.j. mesiace apríl, máj, jún

2011 a z priemerného zárobku v zmysle § 134 a nasl. Zák. práce. Zistil za rozhodné obdobie
hodinový zárobok navrhovateľky 54,24 €, mesačný zárobok 1.179,19 € a priznal navrhovateľke náhradu
mzdy za obdobie od 17.08.2011, odkedy mala navrhovateľka oznámiť odporcovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní (list 16.08.2011) a za 7 mesiacov a dva dni, t.j. v sume 8.267,89 € brutto, ktorú sumu
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke po zákonných zrážkach. O trovách konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 325,87
€ a na účet súdu súdny poplatok 595,50 €, s tým, že tento pozostáva zo sumy 59,50 € z rozhodnutie
o určení trvania pracovného pomeru a v sume 496,- € zo sumy priznanej ako náhrady mzdy vo výške
6% s odôvodnením, že navrhovateľka je od poplatkov v konaní oslobodená a odporca
v konaní úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Poukázal na ust. § 77 Zák. práce, ktoré priznáva
účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu
druhej strany tohto vzťahu, avšak z aspektu § 80 písm. c/ O.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich z

rovnakého právneho dôvodu návrhom podaným v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. domáhal proti druhému
účastníkovi určenia, že pracovný pomer trvá. Mal za to, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy, že
navrhovateľka býva necelé 4 km od miesta prevádzkarne odporcu a preto nemá dôvod pracovať z domu
tým skôr, ak mala do júla 2011 možnosť používať služobné motorové vozidlo, a to aj na cesty do miesta
jej trvalého bydliska, pričom cesta do miesta prevádzkarne odporcu netrvá autom dlhšie

ako 5 minút. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nedostatočne odôvodnil tvrdenie, že v predmetných dňoch
navrhovateľka pracovala z domu a neuviedol, z akého dôkazu vyplynulo, že u zamestnávateľa bolo
obvyklé, aby zamestnanci pracovali tak, ako pracovala navrhovateľka, že sa nevysporiadal so skutkovou
okolnosťou, čo robila navrhovateľka v dňoch 08.07.2011, 15.07.2011 a 19.07.2011 v čase, keď
mala vykonávať prácu pre neho. Bol toho názoru, že uniesol svoju časť dôkazného bremena aj pokiaľ ide

nemožnosťpracovaťzdomu,ajpokiaľideovyhodnocovanieaktivity-pracovnéhofonduzamestnancami
na podklade záznamov GPS z vozidiel predajcov poľnohospodárskej techniky, svedčiacich nielen o
údajoch pohybu prideleného osobného motorového vozidla, ale aj o nakladaní s pracovným časom,
avšak navrhovateľka nepreukázala že pracovala z domu. Pokiaľ nebola stanovená povinnosť pri týchto
funkciách prísť na pracovisko, neznamenalo to ešte, že zamestnanec mohol zostať sedieť

doma a nevyvíjať žiadnu aktivitu a byť odmeňovaný pravidelnou mzdou. Takéto konanie zamestnanca
považoval za konanie zakladajúce právo zamestnávateľa na okamžité skončenie pracovného pomeru,
pretože ide o porušovanie najzákladnejšej povinnosti, a to právo pracovať. Neprisvedčil tvrdeniu súdu
prvého stupňa, že sa nevyhodnocoval konkrétny čas, ktorý by mal zamestnanec na pracovisku stráviť.
Pokiaľ ide o druhý výpovedný dôvod, nie je medzi účastníkmi sporné, že k udeľovaniu súhlasu o

používaní motorového vozidla prichádzalo zásadne ústne, avšak vytýkal súdu prvého stupňa, že
neskúmal dostatočne skutočnosť odňatia tohto súhlasu u navrhovateľky a kedy sa o výpovednom
dôvode dozvedel a ak bolo navrhovateľke vozidlo ponechané po odňatí súhlasu, poukázal na obdobie
dovoleniek. Namietal tiež priznanie náhrady mzdy navrhovateľke, pri ktorom mal súd prvého stupňa
vychádzať z priemerného hodinového zárobku a že nie je zrejmé, podľa čoho vychádzal pri výpočte

priemerného zárobku vzhľadom na to, že pracovný čas mal byť u neho daný len formálne, resp. nebol
presne vymedzený. Namietal tiež počiatok obdobia pre priznanie náhrady mzdy s tým, že sa o oznámení
navrhovateľky o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní nedozvedel dňa 17.08.2011 a neexistuje žiaden
dôkaz o doručení mu tohto oznámenia pokiaľ by súd prvého stupňa bol tento dôkaz vykonal, bol byzistil, že uvedený prejav vôle nevykonala navrhovateľka, ale nejaká tretia osoba, keďže podpis na tomto
prejave považoval za odlišný od ostatných podpisov navrhovateľky. Namietal tiež priznanie náhrady
trov konania navrhovateľke v sume 325,87 € napriek tomu, že navrhovateľka ani jej právna zástupkyňa

si trovy konania ani trovy právneho zastúpenia ku dňu vyhlásenia rozsudku a jeho doručenia na
pojednávaní jeho právnemu zástupcovi neuplatnili. Mal preto za to, že súd prvého stupňa tak konal v
rozpore s ust. § 151 ods. 2 O.s.p. Taktiež namietal uloženie mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo
výške 595,50 €, ktorý má podľa odôvodnenia rozhodnutia pozostávať zo sumy 59,50 € (zrejme chybou
v písaní a malo ísť o sumu 99,50 €) za návrh vo veci určovacieho návrhu, avšak súd prvého stupňa

ho zaviazal aj na úhradu súdneho poplatku 6% z hodnoty veci - náhrady mzdy. Bol toho názoru, že keď
súd prvého stupňa priznal náhradu trov právneho zastúpenia len z hodnoty veci, keď sa táto nedá určiť,
mal tak postupovať aj v prípade povinnosti platiť súdny poplatok.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa trov právneho zastúpenia zmeniť a priznať jej ich náhradu v sume 1.633,15 € (v zmysle vyčíslenia

zo dňa 19.03.2012) a v statných častiach rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť z
dôvodu, že tento vykonal všetky potrebné a účastníkmi predložené dôkazy a tieto náležite vyhodnotil. Za
správne považovala jeho konštatovanie o nemožnosti hovoriť o nedodržaní dĺžky pracovného času za
predpokladu, že tento nie je presne vymedzený, prípadne len formálne a charakter jej práce umožňuje
vykonávať prácu aj mimo určeného pracovného času, resp. doma. Za nepodložené považovala tvrdenie

odporcu, že súd v priebehu konania poprel povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu. Poukázala na to,
že to čo pracovná zmluva nazýva pracovným časom a odporca, resp. jeho štatutári, aktivitou v teréne, je
to isté a na charakter jej práce a zavedenú prax u odporcu spočívajúce napr. v tom, že predajca nemôže
napr. odísť na konci denného pracovného času z výstavného areálu a svoju pracovnú činnosť vykonáva
často v rozsahu cca 10 až 12 hodín denne, a to aj počas soboty a nedele a predajca za túto činnosť

nie je oprávnený požadovať od odporcu mzdu za vykonanú prácu nadčas, prípadne príplatky za soboty
a nedele. Mala za to, že odporca sám porušuje Zákonník práce a pracovnú zmluvu s ňou uzavretú, keď
jej napr. do dnešného dňa nevyplatil pohyblivú zložku mzdy v zmysle čl. II ods. 5 pracovnej zmluvy v
znení jej dodatkov za r. 2009 a 2010 spolu vo výške 41.245,95 € brutto a v pracovnej zmluve
bola dohodnutá mzda na naliehanie odporcu v roku 2011 znížená, čo u nej predstavovalo sumu 266,-

€ brutto. Poukázala na to, že odporcom nikdy nebola upozornená na porušovanie pracovnej disciplíny
a odporcom ani nebolo preukázané odňatie jej súhlasu používať zverené služobné vozidlo na cesty do
práce a späť a pre súkromné účely a na nepravdivé tvrdenie svedka C. o zrušení tohto súhlasu. Pokiaľ
ide o jej oznámenie odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, toto ústne oznámila 15.08.2011 O.. J. a
C. a písomne listom zo dňa 17.08.2011 a odporca v celom konaní ani nenamietal, že nemá vedomosť o

tomtojejjednostrannomprejaveasúdprvéhostupňavychádzalprivýpočtenáhradymzdyzpriemerného
hodinového zárobku. Konštatovala, že trovy konania (trovy právneho zastúpenia vrátane cestovného v
sume 1.633,15 €) vyčíslila v deň vyhlásenia rozsudku písomným podaním zo dňa 19.03.2012, pričom
tieto jej boli priznané len v sume 325,87 €, čo považovala v rozpore s § 142 a nasl. O.s.p.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu.

Vzhľadom na závažnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru by sa tento dôvod mal uplatňovať
len vo výnimočných prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca
zamestnával aj čo len počas výpovednej lehoty pri závažnom porušení pracovnej disciplíny. Závažné
porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť

zavinené aspoň z nedbanlivosti. Doterajšia súdna prax už dostatočne vymedzila hľadiská, na ktoré
súd prihliadne pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Súd prihliadne najmä na osobu
zamestnanca, na funkciu ním vykonávanú, na jeho doterajší prístup k plneniu si pracovných povinností,
nacelkovúsituáciu, zaktorejdošlokporušeniupracovnejdisciplíny,namieruzavineniazamestnanca,
na spôsob a intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny

pre zamestnávateľa, na to, či zamestnanec svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu, na
rozsah škody, ap.Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr do jedného
roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods.

3 a 4 (§ 68 ods. 2 Zák. práce). Pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom
zamestnávateľ musí mať zistený dôvod na toto okamžité skončenie. Nestačí iba podozrenie, že tento
dôvod je daný, ale keď sa zamestnávateľ preukázateľne (skutočne) dozvedel o dôvode na okamžité
skončenie pracovného pomeru. Porušením pracovnej disciplíny je nielen zavinené porušenie povinností
pri výkone práce, ktorá patrí k jeho úlohám ako zamestnanca, ale aj zavinené porušenie iných povinností

pri výkone zamestnania, konanie v rozpore s právnymi predpismi, pracovným poriadkom a inými
vnútornými predpismi zamestnávateľa alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca.

Odporcom ako zamestnávateľom boli v danom prípade v okamžitom skončení pracovného pomeru
daného navrhovateľke dňa 15.08.2011 ako dôvody tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru
spočívajúce v závažnom porušení pracovnej disciplíny navrhovateľkou jednak nedodržiavanie dĺžky

týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. II ods. 7 pracovnej zmluvy zo dňa 10.02.2010, a to
v mesiaci júl 2011 v dňoch 08.07.20911, 15.07.2011 a 19.07.2011 a neodpracovaný čas nebol z jej
strany ospravedlnený a ktoré údaje získal z GPS zariadenia inštalovaného v pridelenom jej osobnom
motorovom vozidle, a závažného porušenia pracovnej disciplíny sa navrhovateľka mala dopustiť aj
používaním zvereného jej osobného motorového vozidla v mesiaci júl 2011 v rozpore s pracovnou

zmluvou a organizačným poriadkom odporcu zisteného podľa GPS zariadenia inštalovaného do tohto
motorového vozidla, ktoré bez súhlasu zodpovedného pracovníka, resp. súhlasu konateľov odporcu
mala používať aj mimo služobných ciest a schválených cestovných príkazov.

V obidvoch prípadoch označených odporcom ako závažné porušenie pracovnej disciplíny mal odporca

zistiť podľa GPS zariadenia nainštalovaného v osobnom motorovom vozidle pridelenom navrhovateľke.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že údaje získané odporcom na základe
záznamov GPS sú len údajmi o pohybe vozidla, ktoré navrhovateľka na jazdy používala a nie údajmi
preukazujúcimivyužívaniefondupracovnéhočasu.Podľapracovnejzmluvypracovnýčasnavrhovateľky
bol 40 hodín týždenne, avšak u odporcu nebola evidovaná dochádzka zamestnancov, t.j. konkrétne

vymedzený čas, ktorý by mal zamestnanec stráviť na pracovisku. Navyše vzhľadom na
pracovné zaradenie navrhovateľky v pozícii predajca poľnohospodárskej techniky, tak ako aj u ostatných
zamestnancov odporcu v tejto pracovnej pozícii nebol rozvrhnutý pracovný čas, ale rozhodujúce
boli hospodárske výsledky a navrhovateľka mohla prácu vykonávať aj doma, čo bolo potvrdené aj
výpoveďami svedkov, a to aj z výpovede konateľov a spoločníkov odporcu. Konateľ a spoločník odporcu

O.. H. J. uviedol, že základným kritériom práce obchodných predajcov bola ich aktivita v teréne a
hospodárske výsledky (teda nielen práca na pracovisku), nevyhodnocovali konkrétny čas, ktorý by mal
zamestnanec stráviť na pracovisku a nebola stanovená povinnosť, že by každý deň museli pracovníci
pri týchto funkciách na pracovisko chodiť. Konštatovanie odporcu v odvolaní, že navrhovateľka mala
preukázať svoje tvrdenie, že pracovala z domu, je irelevantné. Námietka odporcu v jeho odvolaní,

že nie je možné prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že sa nevyhodnocoval konkrétny čas, ktorý by
mal zamestnanec na pracovisku stráviť, je v rozpore práve s výpoveďou jeho konateľa a spoločníka O..
H. J., že nevyhodnocovali konkrétny čas, ktorý by mal zamestnanec stráviť na pracovisku.

V zmysle čl. III ods. 4 pracovnej zmluvy navrhovateľka bola oprávnená používať jej zverené osobné

motorové vozidlo aj mimo služobných ciest a schválených cestovných príkazov vždy so súhlasom
konateľov zamestnávateľa, a to najmä na cestu z miesta bydliska do miesta výkonu práce a z miesta
výkonu práce do miesta bydliska. Vykonaným dokazovaním výpoveďami svedkov bolo preukázané, že
všetci zamestnanci v pracovnej pozícii navrhovateľky mali umožnené používať pridelené im služobné
motorové vozidlo aj na cestu do miesta bydliska a z miesta bydliska do miesta pracoviska a späť a

tento súhlas im bol daný ústne, zvlášť sa vyžadoval súhlas len v prípade dovolenky
alebo cesty mimo SR. Túto skutočnosť potvrdili svojimi výpoveďami aj konatelia a spoločníci odporcu.
Konateľ a spoločník O.. H. J. uviedol, že pracovníci v pozícii obchodného predajcu mali odsúhlasené,
že môžu s prideleným motorovým vozidlom chodiť do miesta svojho bydliska a mohli tam aj parkovať a
konateľ a spoločník odporcu H. C. uviedol, že všeobecne platilo, že obchodní predajcovia mali súhlas

s používaním prideleného služobného motorového vozidla na cestu do miesta bydliska a späť a takýto
súhlas dostali pri nástupe do pracovného pomeru a nepamätá si, že by za trvania firmy bol niekomu
takýto súhlas odobratý. Pokiaľ uviedol, že bol odobratý navrhovateľke pri osobnom pohovore v júni 2011,
toto jeho tvrdenie je v rozpore nielen s opačným tvrdením navrhovateľky, ale aj s tým, že navrhovateľkanaďalej s ním chodila z práce do miesta bydliska a späť a sám odporca vo svojom odvolaní uviedol,
že navrhovateľka nemala dôvod pracovať z domu tým skôr, ak mala do júla 2011 možnosť
používať služobné motorové vozidlo.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil že trvá na ďalšom

zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného
pomeru) naďalej zamestnával, môže nahradiť žaloba, ktorou sa navrhovateľ domáha určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru a zároveň aj náhrady mzdy v zmysle § 79 Zák. práce (R NS SR 2Cdo
81/2010).

Obdobie, za ktoré v prípade určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru patrí
zamestnancovi náhrada mzdy v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia je obdobie

odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do času,
keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru. Súd prvého stupňa však nezisťoval, kedy odporca prevzal oznámenie navrhovateľky o tom,
že trvá na ďalšom zamestnávaní a vychádzal len z vyjadrenia navrhovateľky, že toto oznámenie je zo
dňa 16.08.2011 a priznal bez ďalšieho vykonania dokazovania ohľadom doručenia tohto oznámenia

odporcovi navrhovateľke náhradu mzdy od 17.08.2011. Odporca doručenie takéhoto
oznámenia navrhovateľky o jej trvaní na ďalšom zamestnávaní popiera. A pokiaľ by nebolo preukázané,
potom možno priznať náhradu mzdy navrhovateľke len od doručenia návrhu navrhovateľky, ktorým sa
domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, odporcovi.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Navrhovateľka si už v podanom návrhu uplatnila náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia

v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. a na tomto nároku zotrvala aj do skončenia konania na súde prvého stupňa
s tým, že náhradu trov vyčísli. Navrhovateľka a jej právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 19.03.2012,
na ktorom bol vyhlásený rozsudok aj s rozhodnutím o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia v
sume 325,87 €, neboli prítomné, zápisnica o pojednávaní bola skončená a podpísaná o 12:40 hod
a vyčíslenie náhrady trov bolo právnou zástupkyňou mailom doručené na súd prvého stupňa dňa

19.03.2012 o 15:17 hod. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý vo vyhlásenom výroku trovy právneho
zastúpenia aj vyčíslil, nie je zrejmé ako postupoval pri výpočte náhrady trov konania a trov právneho
zastúpenia ani z akej výšky odmeny za jeden úkon vychádzal, keďže navrhovateľka sa svojim návrhom
domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy, kedy sa tarifná
sadzba za úkon poskytnutých služieb vyčísľuje z dvoch nárokov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je

tak v tejto napadnutej časti trov konania nedostatočne odôvodnené v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. a
teda nepreskúmateľné.

Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach,
a to v časti náhrady mzdy, náhrady trov právneho zastúpenia, ako aj v časti uloženia odporcovi zaplatiť

súdny poplatok, ktorý výrok závisí od rozhodnutia v časti náhrady mzdy, t.j. od konečného prísudku,
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).Napadnutým uznesením zo dňa 04.04.2012 č.k. 47Cpr 2/2011-153 súd prvého stupňa uložil odporcovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 595,50 €.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zmeniť a uložiť mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 € dôvodiac tým,
že súd prvého stupňa ho zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 595,50
€, pričom v zmysle odôvodnenia rozsudku mal súdny poplatok pozostávať zo sumy 59,50 € (zrejme
chybou v písaní, a malo ísť o sume 99,50 €) za návrh vo veci určenia neplatnosti výpovede

a 6% z hodnoty veci , t.j. náhrady mzdy. Mal za to, že tak ako súd prvého stupňa priznal náhradu trov
právneho zastúpenia navrhovateľke len z hodnoty veci, keď sa táto nedá určiť, mal tak postupovať aj
v prípade povinnosti platiť súdny poplatok, nakoľko ak by navrhovateľka od platenia súdneho poplatku
nebola oslobodená, platila by poplatok 99,50 € a v prípade jej úspechu by tento bol odporca
povinný nahradiť. Považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa o výške súdneho poplatku za odvolanie
za nezákonné, nakoľko tento mal byť určený poľa neho len vo výške 99,50 € v zmysle položky 1 písm.

b/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch .

Odvolací súd prejednal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p bez
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ zák.č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov).

Z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je súdny poplatok z návrhu, ktorý
nemožno oceniť peniazmi 99,50 € v zmysle položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu
o súdnych poplatkoch a podľa položky 1 písm. b/ tohto sadzobníka 6% z predmetu (hodnoty) sporu. Ak
je predmetom konania viac nárokov, každý sa spoplatňuje samostatne. Poplatok podľa rovnakej sadzby
sa platí aj v odvolacom konaní.

Súd prvého stupňa správne postupoval pri stanovení výšky súdneho poplatku (v odôvodnení
došlo len k zrejmej nesprávnosti pri písaní v sume 59,90 € namiesto 99,50 €), preto námietka odporcu v
tomto smere nebola dôvodná, avšak vzhľadom k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa bol v častiach
týkajúcich sa náhrady mzdy, trov konania a poplatkovej povinnosti zrušený a vec mu bola vrátená na

ďalšie konanie, môže dôjsť aj k zmene výšky súdneho poplatku v prvostupňovom konaní, od ktorej závisí
aj výška súdneho poplatku v odvolacom konaní.

Odvolací súd preto z tohto dôvodu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 04.04.2912 č.k.
47Cpr 2/2011-153 podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.