Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 17CoE/139/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815204321
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7815204321.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v exekučnej právnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom ul. Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného advokátkou JUDr.
Veronikou Kubrikovou, PhD., AK so sídlom ul. Martinčekova č. 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej: I. N.,
nar.: XX.XX.XXXX, bytom L. Č.. XXX, J., vedenej u súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej, Exekútorsky
úrad Bratislava, ul. Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, pod EX 7493/15, pre vymoženie istiny vo

výške 3 373,96,- eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Rožňava č. k.: 9Er/389/2015-33- zo dňa 27. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej, so
sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom doručeným súdnej exekútorke
dňa 31. 03. 2015 navrhol vykonať exekúciu voči povinnej na podklade exekučného titulu, ktorým je
právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej

asociácie v Bratislave, sp. zn.: II/2014-6392 zo dňa 31. 10. 2014. Žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 28. 04. 2015. Súdna exekútorka žiada o
udelenie poverenia v rozsahu 3.373,96 € s príslušenstvom špecifikovaným v návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie.

Súd citoval ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok"), § 44 ods. 1 a 2, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZRK"), § 2 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch
(ďalej "ZoSÚ"), § 52 ods. 1 a 3, § 53 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len "Občiansky zákonník").

Súd zistil, že predchodca oprávneného (Všeobecná úverová banka, a. s.) a povinná uzavreli dňa 16.
06. 2006 zmluvu o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu, na základe ktorej bol
v prospech povinnej otvorený a vedený bežný účet a zriadené a používané ďalšie produkty, vrátane
povoleného prečerpania na účte. V zmysle písm. a) Záverečných ustanovení zmluvy: "Súčasťou zmluvy
sú: - všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s., pre depozitné produkty. Majiteľ účtu vyhlasuje, že je s
nimi oboznámený a súhlasí s nimi," pričom súčasťou Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s.

na depozitné produkty, ktoré tvoria prílohu zmluvy, je aj rozhodcovská doložka podľa čl. 11.5.Ďalej konštatoval, že zmluva medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom - Všeobecná úverová
banka, a.s.) a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Právny predchodca oprávneného má v
predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval

v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinná vystupuje v zmluve ako fyzická osoba,
nepodnikateľ, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd
má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť

svoje postavenie. Z úverovej zmluvy je evidentné, že povinná nemala možnosť zmeniť obsah zmluvných
podmienok, ani obsah všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného,
ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Povinná teda mala možnosť len
akceptovať, alebo neakceptovať zmluvu ako celok.

Súd preskúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku, či nie je neprijateľnou podmienkou v

spotrebiteľskej zmluve v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská
doložka tvorí súčasť obchodných podmienok dodávateľa - právneho predchodcu oprávneného, nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, neumožňuje spotrebiteľovi
dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom v majetkových sporoch z úverovej zmluvy a v
súvislosti s ňou. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko

možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Povinná - spotrebiteľ mal možnosť len odmietnuť zmluvu o úvere,
alebo podrobiť sa všetkým zmluvným a obchodným podmienkam určeným právnym predchodcom
oprávneného - dodávateľom. Súd má za to, že predmetná rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa
uplatňovať, či brániť svoje práva výhradne pred jediným, v zmluve vopred určeným rozhodcovským

súdom.

Súd uzavrel, že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej
obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a

je v súlade s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Keďže rozhodcovská doložka,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon
práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na
základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný. Keďže právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na

absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru,
že je vydaný v rozpore so zákonom.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

V zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O.s.p.) podal proti uzneseniu oprávnený odvolanie
z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), e), f) a ustanovenia § 221 ods. 1 písm. d),

f), h) O.s.p..

Poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto ustanovenia
je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie skúmať a

hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým prekračuje
zákonné limity pre skúmanie podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd pri skúmaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný vo veci
konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len
ako exekučný súd. Zastával názor, že je v rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní o

zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska
súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 159/2009.Uviedol, že skúmanie listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu, ktorý je v rozpore s
ustanovením§45ods.1Zákonaorozhodcovskomkonaní.Poukázalnaustanovenie§159Občianskeho

súdneho poriadku a uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa ustanovenia § 37 zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné
prejednanie veci. Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinným platnú rozhodcovskú doložku.
Bol toho názoru, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ustanovenia § 37 je záväzný pre
účastníkov aj pre všetky orgány, čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil, že uvedeným konaním
súdu prvého stupňa dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: ÚS 2/2000 a sp. zn.: PL. ÚS 21/08.

Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. II.: ÚS 499/2012, uznesenie
sp. zn.: I. ÚS 17/01, nález sp. zn.: I. ÚS 390/08, uznesenie sp. zn.: IV. ÚS 110/09, nález sp. zn.: I. ÚS
335/06, uznesenie sp. zn.: III. ÚS 264/05.

Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v čom
spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom zmluvy.

Poukázal tiež na Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti

Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s, z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného
člena a podieľa sa aj na výbere predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky
rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán.
Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred

súdom.

Ďalej uviedol, že súd nesprávne aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné uvedený
záver vyvodiť z použitia smernice Rady č. 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade
interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom
tohto konania, bezprostredne záväzná. Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov pokiaľ ide o
posúdenie žiadosti o udelenie poverenia, čím dochádza k porušovaniu právnej istoty a neprimeranému
zvýhodňovaniu povinného tým, že exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného. Zdôraznil, že exekučný

súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná
a.s. je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná a.s. zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory v súlade s ustanovením § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní.

Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia vyhovieť resp.
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súdna exekútorka a ani povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného v zákonnej lehote nevyjadrili.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len " O.s.p."),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj

konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného n i e j e d ô v o d n é.Podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia
a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v
podrobnostiach poukazuje podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolaniu uvádza nasledovné.

Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom je Rozhodcovský rozsudok
Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komory pre rozhodovanie sporov z iných
obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, vydaným Mgr. Michalom Hollým, pod sp. zn.:
II/2014-6392 zo dňa 31. 10. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa
08. 12. 2014.

Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému
dlžnú sumu vo výške 3 373,96,-eur, úrokom z omeškania 5,25% ročne zo sumy 3 373,96,-eur odo dňa
15. 04. 2014 do zaplatenia a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 152,40,-eur.

Súd zistil, že zo dňa 16. 06. 2006 (v spise na č. l. 9-10) bola uzavretá medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným zmluva o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu.

Odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku, táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov

existujú z nej výnimky. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok

vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Cdo 1/2012
zo dňa 21. 03. 2012 "skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.
j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,

ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa." V
tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.

Podľaustanovenia§53ods.1Občianskehozákonníkaplatnéhovčaseuzavretiaspotrebiteľskejzmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je zmluva o úvere uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom

na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený je
zmluvnou stranou, ktorá ako veriteľ (fyzická alebo právnická osoba) poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania; a povinný je zmluvnou stranou, ktorej bol ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe)
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, že povinný pri uzatváraní a

plneníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti.
Odvolací súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže
oprávneného. Navyše, povinný je v zmluve o úvere identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými
znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa. Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne

aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o
spotrebiteľských úveroch.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok

vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V danom prípade je v článku 11.5 Všeobecných
obchodných podmienok VÚB, a. s., pre depozitné produkty, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy
o úvere, zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej akýkoľvek spor, nárok alebo rozpor vzniknutý
zo Zmluvy alebo v súvislosti s ňou (vrátane všetkých otázok týkajúcich sa jej existencie, platnosti
alebo ukončenia) bude rozhodnutý Rozhodcovským súdom pri Asociácii bánk Slovenskej republiky

podľa rozhodcovských pravidiel, ktoré sa na základe tohto odkazu stávajú súčasťou Zmluvy. Sídlom
rozhodcovského konania bude Bratislava. Jazykom rozhodcovského konania bude slovenský jazyk.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 09. februára 2012, sp. zn.: 3 Cdo 122/2011, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 05. decembra 2012, sp. zn.: 6
Cdo 135/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu
závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.
j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí
pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec
uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21. 03. 2012, sp. zn.: 6 Cdo1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. To znamená, že princíp
"vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od
konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo "najmä") uvádza, ktoré podmienky
sú neprijateľné.

Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť
za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto
aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v
rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom.

Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného
znenia ustanovenia § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2008
novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z.. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v
rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený

podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o
individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy.

Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení
platnom v čase uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011, v ktorom Ústavný súd

konštatoval, že "ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax
navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.

Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská
doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi."

Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len
konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou
Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v
súlade s ustanovením § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Navyše v danom prípade nebola dodržaná ani písomná forma rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere
vyžadovaná citovaným ustanovením § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva
môže mať buď formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve, pričom musí byť
písomná, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v

dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v článku 11.5. VOP VÚB, a. s. pre depozitné produkty, ktoré však
nespĺňajú náležitosti vyžadované zákonom, pretože nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami,
čím nie je založená platná rozhodcovská doložka, a tým právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať

spory medzi zmluvnými stranami.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
2 Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011. Vzhľadom na to, že nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej
doložky, nebol rozsudok rozhodcovského súdu spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

možno nariadiť výkon exekúcie.

Z tohto dôvodu bola aj odvolacia námietka oprávneného týkajúca sa povinnosti banky (právneho
predchodcu oprávneného) predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len zákon o bankách) bezpredmetná.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku oprávneného týkajúcu sa nemožnosti vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, nakoľko právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho
rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto
pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.

so stanoviskom iných účastníkov alebo neumožnenie vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nemôže mať
akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady č. 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 05. apríla 1993 považuje odvolací súd za

neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a
neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie, ktorý by mal interpretačný význam. Čl.
249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho práva.

Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého dosiahnutie
predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom, ktorý si sami
zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie smernice prijatím
vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu. V Slovenskej republike sa implementácia
smernice č. 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom

práve (ustanovenia § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01.
05. 2004). Súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného aj v tejto časti neopodstatnená.

V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný

rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku a preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ustanovenia §

219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania

a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.