Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/796/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412212575
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412212575.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobkýň: 1/ M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., B. 8, V. republika a
2/ G.. X. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., J. XX, D. republika L., žalobkyne v 1. a 2. rade obe zast. JUDr.
Ernestom Botkom, advokátom so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2, proti žalovaným: 1/ AGROEFEKT
spol. s r.o., so sídlom Dvory nad Žitavou, Komenského 6, IČO: 34 123 199, zast. JUDr. Kamilom
Bereseckým, advokátom so sídlom Nitra, Farská 33 a 2/ Slovenská republika zastúpená Slovenským

pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 05. 08. 2014 č.k. 6C/147/2012-359, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, okrem jeho časti, ktorou bolo určené, že
žalobkyne v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníčkami každá v 1-ici novovytvorenej parc. registra C
č. 834/4 - trvalé trávnaté porasty o výmere 1905 m2 podľa geometrického plánu č. 33/12 zo dňa 21. 05.

2012 vyhotoveného geodetom Ing. Mladenom Predným, overeným Správou katastra Nové Zámky dňa
05. 06. 2012 pod č. 515/12, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobkyne v 1. a 2. rade sú podielovými
spoluvlastníčkami a to každá v pomere 1/2-ici k celku nehnuteľností v kat. úz. D. parc. registra C č.
766/40 - orná pôda o výmere 56.506 m2, parc. registra C č. 834/4 - trvalé trávnaté porasty o výmere

1905 m2, parc. registra C č. 858/7 - zastavaná plocha o výmere 2505 m2, parc. registra C č. 858/8 -
zastavaná plocha o výmere 146 m2, parc. registra C č. 858/9 - zastavaná plocha o výmere 146 m2 a
parc. registra C č. 858/10 - zastavaná plocha o výmere 146 m2, vytvorených geometrickým plánom č.
33/12 zo dňa 21. 05. 2012, vyhotoveným komerčným geodetom Ing. Mladenom Predným, overeným
Správou katastra Nové Zámky dňa 05. 06. 2012 pod č. 515/12, ktorý tvorí nedeliteľnú súčasť rozsudku.
Žalobkyniam v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L. boli rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 22. 02.
1997 vydané každej spoluvlastnícky podiel v 1/3-ine k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn vložke č. XXX
kat. úz. D. ako parc. č. 858/3 - roľa o výmere 59763 m2, a to vo výmere 59453 m2, pričom táto parcela
bola v evidencii nehnuteľností vedená pod č. 766/21 a parc. č. 860 - pastva o výmere 2942 m2, z ktorej

vydávaná časť predstavovala výmeru 1983 m2 a táto parcela bola vedená v evidencii nehnuteľností pod
č. 834/1. Podľa LV č. XXXX kat. úz. D. žalobkyne v 1. a 2. rade sú vedené ako podielové spoluvlastníčky
každá v 1/2-ici parc. č. 858/3 - orná pôda o výmere 59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávne porasty
o výmere 2942 m2 s tým, že v poznámkach je uvedené, že hodnovernosť údajov katastra o práve k
časti týchto parciel je spochybnená a že vlastnícke právo je evidované aj na LV č. XXXX k časti parc.
č. 808/5, na LV č. XXXX k časti parc. č. 766/21, na LV č. XXXX k častiam parciel č. 858/5 a 858/4 a na

LV č. XXX k časti parc. č. 834/1. Konštatoval že žalobkyne preukázali naliehavý právny záujem podľa §
80 písm. c/ OSP na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože hodnovernosťúdajov zapísaných v katastri nehnuteľností o ich vlastníctve je spochybnená, a teda v záujme právnej
istoty sa domáhali určenia svojho spoluvlastníctva. Svoje rozhodnutie právne oprel o § 130 ods. 1, § 132
ods. 1 a § 134 ods. 1 až 3 OZ, ako i § 135 ods. 1 OSP a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Poukázal na to, že zámennou zmluvou zo dňa 13. 07. 2001, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol
povolený pod č. V 2267/01 dňa 13. 08. 2001, bola parc. č. 766/21 o výmere 228827 m2 zapísaná vo
vlastníctve Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, zamenená za viacero
ďalších parciel vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, pričom z geometrického plánu č. 33/12 zo dňa 21. 05.
2012, vyhotovenom geodetom Ing. Mladenom Predným vyplýva, že súčasťou parcely č. 766/21 bola aj

pôvodná pkn parcela č. 858/3, ktorej časť o výmere 59453 m2 bola vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a
R. L.. Rovnako tak z LV č. XXX kat. úz. D., ako i z uvedeného geometrického plánu je zrejmé, že parcela
č. 834/1 o výmere 3709 m2 sa z časti prekrýva s pôvodnou pkn parcelou č. 860, z ktorej časť o výmere
1983 m2 bola vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L. a že táto je vo vlastníctve Slovenskej republiky, v
správe žalovaného v 2. rade v celosti a že geometrickým plánom novovytvorené parcely č. 858/7, 858/8,
858/9 a 858/10 doposiaľ nemajú založený list vlastníctva. Ďalej uviedol, že z geometrického plánu č.

46/12 zo dňa 07. 07. 2012, vyhotoveného geodetom Ing. Mladenom Predným vyplýva, že novovytvorená
parcela č. 808/6 je súčasťou parcely č. 808/5 - vodná plocha o výmere 1160 m2 a je vo vlastníctve
Slovenskéhovodohospodárskehopodniku,š.p.,BanskáŠtiavnica,pričomvpriebehukonaniažalobkyne
žalobu voči nemu zobrali späť a uznesením zo dňa 05. 06. 2013 č.k. 6C/147/2012-202 bolo konanie
v časti určenia vlastníckeho práva k parcele č. 808/6 zastavené. Argumentoval, že s ohľadom na

tieto skutočnosti v záujme právnej istoty žalobkýň v 1. a 2. rade určil ich vlastníctvo k novovytvoreným
parcelám č. 858/7, 858/8, 858/9 a 858/10 podľa geometrického plánu č. 33/12, pretože tieto boli
nepochybne súčasťou pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 858/3 a nie sú zapísané na liste vlastníctva.
Rovnako tak určil vlastníctvo k novovytvorenej parcele č. 834/1, pretože táto bola súčasťou pôvodnej
pkn parcely č. 860 a vlastníctvo k nej je zapísané v prospech žalovaného v 2. rade, ktorý s určením

vlastníctva v prospech žalobkýň súhlasil. Žalobe žalobkýň vyhovel aj v časti, týkajúcej sa novovytvorenej
parcely č. 766/40, ktorá bola súčasťou pôvodnej pkn parcely č. 858/3, ktorá v súčasnosti tvorí súčasť
parcely č. 766/21 o výmere 228827 m2 a je vedená na LV č. XXXX kat. úz. D. vo vlastníctve žalovaného
v 1. rade v celosti, a ktorú žalovaný v 1. rade nadobudol na základe zámennej zmluvy uzavretej so
žalovaným v 2. rade. Pri rozhodovaní o návrhu v tejto časti voči žalovanému v 1. rade mal za to, že

tento nadobudol vlastnícke právo k časti parcely č. 766/21, ktorá bola zameraná geometrickým plánom
č. 33/12 ako parcela č. 858/3 a ktorá bola podľa rozhodnutia pozemkového úradu vydaná žalobkyniam
v 1. a 2. rade a R. L., pričom vychádzal zo zásady obsiahnutej v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10. 02. 2010 sp.zn. I. ÚS 50/2010, podľa ktorej „nie je možné uprednostniť požiadavku
právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže

na iného previesť viac práv ako má sám.“ V tejto súvislosti konštatoval, že za okolnosti, že žalovaný v
1. rade splnil všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, rozhodol v prospech
žalobkýň, pretože zámenná zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade bola v časti parc. č. 766/40
absolútneneplatná,keďžetátobolavovlastníctvežalobkýň,atedanebolavovlastníctveštátutak,akoto
bolo uvedené a deklarované v uvedenej zámennej zmluve. O náhrade trov konania rozhodol v intenciách

§ 150 ods. 1 OSP a v konaní úspešným žalobkyniam nepriznal náhradu trov konania, nakoľko žalovaní
v 1. a 2. rade nezapríčinili vznik sporu, ale bola to nesprávna a nedôsledná evidencia nehnuteľností
orgánom, ktorý vykonáva správu katastra nehnuteľností a ktorý duplicitne evidoval vlastníctvo žalobkýň
a žalovaného v 1. rade k tým istým nehnuteľnostiam. Zohľadnil tiež skutočnosť, že k pochybeniu pri
vydávaní parciel č. 858/3 a 860 v rámci reštitúcie došlo aj na strane Pozemkového úradu Nové Zámky,

ktorý na základe nesprávnej identifikácie parciel z 02. 06. 1992 schválil dohodu o vydaní nehnuteľností
a opomenul brať do úvahy existenciu listov vlastníctva k parcelám, ktoré prekrývali reštituované parcely
č. 858/3 a 860.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadli žalobkyne v 1. a 2. rade len v časti, týkajúcej sa

náhrady trov konania, domáhajúc sa ním jeho zmeny a priznania im každej náhrady trov prvostupňového
konania od žalovaného v 1. rade vo výške 1.465,19 eura a od žalovaného v 2. rade vo výške 371,78
eura na účet ich právneho zástupcu do 3 dní a rovnako tak priznania im aj náhrady trov odvolacieho
konania. Nestotožnili sa s názorom prvostupňového súdu, že v danom prípade existovali dôvody hodné
osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Mali za to, že

v tomto smere súd prvého stupňa jednostranne vyhodnotil danú situáciu v prospech oboch žalovaných
a nezohľadnil tú skutočnosť, že žalovaný v 1. rade sa aktívne od počiatku bránil v konaní a žalovaný v
2. rade, i keď v podstate uznal oprávnenosť žaloby a skutočnosť, že štát previedol na žalovaného v 1.
rade nehnuteľnosti, ktoré v čase prevodu netvorili jeho vlastníctvo, aktívne podporoval žalovaného v 1.rade svojim právnym názorom, ktorý bol vo svojich dôsledkoch totožný s právnym názorom žalovaného
v 1. rade. Obaja žalovaní napriek deklarovaným skutočnostiam tak neuznali ich nároky k sporným
nehnuteľnostiam a nesnažili sa celú záležitosť vybaviť mimosúdnou cestou, a to i napriek úsiliu ich

právneho zástupcu doriešiť vec k spokojnosti všetkých účastníkov konania aj za cenu kompromisu
alebo ústupku z ich strany. S ohľadom na výsledok konania bolo preto pri rozhodovaní o náhrade trov
konania potrebné postupovať podľa § 142 ods. 1 OSP a priznať im náhradu trov konania za zaplatený
súdny poplatok, ako i trovy právneho zastupovania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Zároveň poskytli i podrobnú špecifikáciu výšky

trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie i žalovaný v 1. rade v zákonom stanovenej lehote, žiadal ho
zmeniť a žalobu žalobkýň zamietnuť. Poukázal na to, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
zohľadnil rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 50/2010, ktoré sa skutkovo a právne netýka
prejednávanej veci, ale podstata tohto rozhodnutia spočíva v tom, že kúpnu zmluvu uzatváral subjekt,

ktorý nemal právnu spôsobilosť, pretože sa jednalo len o výkonný orgán strany a právnu spôsobilosť
mala len strana a organizačné zložky mohli konať len v jej mene. Zároveň v ňom bolo citované aj
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 349/2003, v závere ktorého sa poukazuje na
to, že dobrá viera je rozhodná iba potiaľ, pokiaľ je možné priznať účastníkovi všetky práva a povinnosti
oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. OZ. Uviedol, že v danom prípade nadobudol

vlastnícke právo od subjektu, ktorý existuje a to na základe zámennej zmluvy, pričom obe zmluvné
strany majú a mali právnu subjektivitu a zámenná zmluva nebola nikdy vyhlásená za neplatnú. Naviac
nehnuteľnosti, ktoré si zamieňali účastníci tejto zmluvy, existovali právne a skutkovo, a teda nejednalo
sa o fiktívny právny úkon. Následne tieto nehnuteľnosti i užíval tým, že ich za odplatu dal do nájmu
iným subjektom a k užívaniu nehnuteľností došlo dňom 13. 07. 2001, keď prvá nájomná zmluva bola

uzatvorená 02. 10. 2001, ktorý časový posun bol daný tým, že sa jedná o poľnohospodársku pôdu,
túto aj reálne prevzal, avšak nájomnú zmluvu uzavrel až v momente, keď reálne nájomca začal pôdu
obrábať. Nehnuteľnosti tak užíval dobromyseľne ako svoje vlastné a viac ako 10 rokov, pričom žalobu
žalobkyne podali na súd dňa 06. 06. 2012. Opierajúc sa o ust. § 129 a nasl. OZ tvrdil, že mu svedčí aj
právny titul vydržania, ktorým nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorý je nespochybniteľný a

ktorý nie je v rozpore ani s rozhodnutím ústavného súdu, na ktoré žalobkyne poukázali. Skutočnosť, že
sporné nehnuteľnosti už neužíval iba virtuálne, ale aj reálne tak, ako sa v prírode nachádzajú, dával ich
do nájmu a platil za ne i príslušné dane, dokladujú i nájomné zmluvy, ktoré do spisu založil, ako i výpoveď
svedka W.. J. J., G.., ako i čestné prehlásenia, ktoré súdu predložil. Záverom poukázal na vyjadrenie
žalovaného v 2. rade k žalobe, z ktorého je zrejmé, ako skutkovo došlo k okolnostiam, ktoré majú za

následok vytvorenie sporného stavu a najmä na rozsudok NS ČR sp.zn. 22 Cdo 1590/2001, podľa
ktorého vydržanie je inštitútom, ktorý hojí vady nadobúdacieho titulu, včítane absolútnej neplatnosti
právneho úkonu, na ktorého základe držiteľ právo nadobudol. Argumentačne svoje tvrdenia podporil i
poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 117/94. Uzavrel, že vlastnícke právo nadobudol v súlade
so zákonom od existujúceho subjektu, nehnuteľnosti po dobu viac ako 10 rokov dobromyseľne ako svoje

vlastné užíval, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určovacom návrhu žalobkýň.

Žalobkyne vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade navrhli rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej ako skutkovo a právne správny potvrdiť, keď súd prvého stupňa vykonané
dokazovanie vyhodnotil objektívne a vyvodil z neho i správny právny záver. Nestotožnili sa s právnym

názorom žalovaného v 1. rade o nemožnosti aplikácie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR
na prejednávaný prípad, ktorý vzhliadol v tom, že vlastnícke právo nadobudol od reálne existujúceho
subjektu. Mali za to, že i keď je toto tvrdenie pravdou, z hľadiska podstaty všeobecnej zásady právnej
vety vyslovenej v rozhodnutí ústavného súdu to však nie je rozhodujúci argument, pretože jedným z
hlavných bodov sporu nebola pochybnosť o právnej a skutkovej existencii subjektu, od ktorého žalovaný

v 1. rade sporné nehnuteľnosti nadobudol a túto skutočnosť ani nikdy nenamietali. Podľa ich názoru
podstata sporu spočívala v tom, že napriek tomu, že im sporné nehnuteľnosti v rámci reštitúcie boli
vydané kompetentným štátnym orgánom, iný štátny orgán bez toho, aby sa aspoň rutinným spôsobom
presvedčil o tom, že zamieňa nehnuteľnosti, ktoré v tom čase nemal vo svojom vlastníctve, tieto
zamenil so žalovaným v 1. rade. Vyjadrili presvedčenie, že pokiaľ by žalovaný v 2. rade postupoval

s náležitou opatrnosťou svedomitého vlastníka a správcu, musel by na takéto pochybenie prísť, a
to aj v prípade, že nehnuteľnosti neboli zapísané v katastri nehnuteľností v registri parciel „C“, ale
v registri parciel „E“. Rovnako tak i žalovaný v 1. rade mal možnosť si preveriť, či zamieňa svoje
nehnuteľnosti za iné nehnuteľnosti toho subjektu, ktorý ich vlastnil, čím je spochybnená deklarovanádobromyseľná držba zo strany žalovaného v 1. rade. Tvrdili, že neobstojí ani ďalší argument žalovaného
v 1. rade spochybňujúci správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý vzhliadol v tom, že zámenná
zmluva nebola nikdy vyhlásená za neplatnú a že sa zamieňali nehnuteľnosti, ktoré existovali reálne a

aj právne. V tomto smere mali za to, že súd prvého stupňa s ohľadom na stanovisko žalovaného v
1. rade, ako i žalovaného v 2. rade, ako prejudiciálnu otázku správne vyhodnotil, že zámenná zmluva
uzatvorená medzi žalovanými v 1. a 2. rade je absolútne neplatná. Naviac obrana žalovaného v 1.
rade, že nehnuteľnosti nadobudol vydržaním, nemá opodstatnenie v prípade, keď niekto súčasne
tvrdí, že je vlastníkom sporných nehnuteľností na základe určitého konkrétneho právneho úkonu, v

danom prípade na základe zámennej zmluvy, pretože vydržania sa dožaduje spravidla ten subjekt, ktorý
nevie preukázať bez akejkoľvek pochybnosti nadobudnutie vlastníckeho práva niektorým z legálnych
titulov. Pokiaľ žalovaný v 1. rade sa opiera i o stanoviská Najvyššieho súdu ČR, prezentovali názor, že
rozhodnutie Ústavného súdu SR je pre všetky súdy jednoznačne záväzné a aplikovateľné na rozdiel od
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ktorého územná pôsobnosť u nás je vylúčená a takéto rozhodnutie
môže slúžiť len ako ďalší argument v sústave iných podobných rozhodnutí pri vyhodnocovaní nejakej

právnej alebo skutkovej otázky. Podotkli, že v prípade zamietnutia žaloby znamenalo by to situáciu,
keď príslušný kataster nehnuteľností by naďalej sporné nehnuteľnosti evidoval tak, že tvoria dubiózne a
dvojité vlastníctvo, a preto žalovaný v 1. rade v záujme komplexného doriešenia veci by sa mal domáhať
určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vo svoj prospech, čo však neučinil, z čoho
vyplýva, že mu vyhovuje súčasný stav právnej neistoty.

Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedol, že v časti náhrady trov konania
súd prvého stupňa dostatočným spôsobom skutkovo odôvodnil svoje rozhodnutie a toto zodpovedá
tomu, z akého dôvodu zákonodarca ust. § 150 OSP zaradil do Občianskeho súdneho poriadku.
Poukázal tiež na to, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že jeho aplikácia prichádza do úvahy buď

z dôvodov okolnosti danej veci alebo z okolnosti na strane účastníkov konania, pričom okolnosti na
strane účastníkov konania nie sú dané, a preto zostáva jedine okolnosť danej veci. Nestotožnil sa tiež s
uplatňovanou výškou trov právneho zastúpenia, keď žalobkyne pri výpočte odmeny za 1 úkon právnej
služby vychádzali z ust. § 10 ods. 2 advokátskej tarify. V tejto súvislosti uviedol, že sa nejedná o spor
na plnenie, ale o žalobu v zmysle § 80 písm. c/ OSP, a preto advokátska tarifa vo vzťahu k takémuto

petitu je upravená v § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky tak, že základnou sadzbou tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu.

Žalovaný v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení sa v plnom rozsahu stotožnil s odvolaním žalovaného
v 1. rade voči rozsudku súdu prvého stupňa. Vyhovenie žalobnému návrhu žalobkýň považoval za

zmätočné, najmä keď súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že žalovaný v 1.
rade splnil všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Zdôraznil, že nález
ÚstavnéhosúduSRI.ÚS50/2010,ktorýmargumentovalprvostupňovýsúd,neriešiotázkunadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, hoci aj z neplatnej kúpnej zmluvy, čo je prípad žalovaného v 1. rade, a
preto nie je možné uvedený judikát aplikovať na súdený prípad. Predmetný nález totiž rieši nemožnosť

platného nadobudnutia vlastníckeho práva, hoci aj od dobromyseľného nadobúdateľa na základe
neplatného právneho úkonu, čo žiadny z účastníkov konania nespochybňuje. Mal za to, že na daný
prípad je potrebné aplikovať súdne rozhodnutia ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva titulom
vydržania, čo je iný právny titul, ako nadobudnutie vlastníckeho práva na základe neplatnej kúpnej
zmluvy.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolania žalobkýň
v 1. a 2. rade a žalovaného v 1. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že pre existenciu dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP je potrebné napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V tomto konaní sa žalobkyne svojou žalobou voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhali určenia, že sú
podielovými spoluvlastníčkami každá v 1-ici k nehnuteľnostiam v kat. úz. D. a to geometrickým plánom
č. 33/12 zo dňa 21. 05. 2012 vyhotoveným Ing. Mladenom Predným, overeným Správou katastra Nové
Zámky dňa 05. 06. 2012 pod č. 515/12, novovytvorených parc. č. 766/40 - orná pôda o výmere 56506
m2, parc. č. 834/4 - trvalý trávnatý porast o výmere 1905 m2, parc. č. 858/7 - zastavaná plocha o výmere

2505 m2, parc. č. 858/8 - zastavaná plocha o výmere 146 m2, parc. č. 858/9 - zastavaná plocha o
výmere 146 m2 a parc. č. 858/10 - zastavaná plocha o výmere 146 m2. V priebehu konania súd prvého
stupňa uznesením zo dňa 13. 09. 2012 č.k. 6C/147/2012-28 pripustil, aby na strane žalovaných ako
ďalší účastník vstúpil do konania Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. Banská Štiavnica, Radničnénámestie 8 a následne uznesením zo dňa 05. 06. 2013 č.k. 6C/147/2012-202 konanie voči nemu zastavil
pre späťvzatie žaloby žalobkyňami. Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa žalobe v celom
rozsahu vyhovel, ktorý odvolaním napadol žalovaný v 1. rade, pričom posudzujúc jeho odvolanie podľa

jeho obsahu tak učinil len vo vzťahu k hore označeným novovytvoreným parcelám, okrem parc. č. 834/4.
Pre absenciu odvolania účastníkov konania vo vzťahu k novovytvorenej parcele č. 834/4 - trvalé trávnaté
porasty o výmere 1905 m2 tak rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a predmetom
tohto odvolacieho konania je len ostatná vyhovujúca časť rozsudku a na ňu nadväzujúci výrok o náhrade
trov konania.

Z hľadiska skutkového stavu výsledkami doposiaľ vykonaného dokazovania bolo preukázané a medzi
účastníkmi ani nebolo sporné, že dňa 13. 11. 1992 Štátny majetok, š.p. Semerovo ako povinná osoba
a M. S., R. L. a M. C. ako oprávnené osoby uzatvorili podľa § 9 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku dohodu o vydaní nehnuteľností,
ktoré prešli na štát podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zákona a to na základe trestného výmeru č. III/1-1505-1952/

TK ONV v Nových Zámkoch podľa zák. č. 88/1950 zo dňa 31. 07. 1952 a za ktoré nebola poskytnutá
žiadna finančná náhrada. Na základe tejto dohody oprávneným osobám boli vydané nehnuteľnosti v
užívaní Štátneho majetku Semerovo v celkovej výmere 90655 m2 a to pozemky zapísané v pkn vložke
č. 732 ako parc. č. 858/3 - roľa vo výmere 59763 m2 v užívaní štátneho majetku vo výmere 59453 m2,
v pkn vložke č. 733 ako parc. č. 860 - pastva vo výmere 2942 m2 v užívaní štátneho majetku vo výmere

1982 m2, v pkn vložke č. 482 ako parc. č. 750/3 - roľa vo výmere 15910 m2 v užívaní štátneho majetku
vo výmere 15910 m2 a v pkn vložke č. 482 ako parc. č. 751/3 - roľa vo výmere 13310 m2 v užívaní
štátneho majetku vo výmere 13310 m2. Rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 22. 02.
1993 č.j. 784/92/T/I bola predmetná dohoda v súlade s § 9 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. schválená a to
na základe výpisov z pozemkovej knihy vydaných Štátnym notárstvom v Nových Zámkoch dňa 03. 05.

1991, ako aj identifikácie parciel vydanej strediskom Geodézie Nové Zámky dňa 02. 06. 1992 pod č.
6305/91. Citovaným rozhodnutím pozemkového úradu boli M. S., R. L. a M. C. každej v 1/3-ine vydané
nehnuteľnosti v kat. úz. D., okrem iných i pkn parc. č. 858/3 - roľa o výmere 59453 m2 a pkn parc. č. 860 -
pastva o výmere 1983 m2 zapísaných v pkn vložke č. 732. Napriek tomu, že rozhodnutím pozemkového
úradu bola vydaná len časť pozemnoknižnej parcely č. 858/3 a 860 a podľa identifikácie zo dňa 02. 06.

1992 sa pri pkn parc. č. 858/3 v stave evidencii nehnuteľností uvádza parc. č. 766/21 a 858/7 spolu vo
výmere 59453 m2 v užívaní ŠM NP Dubník, parc. č. 808/5 vo výmere 120 m2 v užívaní ŠMS Blava,
parc. č. 858/4 vo výmere 110 m2 a parc. č. 858/5 vo výmere 80 m2 v užívaní D. I. a X., rod. Y. a pri pkn
parc. č. 860 parc. č. 834/1 vo výmere 1982 m2 v užívaní ŠM NP Dubník a parc. č. 808/5 vo výmere 960
m2 v užívaní ŠMS Blava, vlastnícke právo oprávnených bolo do katastra nehnuteľností zaevidované v

roku 1995 na LV č. XXXX, kde do majetkovej podstaty boli zapísané parcely registra „E“ č. 858/3 - orná
pôda vo výmere 59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávne porasty vo výmere 2942 m2, t.j. v celkových
výmerách pozemnoknižných parciel. V súčasnosti sú parcely registra „E“ č. 858/3 - orná pôda o výmere
59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávne porasty vo výmere 2942 m2 zapísané na liste vlastníctva č. XXXX
kat. úz. D. na mene žalobkýň v 1. a 2. rade každej v 1-ici s poznámkou, že hodnovernosť údajov katastra

o práve k nehnuteľnosti k týmto parcelám je spochybnená a vlastnícke právo je evidované aj v LV č.
XXX k časti parcely registra C-KN č. 808/5, v LV č. XXXX k časti parcely registra C-KN č. 766/21, v LV
č. XXXX k častiam parciel registra C-KN č. 858/5 a 858/4 a v LV č. XXX k časti parcely registra C-KN č.
834/1. Novovytvorené parcely č. 766/40, 858/7, 858/8, 858/9 a 858/10, ktorých určenia spoluvlastníctva
sa žalobkyne domáhajú, podľa geometrického plánu Ing. Mladena Predného č. 33/12 zo dňa 21. 05.

2012 vznikli práve z pôvodnej pkn parcely č. 858/3 kat. úz. D.. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť,
že z oznámenia Správy katastra Nové Zámky zo dňa 19. 09. 2011 (č.l. 12-13 spisu) vyplýva, že podľa
identifikácie parciel vyhotovenou strediskom Geodézie Nové Zámky zo dňa 18. 07. 1991 č. 1427/91 (v
spise sa nenachádza), časť pozemnoknižnej parcely č. 858/3 a 860 boli začlenené do parciel č. 766/21 a
808/5evidovanýchnaLVč.XXXvovlastníctveČeskoslovenskéhoštátu-ŠtátnehomajetkuMikuláš,n.p.

a na LV č. XXX vo vlastníctve Československého štátu - Štátnej melioračnej správy, pobočka Bratislava.
List vlastníctva č. XXX kat. úz. D. bol založený v roku 1967 a boli na ňom vedené i parcely registra „C“
č. 766/21 vo výmere 232544 m2 a č. 834/1 vo výmere 18762 m2, ktoré vznikli z pkn parciel zapísaných
vo vložke č. 342, ako i časti pkn parciel č. 858/3 a 860 zapísaných vo vložke č. 732 kat. úz. D. a to na
mene Československého štátu - ŠM Mikuláš, n.p.. K zmenám vlastníckeho práva k parc. č. 766/21 a č.

834/1 došlo v roku 1992 na základe delimitačného protokolu zo dňa 28. 01. 1992, kedy vlastnícke právo
bolo zapísané v prospech Československého štátu - Štátny majetok, š.p. Semerovo a následne v roku
1994, keď zmluvou o prevode privatizovaného majetku podniku ŠM Semerovo, š.p. zo dňa 28. 03. 1994
sa ich vlastníkom stal Slovenský pozemkový fond, pričom v roku 2004 bola vykonaná oprava vlastníkana Slovenskú republiku v správe Slovenského pozemkového fondu. Na základe zámennej zmluvy č.
4Z-0126-01 uzatvorenej medzi žalovanými v 1. a 2. rade dňa 13. 07. 2001, ktorej predmetom bola i
parc. č. 766/21 - orná pôda vo výmere 228827 m2 vedená na LV č. XXX v registra „C“ kat. úz. D., vklad

ktorej bol povolený Okresným úradom v Nových Zámkoch katastrálnym odborom pod č. V 2267/01 dňa
13. 08. 2001, sa vlastníkom tejto parcely stal žalovaný v 1. rade v celosti, pričom parc. č. 766/21 je v
súčasnosti vedená na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape
s poznámkou, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti v časti parcely je spochybnená,
vlastnícke právo je evidované aj v LV č. XXXX k časti parcely registra E-KN č. 858/3. Niet tak pochýb, že

novovytvorené parcely, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobkyne domáhajú, sú sčasti identické
s parc. č. 766/21, ktorá je vo vlastníctve žalovaného v 1. rade a teda, že v evidencii nehnuteľností
existuje duplicitný zápis vlastníckeho práva k tej istej časti nehnuteľností v prospech dvoch rozdielnych
vlastníkov. Žalobkyne za svoj nadobúdací titul označili dohodu o vydaní nehnuteľností zo dňa 13. 11.
1992 v spojení s rozhodnutím Pozemkového úradu v Nových Zámkoch zo dňa 22. 02. 1993, naproti
tomu žalovaný v 1. rade prioritne zámennú zmluvu zo dňa 13. 07. 2001 a tiež i titul vydržania.

Podľa § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Účelom zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989. Tento upravoval práva a povinnosti
vlastníkov, pôvodných vlastníkov, užívateľov a nájomcov pôdy, ako aj pôsobnosť štátu pri úprave
vlastníckych a užívacích práv k pozemkom (§ 1 ods. 2 zákona). Za oprávnené osoby označoval v § 4
ods. 1 štátneho občana českej a slovenskej federatívnej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a

ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na
iné právnické osoby v dobe od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 zákona
a za povinné osoby štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosť držia
s výnimkou uvedenou v § 5 ods. 1 zákona.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zák. č. 229/1991 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré
prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci
alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov,
ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb., nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň
vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní
od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.

Dohoda podlieha schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní (§ 9

ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.).

Ako už bolo vyššie uvedené, vlastníctvo veci možno nadobudnúť i na základe zmluvy, ktorej všeobecnú
úpravu obsahuje ust. § 43 a nasl. OZ a osobitnú úpravu 6 oddiel druhá hlava Občianskeho zákonníka. V
prípade, že vlastníctvo je nadobúdané na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo

základných zásad súkromného práva a to zásada „nemo at alium plus iuris transfere potest, quam ypse
habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného
(pravého) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny
nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto
právo nemal a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (viď uznesenie Ústavného súdu SR z

10. 02. 2010 sp.zn. I. ÚS 50/2010). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je
nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď
proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového
nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov rozhodovacia prax súdov zastáva názor,
že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú citovanou zásadou možno prelomiť ochranou dobrej viery

nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ
je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená
veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím naindividuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo
svojichdôsledkochprejavíakomožnosťdobromyseľnéhonadobúdateľapokračovaťvoprávnenejdržbe.

Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti

ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej
držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie
vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto
dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri

zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu
vydržaniazákladnýmipredpokladmivydržaniasúoprávnenádržbaanepretržitosťtejtooprávnenejdržby

počas celej zákonom ustanovenej doby.

Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že
mu vec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa

musí opierať o právny titul (formálne nesprávny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v
zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie
svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne
a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka. Treba vždy brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a
ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti

alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdeniaprávnychdôsledkov,právnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblastisúkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.

Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

V danej veci súd prvého stupňa svoj vyhovujúci rozsudok k sporom dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom odvolacieho konania, založil na konštatovaní, že novovytvorené parc. č. 858/7, 858/8, 858/9

a 858/10 boli nepochybne súčasťou pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 858/3, tieto nie sú zapísané
na liste vlastníctva, a preto v záujme právnej istoty žalobkýň určil ich podielové spoluvlastníctvo k týmto
parcelám. Pokiaľ ide o novovytvorenú parcelu č. 766/40 uviedol, že táto parcela bola súčasťou pôvodnej
pozemnoknižnej parcely č. 858/3 kat. úz. D., v súčasnosti tvorí súčasť parcely č. 766/21, ktorá je vo
vlastníctve žalovaného v 1. rade a ktorú tento nadobudol na základe absolútne neplatnej zámennej

zmluvy, pretože bola vo vlastníctve žalobkýň a nebola vo vlastníctve štátu, ako to bolo v zámennej
zmluve deklarované, s ohľadom na to, že pôvodná pkn parc. č. 858/3 bola rozhodnutím pozemkového
úradu vydaná žalobkyniam a R. L.. Za situácie, že žalovaný v 1. rade splnil všetky podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle zásady obsiahnutej v rozhodnutí Ústavného súdu
SR zo dňa 10. 02. 2010 sp.zn. I. ÚS 50/2010, podľa ktorej nie je možné uprednostniť požiadavku právnej

istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného
previesť viac práv, ako má sám, i k tejto novovytvorenej parcele určil, že žalobkyne sú i jej podielovými
spoluvlastníčkami. V nadväznosti na uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací
súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka nadostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR totiž vyplýva,
že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe

zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia; právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu

pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia
náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP). Pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2
OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP); obdobne napr. IV. ÚS 1/2002,

II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11. Z práva na spravodlivé súdne konanie v
tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhmi strán, s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Za arbitrárny,
resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu aj v situácii, keď súd svoj právny záver
nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález ÚS SR

sp.zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

Rozsudok súdu prvého stupňa v preskúmavanej časti však vyššie uvedené kritériá a požiadavky
na riadne zdôvodnenie rozhodnutia nespĺňa. Je tomu tak najmä z dôvodu, že hoci žalovaný v 1.
rade v priebehu konania pred súdom prvého stupňa rozsiahlo argumentoval i k nadobudnutiu svojho

vlastníckeho práva k novovytvoreným nehnuteľnostiam titulom vydržania, ktoré námietky následne
uplatnil i vo svojom odvolaní, súd prvého stupňa bez akéhokoľvek skutkového či právneho zdôvodnenia
len konštatoval, že žalovaný v 1. rade splnil všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Učinil tak napriek tomu, že so zreteľom na obsah žaloby, vyjadrenie účastníkov konania a
predovšetkým obranu žalovaného v 1. rade za ťažisko konania v prejednávanej veci treba považovať

práve vyriešenie otázky, či boli splnené predpoklady pri posudzovaní podmienok vydržania na strane
žalovaného v 1. rade z hľadiska odvolacím súdom zhora predostretej právnej úpravy. Následne
súd prvého stupňa i napriek svojej konštatácii, že žalovaný v 1. rade splnil všetky podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k sporom dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, rozhodol v prospech
žalobkýň opierajúc sa o rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 10. 02. 2010 sp.zn. I. ÚS 50/2010.

Odvolací súd sa v tomto smere plne stotožňuje s argumentáciou žalovaných, že označené rozhodnutie
ústavného súdu rieši otázku nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe
absolútne neplatného právneho úkonu, z ktorého dôvodu nemožno uvažovať ani o ochrane vlastníckeho
práva, hoci dobromyseľného nadobúdateľa a uprednostniť tak požiadavku právnej istoty a ochrany
práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac

práv, ako má sám. Nerieši však otázku nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ktorá problematika
je riešená vo viacerých rozhodnutiach NS SR (napr. sp.zn. 4 Cdo 361/2012, 2 Cdo 207/2005, 4
Cdo 150/2014, 5 Cdo 30/2010, 7 M Cdo 4/2013, 6 Cdo 71/2011), ktorý právny titul je potrebné
odlíšiť od nadobudnutia vlastníckeho práva na základe neplatnej zmluvy. Odôvodnenie rozsudku je
tak nepostačujúce pre posúdenie uplatneného nároku, keď v tomto smere postráda odpoveď na

podstatné otázky a námietky účastníkov konania spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v
závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Keďže v danom prípade išlo práve o
takéto závažné argumenty žalovaného v 1. rade, súd prvého stupňa bol povinný vyporiadať sa s nimi
racionálne a logickým spôsobom, čo sa však nestalo. Takýto prístup sa preto javí nielen ako neprípustnezjednodušujúci, ale najmä ako nezodpovedajúci príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam
patrí aj zákonná požiadavka na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu tak
nezostávalo nič iné ako uzavrieť, že nedostatok odôvodnenia rozsudku má za následok, že napadnuté

rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v § 157 ods. 2 OSP na riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré
je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je rozsudok prvostupňového
súdu nepreskúmateľný. Zo strany prvostupňového súdu sa tak jedná o závažné procesné pochybenie,
v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalovaného v 1. rade na spravodlivý proces a zároveň i k
odňatiu mu možnosti konať pred súdom.

I napriek uvedenej vade, ktorej dôsledkom je vždy zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že zásada, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako
má sám, sa v súdenej veci evidentne presadí pri posudzovaní platnosti zámennej zmluvy uzatvorenej
medzi žalovanými v 1. a 2. rade vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli žalobkyniam, resp. ich právnym
predchodcom vydané na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v Nových Zámkoch zo dňa 22. 02.

1993 ako predbežnej otázky. Za situácie, že v čase uzatvorenia predmetnej zámennej zmluvy vlastnícke
právo k časti C-KN parcely č. 766/21, prekrývajúcou sa s E-KN parcelou č. 858/3, patrilo žalobkyniam,
nemoholpotomžalovanýv2.radeakonevlastníkpreviesťvlastníckeprávoktejtoparcelenažalovaného
v 1. rade tak, ako to správne uzatvoril i súd prvého stupňa. Reagujúc na námietku žalovaného v 1. rade
uvádzanú v jeho odvolaní, že žalobkyne nemajú ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení

v zmysle § 80 písm. c/ OSP, odvolací súd tiež dodáva, že podľa § 80 písm. c/ OSP návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie
je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Citované zákonné ustanovenie pripúšťa žalobu smerujúcu
k určeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je len za podmienky, že na takomto určení je
naliehavýprávnyzáujem.Právnyzáujemakopodmienkaúspešnostižalobyourčeniemusíbyťnaliehavý

v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže dosiahnuť odstránenie právnej neistoty
(spornosti) a ochranu práv a oprávnených záujmov práve navrhovaným určením. Vo všeobecnosti platí,
že ak žaloba na určenie neslúži potrebám praktického života (neistej situácie sa vôbec netýka, lebo
ju nerieši) alebo ak má žalobca inú možnosť ako odstrániť vzniknutú neistú situáciu právneho vzťahu
účastníkov, nie je takáto žaloba spravidla účelná a procesne prípustná. V niektorých prípadoch možno

však najmä so zreteľom na individuálne okolnosti daného právneho vzťahu žalobu na určenie považovať
za procesne prípustnú aj napriek existencii možnosti žalobcu domáhať sa ochrany práv inak. Medzi
iným ide o prípady reálnosti predpokladu, že požadovaným súdnym určením sa predíde súdnym sporom
v ďalších veciach. Určovacia žaloba je spravidla prípustná v prípade spornosti v právnych vzťahoch
evidovaných katastrom nehnuteľností. Stav spornosti môže byť okrem iného vyvolaný tiež podstatným

omylom katastra nehnuteľností pri identifikácii (stotožňovaní) nehnuteľností, ak takáto skutočnosť má za
následok vážne problémy vo sfére vlastníckych práv k nehnuteľnostiam zúčastnených osôb, prípadne
existenciu duplicitného zápisu, t.j. že určitá nehnuteľnosť, resp. jej časť je zapísaná v prospech dvoch
odlišných vlastníkov. O takýto prípad ide i v súdenej veci, keď existencia duplicitného zápisu v katastri
nehnuteľnostíjenepochybnespôsobilávyvolaťneistotuvprávnompostaveníúčastníkovvtomtokonaní.

Ak totiž novovytvorené parcely, ktorých určenia sa žalobkyne domáhajú, sú v skutočnosti len čiastočne
(určitou výmerou) identické s nehnuteľnosťou vlastnícky patriacou žalovaným, ide o sporný stav v
právnych vzťahoch evidovaných v katastri nehnuteľností, ktorý musí byť napravený. V opačnom prípade
vnáša vážne problémy do sféry vlastníckych práv dotknutých účastníkov, pričom k náprave takéhoto
stavu spravidla slúži žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Odvolací súd sa preto v plnom

rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyne majú naliehavý právny záujem na
požadovanom určení.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých
častiach zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

V ďalšom konaní súd prvého stupňa prioritne posúdi otázku vydržania žalovaným v 1. rade sporom
dotknutých nehnuteľností a splnenia zákonných predpokladov v zmysle výkladu podaného odvolacím
súdom a to na základe dôsledne zisteného skutkového stavu a následne opätovne vo veci rozhodne,
pričom svoje rozhodnutie i náležitým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa
v ňom i so všetkými žalovaným v 1. rade uplatnenými námietkami. Zároveň rozhodne i o náhrade trov

celého konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.