Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/148/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209202454
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3209202454.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov 1/ U. U. C. D., bytom MS XXXXX K., R I. L. XXX,
N., štátna občianka N. a K. republiky navrhovateľa 2/ U. P. - R., bytom R. XX, W., K., štátny občan K.
republiky, obaja zastúpení JUDr. F. J., advokátkou so sídlom v L., Y. XX, proti odporcovi R. republika
- Z. R. republiky, štátny podnik, X. R. X, L. L., IČO: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. U. H., advokátkou
so sídlom B. H., ul. X. H. o určenie vlastníctva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou zo dňa 27. januára 2011, č.k. 4C/112/2009-280, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom určil, že Z. P. - R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bol ku
dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku zapísaného na liste vlastníctva č. XXX v katastrálnom
území B., vedeného Správou katastra L. nad L. ako parcela registra "C" s parc. č. XXXX - lesné
pozemky o výmere 57223 m2 a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ náhradu
trov konania vo výške 2.598,86 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia 1/ a

2/ svoj nárok, na určenie že ich právny predchodca , Z. P.- R., bol ku dňu smrti vlastníkom spornej
nehnuteľnosti, odôvodňujú tým, že túto nehnuteľnosť nadobudol do vlastníctva konštitutívnym zápisom
do pozemkovej knihy dňa 03.07.1919 vlastníctva na základe darovacej zmluvy zo dňa 01.07.1919
od svojej matky a za života s predmetnou nehnuteľnosťou nenakladal, nepreviedol ju na tretiu osobu
ani ju nedaroval a teda až do svojej smrti bol jej výlučným vlastníkom, o čom svedčí aj zápis v pkn.
vložke č. X., k.ú. B.. Predmetná nehnuteľnosť nebola ani po roku XXXX vyvlastnená ani postihnutá

konfiškáciou (ostatné nehnuteľnosti, ktoré vlastnícky patrili matke ich otca C. P.-R. boli postihnuté L.
dekrétmi, boli skonfiškované a o tieto nikdy neprejavili záujem, o čom svedčí absencia zápisu konfiškácie
v pozemkovej knihe. V snahe vyvrátiť prípadné pochybnosti o tom, či bol majetok ich otca skonfiškovaný
podľa nariadenia č. XXX/XXXX Sb. sa obrátili na príslušné archívy so žiadosťami o vyhľadanie
konfiškačného rozhodnutia s negatívnym výsledkom. Z týchto dôvodov tvrdili, že neexistuje právny
úkon alebo verejná listina, ktorá by bola právnym titulom straty vlastníctva ich právneho predchodcu k
predmetnej nehnuteľnosti a preto majú jednoznačne zato, že ich právny predchodca bol ku dňu smrti

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Z Identifikácie parciel zo dňa 05.08.2009 č.j. F okresný súd zistil,
že nehnuteľnosť, ku ktorej sa navrhovatelia domáhajú určiť vlastnícke právo ich právneho predchodcu
zodpovedá nehnuteľnosti evidovanej v pkn. vložke č. X pozemkovej knihy k.ú. B.. Z Listu vlastníctva
č. XXX k.ú. B. vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti parc. registra "C" č. XXXX, výmera 57223 m2,
lesné pozemky je odporca. Z predloženého Úradného osvedčenia a úmrtného listu (čl. 16 až 21), z
pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín 29D/256/2005 zistil, že Z. P.-R. zomrel XX.XX.XXXX vo Y.

a navrhovateľka 1/ (bytom MS XXXXX K., R I. L. XXX, N., štátna občianka USA a Rakúskej republiky) a
navrhovateľ 2/ (bytom R. XX, W., K., štátny občana K. republiky) sú jeho zákonnými dedičmi a sú v danej
veci vecne legitimovaní. Okresný súd sa nestotožnil s obranou odporcu, ktorý tvrdil, že navrhovateliasa nemôžu v tomto konaní domáhať určenia vlastníckeho práva, ale že si svoj nárok mali uplatniť
podľa reštitučného predpisu, a to z dôvodu, že navrhovatelia 1/ a 2/ nespĺňali podmienky stanovené
zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v

znení neskorších predpisov, a to štátne občianstvo Slovenskej republiky a podmienku trvalého pobytu
na území Slovenskej republiky. Odporca v rámci svojej obrany uviedol, že nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom tohto konania bola zabraná v zmysle zák. č. 215/1919 Zb. zo dňa 16.04.1919 o zabraní
veľkého majetku pozemkového (tzv. záborový zákon). Z rozhodnutia Štátneho pozemkového úradu
v Prahe č.j. XXX.XXX/XX-II/X zo dňa 30.04.1935 vyplýva, že sa ponecháva ako vlastníkovi p. Z. P.-

Stummerovi nehnuteľnosť - parcela č. XXXX podľa ust. § 20 zákona č. 81/1920 Zb, došlo k prepusteniu
pôvodnému vlastníkovi zo záboru. Odporca tvrdil, že sporný pozemok podliehal revízii, ktorá prebehla
podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízií prvej pozemkovej reformy zo dňa 11.07.1947 s účinnosťou od
12.08.1947. Okrem iného sa revízii podrobil aj majetok, ktorý bol ponechaný pôvodným vlastníkom z
dôvodu uvedeného v ust. § 20 zákona č. 81/1920 Zb. Po opakovanom zobratí bol pozemok predmetom
prídelového konania. Prídelové konanie a podmienky prideľovania boli upravené Vládnym nariadením

č. X/XXXX z 01.02.1948, pričom v zmysle § 9 citovaného nariadenia prídelové konania vykonávalo
na Slovensku J. poľnohospodárstva a pozemkovej reformy. Na základe Vládneho nariadenia č. XXX/
XXXX Sb. (príloha č. D položka č. 12) prešlo oprávnenie rozhodovať o prídele poľnohospodárskej pôdy
zo všetkých pozemkových reforiem na Okresné národné výbory. Odporca tvrdil, že takto to bolo aj v
prípade právneho predchodcu navrhovateľov, keď rozhodnutím Okresného národného výboru v V. zo

dňa 03.10.1961 bola nehnuteľnosť pridelená Čsl. štátu - v správe Štátnych lesov v J., Lesný závod v
V.. Prídelová listina je vkladovou listinou a jej vydaniu predchádzalo zabratie majetku v rámci revízie
prvej pozemkovej reformy. Neskôr v priebehu konania odporca tvrdil, že majetok právneho predchodcu
navrhovateľov Z. P.-R. vrátane nehnuteľnosti, ktorej určenie vlastníckeho práva je predmetom tohto
súdnehokonania,bolskonfiškovaný,pričomzdokladovadokumentovpredloženýchodporcom vyplýva,

že tento majetok bol skonfiškovaný podľa nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 4/1945
Sb. N. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku X., H., ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa, resp. aj podľa nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č.
XXX/XXXX Sb. N. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Že ku konfiškácii majetku právneho

predchodcu navrhovateľov v katastrálnom území Zlatníky došlo, jednoznačne vyplýva z predložených
dokumentov v konaní a aj z toho, že 03.10.1961 Okresný národný výbor v V. vydal prídelovú listinu
pre "Čsl. štát - v správe Štátnych lesov v J., Lesný závod v V., v celosti", ktorou do správy štátnych
lesov pridelil nehnuteľnosti zapísané v PKV č. X pre katastrálne územie B.. Okresný súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca tvrdenie, že právny predchodca odporcu -

čs. štát nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízií
prevej pozemkovej reformy v konaní, nepreukázal. Odporca nepredložil súdu rozhodnutie v zmysle
ust. § 2 tohto zákona, ktoré by bolo podkladom pre postup podľa ust. § 8 tohto zákona (prídel).
Rovnako odporcom nebolo predložené rozhodnutie na základe ktorého by pozemok parc. č. XXXX -
lesné pozemky o výmere 57223 m2 v k.ú. B. mal právny predchodca odporcu nadobudnúť podľa nar.

Slovenskej národnej rady č. XXX/XXXX Sb. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva,
že konfiškácia nastávala ex lege až po splnení zákonných podmienok, medzi ktoré patrilo právoplatné
správne rozhodnutie príslušného orgánu o tom, či fyzickú osobu treba považovať za osobu nemeckej
či maďarskej národnosti, či fyzická osoba bola nepriateľom alebo zradcom českého alebo slovenského
národa vydaného podľa ust. § 1 nar. Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. Pokiaľ rozhodnutie o

tom, či fyzickú osobu treba považovať za osobu nemeckej, či maďarskej národnosti, či fyzická osoba
je zradcom a nepriateľom českého a slovenského národa, nebolo vôbec vydané alebo bolo vydané,
ale nenadobudlo právoplatnosť, nedochádzalo ani ku konfiškácii; tento úradný (správny) akt totiž
vytváral subjektívne predpoklady konfiškácie. Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu sa aj na
konfiškačné konanie vzťahovali ustanovenia správneho poriadku (vládne nariadenie č. 8/1928 Zb.). Súd

prvého stupňa bol toho názoru, že ak by bolo rozhodnutie podľa ust. § 2 zákona č. 142/1947 Sb. o
revízií prvej pozemkovej reformy alebo rozhodnutie podľa ust. § 1 nar. Slovenskej národnej rady č.
XXX/XXXX Sb. vydané uvedená skutočnosť, by bola v pozemkovej knihe, v pkn. vložke č. X, k.ú.
B. zapísaná, tak ako to bolo v prípade vydania rozhodnutia podľa pozemkovej reformy v zmysle zák.
č. 215/1919 Sb. zo dňa 16.04.1919 o zabraní veľkého majetku pozemkového (tzv. záborový zákon),

alebo v prípade podľa rozhodnutia podľa ust. § 20 zák. č. 81/1920 Sb. Že takéto rozhodnutie nebolo
vydané mal súd prvého stupňa preukázane aj vykonaným dokazovaním a to dožiadaním na archívy,
pričom každý z dopytovaných archívov vo svojich oznámeniach uviedol, že ani dokumenty o revízii prvej
pozemkovej reformy, rozhodnutia, uznesenia, dokumenty na pozemnoknižnú vložku č. X na meno Z.(Z., Z.) P.-R. k,ú. B., ani konfiškačné rozhodnutie na meno Z. P.-R. nar. XX.XX.XXXX sa v archívoch
nenachádza. Ani jednou z odporcom predložených listín nebolo rozhodnutie podľa nar. Slovenskej
národnej rady č. XXX/XXXX Sb. Z odporcom predložených listín, a to napr. Zápisnica zo dňa 13.06.1946

(čl. 166) alebo Výkazy skonfiškovaných lesných majetkov (čl. 169 - 177) okresný súd konštatovať
prevzatie lesného majetku bývalého majiteľa Z. P.-R., čo navrhovatelia 1/ a 2/ nepopierajú. Aj keď
niektoré odporcom predložené listiny vo svojom znení poukazujú na konfiškačné rozhodnutie (Koncepty
listov Povereníctva pre pôdohospodárstva a pozemkovú reformu (čl. 181, 182), Upovedomenie z
03.01.1946 (čl. 239), odporca v priebehu konania toto rozhodnutie (správny akt so všetkými jeho

účinkami) nepredložil, a je teda zrejmé, že odporca v tomto konaní svoje dôkazné bremeno v tejto časti
(t.j. že vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti nadobudol v zmysle a v súlade s nar. Slovenskej národnej
rady č. XXX/XXXX Sb.) neuniesol a jednoznačne nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva jeho
právnym predchodcom (čsl. štátom). Listiny predložené odporcom nie sú rozhodnutiami na základe
ktorých došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva odporcu (resp. právneho predchodcu odporcu a tými
rozhodnutiami na základe ktorých na strane právneho predchodcu navrhovateľov 1/a 2/ malo dôjsť k

strate vlastníckeho práva) a ako také sú tieto listiny pre posúdenie nadobudnutia vlastníctva odporcu
právne bezvýznamné. V ďalšom odporca tvrdil, že ak by aj súd nemal na základe predložených listín
preukázané, že ku konfiškácii majetku právneho predchodcu navrhovateľov 1/ a 2/ došlo, odporca svoje
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti - parc. č. XXXX - lesné pozemky o výmere 57223 m2, k.ú.
B. nadobudol na základe rozhodnutia a to Prídelovej listiny zo dňa 03.10.1961 vydanej Okresným

národným výborom v V.. Toto rozhodnutie však navrhovatelia ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti jednoznačne spochybnili. Je nesporné, že prídelové listiny, ako verejné listiny
boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými
listinamiprezápisnadobudnutéhovlastníctvadokatastranehnuteľností.Abybolivkladuschopné,museli
byť a musia byť tieto listiny právne perfektné. Podľa konštantnej judikatúry súd v zmysle posudzovania

prechodu vlastníckeho práva k prideleným nehnuteľnostiam, na základe právnych predpisov spred roka
1948, je v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. viazaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu
o tom, že pre určitú osobu je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva rozhodnutie o prídele
nehnuteľností, že prídelca získal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prídele označeným a že prídel bol
uskutočnený za cenu uvedenú v rozhodnutí. Všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať platnosť či

zákonnosť správnych aktov (rozhodnutí), nejde totiž o právny úkon, mimo rámca správneho súdnictva,
ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak
závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Súd mal povinnosť
skúmať, či správny akt, od ktorého odporca odvodzuje svoje vlastnícke právo Prídelová listina zo dňa
03.10.1961 vydaná Okresným národným výborom v V. je vôbec správnym aktom (či nie je paaktom),

či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, a tiež či tento správny akt nadobudol
právoplatnosť a či je vykonateľný. Z vykonaného dokazovanie z LV č. XXX k.ú. B., pkn. Vložky č. X a
Identifikácie parciel Správy katastra L. nad L. č.j. O zo dňa 05.08.2009, súd zistil, že nehnuteľnosť parc.
č. XXXX - lesné pozemky (teda lesnú pôdu), k.ú. B. má výmeru 57223 m2. Podľa prílohy A položka 22
vládnehonariadeniač.122/1951Sb.oďalšíchpresunochpôsobnostiaoinýchzjednodušeniachverejnej

správy (toto nariadenie platilo do r. 1990, kedy vstúpil do platnosti zákon č. 369/1990 Zb.) platného v
čase vydania Prídelovej listiny zo dňa 03.10.1961, o prídeloch lesnej pôdy do 50 ha rozhodoval Krajský
národný výbor. Z uvedeného vyplýva, že Prídelová listina zo dňa 03.10.1961, ktorú vydal Okresný
národný výbor v V., ktorou sa uskutočňuje prevod vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam
(medzi ktorými sa nachádza i parc. č. XXXX), bývalého vlastníka Z. P. R. pre Čsl. štát - v správe

Štátnych lesov v J., Lesný závod v V., v celosti, nebola vydaná príslušným orgánom. Ide teda v danom
prípade o nulitný akt, na ktorý sa od začiatku hľadí ako na akt neexistujúci a z ktorého nevznikajú
žiadne následky, a teda na základe tohto rozhodnutia (Prídelová listina zo dňa 03.10.1961) nedošlo k
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v ňou uvedených na odporcu (právneho predchodcu
odporcu, čsl. štát). Súd bol toho názoru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva odporcu resp. právneho

nástupcu odporcu nemohlo dôjsť ani vydržaním. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, pri splnení zákonom požadovaných predpokladov: spôsobilý predmet vydržania,
oprávnená držba a nepretržitá držba počas celej zákonom stanovenej doby. Keďže právnym následkom
vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex lege), treba pri uplatňovaní inštitútu
vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej úpravy, a to obdobie platnosti obyčajového

práva na území Slovenska do 31.12.1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Sb. od 1. januára 1951 do 31. marca 1964 a napokon obdobie platného Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Sb. od 1. apríla 1964 so zreteľom na jeho nové novely, najmä na zákon č.131/1982 účinný od
01.04.1983 a zákon č.509/1991 Zb. účinný od 1. januára 1992. Podľa obyčajového práva platného naúzemí Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť
po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe (proti štátu a cirkvi sa vyžadovala ešte dlhšia vydržacia
doba, a to 100 a 40 rokov). Podľa Občianskeho zákonníka č.141/1950 Sb.(§ 115-116 ods. 1, v spojení s

§ 145) vlastnícke právo k hnuteľnej a nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a
nepretržite po dobu zákonom stanovenú, t.j. tri roky hnuteľnú a desať rokov nehnuteľnú vec. Vydržanie
bolo vylúčené u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom vlastníctve. Za oprávneného
držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí,
a to po celú vydržaciu dobu, ak sa teda pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol

vec vydržať. V pochybnostiach sa aj tu predpokladalo, že držba je oprávnená. Podľa obyčajového
práva, i podľa ustanovenia § 116 ods. 2 Občianskeho zákonníka č.141/1950 Sb., platila zásada, že kto
nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu.
Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 Občianskeho zákonníka č.141/1950 Sb. sa od 01.01.1951
ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva.
Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951, sa v zmysle § 566 Občianskeho zákonníka

č.141/1950 Sb. skončila najneskoršie uplynutím desaťročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak pravda
neuplynula skôr. Z predloženej listiny (Zápisnica zapísaná dňa 13.06.1946, v 1/ B., 2/ J., 3/ J., 4/ E.
o prevzatí lesného majetku býv. majiteľov Z. P.-R., obyv. F. (čl. 166)) bolo v konaní preukázané, že
odporca, resp. jeho právny predchodca prevzal "do držby a úžitku lesné nehnuteľnosti , ktoré ležia v kat.
území B., J., J., E.." Oprávnený držiteľ je ten, kto má vec vo svojej moci, vykonáva v nej oprávnenia inak

patriace do obsahu vlastníckeho práva v opodstatnenom presvedčení, že ide o jeho vlastnú vec. Treba
vždy brať do úvahy či držiteľ pri bežnej, t.j. normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Okresný súd dospel k záveru, že právny
predchodca odporcu nemohol byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom spornej

nehnuteľnosti, prechod vlastníctva nebol nikdy zapísaný do pozemno-knižnej vložky (nebol vlastníkom
de facto). Právny predchodca odporcu musel vedieť, že predmetné nehnuteľnosti užíval neoprávnene,
keďže ani k dnešnému dňu nedisponuje rozhodnutím na základe, ktorého by nadobudol vlastnícke
právo (konfiškačné rozhodnutie podľa nar. č. 104/1945 Sb. prípadne iné rozhodnutie). Aj pri vydaní
prídelovej listiny štát, prostredníctvom štátneho orgánu (ktorý nebol ani oprávnený ju vydať) pochybil,

keď ju vydal bez toho, aby jej predchádzalo konfiškačné rozhodnutie. Nemôže si teda dobromyseľnú
držbu odvodzovať od tejto prídelovej listiny, pri vydaní ktorej postupoval protiprávne. Ak štátny orgán
pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom
veci, nemožno uvažovať o zásade, že v pochybnostiach sa má zato, že držba je dobromyseľná.
Dobromyseľnosť sa posudzuje objektívne vzhľadom ku všetkým skutočnostiam a odporca, resp. právny

predchodca odporcu musel vedieť, že v čase vydania prídelovej listiny nebol vlastníkom nehnuteľnosti.
Táto informácia v čase vydania prídelovej listiny vyplývala aj zo zápisu v pozemkovej knihe (PKV č. X),
kde bol evidovaný právny predchodca navrhovateľov 1/ a 2/ ako vlastník. Na základe vyššie uvedených
skutočností sa súd nestotožnil s tvrdením odporcu, že právny predchodca odporcu, resp. odporca
nadobudlivlastníckehoprávakspornejnehnuteľnostivydržaním,atozdôvodu,žeodporca,resp.právny

predchodca nesplnili podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním,
a to oprávnená držby veci. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca, resp. jeho právny
predchodca vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nikdy nenadobudol a tak mal súd hodnoverne
preukázané že právny predchodca bol vlastníkom tejto nehnuteľnosti v čase svojej smrti (vlastníctvo
nikdy nestratil), a preto súd návrhu v celom rozsahu vyhovel. V súvislosti s námietkou odporcu, že

súdnym rozhodnutím nemožno určiť vlastnícke právo k určitému dátumu do minulosti ale len ku dňu
vyhlásenia rozsudku, okresný súd poukázal na závery konštantnej rozhodovacej praxe súdov v tejto
oblasti, podľa ktorých žalobou slúžiacou k vyriešeniu spornej otázky medzi dedičmi a treťou osobou je
návrh, či právny predchodca dediča (resp. i viacerých osôb v takomto postavení), teda poručiteľ bol v
čase svojej smrti vlastníkom určitej veci (napr. i pozemkovej nehnuteľnosti). Len táto žaloba (a na jej

základe vydaný rozsudok) je totiž spôsobilá nastoliť jasno o tom, či vlastníkom v čase smrti poručiteľa
bol poručiteľ (a vec tak má byť predmetom dedenia po takejto osobe), alebo ním bola tretia osoba. Z
týchto dôvodov okresný súd návrhu vyhovel a priznal navrhovateľom náhradu trov konania podľa § 137
§ 151 ods. 1 § 142 ods. 1 O.s.p. vo výške 2.598,86 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že
16.04.1919 nadobudol účinnosť zákon č.215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového,
ktorého účelom bola úprava pozemkového vlastníctva v novej ČSR, a podľa ktorého bol štátom zabranýpozemkový majetok nepochybne odňatý z dispozičného práva vlastníka nakladať s pozemkovým
majetkom zabraným podľa tohto zákona a na platnosť úkonov týkajúcich sa nakladania so zabraným
majetkom musel mať vlastník súhlas pozemkového úradu. Vychádzajúc z údajov pozemkovej knihy

pkn. vložka č. X pre k.ú. B. darovacia zmluva, od ktorej odvodzujú navrhovatelia ako zákonní dedičia
obdarovaného svoju aktívnu legitimáciu v tomto spore bola uzatváraná 01.07.1919 a na jej podklade
bola už dňa 03.07.1919 vykonaná intabulácia v pozemkovej knihe. Vzhľadom na časový - 3 dňový
rozdiel je dosť nepravdepodobné, aby k uzavretiu tejto zmluvy dal súhlas pozemkový úrad (aj keď
to nie je vylúčené) a pokiaľ sa tak nestalo, jedná sa o neplatný prevod, zostáva tak zachované

vlastníctvo pôvodného pozemnoknižného vlastníka, v dôsledku čoho je spochybnená vecná aktívna
legitimácia navrhovateľov. Je nepochybné, že všetky pozemky zapísané v pkn. vložke č. X pre k.ú. B.
boli predmetom záboru a ich pkn. vlastníci neboli oprávnení s nimi nakladať bez schválenia štátnych
inštitúcií. Pozemky boli ponechané vlastníkovi za podmienok obsiahnutých v protokole na strane 4.5
pod č. 1 - 7, s čím právny zástupca vlastníka súhlasil, čo potvrdil aj v protokole svojím podpisom.
V roku 1935 bolo na základe uvedenej dohody vydané rozhodnutie Štátnym pozemkovým úradom

v J. pod č. K XXX.XXX/XX-II/III vec označená ako „veľkostatok V.“, ktorý sa územne nachádzal na
pozemkoch k.ú. B. vedený v pkn. vložke č. X a tvoriaci revír F., podľa ktorého boli predmetné
pozemky prepustené zo záboru, avšak za podmienok uvádzaných na strane 10 a 11 rozhodnutia.
Z obdobia realizácie prvej pozemkovej reformy na uvádzaných majetkoch podľa generálnej dohody
z roku 1930 sa zachovali archívne materiálny, ktoré potvrdzujú nedodržanie dohody pkn. vlastníkom

v časti, ktorá ho zaväzovala realizovať odpredaje, v dôsledku čoho štátny pozemkový úrad oznámil
svojím prípisom pod s.p. 980/42/II zo dňa 18.03.1942 vlastníkovi, že prikročuje k prevzatiu lesných
pozemkov bez výpovede, jednalo sa o záväzok odpredať pozemky lesnému spoločenstvu v B.. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že sa stotožnil s tvrdením navrhovateľov, že na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom
tohto konania nebolo vydané konfiškačné rozhodnutie podľa nariadenia SNR 104/1945 Sb., a to z

dôvodu, že takéto rozhodnutie nebolo odporcami v konaní predložené, nenašlo sa v archívoch, alebo
sa nezachovalo, čo však nepotvrdzuje, že nehnuteľnosť nebola skonfiškovaná. Dôvodil, že za situácie,
keď boli skonfiškované všetky majetky na celom území vtedajšej ČSR celej rodine P. - R., ktoré doteraz
neboli spochybnené, je nepravdepodobné, aby nepodliehal konfiškácii veľký lesný majetok „F.“ na
pozemkoch v k.ú. B.. Povereníctvo SNR listom zo dňa 17.08.1945 adresovanom Prezídiu Povereníctva

SNR pre pozemkovú reformu navrhovalo konfiškovať celý majetok, vrátane lesného majetku „F.“. Nie
je možné spochybniť nájdené archívne listiny, ktoré konfiškáciu pozemkov aj v k.ú. B. potvrdzujú a
ktoré už boli súdu predložené. Pokiaľ by skutočne nebolo vydané žiadne konfiškačné rozhodnutie
na majetok Z. P. - R. na nehnuteľnosti v k.ú. B., potom je potrebné uviesť, že pozemky vedené v
pkn. vložke č. 8, k.ú. B. by museli byť predmetom revízie podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízií prvej

pozemkovej reformy, pričom je nepochybné, že by bolo zrušené aj rozhodnutie o prepustení zo záboru
z roku 1932 a pozemky by sa opätovne stali zabranými a veľký pozemkový lesný majetok „F.“ bol
bezpochyby majetkovým samostatným hospodárskym celkom ponechaným k hospodáreniu podľa § 20
prídelového zákona č. 81/1920 Sb. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 142/1947 Sb. sa zbytkové majetky prevzali
aj v prípade, ak ku dňu 08.07.1946 vlastník na zbytkovom majetku trvale osobne nehospodáril, alebo

nemal v sídle podniku svoje stále bydlisko, pričom je zrejmé, že Z. P. - R. podľa archívnych údajov
v roku 1945 opustil republiku. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. ministerstvo pôdohospodárstva
prevezme zbytkové majetky, ak sú dané predpoklady ďalej uvedené a prevzatím prechádzajú tieto
nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Odporca mal za to, že správanie sa štátu k nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom tohto súdneho konania smerovalo k odňatiu vlastníckeho práva jeho pôvodnému vlastníkovi

a vychádzalo jednak z rôznych právnych predpisov a skutočností - zabránim podľa záborového zákona
s predpokladom prideliť ho ako súčasť lesného celku (revír F.) spravidla obciam alebo iným verejným
zväzkom (§ 10 ods. 1 prídelového zákona č. 81/1920), súvislé lesné plochy vo výmere nad 100 ha,
ako aj lesné plochy bez ohľadu na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré je možné s
nimi spojiť pridelia sa štátu (§ 11 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.), a už podľa citovaného §

6 ods. 1 zák. č. 142/1947 v rámci súčasti „zbytkového majetku“ prevzatím prešlo vlastníctvo na štát.
Vytýkal súdu prvého stupňa ako dospel ku konštatovaniu, že právny predchodca odporcu nemohol byť
vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti s odôvodnením,
že prechod vlastníctva nebol nikdy zapísaný do pozemkovej knihy (nebol vlastníkom de facto), a
teda musel vedieť, že predmetné nehnuteľnosti užíva neoprávnene, keďže nedisponuje konfiškačným

rozhodnutím. Uvádzané tvrdenie súdu prvého stupňa, podľa jeho názoru, nemá oporu v zákonoch o
prvej pozemkovej reforme ani v zákone o revízií, nakoľko právny predchodca odporcu nemal dôvod
na spochybnenie existencie konfiškácie majetku Z. P. R., a to práve vzhľadom na okolnosti danej veci,
konfiškačné rozhodnutie nebolo potrebné intabulovať do záznamov pozemkovej knihy, nakoľko samé osebe nemalo konštitutívny charakter, vyžadovalo sa následné vydanie výmeru alebo prídelovej listiny.
Z obsahu už predložených archívnych materiálov nie je dôvod domnievať sa, že sporná nehnuteľnosť
nebola skonfiškovaná v rámci všetkého majetku pozemnoknižného vlastníka. Nestotožnil sa s tvrdením

súdu prvého stupňa, že prídelová listina zo dňa 03.10.1961 ako nadobúdací titul vlastníctva k spornému
pozemku v prospech Československého štátu v správe štátnych lesov v J. nebola vydaná príslušným
orgánom a jedná sa o nulitný akt, na ktorý sa spočiatku hľadí ako na akt neexistujúci, nakoľko
právnym titulom nadobudnutia vlastníctva jeho právneho predchodcu bol prídel podľa uvedenej listiny
a v čase vydávania prídelovej listiny platila vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva zo dňa 12.08.1959

č. XXX/XXXX Ú.v. vydaná na základe zmocnenia § 23 vládneho nariadenia č. 81/1958 Sb. Zákonom
č. 98 z 12.07.1950 bol zrušený Národný pozemkový úrad pri Ministerstve pôdohospodárstva aj so
svojimi pobočkami a pôsobnosť fondu a pobočiek prešla na Ministerstvo pôdohospodárstva a národné
výbory najneskôr 01.01.1951. Ministerstvo pôdohospodárstva bolo zmocnené upraviť vyhláškou, v
akom rozsahu sa prenáša pôsobnosť na národné výbory (§ 1 ods. 4). Vyhláškou č. 158/1959 Ú.v.
bola prenesená kompetencia nakladať s poľnohospodárskym majetkom, ktorý štát nadobudol podľa

predpisov o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo podľa predpisov
o pozemkových reformách, a ktoré doteraz podľa týchto predpisov nepridelil a spravujú ich okresné
národné výbory, v obvode ktorých je tento majetok. Vyhláška obsahuje pod odkazom 2) znenie
- ....Týmto opatrením sa konečne nakladá s týmto majetkom a preto sa nevzťahujú naďalej na
neho predpisy o pozemkových reformách. Platnosť prídelovej listiny vydanej príslušným Okresným

národným výborom v Topoľčanoch uznali ako platný nadobúdací titul v prospech právneho predchodcu
odporcu aj katastrálne úrady vo svojich rozhodnutiach, ktorým zamietli navrhovateľom opravu chýb
v katastrálnom operáte a správnosť ich rozhodnutí potvrdil Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím zo
dňa 28.02.2008 sp. zn. 1Sžo 80/2007. Zdôraznil, že všeobecný súd nie je oprávnený mimo rámca
správneho súdnictva preskúmavať vecnú správnosť správneho aktu z hľadiska jeho platnosti alebo

neplatnosti. Pri neplatnom akte sa vychádza z prezumpcie jeho správnosti až do doby zrušenia jeho
účinkov, každý je povinný vychádzať z jej účinkov, ktoré sa v tomto prípade prejavujú v tom, že je
právnym titulom nadobudnutia vlastníctva prídelom. Namietal, že súd nesprávne vyhodnotil prídelovú
listinu ako nulitný akt správneho orgánu, vydaný absolútne vecne nesprávnym a nepríslušným orgánom,
právomoc Okresného národného výboru v Topoľčanoch rozhodnúť s konečnou platnosťou o spornej

nehnuteľnosti bola daná vyhláškou Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú.v. Ďalej zotrval
na vznesenej námietke, že reštitučné predpisy sú ku všeobecnej právnej úprave riadené zásadou
lex specialis derogat legi generali - osobitný zákon ruší všeobecný zákon. Prevzatie veci štátom v
rozhodnomobdobíbezprávnehodôvodujejednýmztypizovanýchdôvodovprevydanievecioprávnenej
osobe za podmienok stanovených reštitučným zákonom, t.j. ak je daná možnosť domáhať sa práva na

navrátenie vlastníctva k veci podľa špeciálneho reštitučného zákona, nie je možné domáhať sa ochrany
vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už
svojho, alebo svojho právneho predchodcu ku dňu jeho smrti, nakoľko žalobou o určenie vlastníckeho
práva nie je možné obchádzať zmysel reštitučných zákonov. Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvého
stupňa, že je daný naliehavý právny záujem na strane navrhovateľov na určení vlastníctva k spornej

nehnuteľnosti. Poukázal na zmysel žaloby o určenie vlastníckeho práva, ktorá bola a je nástrojom
ochrany subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi a svojou povahou je prevenciou ako predísť
stavu neistoty, pričom musí ísť o taký stav, že by bez súdom vysloveného určenia bolo ohrozené
existujúce právo alebo sa stalo neistým. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie
je, nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia a preto je potrebné rozlišovať medzi ochranou

vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do
neistoty v existujúcich a aj už vykonávaných vlastníckych vzťahov zneužitím procesného prostriedku k
takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie už zaniknutého vlastníckeho práva spochybnením
skutočností, za ktorých k zániku došlo. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných zákonoch vylučuje
naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť

nárok na vrátenie veci a nárok nebol z akýchkoľvek dôvodov uplatnený alebo bol zamietnutý. Namietal
tiež, že v roku 1973, ku ktorému sa navrhovatelia domáhajú určenia, že ich právny predchodca bol
vlastníkom spornej nehnuteľnosti, kataster nehnuteľností nepoznal register „C“ a predmetný pozemok
nebol ani evidovaný na uvádzanom liste vlastníctva a rozsudok je v tejto dobe, t.j. ku dňu 29.11.1973
nevykonateľný, nakoľko v čase smrti právneho predchodcu navrhovateľov nebolo možné nadobudnúť

do súkromného vlastníctva lesný pozemok v zmysle výroku súdu s poukazom na čl. 8 ods. 2 Ústavy č.
100/1960 Sb., nakoľko základný lesný pôdny fond bol národným majetkom a občania štátu mohli vlastniť
v osobnom vlastníctve len predmety osobnej a domácej potreby, rodinné domy a úspory nadobudnuté
prácou. Vytýkal nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania.Navrhovatelia vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Mali za to, že súd prvého stupňa dospel k správnemu

záveru, že ich právny predchodca vlastníctvo sporného pozemku nikdy až do svojej smrti nestratil a v
tejto súvislosti sa správne vysporiadal so všetkými tvrdeniami a námietkami odporcu. V otázke, či bol
sporný pozemok predmetom konfiškácie podľa nariadenia SNR č. 4/1945 Sb. alebo č. 104/1945 Sb.
súd správne uviedol, že k prechodu vlastníctva na štát v rámci konfiškácie dochádzalo zo zákona, ale
súčasne muselo byť v správnom konaní vydané rozhodnutie osvedčujúce, že vlastník splnil podmienky

na konfiškáciu. V predmetnom konaní takéto rozhodnutie nebolo prezentované, hoci súd za účelom
jeho zadováženia vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie dopytmi na príslušné archívy. Súd sa tiež
správne vysporiadal s námietkou odporcu, že vlastníctvo na štát prešlo podľa zákona č. 142/1947
Sb. v rámci revízie prvej pozemkovej reformy, keď nebol žiadnym dôkazom preukázaný prechod
vlastníctva na štát a nakoniec odporca od tejto obrany v konaní upustil. Pokiaľ odporca tvrdil,
že nadobudol vlastníctvo na základe prídelovej listiny vydanej ONV V. dňa 03.10.1961 dospel súd

prvého stupňa k správnemu záveru, nakoľko predložená prídelová listina nemá povahu verejnej listiny,
pretože ju vydal orgán absolútne vecne nepríslušný a ako taká nemohla spôsobiť stratu vlastníctva
ich právneho predchodcu a nadobudnutie vlastníctva štátom. Správne súd prvého stupňa neuznal ani
námietku vydržania nehnuteľnosti, ktorú vzniesol odporca, keď nemal za preukázané splnenie jednej
zo zákonných podmienok vydržania - dobromyseľnú držbu, pretože štát pochybil a umožnil, aby v

rozpore s právnymi predpismi nadobudol detenciu pozemku, v dôsledku čoho nemožno uvažovať o
tom, že v pochybnostiach je držba dobromyseľná. K tvrdeniu odporcu, ktorý spochybňoval platnosť
darovacej zmluvy zo dňa 01.07.1919, ktorou spornú nehnuteľnosť nadobudol ich právny predchodca
darovaním od svojej matky uviedli, že v čase darovania sa vlastníctvo konštitutívne nadobúdalo zápisom
do pozemkovej knihy, ktorú v tom čase viedli príslušné súdy a zo zápisu v pozemkovej knihe na

pkn. vložke č. X zo dňa 03.07.1919 súd po preskúmaní darovacej zmluvy zápis do pozemkovej
knihy povolil, čím sa ich právny predchodca bez akýchkoľvek pochybností stal vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti s konštitutívnymi účinkami. Uviedli, že návrh na zabratie predmetných nehnuteľností bol
pozemnoknižnému súdu doručený až v roku 1924, ktorým sa zapísala poznámka zamýšľaného záboru
nehnuteľností, ktorá však bola následne pod bodom 8 a 9 (č.d. 2463 z 25.07.1936) vymazaná a je

teda nesporné, že tieto pozemky s konečnou platnosťou nepodliehali záboru. Poukázali na skutočnosť,
že štát tento prevod nikdy nenamietal, čoho dôkazom je fakt, že v záborovom konaní konal priamo
s ich právnym predchodcom ako vlastníkom a je tiež vysoko pravdepodobné, že súd pred zápisom
darovacej zmluvy žiadal, aby mu bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok pre zápis,
vrátane splnenia podmienky § 18 záborového zákona, t.j., že išlo o konanie, ktoré si vyžiadalo riadne

hospodárenie. Pokiaľ odporca tvrdí opak, je povinný tento preukázať dôkazmi. Tvrdenie odporcu, že
ich právny predchodca nedodržal, tzv. generálnu dohodu, nemá absolútne žiadnu právnu relevanciu
pre toto konanie. Ďalej uviedli, že odporca v odvolaní namieta skutkový záver súdu prvého stupňa v
otázke konfiškácie majetku ich právneho predchodcu a tvrdí, že bolo pravdepodobné, že jeho majetok
bol skonfiškovaný podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., pričom rovnako pred súdom nepredložil

relevantný dôkaz, ostalo opätovne iba pri jeho domnienkach a špekuláciách. Dôvodili, že z publikovanej
judikatúry je zákonnou podmienkou na prechod vlastníctva na štát vydanie rozhodnutia v konfiškačnom
konaní, na ktoré sa aplikoval správny poriadok č. 8/1928 Zb., ktoré osvedčovalo, že daná osoba spĺňa
podmienky na konfiškáciu. Ak takéto rozhodnutie vydané nebolo, ku konfiškácii nemohlo platne dôjsť
a konfiškačné rozhodnutie nemožno nahradiť iným dokladom, najmä ho nemožno nahradiť úvahou

odporcu, že ak boli skonfiškované majetky rodiny P. - R., musel byť automaticky skonfiškovaný i majetok
ich právneho predchodcu. Ničím nepodloženou špekuláciou odporcu je jeho úvaha, že štát nadobudol
majetok na základe zák. č. 142/1947 Sb., ako tzv. zbytkový majetok, keď tvrdí, že podľa § 6 ods. 1
prevzatímzbytkovéhomajetkuprechádzajútietonehnuteľnostidovlastníctvaštátu.Tátoobranaodporcu
neobstojí, pretože z listín nachádzajúcich sa v spise, najmä zo zápisnice zo dňa 13.06.1946 vyplýva,

že štát týmto dňom začal pozemky ich právneho predchodcu užívať, avšak citovaný zákon nadobudol
účinnosť 11.07.1947, t.j. takmer rok po prevzatí pozemkov do užívania. Štát teda nemal žiaden dôvod na
prevzatie pozemkov podľa zák. č. 142/1947 Sb., pretože v čase jeho účinnosti už pozemky viac ako rok
užíval. Rovnako ako v otázke konfiškácie, ani tu odporca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a
nepreukázal, že by k prechodu vlastníctva na štát došlo na základe riadne vydaného rozhodnutia podľa

zákona č. 142/1947Sb.. Zotrvali na svojich tvrdeniach ohľadne dobromyseľnosti odporcu, resp. jeho
právneho predchodcu v súvislosti s námietkou vydržania, v otázke platnosti prídelovej listiny vydanej
ONV V. zo dňa 03.10.1961. K tvrdeniu odporcu, že sa mali domáhať svojho nároku v zmysle reštitučných
zákonov, ktoré sú voči Občianskemu zákonníku vo vzťahu lex specialis, uviedli, že uniklo zrejmejeho pozornosti, že reštitučné nároky bolo potrebné okrem iného preukázať občianstvom a trvalým
pobytom, ktoré nespĺňali, a preto sa nemohli v zmysle reštitučných zákonov domáhať svojich práv, keď
nespĺňali tieto požiadavky napriek tomu, že im reštitučné tituly svedčili. Výklad odporcu, podľa ktorého

neuplatnením práva v reštitučnom konaní zaniklo vlastnícke právo ich právneho predchodcu, považovali
za absurdný a neakceptovateľný z dôvodu, že reštitučné zákony by spôsobili vznik nových majetkových
krívd. Poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho súdu ČR, ako i Ústavného súdu
SR v obdobných veciach, z ktorých vyplýva, že nemožno vylúčiť uplatnenie nárokov podľa Občianskeho
zákonníka, vrátane ochrany vlastníckeho práva v prípade, ak zánik vlastníctva pôvodného vlastníka

nebol preukázaný a vec bola štátom prevzatá len fakticky, pričom na danú vec nedopadajú reštitučné
zákony. Vyslovili svoje presvedčenie o naliehavom právnom záujme na požadovanom určení v zmysle §
80 písm. c) O.s.p.. K odporcom tvrdenej nevykonateľnosti rozsudku ku dňu 29.11.1973, t.j. ku dňu smrti
ich právneho predchodcu, uviedli, že ak by súd spornú nehnuteľnosť označil iným spôsobom, nebol by
práve jeho rozsudok vykonateľný. Za nedôvodnú považovali tiež námietku odporcu, že nebolo možné
nadobudnúť do súkromného vlastníctva lesný pozemok od doby 11.07.1960 do 01.01.1993, nakoľko

ich právny predchodca vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti nadobudol 03.07.1919. V dobe
uvádzanej odporcom k nadobudnutiu vlastníctva ich právneho predchodcu nedošlo, za nadobudnutie
vlastníctva nie je možné považovať rozhodnutie súdu v danej veci. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho
konania. Podaním zo dňa 11.10.2012 upozornili navrhovatelia na judikatúru Ústavného súdu SR a
predložili súdu Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 249/2011, z ktorého vyplýva, že aj keď

mohla osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe pre reštitúciu žiadať o vydanie týchto
nehnuteľností podľa špeciálneho predpisu, môže sa úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva
podľa všeobecných predpisov (§ 126 Obč. zákonníka), a to aj formou určenia vlastníckeho práva podľa
§ 80 písm. c) O.s.p.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a
dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a
podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p..

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia. V
preskúmavanej veci odporca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa (súdiac podľa obsahu
jeho odvolania) predovšetkým, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam(§205ods.2písm.d)O.s.p.)ajehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia

veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v mylnej aplikácii (výkladu)
právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav
vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a

dodržiavania procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej.

Uplatnením tohto odvolacieho dôvodu možno súdu prvého stupňa vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou
odvolacieho súdu je v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci posúdiť,
či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne
interpretoval.

V danej veci sa navrhovatelia domáhajú určenia, že ich právny predchodca bol ku dňu svojej smrti, t.j.
XX.XX.XXXXvlastníkomnehnuteľnostízapísanýchnaLVč.XXXvk.ú.B.parc.č.XXXX-lesnépozemky
o výmere 57223 m2, ktorý návrh odôvodňujú tým, že právny predchodca bol výlučným vlastníkom
uvedenej nehnuteľnosti až do svojej smrti, o čom svedčí zápis v pozemkovej knihe - pkn. vložka č. X
pre k.ú. B. a tvrdia, že citovaná nehnuteľnosť nebola po roku 1945 postihnutá konfiškáciou, s poukazom

na zápisy v pozemkovej knihe s tým, že potvrdzujú, že ostatné nehnuteľnosti, ktoré vlastnícky patrili ich
starej matke C. P. - R., boli postihnuté L. dekrétmi a boli skonfiškované a o tieto nehnuteľnosti nemali
nikdy záujem. Tvrdili, že sporná nehnuteľnosť nebola nikdy skonfiškovaná podľa vládneho nariadenia
č. 104/1945 Zb., nakoľko uvedené listiny sa nenašli v archívoch, a preto je potrebné konštatovať, žeich právny predchodca - otec, bol nerušeným vlastníkom až do dňa svojej smrti. Tvrdili, že sa nemohli
o vlastnícke právo uchádzať a tým o vydanie nehnuteľnosti žiadať v rámci reštitučných zákonov,
nakoľko nespĺňali podmienku štátneho občianstva a trvalého pobytu, a preto im svedčí možnosť uplatniť

vlastnícke právo s poukazom na § 126 Občianskeho zákonníka.

Odporca v priebehu konania tvrdil, že darovacia zmluva, ktorou právny predchodca navrhovateľov
nadobudol vlastnícke právo je neplatným právnym úkonom, nakoľko obchádza záborový zákon č.
215/1919 Sb., ďalej dôvodil, že sporná nehnuteľnosť, rovnako ako všetky ostatné nehnuteľnosti rodiny

P.-R.bolipredmetomkonfiškácienazákladenariadeniaSNRč.104/1945Sb.napriektomu,žekonkrétne
konfiškačné rozhodnutie na spornú nehnuteľnosť sa nepodarilo nájsť, čo však nemôže spôsobiť
neexistenciu prechodu vlastníckeho práva na štát v zmysle citovaného nariadenia a v prípade, že by ku
konfiškácii nedošlo, tvrdil, že musel byť v danej veci uplatnený zákon č. 142/1947 Sb. o revízií prvej
pozemkovej reformy, domáhal sa vydržania a poukazoval na nevykonateľnosť žalobného petitu.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danej veci podstatné jednoznačne ustáliť, kedy, v ktorom období
došlo k prevzatiu sporných nehnuteľností štátom. Pokiaľ by došlo k prevzatiu nehnuteľnosti štátom v
období od 25.02.1948 do 31.12.1989, t.j. v období označovanom ako obdobie neslobody, existoval
by podľa reštitučných zákonov (zák. č. 87/1981 Zb., zák. č. 480/1991 Zb., zák. č. 229/1991 Zb.) nárok
oprávnených osôb domáhať sa vydania veci. V prípade, že by oprávnené osoby nespĺňali podmienky

uvedené reštitučnými zákonmi (podmienka občianstva a trvalého pobytu), bola by daná ich možnosť
domáhať sa určenia vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, nič by nebránilo tomu, aby
sa svojho vlastníckeho práva domáhali opierajúc sa o všeobecné predpisy občianskoprávne, nakoľko
existencia špeciálnych reštitučných predpisov nevylučuje v takomto prípade postup podľa všeobecných
právnych predpisov. Tento záver je nesporný a vyplýva z početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,

Najvyššieho súdu ČR i Ústavného súdu SR, na ktoré poukazovali navrhovatelia.

V danej veci sa z obsahu spisu javí, že právny predchodca navrhovateľov opustil nehnuteľnosti na
území bývalej ČSR v k.ú. B. pred koncom 2. svetovej vojny v roku 1945. Od tejto doby nehnuteľnosti
prevzal štát prostredníctvom rôznych svojich organizácií ich užíval a spravoval, čo nespochybňujú ani

navrhovatelia, tvrdia však, že štát prevzal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ štát prevzal nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto súdneho konania
v období rokov 1945 - do 25.02.1948, v ktorom období bola Československá republika považovaná za
demokratický štát, reštitučné predpisy na uvedenú vec nedopadajú a nie je právne významné skúmať
vzťahreštitučnýchpredpisov(lexspecialis)aObčianskehozákonníka(lexgeneralis) vyjadrenývzásade

lex specialis derogat legi generali.

Žaloba o určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka v spojení s § 80 písm. c/
O.s.p. bola a je nástrojom ochrany subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi, ide o žalobu
svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavom neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho

výkonu a jej význam je rýdzo prakticky - nastolenie istoty v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je
potrebné viac než u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Musí byť vždy daný naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, t.j. musí byť preukázané, že bez súdom vysloveného určenia
bolo by ohrozené právo navrhovateľov alebo by sa ich právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že
buď musí ísť u navrhovateľov o právny vzťah už existujúci alebo o takú procesnú alebo hmotnoprávnu

situáciu, v ktorej by objektívne mohol byť ich existujúci právny vzťah ohrozený, prípadne neisté ich
postavenie a mohli by byť vystavení konkrétnej ujme. Pokiaľ niekto o sebe tvrdí, že je vlastníkom veci,
resp. že jeho právny predchodca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom veci, vrátane nehnuteľností, nemôže
uplatňovať svoje právo inak ako vlastníckou žalobou. Z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nemôže
byť v inej situácii vlastník, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností a vlastník, ktorý zapísaný nie je.

Napriek tomu, že je možné previesť zmenu v zápisoch vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na základe
rozhodnutia o určovacej žalobe, prípadne vykonať dedičské konanie na základe rozhodnutia súdu
v danej veci, nie je bez ďalšieho daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. To platí
práve tam, kde právne vzťahy navrhovateľov k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými

desiatkami rokov nie dnes a nestali sa neistými v súčasnosti, prípadne blízkej minulosti, ale práve
prostredníctvom návrhu na určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním aktov, na základe ktorých
právo ich právneho predchodcu zaniklo, je uvedené v neistotu právo súčasného vlastníka. Určovacia
žaloba tu nie je nástrojom prevencie, ale nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedkyochrany vo svojej dobe nevyužité (do 25.02.1948), alebo neúspešné a spochybnená zákonnosť pred
takmer 70-timi rokmi uskutočnených verejnoprávnych postupov a v skutočnosti nemieri k nastoleniu
právnej istoty na strane navrhovateľov, ale k jej narušeniu na strane súčasného vlastníka. Právna istota

všetkých osôb, ako i zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutia
súdu, či správneho orgánu, na ktorých základe bola určitá osoba pozbavená vlastníctva veci, boli
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou majúcou účinky do budúcna bez ohľadu na to, či písomné
vyhotovenie takéhoto aktu existuje doposiaľ. V opačnom prípade by totiž bolo možné uplatniť tvrdenie o
jeho vadách, tiež po tom ako uplynula lehota na jeho skartovanie alebo boli zničené, alebo stratené, čo

sa javí ako i prípad danej veci. Súčasný, v katastri zapísaný vlastník nielen pre dlhú dobu, ktorá uplynula
od straty vlastníckeho práva osoby, resp. jej právnych nástupcov, ktorí sa ho dnes prostredníctvom
určovacej žaloby domáhajú, by bol predovšetkým dlhotrvajúcou deformáciou vlastníckeho práva, práva
držby a vydržania a tiež spochybnením dôležitosti a závažnosti zápisov v katastri jednostranne
znevýhodnený, lebo vo väčšine prípadoch nemôže vyhovieť požiadavkám na preukázanie skutočností,
ktoré nastali pred viac ako polstoročím. Konštrukcia bremena tvrdenia a bremena dôkazného v rámci

občianskeho súdneho konania v dnešnej dobe, by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažila stranu, ktorá
by bola takýmito tvrdeniami napadnutá.

Ak je určovacou žalobou napádaná konfiškácia (jej proces, účinky, zákonnosť) podľa L. dekrétov
alebo Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení

pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa zo
dňa 23.08.1945, prípadne akty revízie prvej pozemkovej reformy, je potrebné zdôrazniť, že bremeno
dôkazné tu zaťažovalo vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý sa proti konfiškácii bránil v tom zmysle,
že bolo na ňom, aby preukázal, že u neho nie sú zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku dané,
a to v okamihu konfiškácie. Prostredníctvom požiadavky určenia vlastníckeho práva sa však on alebo

jeho potomkovia tohto zákonného bremena zbavujú a prenášajú ho na druhú stranu, ktorá sa tak
stáva znevýhodnenou stranou sporu. Pokiaľ by bol v zásade mimo vymedzený rámec časový i
vecný pripustený prieskum verejnoprávneho postupu, ktorý bol titulom pre prechod vlastníckeho práva,
znamenalo by to priznať všeobecným súdom oprávnenia, ktoré v dobe vydania uvedených aktov nemali,
čo znamená, že súdom neprislúchalo zaoberať sa otázkou konfiškácie, a to ani predbežne. Podľa §

1 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre
účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb
nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, osôb maďarskej národnosti bez ohľadu na
štátnu príslušnosť, zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a Československej republiky
akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti., atď...

Z uvedeného je nesporné, že pokiaľ k odňatiu vlastníckeho práva došlo v období do 25.02.1948
právnemu predchodcovi navrhovateľov nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa odstránenia zásahov
do svojho vlastníckeho a užívacieho práva k spornej nehnuteľnosti podľa vtedy platných právnych
predpisov. Pokiaľ takto pôvodný vlastník nehnuteľnosti nepostupoval, je minimálne otázne, či je

možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetný stav určovacou žalobou. Tomuto záveru práve
zodpovedá i platný systém reštitučných predpisov, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť nápravu
spáchaných majetkových krívd na rozhodné obdobie, t.j. od 25.02.1948 do 01.01.1990, t.j. na obdobie
neslobody, nie na obdobie, ktoré mu predchádzalo, ktoré takýto štatút (neslobody) nenesie.

Konfiškácia majetku podľa dekrétov č. 12/1945 Sb., č. 108/1945 Sb., ako i nariadenia SNR 104/1945
Sb. bola zákonným aktom, ktorý nie je možné posudzovať z hľadiska vád na nich viaznucich, právnych
(deklaratórnych rozhodnutí), pokiaľ to nie je vyslovene zákonom pripustené. Ku konfiškácii spravidla
dochádzalo priamo zo zákona bez právneho konania, ak bol vlastník veci ako osoba, ktorej majetok
konfiškácii podliehal zo strany štátnych orgánov označený a pokiaľ on sám nenavrhol, aby bolo v

správnom konaní rozhodnuté, alebo vydanie takéhoto deklaratórneho rozhodnutia neuznal za potrebné
sám správny orgán. Tvrdenia o vadách v konfiškačnom konaní samo osebe nie je spôsobilé účinky
konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho práva nie je správny akt, ale dekrét,
resp. nariadenie samotné. Poskytnutím ochrany tvrdenému vlastníckemu právo, ktoré zaniklo pred
takmer 70-timi rokmi, by tak bola narušená právna istota osôb, ktoré v priebehu tejto doby vlastníctvo k

veci(bezohľadunato,čisajednáonehnuteľnosťzapísanúvkatastrinehnuteľnosti,alebonie)nadobudli
od štátu, alebo od predchádzajúceho vlastníka a môžu sa spoliehať len na zásadu dôvery v katastrálny
zápis.Pokiaľ osoba, ktorej bol odňatý majetok v dôsledku odňatia štátom sa nedomáhala ochrany na súde
(prinajmenšom v rokoch 1945 - 1948 tu takáto možnosť bola), alebo nebola úspešná, nemôže po
uplynutí mnohých desaťročí , kedy svoje právo nevykonávala, legitímne očakávať, že by mohlo

dôjsť k obnoveniu jej vlastníckeho práva. Česká a Slovenská republika ako nástupcovia bývalej
Československej republiky sú povinní hájiť právne záujmy osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii a teda
predovšetkým záujem na tom, aby súčasný právny stav nebol spochybňovaný a nevznikala neistota
z hľadiska vlastníctva eventuálne platnosti ďalších majetkových prevodov. Je potom daná pochybnosť,
či je možné napadnúť (mimo špeciálne zákony) vlastnícke právo osôb, ktoré ho nadobudli od štátu,

prípadne vlastníctvo štátu cestou spochybnenia právnych skutočností nastali v minulosti, skôr než došlo
k deformácii právneho poriadku (po 25.02.1948), a to bez ohľadu na to, či bol prechod vlastníctva
premietnutý do zápisov vo verejných registroch k tomu účelu určených (pozemkových knihách, kataster
nehnuteľností a podobne) alebo nie. Nie je tak možné pred materiálnym vlastníctvom podloženým
zápisom v katastri nehnuteľností nastalom pred mnohými desaťročiami dať prednosť formálnemu
vlastníckemu právu, keď sú namietané pochybnosti o jeho zániku len preto, že následne k uvedenej

deformácii došlo.

Navrhovatelia tvrdili, že ku konfiškácii majetku, ktorý je predmetom tohto súdneho konania nedošlo,
pokiaľ neboli splnené zákonné podmienky konfiškácie, predovšetkým pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie príslušného orgánu podľa nariadenia s tým, že konfiškácia nastávala ex lege a tiež ex tunc,

ale až po splnení zákonných podmienok a naopak, pokiaľ uvedené rozhodnutie neexistovalo, prípadne
sa nenašlo a nenadobudlo právnu moc, ku konfiškácii nedošlo.

Podľa názoru odvolacieho súdu nutnosť vydať rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky konfiškácie
nastupovala len v prípadoch pochybností, či už ohľadne osoby vlastníka (ak nebolo isté, či spadá do

okruhu osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný) alebo ohľadne vymedzenia majetku, ktorý konfiškácii
podliehal. Z ustanovení nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. nevyplýva nič, čo by potvrdzovalo
nevyhnutnosť vydania rozhodnutia pre každý jednotlivý prípad. Je nesporné že orgány, ktoré mohli
rozhodnúť o tom, či sa konfiškácia na určitú osobu alebo majetok vzťahuje, boli výlučne administratívne
orgány a režim konfiškácie nespadal do právomoci súdu v tom zmysle, či sú podmienky konfiškácie

splnené alebo nie. Administratívne rozhodnutie o tom, či spadá určitá osoba (jej majetok) pod
konfiškačnýrežimvšakskutočnebolotrebalenvtedy,aknastalapochybnosť.Prekaždýjednotlivýprípad
toto rozhodnutie nutné nebolo. Pokiaľ pochybnosť nebola ani na strane príslušného orgánu verejnej
správy,aninastraneosobypostihnutejkonfiškáciou(právnypredchodcanavrhovateľovopustilrepubliku
v priebehu 2. svetovej vojny), nebolo nutné v takomto prípade vydávať rozhodnutie o konfiškácii. V

takomto prípade postačilo oznámenie o konfiškácii a prevedenie súpisu konfiškovaného majetku na
základe zistených podkladov konfiškačnou komisiou. Konfiškácia nastávala ex lege a súčasne tiež ex
tunc. Je to dané právnou povahou a dikciou § 1 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. („s okamžitou
platnosťou a bez náhrady ... sa konfiškuje“) a v súvislosti s § 27 ustanovujúcim jeho účinnosť. Ak však
boli podmienky konfiškácie splnené, nastala konfiškácia ipso iure, bez ohľadu na existenciu rozhodnutí

vyslovujúcich, že ku splneniu týchto podmienok došlo.

Konfiškácia vyvoláva absolútny zánik vlastníctva doterajšieho vlastníctva a súčasne nové originálne
nadobudnutie vlastníctva k veciam vlastníkom novým, v danom prípade štátom. Z princípov spojených s
povahoukonfiškácieplynie,že právneúčinkykonfiškácienastávajúokamžikomjehoprávnejzáväznosti,

teda dňom jeho účinnosti Nariadenia SNR č.104/1945 Sb, t.j. 1. marcom 1945.

Z uvedeného vyplýva, že cit. Nariadenie SNR výslovne nevyžaduje vydanie deklaratórneho aktu, tento
musí byť vydaný iba v prípade, ak je vec sporná, predovšetkým, ak požiada o rozhodnutie vlastník
dotknutej nehnuteľnosti, alebo ak pochybnosti má samotná komisia. Je pravda, že uvedené nariadenie

ani ostatné konfiškačné dekréty sa nezaoberali závažnou otázkou intabulačného princípu, niet však
pochybnosť o tom, že konfiškácia nastávala, ak boli splnené jej podmienky zo zákona a teda jej právnym
dôvodom bol zákon sám. Je potom možné dospieť k záveru, že konfiškačné dekréty ex lege založili
právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktoré sa nadobúdalo len intabuláciou a podľa názoru, že štát
konfiškáciou nadobúdal vlastníctvo ipso iure, t.j. bez intabulácie, býva argumentované i analógiou

so zákonom č. 142/1947 Sb. (Podľa § 6 ods. 1 vyplýva, že štát nadobúda vlastníctvo dotknutých
nehnuteľností bez toho, aby bolo treba intabulácie).Napriek uvedenému nie je možné nechať bez povšimnutia listinné dôkazy predložené odporcom
opatrené pečiatkou Slovenského národného archívu Ministerstvo vnútra SR - koncept č. XXX/XX-I/B
zo dňa 18.01.1947, z ktorého vyplýva, že Povereníctvo pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu

adresovalo Finančnej prokuratúre v Bratislave na ich dožiadanie zo dňa 02.01.1947 č. Ln-X/XX-IV
v súvislosti so žalobou proti Slovenskej poisťovni týkajúcu sa Z.R., V. - konfiškát podanie, v ktorom
oznámilo, že v spore ako žalujúca strana má vystupovať Československý štát - PPPR Slovenský
pozemkový fond a nie správa majetku pre pozemkovú reformu z dôvodu, že všetky nehnuteľnosti Z.
P. - R. boli rozhodnutím predsedníctva SNR č. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945 skonfiškované podľa

nariadenia č. 104/1945 Sb., s tým, že opis tohto rozhodnutia sa pripája a výslovne sa konštatuje, že
kritériom pre vyslovenie konfiškácie podľa cit. predpisu je národnosť vlastníka a nie je významné
uvedenie všetkého jeho majetku podľa katastrálnych území. Ďalší listinný dôkaz vydaný Okresným
národným výborom v V. č. G zo dňa 24.08.1945 adresovaný povereníctvu SNR pre pôdohospodárstvo
a pozemkovú reformu v Bratislave obsahuje výkaz skonfiškovaných lesných majetkov v okrese V., v
ktorom je uvedený i majetok Z. P. - R. v k.ú. B.. Okresný národný výbor pod č. XX.XXX/XX povereníctvu

SR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu oznámil konfiškovaný majetok podľa nariadenia č.
104/1945, kde pod bodom 7 je majetok P. - R. Z., V., z ktorého čiastka leží v chotári obce B.. Okresný
národný výber v V. pod č. G zo dňa 02.01.1946 zaslal povereníctvu SNR pre pôdohospodárstvo a
pozemkovú reformu sekcia AVII. výkazy konfiškovaných lesných majetkov v okrese V., v ktorom sa
pod bodom 17 nachádza Z. P. - R. a pod bodom 3 Z. P. - R., F., G., k.ú. B.. Z ďalšieho listinného

dôkazu - Zápisnice povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia B pozemková reforma
v Bratislave dňa 13.06.1946 o prevzatí lesného majetku bývalých majiteľov Z. P. - R. obyvateľa F.
vyplýva, že v uvedený deň došlo k prevzatiu lesných majetkov tohto vlastníka aj vrátane k.ú. B..
Ďalší listinný dôkaz - Exponovaná inšpekcia štátnych lesov pod č. XXXX-II. - 1946 dňa 12.11.1946
zaslala povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy VII. odbor Bratislava hlásenie prevzatia

skonfiškovaných majetkov, týka sa skonfiškovaných majetkov prevzatých do vlastníctva štátu a majetkov
pod vynútenou správou na meno Z. P. - R., F., V. s dátumom prevzatia 13.06.1946. ďalší listinný dôkaz
- Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia A-VIII. Ústredné riaditeľstvo štátnych
lesov upozornilo odbor II./B povereníctvo a pôdohospodárstva pozemkovej reformy, že z lesného
konfiškátu Z. P. - R. na F. nedávajú k dispozícii žiadnu čiastku pre drobný prídel, pre občanov obce

B., alebo M. alebo okolí obce týchto konfiškátov a tieto majetky zostávajú v celosti štátu. Povereníctvo
SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu pod č. VIII./X-XXXX/XXXX zo dňa 31.07.1945 zaslalo
prezídiu povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu - oddelenie B B. zo dňa
21.06.1945 napísanú v V. o zaistení majetku Z. P. - R. 100% pre lesné hospodárstvo F., vrátane k.ú.
B. s tým, že vlastník opustil majetok dňa 27.03.1945 - evakuoval s rodinnou na neznáme miesto,

bol navrhnutý na konfiškáciu podľa nariadenia zo dňa 27.02.1945 č. 4 Sb SNR. Ďalší listinný dôkaz
- Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu dňa 17.08.1945 pod číslom Y./
X/-XXXX/XXXX zaslalo prezídiu Povereníctva SNR Návrh na konfiškáciu lesného majetku Z. P.-R.
„F.“ so Zápisnicou na zaistenie jeho majetku s tým, že navrhuje vo zvláštnej klauzule ustanoviť, že
konfiškácii podliehajú všetky pôdohospodárske majetky postihnutých , teda aj majetky z tej-ktorej príčiny

v súpise neuvedené. Z. P. - R. bolo zaslané dňa 03.01.1946 pod č. XXXXXXX/XX-X/B upovedomenie,
že predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí 14.08.1945 sa uznieslo na návrh Povereníctva pre
pôdohospodárovo a pozemkovú reformu predložený po dohode s Povereníctvom pre veci vnútorné, že
sa konfiškuje podľa ods. 1/A, 1/D § 1 Nariadenia SNR zo dňa 23.08.1945 č. 104/1945
Sb. NSR s okamžitou platnosťou a bez náhrady pre účely pozemkovej reformy všetok pôdohospodársky

majetok Z. P. - R. a Y. J., rodenej L. C. P. - R. v obci E..

Súd prvého stupňa sa s existenciu uvedených listinných dôkazov žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Konštatoval, že rozhodnutie podľa ust. § 1 SNR č. 104/1945 Sb. v k.ú. B. na parc. č. XXXX, vedenú
v pkn. vložke č. X, nebolo odporcom predložené a vykonaným dokazovaním a dožiadaním na archívy

nebolo zistené, že by sa v archívoch nachádzalo. Dospel preto k záveru, že odporca v konaní dôkazné
bremeno neuniesol a nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva jeho právnym predchodcom
Československým štátom. Listiny predložené odporcom nie sú rozhodnutiami, na základe ktorých došlo
k nadobudnutiu vlastníckeho práva odporcu.

Odvolací súd považuje takýto záver súdu prvého stupňa minimálne za predčasný a formalistický. Súd
prvého stupňa neprihliadol k tomu, že z obsahu spisu sa javí, že k tvrdenému zásahu do vlastníckeho
práva právneho predchodcu navrhovateľov malo dôjsť v roku 1945 po ukončení druhej svetovej vojny
(z uvedených listín vyplýva, že právny predchodca navrhovateľov, územie Československej republikyopustil v marci 1945 za trvania druhej svetovej vojny spolu s navrhovateľmi) pred takmer 70 -timi rokmi,
od tejto doby sa o svoje vlastníctvo on ani jeho právni nástupcovia nezaujímali s výnimkou konaní
v roku 2007 pred katastrálnym úradom a dedičského konania v roku 2005. Je pritom nesporné, že

minimálne v rokoch 1945 - do 25.02.1948 tu bola možnosť domáhať sa svojho vlastníckeho práva, keď
Československá republika bola v tomto období považovaná za demokratický štát a právny predchodca
navrhovateľovsasvojichvlastníckych právmoholvzmyslevtedyplatnýchprávnychpredpisovdomáhať.
Z listinných dôkazov predložených odporcom, ktoré je potrebné vyhodnotiť ako nepriame dôkazy sa
javí, že konfiškačné rozhodnutie na celý majetok právneho predchodcu navrhovateľov vydané bolo

Predsedníctvom SNR zo dňa 14.08.1945 č.XXXX/XXXX, jeho celý majetok vrátane nehnuteľnosti,
ktorá je predmetom tohto súdneho konania, bol štátom zápisnične prevzatý dňa 13.06.1946, tento
majetok bol opakovane zaradený do zoznamov skonfiškovaných majetkov, ktoré prešli do vlastníctva
štátu, zasielaných Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a skutočnosť, že konkrétne
konfiškačné rozhodnutie sa nepodarilo doposiaľ v archívoch nájsť, nemôže bez ďalšieho mať za
následok navrhovateľmi tvrdený záver, že ku konfiškácii jednej konkrétnej nehnuteľnosti právneho

predchodcu navrhovateľov nedošlo.

Úlohou súdu prvého stupňa preto bude opätovne sa zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení i z toho pohľadu, že právne vzťahy navrhovateľov a ich právneho predchodcu
boli dotknuté pred takmer siedmimi desiatkami rokov, nie v súčasnosti, resp. v blízkej minulosti a

prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním aktov, v dôsledku ktorých
jeho právo zaniklo, uvádzajú do neistoty súčasného vlastníka, pričom žaloba určovacia je nástrojom
prevencie a nie nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany, ktoré vo svojej dobe
neboli právnym predchodcom navrhovateľov využité alebo boli neúspešné. Návrhom navrhovateľov
má byť spochybnená zákonnosť pred 70-timi rokmi realizovaných verejnoprávnych postupov, čo nie je

možné považovať za nastolenie právnej istoty na strane navrhovateľov, ale za narušenie právnej istoty
na strane súčasného vlastníctva. Právna istota všetkých osôb a zachovanie nevyhnutnej autority štátu
vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutia súdu, či správneho orgánu, na ktorých základe určitá osoba
nadobúda alebo je pozbavená vlastníctva veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou majúcou
účinkydobudúcnabezohľadunato,čipísomnévyhotovenietakéhotoaktudoposiaľexistuje.Vopačnom

prípade by totiž bolo možné uplatniť tvrdenia o vadách v zapätí po tom, čo prebehla doba ich skartácie,
boli zničené alebo stratené. Za najvýznamnejší dôkaz považuje odvolací súd koncept I. povereníctvo
pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. XXX/XX-I./B, ktorou Finančnej prokuratúre v Bratislave
oznamuje, že všetky nehnuteľnosti Z. P. - R. boli rozhodnutím predsedníctva SNR č. XXXX/XXXX zo dňa
14.08.1945 skonfiškované podľa Nariadenia SNR č. XXX/XXXX Sb., pričom sa jednalo o stanovisko v

súvislosti so súdnym konaním, o ktorého existencii sa v spise nachádzajú ďalšie nečitateľné listiny( č.l.
236 a násl. spisu).

Pokiaľ súd prvého stupňa vedený svojím nesprávnym právnym posúdením veci sa nezaoberal
rozhodnými skutočnosťami a listinnými dôkazmi významnými pre posúdenie skutkového stavu danej

veci, ktoré na danú vec nesporne dopadajú, neposudzoval teda, či je daný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení i s prihliadnutím na dobu, v ktorej malo dôjsť k zániku vlastníckeho práva právneho
predchodcu navrhovateľov a od ktorej uplynulo takmer 70 rokov, nechal bez povšimnutia listinné dôkazy
predložené odporcom, najmä dôkaz, z ktorého vyplýva existencia konfiškačného rozhodnutia na všetky
nehnuteľnosti Z. P.-R. - právneho predchodcu navrhovateľov vydaného dňa 14.08.1945 Predsedníctvom

SNR číslo XXXX/XXXX, neustálil ani dobu, v ktorej malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na štát
(do 25.02.1948 alebo po 25.02.1948), nemohol potom posúdiť danosť naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení správne a je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Z týchto dôvodov krajský súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa vykoná ďalšie dokazovanie v naznačenom smere, pokúsi sa zabezpečiť rozhodnutie
Predsedníctva SNR č. XXXX/XXXX zo dňa 14.08.1945, súdneho spisu vedeného na Najvyššom súde v
Brne pod CoII./353/49, ktorého nečitateľné časti sa nachádzajú na čl. 236 až 238, vykoná ďalšie dôkazy
navrhnuté účastníkmi, ale i podľa § 120 ods. l O.s.p., následne vyhodnotí dôkazy v súlade s § 132 a

násl. O.s.p., vec posúdi s prihliadnutím na stanovisko odvolacieho súdu a vo veci opätovne rozhodne.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí plne rešpektoval aktuálnu ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR
vrátane nálezu Ústavného SR sp. zn. II.ÚS/249/2011.Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .