Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/48/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200757
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200757.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu Consumer Finance
Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, právne zastúpeného Beňo
& partners, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, Poprad, IČO: 44 250 029,
proti žalovanej Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so
sídlomvBratislave,sosídlomPrievozská32,Bratislava,opreskúmanierozhodnutiaapostupužalovanej
zo dňa 7. apríla 2014 sp. zn. SK/0125/99/2014 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 10.06.2014 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej sp. zn.
SK/0125/99/2014 zo dňa 07.04.2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sp. zn. P/0391/07/13 zo
dňa 27.11.2013. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa bola žalovanému uložená
sankcia vo výške 5.000 Eur pre porušenie povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 v nadväznosti na §

7 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“), a to pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore
s požiadavkami odbornej starostlivosti a nekalej obchodnej praktiky a ktorá môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe. Žalobca podal voči uvedenému
rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolanie, ktorému žalovaná nevyhovela a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu v celom rozsahu potvrdila, pretože neuznala odvolacie dôvody žalobcu a sankciu vo
forme peňažnej pokuty v uvedenom rozsahu potvrdila. Žalobca nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím

a je toho názoru, že postupom a rozhodnutím žalovanej bol ukrátený na svojich právach. Nezákonnosť
rozhodnutia vidí v otázke uloženia sankcie za to, že údajne pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nemal oboznámiť spotrebiteľa o zmluvných podmienkach spotrebiteľského úveru prostredníctvom
formulára „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom práve“ v zmysle § 4 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), a to v tom, že žalovaná uložila sankciu v
rozpore s dikciou § 4 ods. 1 ZoSÚ v nadväznosti na § 3 ods. 1, § 3 ods. 4, § 32 a § 35 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena

žalovanej v zmysle vyhľadávacej zásady podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, a to v otázke udelenia
sankcie. Žalovaná udelila sankciu bez toho, aby relevantne a hodnoverne preukázala porušenie zákona
žalobcom.Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožnila s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu v
tom, že žalobca porušil svoju zákonnú povinnosť uloženú v § 4 ods. 2 ZoSÚ keď v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedla, že žalobca si splnenie tejto povinnosti nevedel právne relevantným

spôsobom preukázať a zároveň, že je v záujme žalobcu ako kontrolovaného subjektu vedieť správnemu
orgánu danú skutočnosť preukázať. Zákon v predmetnom ustanovení iba ukladá žalobcovi ako veriteľovi
povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi informácie v zmysle § 4 ods. 1 ZoSÚ vo forme podľa § 4 ods.
2 citovaného zákona v dostatočnom časovom predstihu pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Ako ďalej žalobca uviedol, predmetnú povinnosť voči spotrebiteľovi si riadne a včas splnil tak,

ako mu to ukladá zákon a túto skutočnosť súdu preukázal citáciou zmluvného dojednania, podľa ktorej:
„Klient podpisom Zmluvy o pôžičke prehlasuje, že pred uzavretím Zmluvy o pôžičke bol písomne
oboznámený so zmluvnými podmienkami prostredníctvom Formulára o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (Zmluvy o pôžičke), ktorý prevzal.“ Žalobca predmetným dojednaním
preukazoval skutočnosť, že formulár v zmysle § 4 ods. 2 ZoSÚ spolu so všetkými jeho náležitosťami
v zmysle § 4 ods. 1 ZoSÚ bol spotrebiteľom riadne pred podpisom zmluvy odovzdaný a spotrebiteľ ho

zároveň prevzal. Teda povinnosť v zmysle § 4 ZoSÚ bola zo strany žalobcu riadne a včas splnená a
udelená sankcia zo strany žalovanej je nezákonná.

V zmysle vyhľadávacej zásady, ktorou bolo napadnuté správne konanie žalovanej o porušenie právnych
povinností nepochybne viazané, bol konajúci správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci vo

verejnom záujme a dôkazné bremeno v zmysle uvedenej vyhľadávacej zásady postihovalo v plnom
rozsahu konajúci správny orgán. Žiaden z účastníkov takéhoto konania nie je a ani nemôže byť procesne
zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť podarí alebo nepodarí preukázať. Preto tvrdenie žalovanej, že
žalobcasisplnenietejtozákonnejpovinnostinevedelprávnerelevantnýmspôsobompreukázať,nemôže
byť právne relevantným dôvodom na uloženie sankcie, a teda dostatočným nepreukázaním porušenia

zákona. V tejto časti preto žalobca považoval rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a zároveň za nezákonné.

Rozhodnutie žalovanej považoval za nezákonné aj z dôvodu porušenia ďalšej procesnej zásady
správneho konania, ktoré zákonodarca upravil ako základné pravidlá konania v § 3 Správneho poriadku,

a to zásady materiálnej pravdy, nakoľko správny orgán nijakým spôsobom nepreukázal porušenie ZoSÚ
v zmysle § 4 ods. 1 žalobcom. Zásada materiálnej pravdy vyjadruje predovšetkým požiadavku, aby
správny orgán úplne a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie,
úzko súvisí so zásadou zákonnosti ako jedným zo základných princípov právneho štátu zakotvený v
Ústave SR, ktorá sa nevzťahuje len na procesné, ale aj hmotnoprávne predpisy upravujúce podmienky

pre priznanie práv alebo určenie povinností. Ak sa žalovaná nestotožnila s tvrdením žalobcu o tom, že si
splnilsvojezákonnépovinnostiuložené§4ZoSÚ,bolapovinnávzmysle§32ods.1Správnehoporiadku
vykonať dokazovanie (zistiť presne a úplne skutkový stav veci). Teda v prípade, že mala žalovaná
pochybnosti o tvrdení žalobcu a o jeho listinnom dôkaze (predloženom predzmluvnom formuláre), že
nebol predmetný predzmluvný formulár riadne a včas v zmysle ZoSÚ spotrebiteľovi odovzdaný, mala v

zmysle § 35 Správneho poriadku predvolať svedka (sprostredkovateľa predmetného spotrebiteľského
úveru a/ alebo aj dotknutého spotrebiteľa) a vypočuť ich o skutočnostiach za akých okolností došlo
k odovzdaniu predmetného formulára a či ostali zachované lehoty určené zákonom. Poukázal na
skutočnosť, že ustáliť riadne zistený skutkový stav veci a na základe neho zákonne a spravodlivo
rozhodnúť je povinná práve žalovaná ako konajúci správny orgán a v žiadnom prípade nie žalobca

ako to uviedla žalovaná. Zistením skutočného stavu v zmysle zásady materiálnej pravdy sa rozumie
zistenie všetkých podstatných skutočností v súlade s príslušným hmotnoprávnym predpisom, pričom
pri zisťovaní skutočného stavu musí správny orgán klásť dôraz na úplnosť a presnosť jednotlivých
zistení, čo má viesť k presvedčivosti rozhodnutia správneho orgánu, predovšetkým v odôvodnení
rozhodnutia (musí v ňom uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými úvahami sa

pri ich hodnotení spravoval). Spoľahlivo zistený stav veci je podmienkou perfektnosti všetkých vydaných
rozhodnutí. Správny orgán nemôže ukladať sankcie žalobcovi len na základe ničím nepreukázateľných
predpokladov.

Žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia žalovanej aj v otázke uloženia sankcie za to, že žalobca údajne

v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemal oboznámiť spotrebiteľa o výške, počte a
termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov prostredníctvom formulára „Splátkového kalendára“
v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a to v tom, že žalovaná uložila žalobcovi sankciu v rozpore s
dikciou § 4 ods. 1 ZoSÚ v nadväznosti na § 3 ods. 1 a 4, § 32 a § 35 Správneho poriadku, a toz dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalovanej v zmysle vyhľadávacej zásady podľa § 3 ods.
4 Správneho poriadku v otázke udelenia sankcie. Žalovaná uložila sankciu bez toho, aby relevantne
a hodnoverne preukázala porušenie zákona žalobcom. Jej závery sú v tejto otázke nepodložené a

nezakladajú sa na pravde, pretože bez toho, aby vykonala v súlade s § 32 a 35 Správneho poriadku
dokazovanie, konštatovala, že splátkový kalendár mal byť spotrebiteľovi odovzdaný ex post po podpise
zmluvyospotrebiteľskomúvere.Stýmitozávermižalobcanesúhlasilamalzato,žesúnepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, nakoľko jediným dôkazom o tejto konštrukcii osvojenej žalovanou je zmluvné
dojednanie, ktoré je obsahom Všeobecných obchodných podmienok v časti definície a výkladové

pravidlá, kde je definovaný pojem Splátkový kalendár ako: „rozpis splátok s určením termínu a výšky,
ktorý spoločnosť doručí klientovi a ktorý sa klient zaväzuje dodržiavať výšku a termín splátok uvedených
v zmluve a/ alebo podmienkach a/ alebo VOP“. Žalobca poukázal na to, že táto definícia sama o sebe,
aj napriek skutočnosti, že v nej je uvedené slovné spojenie „ktorý spoločnosť doručí klientovi“ nie je
relevantným dôkazom o tom, že žalobca ako veriteľ mal porušiť § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a teda v
zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol výšku, počet a termíny splátok. Napadnuté rozhodnutie sa

podľa žalobcu v tejto časti opiera iba o domnienky, čo je v rozpore so zásadami spravodlivého správneho
konania. Správne orgány smú v správnom konaní rozhodovať a ukladať sankcie iba na základe exaktne
zisteného skutkového stavu veci a iba ak sú si za každých okolností isté (čo musia relevantne preukázať
v súlade so zásadou materiálnej pravdy a vyhľadávacou zásadou).

Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že ustáliť riadne zistený skutkový stav veci a na základe
neho zákonne a spravodlivo rozhodnúť je povinná práve žalovaná ako konajúci správny orgán a v
žiadnom prípade nie žalobca ako to uviedla žalovaná. V zmysle vyhľadávacej zásady, ktorou bolo
napadnuté správne konanie žalovanej o porušenie právnych povinností nepochybne viazané, bol
konajúci správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci vo verejnom záujme a dôkazné bremeno v

zmysle uvedenej vyhľadávacej zásady postihovalo v plnom rozsahu konajúci správny orgán. Žiaden z
účastníkov takéhoto konania nie je a ani nemôže byť procesne zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť
podarí alebo nepodarí preukázať. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o tom, že spotrebiteľ nemal v
čase uzatvárania zmluvy o spotrebiteľskom úvere informácie podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Naopak,
žalobca opätovne uviedol, že dané informácie boli obsahom jednak samotnej zmluvy o spotrebiteľskom

úvere ako aj jednak samotného tlačiva- splátkového kalendára, ktorý bol spotrebiteľovi odovzdaný
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako jeho neoddeliteľná súčasť. Predmetný splátkový
kalendár žalobca spotrebiteľovi odovzdal, a ten ho prevzal, čo potvrdil podpisom predmetnej zmluvy.
Ak sa správny orgán nestotožní s tvrdením kontrolovaného subjektu, je povinný v zmysle § 32 ods.
1 Správneho poriadku vykonať dokazovanie (zistiť presne a úplne skutkový stav). Teda v prípade, ak

má správny orgán pochybnosti o tvrdení žalobcu, že bol predmetný predzmluvný formulár riadne a
včas v zmysle zákona spotrebiteľovi odovzdaný, nech v zmysle § 35 Správneho poriadku predvolá
svedka (sprostredkovateľa predmetného spotrebiteľského úveru) a nech ho vypočuje o skutočnostiach,
za akých okolností a či v lehotách určených zákonom k odovzdaniu predmetného formulára došlo.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že ustáliť riadne zistený skutkový stav veci a na základe neho zákonne

a spravodlivo rozhodnúť je povinný práve správny orgán a v žiadnom prípade nie kontrolovaný subjekt.
Z uvedeného dôvodu považoval žalobca v tejto časti rozhodnutie o udelení pokuty za nedôvodné, ničím
nepodložené, a teda aj nezákonné.

Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovanej aj v tom, že údajne v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere nemal v predmetnej zmluve uviesť zákonom predpísané podstatné náležitosti, a
to druh spotrebiteľského úveru, adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť, a to v rozpore s § 9 ods. 1 v nadväznosti na § 9 ods. 2 písm. a) a c) ZoSÚ, a to v tom, že
žalovaná uložila žalobcovi sankciu v rozpore s dikciou § 4 ods. 1 ZoSÚ v nadväznosti na § 3 ods. 1, §
3 ods. 4, § 32 § 35 Správneho poriadku z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalovanej v zmysle

vyhľadávacej zásady podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, a to v otázke udelenia sankcie. Žalovaná
udelilasankciubeztoho, abyrelevantneahodnovernepreukázalaporušeniezákonažalobcom.Žalobca
opätovne uviedol, že si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 9 ods. 1 v nadväznosti na § 9 ods. 2 písm.
a) a c) ZoSÚ v celom rozsahu splnil. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou
zmluvy o pôžičke- sú obsahom jednej listiny v časti „definície a výkladové pravidlá“ je definovaný pojem

„Pôžička“-ktorýpodľatejtozmluvnejdefinícieznamenáviazanýspotrebiteľskýúvervčiastkeposkytnutej
Klientovi Spoločnosťou. Zmluvné podmienky, ktoré sú jednak súčasťou jednej listiny spolu so zmluvou
o pôžičke a ktoré sú zároveň v zmysle „Vyhlásenia klienta“ neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a podpisom
zmluvy o pôžičke sa stali pre klienta záväznými. Žalobca odkázal na prehlásenie spotrebiteľa akoklienta, že: „Prehlasuje, že som sa pred podpísaním Zmluvy oboznámil s Podmienkami k zmluve a so
Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, súhlasím s nimi,
nemám k nim žiadne výhrady a zaväzujem sa ich dodržiavať.“

Všeobecné obchodné podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere- teda
ich text je samotnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, z čoho vyplýva, že úprava všetkých práv a
povinností oboch zmluvných strán môže byť v ktoromkoľvek z týchto dokumentov. Ak teda ZoSÚ ukladá
nejakú povinnosť, táto môže byť podľa žalobcu buď v texte zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo v

obchodných podmienkach, nehovoriac o tom, že sú súčasťou jednej a tej istej listiny. Ak by bol názor
žalovanej správny, aký by bol rozdiel v prípade, ak by žalobca ako veriteľ „druhú časť listiny zmluvy
o spotrebiteľskom úvere“ nenazýval všeobecné obchodné podmienky, ale iba by plynule pokračoval
v číslovaní jednotlivých odsekov a bodov zmluvy. V takomto prípade by podľa interpretácie žalovanej
bola táto časť zmluvy v poriadku. Takýto formalistický výklad práva však podľa žalobcu nemôže požívať
právnu ochranu, a preto je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nezákonné. Kontrolovaný subjekt zároveň

poukázal na skutočnosť, že sa v žiadnom prípade neodchýlil od kogentného § 9 ods. 2 písm. a) ZoSÚ,
nakoľko jasne a jednoznačne uviedol, že poskytnutý úver je „viazaným spotrebiteľským úverom“- tým v
celom rozsahu bez ohľadu na formu naplnil dikciu § 9 ods. 2 písm. a), napadnuté rozhodnutie je pre to v
tejto časti nezákonné, a to pre rozpor so zásadou legality, pretože správny orgán nemôže udeliť sankciu
za údajné porušenie hmotného práva v prípade, ak žalobca v celom rozsahu naplnil zákonnú povinnosť.

Žalobca si svoju zákonnú povinnosť splnil v celom rozsahu aj v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, nakoľko
vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o pôžičke, sú v časti „všeobecné
ustanovenia“ v bode 14.13 „Klient je oprávnený akékoľvek podnety týkajúce sa kvality a správnosti
Služieb poskytnutých Spoločnosťou uplatniť vo forme reklamácie, ktorú zasiela na adresu Consumer

Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok.“ Mal za to, že v tejto časti prvostupňový
orgán predmetnú zákonnú povinnosť nesprávne právne posúdil, pretože ZoSÚ pojem „predávajúci“
nedefinuje, z tohto dôvodu je potrebné vychádzať zo všetkých noriem spotrebiteľského práva, najmä zo
zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý osobu „predávajúceho“ označuje vo všeobecnosti ako dodávateľa
tovarov a služieb, teda ja v zmysle ZoSÚ analogicky ako „veriteľa“. Nakoľko ZoSÚ pojem „predávajúci“

žiadnym spôsobom nevymedzuje a ani ho inak nedefinuje, mal kontrolovaný subjekt za to, že je potrebné
vymedziť tento pojem interpretáciou analogia iuris a použiť najbližší možný predpis, teda zákon o
ochrane spotrebiteľa, ktorý pojem „predávajúci“ jednoznačne vymedzuje ako „osobu dodávateľa, teda
osobu poskytujúcu tovar alebo službu“. V zmysle § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ je teda potrebné uvádzať
osobu a identifikačné údaje „veriteľa“ a nie predávajúceho tovaru, ako sa domnieva žalovaná. Na zmluve

o spotrebiteľskom úvere sú aj napriek tomu uvedené aj identifikačné údaje „predávajúceho tovaru“, a to
v rozsahu stanovenom v § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, konkrétne v časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
s označením „Sprostredkovateľ“, teda je možné skonštatovať, že bez akýchkoľvek ďalších pochybností
mal spotrebiteľ všetky relevantné informácie aj o kontaktných údajoch predávajúceho tovaru.

Žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia žalovanej aj v otázke uloženia sankcie za to, že tzv. inkorporačná
doložka, ktorá je obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je neprijateľnou obchodnou podmienkou
a to v tom, že žalovaná uložila žalobcovi sankciu v rozpore s dikciou § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 47 ods.
3 Správneho poriadku, a to z dôvodu, že žalovaná mala preukázané že tzv. inkorporačná doložka,

ktorá je obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve,
čím predmetné ustanovenie nesprávne právne posúdila a tým porušila zásadu legality a zároveň,
že svoje závery v tejto časti absolútne neodôvodnila, čím sa stalo napadnuté rozhodnutie v tejto
časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca poukázal na zmluvné dojednanie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého spotrebiteľ prehlásil, že sa pred podpísaním zmluvy oboznámil s

podmienkami k zmluve o pôžičke a so Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, súhlasí s nimi, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa
názoru žalobcu ide o štandardnú inkorporačnú doložku ktorú platné právo umožňuje dojednať
v rámci štandardnej formulárovej zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky používajú dodávatelia
tovarov a služieb v rámci spotrebiteľsko-dodávateľských vzťahoch a ich inkorporovaním sa stávajú

jej neoddeliteľnou súčasťou. Aj napriek skutočnosti, že otázku všeobecných obchodných podmienok
osobitne neupravuje vo všeobecnej časti Občiansky zákonník, vyplýva generálna prípustnosť ich
použitia z privátnej autonómie subjektov a z nedostatku zákonného zákazu ich použitia. Podmienkousprávneho inkorporovania všeobecných obchodných podmienok do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy
je jasná a zrozumiteľná inkorporačná doložka.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že platné právo nezakazuje časti zmluvy dojednávať na viacerých
listinách(atedazákonomniesúzakázanéanivšeobecnéobchodnépodmienky).Jedinýmobmedzením,
ktorá by podľa neho bola spôsobilá privodiť neplatnosť odkazu na ne, je inkorporačná doložka,
ktorá ako každé iné súkromnoprávne dojednanie musí spĺňať požiadavky podľa § 37 Občianskeho
zákonníka, teda musí byť určité a zrozumiteľne formulované a zároveň spotrebiteľ ako kontrahend

musí s takýmto dojednaním vysloviť slobodný a vážny súhlas. Mal za to, že predmetná inkorporačná
doložka spĺňa požiadavky podľa § 37 Občianskeho zákonníka a zároveň poukázal na to, že predmetné
dojednanie nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a preto žalobca nevidí dôvod posúdiť predmetné dojednanie ako neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve. Aj v tejto časti preto považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný správny orgán iba konštatoval neprijateľnosť predmetného

zmluvného dojednania, avšak žiadnym spôsobom svoje závery neodôvodnil a tým uprel žalobcovi práva
na spravodlivý a zákonný správny proces.

Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovanej ďalej v otázke posúdenia schopnosti splácať
spotrebiteľský úver spotrebiteľom a to v tom, že žalovaná uložila sankciu žalobcovi v rozpore s dikciou

§ 7 ods. 1 ZoSÚ v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, a to z dôvodu, že
žalovaná mala za preukázané, že žalobca ako veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľskú úver, čím zistený skutkovú stav neprávne vyhodnotila a dôsledku
čoho predmetné ustanovenie nesprávne právne posúdila a tým porušila zásadu legality a zároveň, že
svoje závery v tejto časti nedostatočne odôvodnila, čím sa stalo napadnuté rozhodnutie v tejto časti

nezákonné pre rozpor zo zákonom.

Žalobca v súlade s § 7ods. 2 ZosÚ požiadal spotrebiteľa- žiadateľa o spotrebiteľský úver, aby
uviedol úplne, presne a pravdivo informácie o výške jeho skutočného reálneho príjmu, o zdroji jeho
príjmov, o jeho osobnom stave, veku, vzdelaní, bydlisku, type bývania a podobne. Zároveň žalobca

v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a najmä po zohľadnení výšky požadovanej pôžičky
(950 Eur), výšky požadovanej mesačnej splátky (28,88 Eur), súčasne v nadväznosti na priemerný
čistý mesačný príjem mal za to, že spotrebiteľ je schopný predmetný spotrebiteľský úver splácať.
Podrobne popísal postup, akým dospel k daným záverom. Vzhľadom na stabilitu spotrebiteľovho
príjmu- starobný dôchodok, ktorého priemerná výška bola v rozhodujúcom čase vo výške 287,75 Eur,

v čase posudzovania schopnosti splácať spotrebiteľský úver musel konštatovať, že je dostatočným
príjmom a to aj vzhľadom na celkovú výšku poskytnutého úveru- t.j. sumu 950 Eur ako aj vzhľadom
na výšku mesačnej splátky úveru t.j. sumy 28,88 Eur. Žalobca sa teda v danom prípade, vzhľadom
na výšku poskytnutého úveru, výšku mesačnej splátky, sociálny status spotrebiteľa, obvyklú výšku
výdavkov danej skupiny spotrebiteľov, konajúc v súlade s čestnou obchodnou praxou a inými

požiadavkami odbornej starostlivosti, rozhodol poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, a to za
účelom financovania kúpy spotrebného výrobku, ktorý si spotrebiteľ hodlal zadovážiť pre osobnú
potrebu. Kritériá pracovného zaradenia, priemernej výšky príjmu obdobného statusu spotrebiteľov,
rodinný stav, typ bývania, obvyklé priemerné náklady, počet vyživovaných osôb, vzdelanie posudzoval
žalobca jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že spotrebiteľ je schopný a spôsobilý

splácať požadovaný spotrebiteľský úver. V neposlednom rade uviedol, celkový model posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je komplexnejší a je tvorený nielen matematickým
vyhodnotením rozdielu medzi príjmami a výdavkami, ale podstatnou súčasťou je aj použitie špecifického
štatistického modelu pravdepodobnosti zlyhania schopnosti splácať úver, ktorý pracuje s klientom s
uvedenými socioekonomickými údajmi. Toto hodnotenie je priradzované v osobitnom počítačovom

systéme špecificky vyvinutom na stanovený účel, ktorý po zadaní vstupných parametrov deklarujúcich
spotrebiteľomvžiadostioúverautomatickyvyhodnocujeschopnosťspotrebiteľasplácaťpožadovanýtyp
a výšku úveru. Predmetné vyžadované kritériá žalobcom ako veriteľom spotrebiteľ splnil, z uvedeného
dôvodu mu bol spotrebiteľský úver v požadovanej výške poskytnutý.

Žalobcaďalejpoukázalajnaskutočnosť,ženakoľkojenebankovoufinančnouinštitúciou,nemázákonnú
stanovenú možnosť vstupovať do registrov Sociálnej poisťovne, a teda nemá možnosť si overiť reálny
príjem v tejto inštitúcii, zároveň neexistuje register exekúcii prístupný veriteľom. Príjem spotrebiteľa vo
výške 400 Eur uviedol obchodný zástupca žalobcu ako veriteľa.Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že si splnil svoje zákonné povinnosti, konal s
odbornou starostlivosťou a teda za žiadnych okolností sa nedopustil hrubého porušenia povinnosti podľa

§ 7 ods. 1 ZosÚ, a z uvedeného dôvodu žalovaná zistený skutkový' stav neprávne vyhodnotila v čoho
dôsledku predmetné ustanovenie nesprávne právne posúdila a tým porušila zásadu legality a zároveň,
že svoje závery v tejto časti nedostatočne odôvodnila, čím sa stalo napadnuté rozhodnutie v tejto časti
nezákonné pre rozpor zo zákonom. Vyššie opísané konanie žalobcu, ktorým údajne mal ako veriteľ
porušiť§7ods.1ZosÚ,pretožeúdajnenesprávneposúdilschopnosťspotrebiteľasplácaťspotrebiteľský

úver, za žiadnych okolností nespĺňa požiadavky, aby bolo prehlásené za nekalú obchodnú praktiku
podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa tak ako je uvedené vo
výroku napadnutého rozhodnutia. Posudzovanie schopnosti splácať úverové splátky je síce zákonom
uloženou povinnosťou veriteľa, avšak vo vzťahu k skutočnosti, či sa veriteľ rozhodne alebo nerozhodne
spotrebiteľovi poskytnúť úver v požadovanej výške nemá žiaden vplyv. Predmetné konanie preto,
aj keby mal súd za preukázané, že došlo k porušeniu povinností žalobcu ako veriteľa, nemôže za

žiadnych okolností vykazovať znaky nekalej obchodnej praktiky, pretože samo o sebe nenarušuje ani
nie je schopné podstatne narušiť ekonomické správania spotrebiteľa vo vzťahu k požadovanej službe.
Predmetné konanie nemôže byť posudzované ani ako klamlivé konanie, ktorým by veriteľ spotrebiteľa
zavádzal resp. inak ovplyvňoval jeho ekonomické správanie, v čoho dôsledku by spotrebiteľ mal urobiť
rozhodnutie o ekonomickej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal žalobca za to, že postup a rozhodnutie žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu sú nezákonné z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia, žalovaná v rozpore s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku nedostatočne zistila
skutkový stav veci, nevykonala potrebné dokazovanie na ustálenie skutkového stavu a zistené skutkové
zistenia nesprávne právne posúdila, teda rozhodnutie ako celok pôsobí nepresvedčivo a teda je ako
celok nepreskúmateľné a teda aj nezákonné. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd napadnuté
rozhodnutie zrušil.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K
námietkam žalobcu uviedla, že mala za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s
platnou právnou úpravou, v súlade so zásadami správneho konania, na základe spoľahlivo zisteného
a správne právne posúdeného skutkového stavu veci a že námietkami predloženými žalobcom sa

správne orgány prvého aj druhého stupňa pri rozhodovaní podrobne zaoberali a svoje skutkové,
ako aj právne závery v odôvodnení prvostupňového, ako aj druhostupňového rozhodnutia náležité
odôvodnili. Vykonanou kontrolou zameranou na prešetrenie spotrebiteľského podnetu č. 326/2013 bolo
zistené, že žalobca pri uzatváraní predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii predávajúceho v zmysle
§ 2 písm. b) bod 1 zákona o ochrane spotrebiteľa a zároveň v pozícii veriteľa v zmysle § 2 písm.

a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pri poskytovaní spotrebiteľských úverov sa teda na žalobcu
vzťahovali povinnosti jednak v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj ZoSÚ, pričom jednou z
nich je povinnosť v zmysle § 4 ods. 1 a 2 ZoSÚ, v zmysle ktorých je veriteľ povinný v dostatočnom
časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so
zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa poskytnúť zákonom

stanovené informácie vo forme formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (ďalej len
„formulár"), a to v listinnej podobe alebo v podobe zápisu na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné
spotrebiteľovi. Za účelom preverenia dodržania predmetnej povinnosti vo vzťahu k prešetrovanému
prípadu boli od žalobcu požadované podklady, ktoré by jej splnenie preukazovali. Žalobca však ako
na jediný dôkaz o splnení si predmetnej povinnosti poukázal na ustanovenie zmluvnej podmienky

obsiahnutej v zmluve, v zmysle ktorej klient (spotrebiteľ) prehlasuje, že pred uzavretím zmluvy
bol písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami prostredníctvom Štandardných informácií o
spotrebiteľskom úvere, ktorý mu bol doručený a ktorý prevzal. Žalovaná trvala na tom, že predmetné
zmluvné ustanovenie nemožno považovať za dôkaz o splnení si povinnosti v zmysle § 4 ods. 1 a 2
ZoSÚ, nakoľko sa jedná o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorou sa na spotrebiteľa

neprijateľne prenáša dôkazné bremeno, ktoré by mal niesť práve žalobca, ako veriteľ v zmysle ZoSÚ.
Dodala tiež, že uvedená zmluvná podmienka bola v zmluve o pôžičke uvedená veľmi malým písmom,
pričom bola začlenená do súvislého textu rôznych iných prehlásení, čo môže spôsobiť, že spotrebiteľ
nie je schopný ju vôbec prečítať, resp. ju prehliadne, prípadne si neuvedomí jej význam. Vzhľadom nauvedené sa teda nestotožnila s názorom žalobcu, že splnenie predmetnej povinnosti v konaní preukázal.
V danej súvislosti žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 21.08.2013 tvrdil, že formulár bol zo strany
spotrebiteľa vlastnoručne podpísaný, a teda niet pochýb o tom, že ho mal v rozhodujúcom čase k

dispozícii. K uvedenému sa vyjadril už druhostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia,
keď poukázal na skutočnosť, že vo vyhotovení formulára, ktoré žalobca v rámci predloženia podkladov
k danej veci správnemu orgánu poskytol, síce boli vytlačené aj identifikačné údaje spotrebiteľa, avšak
jeho podpisom opatrený nebol. Pravdivosť predmetného tvrdenia žalobcu sa teda nepotvrdila. Žalobca
teda v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by relevantným spôsobom preukazovali nielen to, že

formulár bol spotrebiteľovi poskytnutý v dostatočnom časovom predstihu, ale ani skutočnosť, či tento
vôbec bol spotrebiteľovi poskytnutý.

V podanej žalobe žalobca tvrdí, že splátkový kalendár spotrebiteľovi odovzdal, avšak toto svoje tvrdenie
opätovne nepodoprel žiadnymi relevantnými dôkazmi. Správne orgány preskúmali obsah žalobcom
predloženej zmluvy o pôžičke, pričom zistili, že táto neobsahovala (okrem iných zákonom stanovených

náležitostí) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm.
k) ZoSÚ. V zmluve bola uvedená len celková výška splátky, počet splátok a termín konečnej splatnosti
úveru. Žalobca ako prílohu listu zo dňa 07.05.2013 predložil správnemu orgánu tiež splátkový kalendár,
avšak nijakým spôsobom nepreukázal, že tento bol skutočne odovzdaný spotrebiteľovi ako súčasť
zmluvy. Do pozornosti súdu tiež dala rozdiel medzi splátkovým kalendárom predloženým žalobcom,

kde je spotrebiteľ správne špecifikovaný ako „Elena Šechná" a splátkovým kalendárom predloženým v
rámci podnetu, ktorý obsahuje nepresne uvedené meno spotrebiteľa „Alena Šechná". Takto nesprávne
špecifikované meno má spotrebiteľka uvedené aj v rámci listu žalobcu zo dňa 08.03.2013, ktorým bola
vyzývaná na úhradu prvej splátky, čo len potvrdzuje obsah podania, v zmysle ktorého bol splátkový
kalendár spotrebiteľovi zaslaný až dodatočne spolu s listom žalobcu. Žalovaná považovala skutkový

stav v danej časti za presne a spoľahlivo zistený, a to v súlade s § 3 ods. 5, ako aj § 32 ods. 1 a 2 a §
34 ods. 4 a 5 Správneho poriadku, a teda pre posúdenie uvedeného konania nebolo potrebné vykonať
ďalšie dokazovanie.

Čo sa týka námietok žalobcu v súvislosti s porušením povinnosti uviesť v zmluve druh spotrebiteľského

úveru, žalovaná zotrvala na stanovisku, že táto nebola riadne zo strany žalobcu splnená. Na uvedenom
nič nemení ani skutočnosť, že v rámci definícií a výkladových pravidiel obsiahnutých vo všeobecných
obchodných podmienkach je definovaný pojem pôžička ako celková výška viazaného spotrebiteľského
úveru v čiastke poskytnutej klientovi spoločnosťou a ani prehlásenie spotrebiteľa vložené do textu
formulárovejzmluvy,vzmyslektoréhospotrebiteľprehlasuje,žesapredpodpísanímzmluvyoboznámils

podmienkami k zmluve o pôžičke a so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, súhlasí s nimi, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Mala za
to, že ZoSÚ v § 9 jednoznačne stanovil obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, medzi
ktoré patrí aj druh spotrebiteľského úveru a ktoré majú byť spotrebiteľovi vzhľadom na ich význam
uvedené jasne, jednoznačne, zrozumiteľne a bez akýchkoľvek pochybností. Stotožnila sa s názorom

prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu, že takáto zákonná požiadavka nie je
splnená, ak podstatná náležitosť zmluvy, akou je aj druh spotrebiteľského úveru, vyplýva iba nepriamo
z definície iného pojmu vo všeobecných obchodných podmienkach. Pokiaľ ZoSÚ osobitne upravuje v
§ 15 zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, mala byť takáto informácia priamo komunikovaná aj
vo vzťahu k spotrebiteľovi. Stav, kedy sa uzatvára „zmluva o pôžičke", pojem „pôžička" sa používa v

rámci zmluvy a až na základe všeobecných obchodných podmienok sa vymedzí, že pôžičkou sa rozumie
viazaný spotrebiteľský úver, považovala z pohľadu zákonných požiadaviek a samotného účelu zákona
za nevyhovujúci. Prehlásenie, na ktoré sa žalobca odvolával, malo podľa názoru žalovanej povahu
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou žalobca predformulovaným ustanovením, ktoré
je včlenenej do obsahu formulárovej zmluvy, ktorej znenie spotrebiteľ nemôže ovplyvniť, prenášal

dôkazné bremeno v otázke splnenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) ZoSÚ
a s prihliadnutím na znenie § 53 ods. 1, ods. 4 písm. 1) a ods. 5 Občianskeho zákonníka tak nemôže
žalobcu zbaviť zodpovednosti za zistený nedostatok.

Vo vzťahu k neuvedeniu adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo

sťažnosť, žalobca v podanej žalobe, rovnako ako v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, zastával
názor, že predávajúcim v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ sa myslí veriteľ v zmysle citovaného
zákona a nie predávajúci, ktorý spotrebiteľovi predal výrobok, na uhradenie kúpnej ceny ktorého bol
spotrebiteľoviposkytnutýúver.Prisvojichnámietkachuvedenýchvpodanejžalobežalobcavôbecnevzaldo úvahy argumentáciu uvedenú druhostupňovým správnym orgánom v odôvodnení jeho rozhodnutia,
a preto žalovaná opätovne uviedla, že v danom prípade sa jednalo o viazaný spotrebiteľský úver,
a teda je nepochybne relevantné aj ustanovenie § 15 ZoSÚ, ktoré uvádza, že zmluva o viazanom

spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver
výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby,
pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok. Pri zmluvách, ktoré tvoria obchodný celok, predávajúci
tovaru alebo poskytovateľ služby je zároveň veriteľom, resp. veriteľom je tretia osoba a (1) veriteľ
využíva služby predávajúceho tovaru alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo príprave zmluvy

o spotrebiteľskom úvere alebo (2) konkrétny tovar alebo poskytnutie konkrétnej služby je výslovne
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V odseku 5 uvedené ustanovenie stanovuje, že ak došlo k
zániku zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľ tovar vrátil predávajúcemu, predávajúci a
veriteľ si navzájom vysporiadajú vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov bez účasti spotrebiteľa.
Ak išlo o nevyžiadaný tovar, tak k takému vysporiadaniu postačí zánik zmluvy o kúpe tovaru bez toho,
aby spotrebiteľ vrátil tovar predávajúcemu. S prihliadnutím na daný prípad, kedy kúpna zmluva bola

uzatváraná so spoločnosťou Profi Products Media, s.r.o. sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že
osoba predávajúceho v zmysle požiadavky § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ je totožná s osobou veriteľa. Za
riadne splnenie uvedenej povinnosti podľa názoru žalovanej nie je možné považovať ani skutočnosť, že
identifikácia adresy predávajúceho je v zmluve uvedená v časti „sprostredkovateľ". V danej súvislosti
poukázala na dôvodovú správu k predmetnému ustanoveniu ZoSÚ.

Z výroku prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovanej, ako
druhostupňového správneho orgánu, vyplýva, že predmetom postihu v danom prípade nebola samotná
zmluvná podmienka, na ktorú poukazuje žalobca v podanej žalobe, a ktorú správne orgány posúdili
ako neprijateľnú. Predmetnú argumentáciu totiž použili len v rámci vyrovnávania sa s argumentmi

žalobcu uvedenými v jeho vyjadreniach, v zmysle ktorých mala byť predmetná zmluvná podmienka
dôkazom o splnení si vyššie uvedených povinností. Nie je tiež pravdivé tvrdenie žalobcu, že správne
orgány posúdenie uvedenej zmluvnej podmienky ako neprijateľnej nijakým spôsobom neodôvodnili,
čím mu upreli právo na spravodlivý a zákonný proces; správny orgán prvého aj druhého stupňa sa
obsahom predmetného zmluvného ustanovenia v odôvodneniach svojich rozhodnutí zaoberali, pričom

ho zhodne posúdili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm.
1) Občianskeho zákonníka, nakoľko mali za to, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko na spotrebiteľa neprijateľne, formou
štandardnej zmluvnej podmienky tvoriacej súčasť vopred pripravenej formulárovej zmluvy prenáša
dôkazné bremeno ohľadom splnenia povinnosti žalobcu, ako veriteľa v zmysle ZoSÚ. Žalovaná tiež

uviedla, že spotrebiteľ často vzhľadom na nedostatok skúseností, prípadne aj právneho povedomia (v
porovnaní s predávajúcim), nie je pri podpise zmluvy objektívne schopný dostatočne posúdiť charakter
a možný dopad jednotlivých zmluvných podmienok na jeho práva. Z uvedených dôvodov žalovaná na
predmetné zmluvné ustanovenie, ako na dôkaz o splnení si vyššie uvedených povinností, neprihliadala,
pričom v prvostupňovom, ako aj druhostupňovom rozhodnutí je tento záver riadne odôvodnený. V

danej súvislosti poukázala tiež na existujúcu judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej systém ochrany
zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči
predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jednak vyjednávacej právomoci, ako aj úrovne
informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred vyhotovené predávajúcim alebo
poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudok zo dňa 27.06.2000, Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores,C-240/98 až C-244/98, Recueil, s. 1-4941, bod 25).

Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa jeho nesúhlasu s porušením povinnosti posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa žalovaná nestotožnila s jeho názorom, že predmetnú
povinnosť si splnil, keď pri matematickom výpočte vychádzal z priemernej výšky starobného dôchodku

zverejnenejSociálnoupoisťovňou,nakoľkomalazato,žejepotrebnévychádzaťzosituáciekonkrétneho
spotrebiteľa, a teda nie priemernej výšky starobného dôchodku v určitom čase. Zmluva o pôžičke síce
obsahuje údaje o veku spotrebiteľa, rodinnom stave, vzdelaní, pracovnom zaradení, type bývania či
počte vyživovaných osôb (žalobca nepredložil listiny, z ktorých uvedené skutočnosti vyplývajú, resp.
žiadosť o údaje potrebné na posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver), avšak je z nej taktiež

zrejmé, že nebola skúmaná otázka reálneho príjmu dotknutého spotrebiteľa. Skutočnosť, na ktorú
poukazuje žalobca v podanej žalobe, t.j. že pri posudzovaní vychádzal z priemerného dôchodku v
rozhodujúcom období, po zohľadnení ktorého bude mať spotrebiteľ dostatočné prostriedky na splácanie
úveru, považovala teda za nedostatočné. Žalobca v podanej žalobe správne poukázal na § 7 ods.2 ZoSÚ, v zmysle ktorého bol (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) spotrebiteľ povinný
poskytnúť spotrebiteľovi na jeho žiadosť údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Z podkladov v danej veci predložených či už žalobcom alebo spotrebiteľom však

nevyplýva, že by žalobca od spotrebiteľa žiadal poskytnutie informácie o jeho reálnych príjmoch či
výdavkoch, pričom spotrebiteľský úver mu aj napriek tejto skutočnosti poskytol. V danej súvislosti tiež
dala do pozornosti podklady tvoriace súčasť spisového materiálu (Oznámenie o výplate dôchodkov v
hotovosti zo Sociálnej poisťovne), z ktorých vyplýva, že spotrebiteľovi bol poukazovaný dôchodok vo
výške 35,60 Eur, pričom mesačná splátka úveru je 28,88 €. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mala

za to, že žalobca zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ. Uvedené
ustanovenie zákona má pritom za úlohu zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť
spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu
dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov. Pre komplexné posúdenie skutku
bolo potrebné zohľadniť charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v
oblasti, v ktorej žalobca pôsobí, ako aj úroveň informovanosti, vedomostí a obozretnosti spotrebiteľa,

ktorému boli služby poskytnuté. V neposlednom rade bolo tiež potrebné prihliadnuť k spôsobu, akým
žalobca uzatvoril posudzovanú zmluvu o úvere so spotrebiteľom, ako aj zohľadniť ďalšie okolnosti a
špecifiká prípadu, a to vo vzájomnej súvislosti tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru,
či konanie vykazovalo znaky nekalosti vo vzťahu k spotrebiteľovi. Po posúdení všetkých uvedených
okolností danej veci žalovaná dospela k záveru, že predmetné konanie žalobcu ako celok naplnilo znaky

nekalej obchodnej praktiky, ktorá je zakázaná, nakoľko žalobca konal v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti, ktorou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti a ktorá môže negatívne
ovplyvniť spotrebiteľa pri jeho rozhodovaní o obchodnej transakcii.

Žalovaná mala teda za to, že v danom prípade prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán
postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, a to vrátane ustanovenia § 47
ods. 3 citovaného zákona, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedli, ktoré skutočnosti boli
podkladomnarozhodnutie,akýmiúvahamibolivedenéprihodnotenídôkazov,akopoužilisprávnuúvahu

pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali, a ako sa vyrovnali s námietkami
žalobcu a jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Pri určovaní výšky pokuty bolo prihliadnuté na
všetky okolnosti daného prípadu v súlade s § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom bol
zohľadnený najmä charakter zisteného protiprávneho konania, jeho rozsah, ako aj možné nepriaznivé
následky pre spotrebiteľa a z nich vyplývajúca závažnosť skutku.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu žalovaná považovala námietky žalobcu za neopodstatnené
a nezakladajúce dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zastávala názor, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu, v súlade
s platnými právnymi predpismi, a preto navrhla, aby súd žalobu zamietol.

Z vedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej
podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) upravujúcej
správne súdnictvo.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť
ich práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.

V intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. ,,rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 249 ods. 1 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.

Podľa § 249 ods. 2 O.s.p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutiea postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Pri preskúmavaní zákonností súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že na základe spotrebiteľského podnetu evidovaného
správnym orgánom pod spis. zn. PO 326/2013 boli inšpektormi Inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj u žalobcu vykonané kontroly dňa 28.05.2013 a
15.08.2013 zamerané na vybrané ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. O výsledku kontrol bol
spísaný inšpekčný záznam a dodatok k inšpekčnému záznamu.

Zdôvoduzistenianedostatkovzdokumentovanýchvinšpekčnomzáznamezodňa28.05.2013adodatku
k inšpekčnému záznamu zo dňa 15.08.2013 Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj oznámil začatie správneho konania
oznámením zo dňa 27.09.2013, spis. značka P/0391/07/13 z dôvodu porušenia zákazu nepoužívať
nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktoré podstatne
narušuje ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ktorého je kontrolovaná
osoba ako veriteľ v zmysle ZoSÚ a predávajúci v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa vo veci

spotrebiteľského úveru poskytnutého spotrebiteľovi na základe zmluvy o pôžičke č. 3029900665 zo dňa
14.02.2013, čoho sa dopustil tým, že:

- neposúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ
- pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom

úvere neposkytol spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľmi alebo
požiadavkami spotrebiteľa informácie v zmysle § 4 ods. 1 ZoSÚ prostredníctvom formulára- Štandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere
- formulár- Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere v časti 2. Opis hlavných vlastností
spotrebiteľského úveru neobsahuje presný opis konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby

v zmysle § 4 ods. 1 písm. e)
- v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 3029900665 zo dňa 14.02.2013 neuviedol v zmysle § 9
ods. 2 písm. a), c), k) ZoSÚ druh spotrebiteľského úveru, ktorý bol spotrebiteľke poskytnutý, adresu
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

Rozhodnutímzodňa27.11.2013č.P/0391/07/13prvostupňovýsprávnyorgánrozhodoltak,žežalobcovi
pre porušenie zákazu používania obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej

starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k službe podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorého sa žalobca dopustil tam uvedeným konaním, zistené pri kontrole 28.05.2013 vykonanej v sídle
Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj a dňa 15.08.2013
v prevádzkarni žalobcu, uložil podľa § 24 ods. 1 zákona pokutu vo výške 5.000 Eur, ktorú je účastník

konania povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia poštovou poukážkou typu „U“
alebo príkazom na úhradu na účet.

Protitomutorozhodnutiupodalžalobcaodvolanie,oktoromžalovanározhodlanapadnutýmrozhodnutím
zodňa07.04.2014č.SK/0125/99/2014tak,žeodvolaniezamietlaarozhodnutieInšpektorátuSlovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0391/07/13 zo dňa 27.11.2013
potvrdila.

Výrok z rozhodnutia odôvodnila tým, že inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie dňa 28.05.2013
v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj a

dňa 15.08.2013 v prevádzke žalobcu vykonali kontrolu, ktorej predmetom bolo prešetrenie podnetu
spotrebiteľa č. PO 326/2013, v zmysle ktorého spotrebiteľka p. B.B. uzatvorila kúpnu zmluvu, pri ktorej
pravdepodobne (ona o tom nevie) uzatvorila aj úverovú zmluvu (túto ani nemá). O skutočnosti, že
uzatvorila aj úverovú zmluvu sa spotrebiteľka dozvedela, keď z Quatra dostala list a splátkový kalendár.Podnet taktiež poukazoval na skutočnosť, že mesačná splátka je 28,88 Eur, pričom spotrebiteľka
dostáva dôchodok len 35,60 Eur. K podaniu bola doložená kúpna zmluva č. SK*001336 medzi
spotrebiteľkou p. B.B. a predávajúcim Profi Products Media, s.r.o. a obchodné podmienky k nej, zmluvné

podmienky poskytnutia pôžičky, splátkový kalendár, list účastníka konania, ktorým spotrebiteľa vyzýva
na uhradenie prvej splátky úveru a list - Oznámenie o výplate dôchodkov v hotovosti vydaný Sociálnou
poisťovňou, z ktorého vyplýva, že výška dôchodku spotrebiteľa je 35,60 Eur. Na základe dožiadania
zo strany prvostupňového orgánu boli zo strany účastníka konania predložené zmluva o spolupráci
zo dňa 30.01.2013 medzi žalobcom a spoločnosťou Proti Products Média, s.r.o., zmluva o pôžičke

ev. č. 20385936 uzatvorená so spotrebiteľkou, podmienky k zmluve o pôžičke, všeobecné obchodné
podmienky,formulárštandardnéeurópskeinformácieospotrebiteľskomúvereasplátkovýkalendár.Dňa
28.05.2013 na Inšpektoráte Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj
(inšpekčný záznam bol účastníkovi konania zaslaný a ten ho prevzal dňa 04.06.2013) a dňa 15.08.2013
na prevádzke žalobcu boli vykonané kontroly, pri ktorých bolo zistené, že spotrebiteľka dňa 14.02.2013
uzatvorila na prezentačnej akcii s predávajúcim Profi Products Media, s.r.o., kúpnu zmluvu č. SK*001336

za účelom kúpy 5 druhov výrobkov v cene 1.000 Eur. Pri podpise kúpnej zmluvy bola v hotovosti
uhradená záloha vo výške 50 Eur, pričom doplatená mala byť čiastka 950 Eur v hotovosti pri dodaní
tovaru bez bližšej špecifikácie. V súvislosti s vykonanou kontrolou nebolo právne relevantným spôsobom
preukázané, že kontrolovaná osoba v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere poskytla spotrebiteľovi informácie v zmysle § 4 ods. 1 ZoSÚ prostredníctvom

formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Posúdením náležitostí zmluvy o pôžičke
č. 3029900665 (ev. č. 20385936) bolo zistené, že v predmetnej zmluve nebol riadne špecifikovaný druh
spotrebiteľského úveru, adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. S prihliadnutím na výšku
mesačnej splátky 28,88 Eur a dôchodok spotrebiteľa vo výške 35,60 Eur bolo taktiež zistené, že účastník

konania pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere riadne neposúdil s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver. Vyššie uvedeným konaním došlo k porušeniu §
7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého nekalé obchodné praktiky sú zakázané, v
nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona, v zmysle ktorého za nekalú obchodnú
praktiku sa považuje obchodná praktika, ktorá je v rozpore' s odbornou starostlivosťou a môže podstatne

narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k službe.

Žalovaná po opätovnom preskúmaní predmetnej veci zastávala názor, že prvostupňový správny orgán
pri prejednávaní veci zohľadnil okolnosti prípadu, ako aj vec správne posúdil. Vo vzťahu k otázke, či
bol spotrebiteľovi poskytnutý formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere konštatovala,

že vzhľadom na obsah podnetu, ako aj výsledok jeho prešetrenia počas vykonaných kontrol a na
základe predložených materiálov zo strany účastníka konania nebolo preukázané, že by spotrebiteľovi
bol v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnutý
formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Žalobca počas kontroly a ani následne
nepredložil žiadny právne relevantný dôkaz o tom, že táto povinnosť bola z jeho strany riadne splnená.

Čo sa týka prehlásenia spotrebiteľa o oboznámení sa so zmluvnými podmienkami prostredníctvom
formulára pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a o tom, že tento mu bol
doručený a že ho prevzal, ktoré tvorí integrálnu súčasť formulárovej zmluvy, žalovaná sa stotožnila
so správnou úvahou prvostupňového orgánu, ktorý uvedené ustanovenie posúdil ako neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. 1) Občianskeho zákonníka, nakoľko táto v

rozpore so záujmami spotrebiteľa neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke oboznámenia sa so
zmluvnými podmienkami spotrebiteľského úveru prostredníctvom uvedeného formulára na spotrebiteľa.
Uvedená zmluvná podmienka obchádza zmysel a účel sledovaný ustanoveniami § 4 ods. 1 a 2
ZoSÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka stanovuje, že
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, nemožno takúto zmluvnú podmienku

považovať za dôkaz o splnení si zákonných povinností zo strany účastníka konania. Žalovaná mala
za to, že z predložených materiálov nevyplýva, že by predmetný formulár bol spotrebiteľovi poskytnutý
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poukázala aj na vyjadrenie účastníka konania zo
dňa 21.08.2013, v ktorom v predmetnej súvislosti vyslovene zdôrazňoval, že „formulár je zo strany
spotrebiteľky riadne podpísaný a to vlastnoručným podpisom spotrebiteľky, teda niet pochýb o tom,

že predmetnú listinu spotrebiteľka mala v rozhodujúcom čase- pred podpisom zmluvy o pôžičke
tak ako ukladá zákon k dispozícii", čím naznačil obchodnú prax pri uzatváraní zmlúv. V uvedenom
prípade však formulár o štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere zo strany
spotrebiteľky podpísaný nebol, nakoľko tento obsahuje jej meno len v tlačenej forme. Súčasne podotkla,že počas vykonaných kontrol, z predložených materiálov a počas správneho konania nebolo žiadnym
relevantným spôsobom preukázané tvrdenie účastníka konania, že tento spotrebiteľovi súčasne so
zmluvou odovzdal aj splátkový kalendár. Odvolací orgán pritom rovnako ako orgán prvostupňový

poukazuje aj na Všeobecné obchodné podmienky - Definície a výkladové pravidlá predložené zo
strany účastníka konania, z ktorých vyplýva, že splátkovým kalendárom je rozpis jednotlivých splátok
s určením termínu a výšky, ktorý spoločnosť doručí klientovi a ktorý sa klient zaväzuje dodržiavať,
inak je povinný dodržiavať výšku splátky a termín splátok uvedený v zmluve a/alebo podmienkach
a/alebo VOP, z čoho vyplýva, že splátkový kalendár nie je odovzdávaný spotrebiteľovi pri podpise

zmluvy. Pozornosti žalovanej ako odvolacieho orgánu neušla skutočnosť, že je rozdiel medzi splátkovým
kalendárom predloženým účastníkom konania, kde je spotrebiteľ správne špecifikovaný ako „Elena
Q." a splátkovým kalendárom predloženým v rámci podnetu, ktorý obsahuje nepresne uvedené meno
spotrebiteľa „Y. Q.". Takto nesprávne špecifikované meno má spotrebiteľka uvedené aj v rámci listu
účastníka konania zo dňa 08.03.2013, ktorým bola vyzývaná na úhradu prvej splátky, čo len potvrdzuje
obsah podania, v zmysle ktorého bol splátkový kalendár spotrebiteľovi zaslaný až dodatočne spolu

s listom účastníka konania. Čo sa týka požiadavky na uvedenie druhu spotrebiteľského úveru, mala
žalovaná za to, že táto nebola riadne zo strany účastníka konania splnená. Na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že v rámci definícií a výkladových pravidiel obsiahnutých vo všeobecných obchodných
podmienkachjedefinovanýpojempôžičkaakoviazanýspotrebiteľskýúvervčiastkeposkytnutejklientovi
spoločnosťou a ani prehlásenie spotrebiteľa vložené do textu formulárovej zmluvy, v zmysle ktorého

spotrebiteľ prehlasuje, že sa pred podpísaním zmluvy oboznámil s podmienkami k zmluve o pôžičke a
so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, súhlasí s nimi,
nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. ZoSÚ v ustanovení § 9 jednoznačne stanovil
obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, medzi ktoré patrí aj druh spotrebiteľského úveru a
ktoré majú byť spotrebiteľovi vzhľadom na ich význam uvedené jasne, jednoznačne, zrozumiteľne a bez

akýchkoľvek pochybností. Takáto zákonná požiadavka nie je splnená, ak podstatná náležitosť, akou je aj
druh spotrebiteľského úveru, vyplýva iba nepriamo z definície iného pojmu vo všeobecných obchodných
podmienkach. Pokiaľ ZoSÚ osobitne upravuje v § 15 zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, mala
byť takáto informácie priamo komunikovaná aj vo vzťahu k spotrebiteľovi. Stav kedy sa uzatvára „zmluvu
o pôžičke“, pojem „pôžička“ sa používa v rámci zmluvy a až na základe všeobecných obchodných

podmienok sa vymedzí, že pôžičkou sa rozumie viazaný spotrebiteľský úver, považovala žalovaná z
pohľadu zákonných požiadaviek za nevyhovujúci. Prehlásenie, na ktoré sa účastník konania odvoláva,
mápovahuneprijateľnejpodmienkyvspotrebiteľskejzmluve,ktorouúčastníkkonaniapevnestanovenou
zmluvnou podmienkou inkorporovanou do textu formulárovej zmluvy, ktorej znenie spotrebiteľ nemôže
ovplyvniť, prenáša dôkazné bremeno v otázke splnenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2

písm. a) ZoSÚ a s prihliadnutím na znenie § 53 ods. 1, ods. 3 písm. 1) a ods. 5 Občianskeho zákonníka
tak nemôže účastníka konania zbaviť zodpovednosti za zistený nedostatok.

V prípade požiadavky na uvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť sa žalovaná nestotožnila s názorom účastníka konania, ktorý za predávajúceho s

využitím zákona o ochrane spotrebiteľa považuje práve svoju osobu ako veriteľa. Zákon síce priamo
nedefinujepojem„predávajúci",avšakjehovýznamjezrejmýzozneniajednotlivýchustanovení,nakoľko
sa v danom prípade jednalo o viazaný spotrebiteľský úver, je nepochybne relevantné ustanovenie §
15 ZoSÚ, ktoré uvádza, že zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom
úvere, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho

tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok. Pri zmluvách,
ktoré tvoria obchodný celok, predávajúci tovaru alebo poskytovateľ služby je zároveň veriteľom, resp.
veriteľom je tretia osoba a (1) veriteľ využíva služby predávajúceho tovaru alebo poskytovateľa služieb
priuzatváraníaleboprípravezmluvyospotrebiteľskomúverealebo(2)konkrétnytovaraleboposkytnutie
konkrétnej služby je výslovne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V odseku 5 uvedené

ustanovenie stanovuje, že ak došlo k zániku zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľ
tovar vrátil predávajúcemu, predávajúci a veriteľ si navzájom vysporiadajú vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov bez účastí spotrebiteľa. Ak išlo o nevyžiadaný tovar, tak k takému vysporiadaniu
postačí zánik zmluvy o kúpe tovaru bez toho, aby spotrebiteľ vrátil tovar predávajúcemu. S prihliadnutím
na daný prípad, kedy kúpna zmluva bola uzatváraná so spoločnosťou Profi Products Media, s.r.o. sa

nemožno stotožniť s názorom účastníka konania, že osoba predávajúceho v zmysle požiadavky § 9
ods. 2 písm. c) ZoSÚ je totožná s osobou veriteľa. Za riadne splnenie uvedenej povinnosti podľa názoru
odvolacieho orgánu nie je možné považovať ani skutočnosť, že identifikácia adresy predávajúceho je v
zmluve uvedená v časti „sprostredkovateľ".Čo sa týka posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, žalovaná pripustila, že
zmluva o pôžičke obsahuje údaje o veku spotrebiteľa, rodinnom stave, vzdelaní, pracovnom zaradení,

type bývania či počte vyživovaných osôb (účastník konania nepredložil listiny, z ktorých uvedené
skutočnosti vyplývajú, resp. žiadosť o údaje potrebné na posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský
úver),avšakjeznejtaktiežzrejmé,ženebolaskúmanáotázkareálnehopríjmukonkrétnehospotrebiteľa.
Skutočnosť, na ktorú poukazuje účastník konania v podanom odvolaní, t.j. že bolo vychádzané z
priemerného dôchodku v rozhodujúcom období, po zohľadnení ktorého bude mať spotrebiteľ dostatočné

prostriedky na splácanie úveru, považovala žalovaná za nedostatočné, nakoľko je potrebné vychádzať
zo situácie konkrétneho spotrebiteľa. Vzhľadom na podklady tvoriace súčasť spisového materiálu, z
ktorých vyplýva, že spotrebiteľ má dôchodok vo výške 35,60 Eur, pričom mesačná splátka úveru je 28,88
Eur, mala žalovaná za to, že účastník konania zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia
§ 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie zákona má pritom za úlohu zabezpečiť
záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak

z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane
spotrebiteľov.

Z hľadiska odôvodnenosti postupu správneho orgánu žalovaná konštatovala, že konajúci dozorný
orgán už pri kontrole, ako aj následne vo vydanom prvostupňovom rozhodnutí poukázal na konkrétne

ustanovenia ZoSÚ, ktorým sa spravoval predmetný právny vzťah so spotrebiteľom a ktorými sa zároveň
riadil dozorný orgán pri posudzovaní veci. Žalovaný správny orgán preto zastával názor, že konaním
účastníka konania v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, majúcim za následok možné
podstatné narušenie ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu ku službe, bol porušený
zákaz nekalých obchodných praktík, pričom takéto konanie má negatívny dopad v tom, že vo vzťahu k

spotrebiteľovi je spôsobilé privodiť vážnu majetkovú ujmu tým, že naruší jeho ekonomické správanie a
spotrebiteľ urobí rozhodnutie, ktoré by inak neurobil. Účastník konania plne zodpovedá za protiprávny
skutkový stav zistený v čase kontroly, a to bez ohľadu na dôvody a skutočnosti, ktoré uviedol vo
svojom odvolaní. žalovaná uzavrela, že prvostupňový správny orgán v predmetnom rozhodnutí náležité
odôvodnilprávnezávery,kuktorýmdospelpriposudzovaníprípaduapriurčovanívýškypokutyzohľadnil

okolnosti daného prípadu, ako aj dôvody zisteného porušenia zákona.

O výške pokuty rozhoduje inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona
za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev
v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo

dodávateľovialeboosobeuvedenejv§26pokutudo66387,83Eur.Podľa§24ods.5citovanéhozákona
sa pri určení výšky pokuty prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia
povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. Pri rozhodovaní o výške pokuty bolo prihliadnuté
najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť veci a možné následky protiprávneho konania,
ktorými sú porušenie práv spotrebiteľa pri nedodržaní zákazu použitia nekalej obchodnej praktiky, čím

bol znížený rozsah práv spotrebiteľa priznaný mu zákonom o ochrane spotrebiteľa. Účastník konania pri
svojej činnosti použil nekalú obchodnú praktiku, ktorú zákon zakazuje a ktorá môže negatívne vplývať
na spotrebiteľa pri jeho rozhodovaní o obchodnej transakcii. K uvedenému konaniu došlo tým, že pri
poskytovaní spotrebiteľského úveru veriteľ v rozpore s príslušnými ustanoveniami ZoSÚ pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľke neposkytol požadované informácie prostredníctvom

formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, v zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne
neuviedol druh spotrebiteľského úveru, adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny a úrokov a iných poplatkov,
pričom riadne neposúdil schopnosť spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver. Vyššie uvedené konanie je
nepochybne konaním v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a je spôsobilé podstatne narušiť

ekonomické správanie spotrebiteľa, v dôsledku čoho spotrebiteľ môže urobiť rozhodnutie o obchodnej
transakcii, ktoré by v prípade riadneho informovania a dodržania zákonných povinností účastníka
konania inak neurobil. Pri určení výšky pokuty správny orgán prihliadal na charakter uzatvorenej
zmluvy, keďže predmetom posúdenia bola spotrebiteľská zmluva, s ustanoveniami ktorej sa síce
spotrebiteľ má možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemôže ovplyvniť jej obsah. Do úvahy

bolo taktiež vzaté, že nebezpečnosť uvedeného konania umocňuje skutočnosť, že sa jednalo o
poskytovanie spotrebiteľských úverov pri prezentačnej akcii, kedy spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy riadne informovaný o zmluvných podmienkach spotrebiteľského úveru. V súvislosti s uvedeným
žalovaný správny orgán konštatoval, že účastník konania vo vzťahu k spotrebiteľovi zneužil svojepostavenie silnejšej zmluvnej strany, keď niektoré zmluvné podmienky poskytnutia úveru, na ktoré
aj sám poukazoval, majú charakter neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Predávajúci
nesie objektívnu zodpovednosť za zistené nedostatky. Zároveň bolo prihliadnuté aj na to, že účastník

konania ako predávajúci, je povinný dodržiavať podmienky podnikania uvedené v príslušných právnych
predpisoch vrátane zákona o ochrane spotrebiteľa od začiatku vykonávania podnikateľskej činnosti,
ďalej je povinný dodržiavať všetky zákonom stanovené podmienky ponuky a predaja služieb, za
dodržiavanie ktorých zodpovedá objektívne, teda bez ohľadu na akékoľvek okolnosti, ktoré spôsobili
ich porušenie. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín

pre ukladanie sankcie- individuálnej a generálnej, pričom prvostupňovým rozhodnutím nebola pokuta
uložená v zjavne neprimeranej výške vzhľadom na charakter spáchaného správneho deliktu. Žalovaný
správny orgán poukázal na skutočnosť, že zákon umožňuje uložiť pokutu až do 66 387,83 Eur. Vo sfére
účastníka konania má uložená pokuta plniť úlohu výchovnú a aj represívnu a postihovať protiprávne
konanie, a preto je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa deliktu. Nemôže sa jednať o
sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Súčasne je potrebné

uviesť, že uložená pokuta plní taktiež preventívnu úlohu, a to najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom
totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), a musí tak mať aj silu odradiť od protiprávneho
postupu. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti mala žalovaná za to, že výška pokuty bola primeraná
k zistenému skutkovému stavu.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že spotrebiteľka uzavrela dňa 14.02.2013 s predávajúcim
Profi Product Media, s.r.o. kúpnu zmluvu č. SK*001336 na 5 produktov v celkovej výške 1.000 Eur.
V časti zmluvy označenej ako „Spôsob úhrady kúpnej ceny“ sa uvádza celková kúpna cena tovaru
1.000 Eur, z toho uhradené v hotovosti pri podpise zmluvy 50 Eur a zostávajúca čiastka k doplateniu
950 Eur. Súčasťou administratívneho spisu bola aj zmluva o pôžičke č. 3029900665 (ev. č. zmluvy

20385936), kde v časti predmet financovania pôžičky je uvedená kúpna cena 1.000 Eur, počet splátok
48, akontácia 5 %, výška splátky 28,88 Eur, celková suma pôžičky 1386,24 Eur, ročná percentuálna
miera nákladov vo výške 21,87 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške
46,35 %, celkové náklady spotrebiteľa vo výške 436,24 Eur a termín konečnej splatnosti 02/2017.
Zmluva je podpísaná klientom a sprostredkovateľom žalobcu. V spise sa ďalej nachádza zmluva o

spolupráciuzatvorenámedzižalobcomaspoločnosťouProfiProductsMedia,s.r.o.,formulárŠtandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere (Quatro), kde je ako veriteľ uvedený žalobca. V bode 2
sú uvedené základné charakteristiky spotrebiteľského úveru, a to druh spotrebiteľského úveru- viazaný
spotrebiteľský úver, celková výška spotrebiteľského úveru 950 Eur, ďalej že úver je splácaný mesačnými
anuitnými splátkami vo výške 28,88 Eur v počte splátok 48, v termíne splátok od 20. dňa príslušného

kalendárneho mesiaca, s celkovou čiastkou, ktorú bude musieť spotrebiteľ zaplatiť vo výške 1.386,24
Eur a s nešpecifikovaným názvom tovaru v hodnote 1.000 Eur. V bode 3 sú uvedené náklady spojené
so spotrebiteľským úverom, a to ročná úroková sadzba 21,87 %, ročná percentuálna miera nákladov
vyplývajúcich 21,87 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov 46,35 %. Ďalej sa v
spise nachádzajú všeobecné obchodné podmienky a splátkový kalendár s uvedením splátok, dátumom

splatnosti, istinou a úrokom.

Ani formulár Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (Quatro), ani splátkový kalendár
nie sú podpísané zmluvnými stranami.

Krajskýsúdpodľa§244anasl.ustanoveníO.s.p.preskúmalnapadnutérozhodnutiežalovanejikonanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), vypočul
účastníkovkonanianapojednávanídňa13.novembra2014,oboznámilsasobsahomadministratívneho
spisu a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predmetom preskúmania v danej veci je rozhodnutie a postup správnych orgánov pri uložení pokuty
žalobcovi podľa zákona o ochrane spotrebiteľa pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej
praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na
§ 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 2 písm. p) zákona o ochrane spotrebiteľa obchodnou praktikou sa rozumie konanie, opomenutie
konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu
predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.Podľa § 2 písm. u) zákona o ochrane spotrebiteľa odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň
osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo

vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas
aj po vykonaní obchodnej transakcie.

Podľa § 7 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti.

Podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za nekalú,
ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa

vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom
alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru

výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 66.
387,83 Eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 165.969,59 Eur.

Podľa § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter
protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.

Podľa § 4 ods. 1 ZoSÚ veriteľ alebo finančný agent je povinný v dostatočnom časovom predstihu
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom
úvere poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo
požiadavkami spotrebiteľa informácie ďalej uvedené v písm. a) až s) ustanovenia.

Podľa § 4 ods. 2 ZoSÚ informácie podľa odseku 1 je veriteľ alebo finančný agent povinný poskytnúť
prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v
prílohách č. 3 a 4, a to v listinnej podobe alebo v podobe zápisu na inom trvanlivom médiu, ktoré je
dostupné spotrebiteľovi. Veriteľ alebo finančný agent je povinný spotrebiteľovi poskytnúť zrozumiteľnú,

stručnú a zreteľnú informáciu o ročnej percentuálnej miere nákladov podľa odseku 1 písm. g) a
priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver zverejnenej
podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok v samostatnom dokumente v listinnej podobe alebo
v podobe zápisu na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi, spolu s formulárom pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere podľa prvej vety. Všetky dodatočné informácie iné

ako sú uvedené v prvej a druhej vete poskytne veriteľ alebo finančný agent spotrebiteľovi v ďalšom
samostatnom dokumente.

Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana
dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je

dostupné spotrebiteľovi. Následne ustanovenie § 9 ods. 2 ZoSÚ podrobne vymenúva, ktoré náležitosti,
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať.

Preskúmaním veci krajský súd zistil, že žalobca pri poskytnutí spotrebiteľského úveru Elene Šechnej

nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa a ZoSÚ.

Nedôvodná je námietka žalobcu, keď tvrdí, že si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 9 ods. 1 a ods.
2 písm. a) a c) ZoSÚ v celom rozsahu splnil a uzavretá zmluva o pôžičke obsahuje všetky zákonom
požadované náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere preukázateľne neobsahuje ani údaj o druhu

spotrebiteľského úveru, ani adresu predávajúceho, na ktorej spotrebiteľ môže uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť.Tým, že Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t. j. konkrétne termíny jednotlivých
splátok, výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok
a termín konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol

spotrebiteľovi preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, aj podľa názoru súdu je takáto
obchodná praktika neprípustná a odporujúca čestnej obchodnej praxi. Neobstojí tvrdenie žalobcu,
že uvedené informácie boli obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového
kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Je neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy s
spotrebiteľskomúverepodľa§9ods.2ZoSÚ,ktorézmluvapodsankciouneplatnosti,resp.podsankciou

straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise
zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol
k tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Takýto postup je v rozpore aj s príslušnými
ustanoveniamiObčianskehozákonníka.Jeneprípustné,abyspotrebiteľvzalvýškuúverulennavedomie
a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru.

Za neprijateľnú podmienku považuje súd, v zhode so žalovaným správnym orgánom aj neuvedenie
druhu spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) ZoSÚ ako jednej z podstatných obsahových
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že predmetná
zákonná požiadavka nie je splnená, ak podstatná náležitosť, akou druh spotrebiteľského úveru
nepochybne je, vyplýva iba nepriamo z definície iného pojmu v rámci všeobecných obchodných

podmienok. V danom prípade ide o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka.

Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že si splnil svoje zákonné povinnosti uložené mu v § 4 ods. 1 a 2
ZoSÚ a formulár spolu so všetkými jeho náležitosťami bol spotrebiteľovi riadne a včas pred podpisom

zmluvy odovzdaný s poukazom na zmluvné dojednanie obsiahnuté v uzavretej zmluve o pôžičke.

Súd sa v tejto súvislosti stotožnil z názorom správnych orgánov, že konanie žalobcu vykazuje znaky
obchodnej praktiky v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti z dôvodu, že vybočuje z pravidiel
čestnej obchodnej praxe a všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Aj keď

je v zmluve uvedené, že spotrebiteľ prehlasuje, že „pred uzavretím zmluvy bol písomne oboznámený
so zmluvnými podmienkami prostredníctvom Štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom
úvere, ktorý mu bol doručený a tento prevzal“ na túto zmluvnú podmienku nemožno prihliadať a
správne postupovali správne orgány, keď ju posúdili ako neprijateľnú a konštatovali, že táto zmluvná
podmienka je v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa, lebo na spotrebiteľa neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke
oboznámenia sa s obsahom formulára. Existuje totiž nezanedbateľné nebezpečenstvo, spočívajúce
v tom, že zmluvná podmienka spotrebiteľa ovplyvní pri uplatňovaní jeho práv, resp. u spotrebiteľa
vyvolá dojem, že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany, keďže platí domnienka, že podpisom prehlásil,
že bol písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami. Odkaz žalobcu na takéto prehlásenie

spotrebiteľa nepreukazuje dostatočne, že zabezpečil informovanie ešte pred uzatvorením zmluvy, a
teda, že si splnil túto povinnosť. Žalobca pri svojej činnosti využíval nekalé obchodné praktiky, ktoré
zákon zakazuje a ktoré môžu negatívne vplývať na spotrebiteľa pri jeho rozhodovaní o obchodnej
transakcii. Skutočnosť, že neinformoval spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a ani o zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne a určito o podstatných podmienkach zmluvy, značne

obmedzil jeho schopnosť urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by pri dostatku informácií inak
neurobil. V dôsledku takéhoto konania dochádza k porušeniu ekonomického záujmu spotrebiteľa vo
veľkom rozsahu.

Správne preto postupovali správne orgány, keď postup žalobcu vyhodnotili ako porušenie zákazu

používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá
môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe podľa §
7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa a za toto porušenie
bola žalobcovi správne uložená pokuta vo výške 5.000 Eur podľa § 24 ods. 1 zákona. Správne orgány
dostatočne odôvodnili aj výšku uloženej pokuty.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal
náhradu trov konania, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaná aj pri úspechu v konaní nemá
nárok na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.