Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 13, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/535/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221577
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221577.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807
598 so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 5. mája 2014 č. k. 8C/811/2012-53,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 5. mája 2014, č.k. 8C/811/2012-53 ( ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na to, že
žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody 356,65
Eur a nemajetkovej ujmy v sume 71,33 eura, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty

majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou), pretože Okresný súd Nové Zámky o žiadosti
na vydanie poverenia vo veci vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 15732/2010 rozhodol
po viac ako 122 dňoch a to zamietnutím žiadosti. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Nesprávny úradný postup vidí v tom, že žalobca má exekučný
titul no nemôže ho uplatniť na exekučnom súde, tento stav zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej
veci. Exekučnému súdu neprináleží preskúmavať právoplatné rozhodnutie v takom rozsahu ako ho
preskúmal. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnil u žalovaného doposiaľ

však odpoveď neobdŕžal. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože nevykonával
vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca počas
súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.

Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 26.02.2014 žiadala žalobu zamietnuť, poukazujúc

na nejasný titul nároku na náhradu škody, lebo z návrhu nie je zrejmé, či žalobca namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov alebo sa nároku domáha z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia ako nezákonného rozhodnutia. Podľa neho je žaloba podaná predčasne,
keďže v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. od doručenia žiadostí opredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neuplynulo 6 mesiacov. Žalobca napriek výzve na
doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody neposkytol žiadnu súčinnosť žalovanému
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril možnosť predbežne prerokovať nárok na

náhradu škody a z uvedeného dôvodu nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Žalovaná
v súvislosti s posúdením, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, v ktorom Ústavný súd
SR konštatuje, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Taktiež namietala, že žalobca nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani

rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ktorých existenciu môže konštatovať len Ústavný súd SR, a preto nie je preukázaný ani
nesprávny úradný postup. Ďalej namietala aj vyčíslenie materiálnej škody s odôvodnením, že požadovať
paušálnu sumu je nesprávne a účelové. V konaní je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými
dôkazmi, ktoré však žalobca nepreukázal. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické, ale podlieha podrobnému skúmaniu, keďže prieťahy v konaní môže

posudzovať len Ústavný súd.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, spisom Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 9Er/1344/2010 a zistil tento skutkový a právny stav veci: Dňa 08.12.2010 súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa zákona č. 233/1995 Z.z. vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 proti
povinnému: S. L. o vymoženie 62,35 eura s prísl. Predložil zápisnicu spísanú na exekútorskom
úrade dňa 18.10.2010 s tým, že exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
sp. zn. SR 07159/10. Dňa 13.12.2010 uznesením 9Er/1344/2010-8 bola žiadosť exekútora zamietnutá.
Uznesením zo dňa 19.05.2011 bolo exekučné konanie zastavené. Proti týmto rozhodnutiam nepodal

odvolanie oprávnený a teda stali sa právoplatnými.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v lehote 5 dní, a
teda nie v lehote ako to uvádza v žalobe žalobca, čo je primeraná lehota vzhľadom na skutočnosť, že
v zmysle § 44 ods. 2 Ex. por. účinného do 01.06.2011, 15 dňová lehota neplatila v prípade exekučného

titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,d/, v danom prípade rozhodcovský rozsudok. Podľa dôvodovej správy k
Exekučnému poriadku do tejto skupiny patrili aj rozhodcovské rozsudky. Tvrdenie žalobcu, že exekučný
súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia je právne irelevantná, pretože
Exekučný poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. Mylný je teda názor žalobcu o tom, že 15 dňová lehota sa vzťahuje aj na

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Súd poznamenal, že o zamietnutí žiadosti bolo
rozhodnuté do 5 dní od podania návrhu.
Vzhľadom na ust. §-u 25 zákona č. 514/2003 Z.z. pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku takejto zodpovednosti
podľa §-u 420 ods. l OZ. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti štátu teda je 1/ existencia

nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Pojem
nesprávneho úradného postupu zákon vymedzuje len uvedením príkladov, čo sa má považovať za
nesprávny úradný postup, avšak úradný postup spravidla nie je možné právnym predpisom upraviť do
najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone verejnej moci. Všeobecne

možno nesprávnosť úradného postupu charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi
normami . Z vyššie uvedeného vyplýva, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou
činnosťou tých orgánov (ktoré zákon uvádza) než rozhodovacou činnosťou. Škodu vo všeobecnosti
treba chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou je ujma,

ktoráznamenázmenšeniemajetkovéhostavupoškodenéhooprotistavupredškodnouudalosťouaktorá
predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie
je vylúčené). Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného síce neprejavuje,
ale sa prejavuje v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych. Pojem príčinnej súvislosti
občiansky zákonník nijako nevymedzuje a preto ju treba chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k určitému

výsledku (k vzniku škody). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny
anásledku,priktoromplatí,žeakbynedošloknesprávnemuúradnémupostupu,nevzniklabyaniškoda.Súd podľa žalobcu by mal posúdiť v tomto konaní, či exekučný súd rozhodol správne, keď žiadosť
o udelenia poverenia pôvodne zamietol. Zistiť správnosť takéhoto rozhodnutia konajúcemu súdu
neprináleží. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní

súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Žalobca mal možnosť domáhať sa
ochrany svojich práv v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním
adresovaným priamo žalovanému domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula (žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná dňa 25.09.2012),
avšaksúdvovecirozhodovalpouplynutíšesťmesačnejlehotyodprijatiapredmetnejžiadostižalovaným,
žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú. Žalobca však nesplnil ani podmienky uvedené v § 17 ods.
5 zák .č. 514/2003 Z.z. - doteraz túto skutočnosť žiadnym dôkazom nepreukázal. Žalobca sa podanou
žalobou domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu z dôvodu, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo v zákonnej
15 dňovej lehote. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., skutočnosť, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre ľudské práva.
Prvostupňový súd poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu (sp. zn. I.ÚS 16/02) kde sa konštatuje,
že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené

v ústave alebo v zákone (sp. zn. II.ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje)
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle citovaného ust. Ústavy. Z uvedeného

vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na
to, že sa tieto týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Konštatoval, že
žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie,

súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť
žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci.
Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalobca nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku

skutočnej škody , ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Stav,
v ktorom sa žalobkyňa ocitla si zavinila sama a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti,
pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä už je zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a
nepreukázané čiastky v podobe majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že podľa ust. §-u 44 ods.1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom
(od 01.06.2010 do 31.05.2011) v čase začatia exekučného konania Okresného súdu Nové Zámky,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znel: „vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d/ EP uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanoveniana rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada
SR ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „ rozhodnutí rozhodcovských
súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám

tohto ustanovenia.

Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá
a § 41 ods. 2 písm. d/ EP sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.
Absenciou rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka

pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci, a preto sa súd v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za
škodu (t.j. protiprávne konanie, vznik škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom
škody a následne aj samotnou výškou škody) ďalej nezaoberal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
dospel súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vyjadrenie právneho názoru

súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia, ktorá bola v danom prípade zamietnutá, nie je
možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli
viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.

Zistený skutkový stav súd prvého stupňa právne posúdil podľa ustanovení § 1, § 2, § 3, § 4 ods.1 písm.

a/ bod 1., § 6 ods.1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,3 a 5 a § 25 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 2 písm. d/, §
44 ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods.1 OSOP a žalovanému, ktorý mala vo veci plný
úspech, nepriznal náhradu potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci
úspech nemal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že : a/ v konaní došlo k

vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods.1 písm. f/ OSP), b/ v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods.1 písm. h/ OSP), c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust. § 205
ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite na základe
(a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de
iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca namietal, že súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. To však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu

škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy ignorovalo, čím ho
utvrdilo v správnosti jeho postupu. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo

zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

Súdu taktiež neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami plne neguje
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď., a tiež
uviedol, že „ Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“

Pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o
prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal,

aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP) po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v

elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých konaniach
podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností § 120 ods.1 OSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 OSP) a na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§

157ods. 2 OSP).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu(prvostupňového,aleajodvolacieho),ktoréstručneajasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003).

Z obsahu spisu v preskúmavanej veci vyplýva, že žalobca sa v žalobe domáhal proti žalovanému

náhrady škody, a to z titulu majetkovej škody zaplatenia sumy 356,65 eura, predstavujúcej náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
Zmluvou o úver, a preto nemôže nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva
zo strany exekučného súdu. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

v sume 71,33 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom
jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
majetkového práva žalobcu. Sumu 71,33 eura si uplatnil ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom
( hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).Náhradu nemajetkovej ujmy si
uplatnil ako primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského

plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
čo žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z obsahu spisu vyplýva, že exekučným
titulom v tejto veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 07159/10 zo dňa 25.08.2010. Exekučné konanie
bolo vedené pod sp. zn. 9Er/1344/2010 a v širšom zmysle sa začalo spísaním návrhu oprávneného u

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 18.10.2010. Súdny exekútor podal dňa 08.12.2010 na
OkresnýsúdNovéZámky žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievpredmetnejveciatento
exekučný súd uznesením zo dňa 13.12.2010, č. k. 9Er/1344/2010-8 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanieexekúciezamietolaponadobudnutíprávoplatnostitohtouzneseniadňa23.02.2011exekučný
súd uznesením zo dňa 19.05.2011, č. k. 9Er/1344/2010-15 exekučné konanie zastavil a povinnému

nepriznal náhradu trov exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.07.2011.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §

4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003Z.z. v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného
orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné
prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2 toho ustanovenia najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa,

keďbolopoškodenémudoručené(oznámené)rozhodnutie,ktorýmmubolaspôsobenáškoda;toneplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom do 31.05.2011, exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak

bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.

Právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím štátnehoorgánualebojehonesprávnym
úradným postupom nie je absolútne , ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniamupravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym
úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti
a spravidla ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže
ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku

dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.

Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu ( bez ohľadu na zavinenie).

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

súčasné ( kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda
vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by
boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.

Podľa § 442 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov ( Občiansky zákonník, skr. „OZ“)
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo ( ušlý zisk).

Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívnej vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení ( rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k
škodnej udalosti ( pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).

Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený. ( NS ČR sp. zn.
25 Cdo 1920/99).

Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia , prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky

len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda

podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho ( škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).

Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúťdostatočný dôkazný priestor, t.j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenie sa 15 dňová lehota na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia nevzťahovala, a preto neboli splnené základné podmienky pre zodpovednosť štátu za
údajnú škodu spôsobenú žalobcovi, avšak bez ohľadu na túto skutočnosť exekučný súd rozhodol o

zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 5 dní od podania žiadosti
súdneho exekútora na exekučný súd. Zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou
zákonnou lehotou nelimituje. Z uvedeného vychádzalo aj súdom prvého stupňa aplikované ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia, ak išlo o
exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku a rozhodcovský rozsudok bol v
danom prípade exekučným titulom podľa § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od

01.06.2010 do 31.05.2011, čo však na vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemalo vplyv.

V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným

titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31.05.2011 uvedené
ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou Exekučného
poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z.z. účinnou od 01.06.2011 boli do ustanovenia § 41

ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo
možné vykonať ako exekučné tituly do 31.05.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.

Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.5.2010 stanovil 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie poverenia.

Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, z tohto
vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31.05.2011 existovala 15 dňová lehota

na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku a od 01.06.2011
už preň táto lehota nie je.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval

a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou
činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu

vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie
majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosťmedzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.

K odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne
podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s

určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok,

nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody ani nemajetkovej
ujmy, ktoré mu údajne mali vzniknúť následkom nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote v zmysle §
9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z.z., čím žalobca ako poškodený nepreukázal predpoklad pre zodpovednosť

žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.