Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/360/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513210908
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2513210908.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o 488,27 eur, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 11. marca 2014 č. k. 10C/262/2013-46 v znení opravného
uznesenia rovnakého súdu z 26. marca 2015 č. k. 10C/262/2013-97 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 363,27
eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na
tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Skalica v exekučnom konaní vedenom takým
súdom pod sp. zn. 1Er/1456/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil
právne ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a

2, § 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej tiež
len „zodpovednostný zákon“); čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „ústava“); čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením Federálneho ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.); § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení); § 101

ods. 2, § 119 ods. 2, § 120 ods. 4, § 152 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) aj s odvolaním sa viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (I. ÚS 68/1998, I. ÚS 41/02, I. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 97/97, nález z 10.7.2013 č.
k. II.ÚS 520/2012-39), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (z 30.6.2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009, z
29.4.2010sp.zn.5Cdo171/2009,ďalejsp.zn.4Cdo24/04,uzneseniez29.6.2010sp.zn.1Cdo43/2009,
z 27.2.2012 sp. zn. 4Cdo 11/2012 a z 21.3.2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012, rozsudok z 27.1.2007 sp.zn. 3Cdo
164/1996), Najvyššieho súdu Českej republiky (z 29.6.1999 2Cdom 129/97, z 25.8.2009 sp. zn. 25Cdo

1018/07, z 26.8.2009 sp. zn. 31 Cdo 3489/2007) a Krajského súdu v Banskej Bystrici (rozsudok zo
7.10.2008 sp. zn. 13Co 72/2008); vecne potom najmä tým, že vo vyššie označenom exekučnom konaní
Okresného súdu Skalica nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor
exekučného titulu so zákonom, preto došlo i k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí
15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu
so zákonom. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať

za nesprávny úradný postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny.
Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nebolo napadnuté odvolaním a
toto nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, prípady hodné osobitného zreteľa žalobkyňa
netvrdila. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Súd prvého

stupňa uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie súdu
a nakoľko všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, považoval za nadbytočné a nehospodárne
dokazovať splnenie ďalších podmienok a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej
ale trovy konania nevznikli.

Opravným uznesením súd prvého stupňa opravil vadné identifikačné číslo spisu a vadné označenie
žalovanej v úvodnej časti rozsudku spôsobom zodpovedajúcim právnej úprave a takéto rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 164 O. s. p. a vecne príslušným pokynom odvolacieho súdu.

Proti rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a

vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie,

pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosťštátupodľauvedenejjudikatúryvznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý

musíplniťsvojpozitívnyzáväzokvovzťahukprávunaprerokovanievecivprimeranejlehote.Vytklasúdu
prvého stupňa aj nevykonanie dostatočného dokazovania oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, zároveň však uviedla, že táto argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o
žalobe označenej žalobkyňou ako ISTINA RS (keď žaloba v prejednávanej veci takto nebola označená,
poznámka odvolacieho súdu).Taktiež uviedla, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom

nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanieoprejudiciálnejotázke,ktoroujerozhodnutieoporušeníprávažalobkynenazákonnéhosudcua
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky,
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (takýto
návrh v prejednávanej veci nebol podaný, poznámka odvolacieho súdu).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania vec ako
celok (pretože od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa

§ 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však
nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu
nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem),pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za
vecne správny (keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec
i principiálne správne posúdil po právnej stránke). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený

dňa 22. júna 2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.).

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých dostatočne jasne a i objektívne

presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vysporiadaťsaistzv.odvolacíminámietkamiapreto,aleajprecelkovúúplnosťnadrámecužuvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

V prvom rade je potrebné uviesť, že súdu prvého stupňa nebol v prejednávanej veci doručený

návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na
základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, preto odvolacia námietka
žalobkyne, že o tomto návrhu bol súd prvého stupňa povinný osobitne rozhodnúť pred samotným
rozhodnutím vo veci samej je nedôvodná.

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na

prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie. Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie však bližšie nekonkretizovala.

Nech aj v tejto konkrétnej veci celkom neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len
s vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods.

2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä 8. stranu
písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do
31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo
treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy

o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté

platí aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania znaleckého
dokazovania (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni však určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou

vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutímúčinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku

zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad

poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť
tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na

začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti

na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Skalica jeho sp. zn. 1Er/1456/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie z 27.9.2010, došlú mu 19.10.2010 zareagoval uznesením z 2.2.2011 č. k. 1Er/1456/2010-12
EX 13198/10, tým však žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto jeho rozhodnutie

pre nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi
nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo právoplatnosť (21.5.2011) a nasledovalo
po ňom zastavenie exekučného konania, pričom aj uznesenie tak činiace (uznesenie Okresného súdu
Skalica zo 7.7.2011 č. k. 1Er/1456/2010-33 EX 13198/10), sa už stalo právoplatným.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, kde inak plne úspešná žalovaná proti
rozsudku (v časti trov konania) nepodala odvolanie, tým sa procesného práva na náhradu prípadnýchjej vzniknutých trov konania vzdala s konečnou platnosťou a iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.