Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoE/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615204919
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:1615204919.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávnenej: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so
sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti povinnej: I. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom A.
72, pre vymoženie 1.457,59 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra z 26. októbra 2015 č. k. 25Er/649/2015-46 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 41
ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok (ďalej aj „EP“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“), § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a b/ zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“), § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r/ a 5, §
54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), ust. smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993.
Argumentoval, že právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávnenej, H. bankou, a. s. a povinnou
vznikol na základe Zmluvy o úvere zo dňa 07. 09. 2010, ktorú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú
zmluvu (§ 52 ods. 1 OZ). Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriRozhodcovskej,arbitrážnejamediačnej,a.s.,Bratislavasp.zn.IA-
C/0214/0799. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v čl. 10.2 Všeobecných obchodných podmienok (VOP) „Riešenie pojmov ". V
zmysle č. l. 10.2.2 VOP: „Banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia
všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb,
bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a

zánik príslušnej zmluvy a) Pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na
prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku,
ktoré súd platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. b) Pokiaľ bude v príslušnom spore
žalobcomklient,jeoprávnenýpredložiťtentospornaprerokovaniearozhodnutierozhodcovskémusúdu,
a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského
konania. Ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné

oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí má sa za to, že ju prijal. Exekučný súd posúdil
uvedenú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou v zmysle ustanovenia § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dodal, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá aj v samotnom texte
úverovej zmluvy a to v č. l. 3 ods. 7 zmluvy: Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré
vzniknú zo ZoÚ vrátane sporov o platnosť, výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou
doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. Rozhodcovskú doložku uvedenú v

podmienkach pre úver, ktoré tvoria súčasť Zmluvy, považoval za neprijateľnú podmienku v zmysle §
53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, pretože táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu vprávach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky, tým že jej znemožňuje zvoliť
si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložkou
si spotrebiteľka osobne nevyjednala, doložka bola v zmluve, či VOP formulovaná tak, že splynula s

ostatnými štandardnými podmienkami. Dospel k záveru, že doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Uzavrel, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky, má v spore vyplývajúcom z práv spotrebiteľa za následok
materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/, d/, e/ a f/ OSP a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ OSP a žiadala, napadnuté
uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť,
alternatívne zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tvrdila, že prvostupňový súd
prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia a v tejto súvislosti poukázala na

ust. § 44 ods. 2 EP. Mala za to, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia, alebo exekúcie, nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný
súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej
pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické

a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa nej potvrdil aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo/159/2009. V ďalšej časti
odvolania namietala prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky.
S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mala za to, že exekučný

súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Okrem toho bola toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd,
a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu
bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože
súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázala aj na nález Ústavného

súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnila s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS
499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Ďalej namietala, že oprávnená ako
právny nástupca H. banky, a. s., bola povinná postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského
zákona. Dala pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II., bodu 10 Všeobecných obchodných
podmienok, H. banka, a.s., postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť

ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mala za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka a to najmä porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa
opätovne stotožnila s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázala na nález Ústavného

súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
29. 06. 2010 sp. zn. N23/Cdo/1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn.
23Cdo 4895/2009. Zároveň bola toho názoru, že Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok,
ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný
súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda

napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ohľadom
aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedla, že smernica je záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód
ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č.

93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať
do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne,
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkla porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázala na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj

namietala neprimerané zvýhodňovanie povinnej pred exekučným súdom na základe jej postavenia,
pričom poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospela
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.Povinná sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, pretože odvolaniu nemienil
v zmysle § 374 ods. 4 OSP vyhovieť stotožňujúc sa s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka.

KrajskýsúdvNitre,akosúdodvolací(§10ods.1OSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanéoprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods.1 OSP), a že spĺňa náležitosti § 205 a nasl.

OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak

máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti

práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Odvolací súd v zmysle § 212 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,

presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnený uvádzal v odvolaní vyriešil už súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je
možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená svojím návrhom zo dňa 15. 03. 2015 požiadala súdnu
exekútorku Mgr. Janu Virličovú o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 1.457,59 eura
s príslušenstvom. Za exekučný titul označila Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovskej, arbitrážnej a
mediačnej, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. IA-C/0214/0799 zo dňa 30. 04. 2014, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 30. 06. 2014 a vykonateľnosť 21. 07. 2014. Dňa 28. 04. 2015 doručila súdna

exekútorka súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil
i návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, Zmluvu o úvere a
Obchodné podmienky pre úver. Na výzvu súdu prvého stupňa oprávnená doložila Všeobecné obchodné
podmienky. Následne súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18.

01. 2012 Najvyšší súd SR konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s

právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnejokolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011).

Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva
právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, Exekučné konanie na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor

spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,
4ead/ a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa 53 ods. 1 veta prvá, ods. 5 Obč. zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, nakoľko správne zistil skutkový stav

a správne vec posúdil po právnej stránke. K dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne právne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský,
a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok
nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 OZ za spotrebiteľa sa

považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa
tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou

spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa
a tiež považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania túto
charakteristiku spĺňa. Znenie samotnej zmluvy, ako aj znenie VOP, povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko
boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na túto skutočnosť je nevyhnutné na

uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na spotrebiteľské zmluvy.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložku zakotvenú vo Všeobecných obchodných podmienkach v čl. 10.2, bod 10.2.2 v znení citovanom
vyššie, ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je

zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Zo smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach vyplýva, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škodespotrebiteľa. Podmienka sa podľa smernice nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Možno povedať, že dojednané rozhodcovské doložky spôsobujú

hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľku, pretože výber, či spor bude riešiť rozhodcovský súd
alebo súd SR, je výlučne na žalujúcej strane, teda na dodávateľke, a tak spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvniť jeho výber a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola
vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať
nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná

za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu
spotrebiteľa. Spotrebiteľka nemá možnosť ovplyvniť výber orgánu, ktorý bude spor riešiť. Pre vybraný
rozhodcovský súd je výber dodávateľa zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom
takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody bola predmetná rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná

zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky. V prípade, že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že
rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať
daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa
správne rozhodol, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Jany Virličovej o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd dodáva, že ust. § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného

v čase uzavretia Zmluvy o osobnom účte nezbavovalo oprávnenú (resp. jej právneho predchodcu)
povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z neho
bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie
prípadnýchsporovvýlučnevrozhodcovskomkonaní,aabyboloznehotiežzrejmé,žejejboliposkytnuté
aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Poukazujúcnavyššieuvedenédôvody,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňasprávnerozhodol,
a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.