Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 25, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/401/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407202636
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1407202636.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.

Branislava Krála a JUDr. Dariny Kuchtovej v právnej veci žalobcov: 1/ A.. O.U. O., 2/ A.. U. O., obaja
bytom R. N.. Č.. X, L., obaja zast. advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská ul. č. 11, Bratislava
proti žalovaným: 1/ HABITAT, spol. s r. o., Saratovská ul. č. 4, Bratislava, 2/ V. W., bytom P. N.. Č.. X, L.,
3/ H. H., bytom W. U. X, R., K., všetci zast. advokátkou JUDr. Evou Bellovou, Mliečno č. 511, Šamorín, o
určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV zo 6. mája 2015, č. k. 16C/38/2007- 434, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a

žalovaným 2/ z 01.12.2005 a kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 2/ a žalovaným 3/ z 05.05.2008 o
prevode X - A. L. Č.. XX X. sa na XX. J. bytového domu na R. N.. Č.. X Y. L., súp. č. XXXX, postaveného
na parcele č. XXXX, zapísanom na LV pre kat. úz. G. Č.. XXXX s podielom na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXX/XXXXXX, sú neplatné. O trovách konania súd prvého
stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím o pridelení podnikového bytu z
27.08.1987, č. L. vtedajší zamestnávateľ žalobcu 1/ STAVING, k. p. Bratislava pridelil žalobcovi 1/

predmetný byt špecifikovaný vyššie. Dohoda o odovzdaní a prevzatí tohto bytu bola uzavretá dňa
04.09.1987. Bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, nadobudol do vlastníctva žalovaný E..
Ľ. M. vo verejnej dražbe dňa 20.11.1992 v rámci likvidácie majetku štátneho podniku STAVING, š. p.
v likvidácii. Dňa 20.02.1997 E.. Ľ. M. založil ako jediný spoločník spoločnosť HABITAT, spol. s r. o.
(žalovaný 1/) a do základného imania tejto spoločnosti vložil ako nepeňažný vklad predmetný bytový
dom. Tým sa žalovaný 1/ stal jeho vlastníkom. V čase vydraženia predmetného bytového domu a
ani v čase, keď E.. Ľ. M. tento dom vložil ako nepeňažný vklad do základného imania žalovaného 1/,

nebol žiadny z bytov v tomto dome sa nachádzajúcich vo vlastníctve inej osoby. Žalovaný 1/ odmietol
predmetný byt žalobcom predať za podmienok uvedených v zákone č. 182/1993 Z.z. Kúpnou zmluvou z
01.12.2005 žalovaný 1/ zastúpený konateľom A.. V. W. predal predmetný byt žalovanému 2/ A.. V. W.. Dá
sa teda povedať, že žalovaný 2/ predmetný byt predal sám sebe. Následne žalovaný 2/ kúpnou zmluvou
z 05.05.2008 predmetný byt predal žalovanému 3/. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v
prospech žalovaného 3/ bol povolený dňa 17.06.2008, pod č. Y. - XXXXX/XX. Z tohto skutkového stavu
súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na právny názor

odvolacieho súdu obsiahnutý v zrušujúcom uznesení z 19.01.2014, č. k. 6Co/19/2014-417 a uviedol, že
bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, ktorého nájomcami sú žalobcovia 1/, 2/ bol vložený
do základného imania žalovaného 1/ na základe zakladateľskej listiny z 20.02.1997. Týmto E.. Ľ.Š. M.
neporušil ust. § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb., pretože sa na neho nevzťahovalo zákonne obmedzeniepreviesť vlastníctvo domu len do vlastníctva štátu, vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce,
obchodnej spoločnosti s účasťou štátu, alebo obce, alebo s účasťou Fondu národného majetku SR
z dôvodu, že nebol žiadnym vlastníkom domu, na ktorých sa uvedené obmedzenie vzťahovalo a to

vymenovaných v § 18 ods. 1 cit. zákona. Taktiež nešlo ani o byt v dome, ktorý nadobudol podľa
osobitnéhopredpisuatozák.č.92/1991Zb..Predmetnýbytovýdom,vktoromsanachádzabytžalobcov
1/, 2/, bol pôvodne vo vlastníctve štátu a to spoločnosti STAVING, š.p. v likvidácii. E.. Ľ. M. tento
obytnýdomnadobudolvoverejnejdražbedňa20.11.1992vrámcilikvidáciemajetkuzrušenéhoštátneho
podniku a ako fyzická osoba sa stal jeho vlastníkom. Likvidácia štátnych podnikov, ktorej účelom bolo

vyporiadať majetkové pomery zrušených štátnych podnikov, bola upravená v ust. § 27a až § 27e Hosp.
zák., ktorý bol zrušený dňom 01.01.1992 a nahradený Obchodným zákonníkom, ktorý v § 761 ods.
3 stanovil, že na likvidáciu štátnych podnikov sa použije ust. § 71 ods. 3 až 6 a § 75 ods. 2 a 3
Obch. zák.. Následne bola prijatá osobitná právna úprava zák. č. 92/1992 Zb., ktorý nadobudol účinnosť
od 28.02.1992 a v ustanovení § 47b doplnila právnu úpravu likvidácie štátnych podnikov o spôsob
speňaženia majetku likvidátorom predajom veci na verejnej dražbe, na postup pri ktorej sa do doby

prijatia osobitného zákona mali použiť ustanovenia zák. č. 427/1990 Zb.. Právna úprava týkajúca sa
likvidácie zrušených štátnych podnikov neznamená, že majetok zrušeného štátneho podniku získaný
predajom na verejnej dražbe treba považovať za majetok nadobudnutý do vlastníctva podľa zák. č.
92/1991 Zb.. Tento zákon, na ktorý aj odkazuje zák. č. 182/1993 Z. z., upravuje prevod majetku štátu
na základe privatizačných projektov a teda obmedzenia prevodov vlastníctva dané zák. č. 182/1993

Z. z. sa vzťahujú na prípady nadobudnutia obytného domu na základe veľkej privatizácie a nie na
prípady ich získania predajom majetku zrušeného štátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe, k
čomu došlo v danom prípade. E.. Ľ. M. nenadobudol obytný dom na základe privatizačného projektu
podľa zák. č. 92/1991 Zb. a preto nemohla byť jeho ďalšia dispozícia jeho vlastníctvom k tomuto domu
získanom ním predajom na verejnej dražbe obmedzená podľa § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb.. E.. Ľ.

M. pri prevode obytného domu vkladom do základného imania žalovaného 1/ neporušil citovaný zákon.
Taktiež neporušil ani ust. § 29 ods. 7 cit. zákona, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.1998, t. j. už
po vklade obytného domu do základného imania žalovaného 1/, keďže ako je uvedené vyššie, nešlo o
dom, ktorý E.. Ľ. M. nadobudol vo veľkej privatizácii podľa zák. č. 92/1991 Zb.. V čase, keď bol obytný
dom vložený do základného imania žalovaného 1/, nebol ani jeden z bytov v tomto dome prevedený do

vlastníctvainéhosubjektu.Žalobcovia1/,2/aninepreukázaliexistenciuvlastníckehoprávaSlovenského
zväzu spotrebných družstiev Bratislava k jednému z bytov v predmetnom bytovom dome pred vkladom
tohto obytného domu do základného imania žalovaného 1/. Účastníkom predmetného konania E.. Ľ. M.
nie je a taktiež predmetom tohto konania nebolo rozhodovanie o platnosti, resp. neplatnosti právneho
úkonu - a to vkladu nehnuteľností - predmetného obytného domu do základného imania žalovaného

1/. Doteraz o tomto právnom úkone rozhodnuté nebolo a teda má sa za to, že prevod obytného domu
do základného imania žalovaného 1/ je platný. E.. M. nevznikla povinnosť previesť predmetný byt do
vlastníctva žalobcov 1/, 2/ podľa § 28 zák. č. 182/1993 Z. z., ani podľa § 29a, § 29a ods. 2 uvedeného
zákona. Pokiaľ by sa E.. M. rozhodol predmetný byt, ktorý sa nachádza v dome, ktorého bol vlastníkom
predať, mohol by ho podľa § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. predať iba žalobcom 1/, 2/. Žalovaný

1/ spolu s E.. M. využili medzeru zákona na to, aby mohli disponovať s predmetným domom a bytmi,
ktoré sa v ňom nachádzajú. E.. M. bol spolu so žalovaným 2/ spoločníkmi a konateľmi žalovaného 1/. V
súčasnosti je žalovaný 2/ jediným konateľom žalovaného 1/ a okrem neho je spoločníkom žalovaného 1/
spoločnosť V.S.O.P., spol. s r. o., v ktorej je žalovaný 2/ jediným spoločníkom a konateľom. Žalovaný 1/
a fakticky aj žalovaný 2/ sa stali 100% vlastníkom predmetného domu. Toto svoje postavenie žalovaný

2/ finančne zhodnocuje tak, že byty v dome je ochotný predať ich nájomcom za trhové ceny a nie za
ceny podľa § 18 zák. č. 182/1993 Z. z.. Nájomcovia bytov v predmetnom bytovom dome sa tak dostali
do mimoriadne nevýhodnej situácie. E.. M. nič nebránilo v tom, aby predmetný dom vložil do základného
imania žalovaného 1/, pretože sa nejednalo o dispozíciu s bytom žalobcov 1/, 2/, ale s celým domom.
Žalovaného 1/ ako vlastníka predmetného bytového domu zaťažuje povinnosť vyplývajúca z § 16 ods.

1 zák. č. 182/1993 Z. z., teda povinnosť byt nájomcami ktorého sú žalobcovia 1/, 2/ previesť iba do
ich vlastníctva. Ak sa žalovaný 1/ rozhodol previesť predmetný byt na inú osobu, touto osobou mohli
byť výlučne žalobcovia 1/, 2/ ako nájomcovia tohto bytu. Kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a
žalovaným 2/ dňa 01.12.2005 je z týchto dôvodov podľa súdu prvého stupňa v rozpore s § 16 ods. 1
zák. č. 182/1993 Z. z. a preto je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zák.. Z tohto

dôvodu nie je platná ani kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 2/, 3/ rade z 05.05.2008, pretože nikto
nemôže na iného previesť viac práv než má sám, t. j. ak žalovaný 2/ platne nenadobudol vlastnícke
právo k predmetnému bytu, nemohol ani platne tento byt predať žalovanému 3/. Z týchto dôvodov súdprvého stupňa žalobe vyhovel a určil, že vyššie spomenuté právne úkony sú neplatné. O trovách konania
súd prvého stupňa nerozhodol (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietli, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok nedostatočne
odôvodnil. Uviedli, že na vec sa vzťahuje zák. č. 260/2011 Z.z., takže žalovaný 1/ má právo dať žalobcom
výpoveď z nájmu predmetného bytu bez uvedenia dôvodu a v žiadnom prípade nemá povinnosť im
byt predať. Ďalej žalovaní v odvolaní poukázali na to, že odvolací súd štyrikrát zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takto odvolací súd donútil konajúceho sudcu na

súde prvého stupňa rozhodnúť v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, čím žalovaným odňal
možnosť podať v predmetnej veci dovolanie na Najvyšší súd SR. Tým bola žalovaným odňatá možnosť
konať pred súdom. V obdobných veciach vedených na súde prvého stupňa boli žaloby zamietnuté.
Odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach nemal jednotný názor na predmetnú vec. Ust. § 16
ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. nezakladá žalobcom ako nájomcom zákonný nárok na prevod bytu do ich
vlastníctva, ale zaväzuje vlastníka domu, aby previedol vlastníctvo bytu len na nájomcu. Nemohlo preto

podľa žalovaných dôjsť k porušeniu predkupného práva žalobcov. Okrem toho, žalovaný 1/ opakovane
ponúkol žalobcom predmetný byt na odpredaj.
V podaní zo 14.07.2015 (č. l. 459) žalovaní uviedli, že medzičasom bol predmetný byt prevedený späť
na žalovaného 1/, ktorý je teda v súčasnosti jeho vlastníkom. Tým podľa žalovaných zanikol predmet
sporu, keďže cieľom žaloby žalobcov bolo, aby vlastníkom predmetného bytu bol žalovaný 1/. Vzhľadom

na to žalovaní navrhli, aby odvolací súd konanie zastavil.
Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 19.01.2014, č. k. 6Co/19/2014- 417 okrem iného
uviedol: „Ust. § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. zakotvuje len všeobecne povinnosť vlastníka domu
previesť byt, nájomcom ktorého je fyzická osoba, do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Inými slovami,
toto ustanovenie treba vyložiť tak, že keď sa vlastník domu rozhodne byt previesť zo svojho vlastníctva
do vlastníctva iného subjektu, týmto subjektom môže byť len nájomca bytu - fyzická osoba. Preto nárok

na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu by žalobcom mohol vzniknúť v zmysle
§ 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. iba v prípade, ak by sa vlastník domu rozhodol previesť vlastníctvo
predmetného bytu na iný subjekt. Tento nárok mohol žalobcom vzniknúť podľa § 29 ods. 2 zák. č.
182/1993 Z.z.. Podľa tohto ustanovenia štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové
organizácie a štátne príspevkové organizácie a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže

alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru, do dvoch
rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže
po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Bytový dom, v ktorom
sa nachádza predmetný byt, nájomcom ktorého sú žalobcovia, nadobudol do vlastníctva E.. Ľ. M. v
roku 1992, teda pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. a v roku 1997 ho vložil ako nepeňažný vklad

do základného imania žalovaného 1/. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (01.09.1993)
E.. M. nebol povinný uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu v zmysle
§ 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., pretože nie je ani štátnym podnikom, ani štátnou rozpočtovou, resp.
príspevkovouorganizáciouaanibytovýmdružstvom.E..M.akofyzickáosoba-podnikateľnepatrímedzi
vlastníkov domov uvedených v § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom v rozhodnom čase, t. j.

v roku 1997 a preto sa na neho nevzťahovalo ani obmedzenie obsiahnuté v § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993
Z.z. Vzhľadom na to mu nič nebránilo, aby predmetný dom vložil ako nepeňažný vklad do základného
imania žalovaného 1/. Ak by sa E.. M. v čase, keď bol vlastníkom predmetného domu, rozhodol byt v
nájme žalobcov po 01.09.1993 previesť na inú osobu, mohol by ho v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993
Z.z. previesť iba do ich vlastníctva. E.. M. sa však rozhodol, že predmetný byt neprevedie zo svojho

vlastníctva. E.. M. pred vkladom domu do základného imania žalovaného 1/ nebol povinný previesť
predmetný byt do vlastníctva žalobcov v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Toto ustanovenie
sa totiž týka bytu, nie však domu. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. nemožno vyvodiť
povinnosť vlastníka domu pred prevodom domu na iný subjekt ponúknuť nájomcovi bytu v tomto dome
sa nachádzajúcom prevod tohto bytu do jeho vlastníctva.

Možno teda zhrnúť, že E.. M. nevznikla povinnosť previesť predmetný byt do vlastníctva žalobcov ani
podľa § 28 zák. č. 182/1993 Z.z. (nejde o družstevný byt), ani podľa § 29a ods. 2 tohto zákona (nejedná
sa o byt v správe organizácií v tomto ustanovení uvedených) a ani podľa § 29a tohto zákona (nejde
o obecný byt). Ako je to uvedené už vyššie, iba ak by sa E.. M. rozhodol predmetný byt nachádzajúcisa v dome, ktorého bol vlastníkom, predať, mohol by ho v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.
predať iba žalobcom. Pokiaľ ide o ust. § 29 ods. 5, v spojení s § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení
platnom ku dňu 20.02.1997, t. j. ku dňu vloženia predmetného domu do základného imania žalovaného

1/, E.. M. ho obišiel tým spôsobom, že predmetný dom žalovanému 1/ nepredal kúpnou zmluvou (viď
pozn. 23a k tomuto ustanoveniu), ale vložil ho do základného imania žalovaného 1/. Vklad domu do
základného imania žalovaného 1/ zo strany E.. M. je teda platným právnym úkonom. Odvolací súd však
dodáva, že žalovaný 1/ spolu s E.. M. využili (zneužili) medzeru v zákone na to, aby mohli disponovať
s predmetným domom a s bytmi v ňom sa nachádzajúcimi. E.. M. bol spolu s A.. V. W. spoločníkmi a

konateľmispoločnostiHABITAT,spol.sr.o..VsúčasnostijeA..V.W.jedinýmkonateľomtejtospoločnosti
a okrem neho je spoločníkom v tejto spoločnosti spoločnosť V.S.O.P., spol. s r. o., v ktorej je A.. V. W.
jediným spoločníkom a konateľom. Tak sa stalo, že žalovaný 1/ a fakticky teda A.. V. W. sa stal 100 %
- ným vlastníkom predmetného domu. Toto svoje postavenie A.. W. finančne zhodnocuje tak, že byty
v dome je ochotný predať nájomcom nie za ceny uvedené v § 18 zák. č. 182/1993 Z.z., ale za trhové
ceny. I keď nemožno urobiť záver o tom, že by tento postup žalovaného 1/, resp. A.. W. bol v rozpore

so zákonom č. 182/1993 Z.z., nemožno prehliadnuť, že nájomcovia bytov v predmetnom dome sa tak
dostali do pre nich mimoriadne nevýhodnej situácie.
Obmedzenie uvedené v § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. sa podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje
na každého vlastníka domu bez ohľadu na to, akým spôsobom ho nadobudol do vlastníctva. E.. M. nič
nebránilo v tom, aby predmetný dom vložil do základného imania žalovaného 1/, pretože sa nejednalo

o dispozíciu s bytom žalobcov, ale s celým domom. Žalovaný 1/ sa tak stal vlastníkom domu a zaťažuje
ho povinnosť vyplývajúca z § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., teda povinnosť byt, nájomcom ktorého sú
žalobcovia, previesť iba do ich vlastníctva. Inými slovami, ak sa žalovaný 1/ rozhodol previesť predmetný
byt na inú osobu, touto osobou mohli byť výlučne žalobcovia ako nájomcovia tohto bytu. Kúpna zmluva z
01.12.2005, ktorou žalovaný 1/ predal predmetný byt žalovanému 2/ je teda v rozpore s § 16 ods. 1 zák.

č. 182/1993 Z.z. a je preto absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zák.. Z tohto dôvodu
nemôže obstáť ani kúpna zmluva z 05.05.2008, ktorou žalovaný 2/ predal predmetný byt žalovanému
3/ (svojmu zaťovi), pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Inými slovami, ak
žalovaný 2/ platne nenadobudol vlastnícke právo k predmetnému bytu, nemohol platne tento byt predať
žalovanému 3/.

Pokiaľ ide o poukaz žalobcov na ust. § 17 ods. 3 písm. e/ zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom
ku dňu 20.02.1997, toto ustanovenie by bolo možné použiť v prípade, ak by bol vlastníkom domu a
predmetného bytu stále E.. M., pretože on je osobou, ktorá predmetný byt nadobudla do vlastníctva
spôsobom uvedeným v poznámke 22 k tomuto ustanoveniu, teda postupom v zmysle zák. č. 92/1991
Zb. E.. M. však - ako je to uvedené vyššie - vlastníkom predmetného bytu nie je, keďže jeho vlastníkom

je žalovaný 1/.
Súd prvého stupňa, ktorý bol týmto právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 226 O.s.p.),
postupoval dôsledne podľa neho. Odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal od tohto právneho
názoru odchýliť, keďže v období od vyhlásenia uvedeného zrušujúceho uznesenia nedošlo k zmene
skutkového stavu. K odvolacej argumentácii žalovaných odvolací súd uvádza, že niekoľkonásobným

zrušením zamietajúcich rozsudkov súdu prvého stupňa v predmetnej veci odvolací súd neporušil žiadne
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Tým, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s právnym
názorom odvolacieho súdu a riadil sa ním (§ 226 O.s.p.), nemohla byť žalovaným odňatá možnosť konať
pred súdom. Procesný postup v súlade so zákonom totiž nemôže byť súčasne hodnotený ako odňatie
možnosti konať pred súdom. Zák. č. 260/2011 Z.z. sa na predmetnú vec nevzťahuje, pretože predmetný

byt nepatrí medzi byty uvedené v § 2 ods. 1 písm. a/ až e/ tohto zákona. Dom, v ktorom sa nachádza
predmetnýbyt,totižnebolvydanýoprávnenejosobepodľapredpisovuvedenýchvpoznámke1/ktomuto
ustanoveniu, ani sa nejedná o dom, ktorý bol súčasťou prevodu majetku štátu na iné osoby podľa zák. č.
92/1991 Zb. (§ 2 ods. 1 písm. a/, d/ zák. č. 260/2011 Z.z.). Ust. § 2 ods. 1 písm. b/, c/, e/ zák. č. 260/2011
Z.z. z povahy veci neprichádza do úvahy.

Odvolací súd v odôvodnení vyššie spomenutého zrušujúceho uznesenia k otázke naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení uviedol: „Je síce pravda, že ani prípadné vyhovenie žalobe o určenie
neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv nebude mať za následok zmenu právneho postavenia
žalobcov, ktorí budú aj naďalej nájomcami sporného bytu s tým, že v prípade vyhovenia žalobe bude
vlastníkom predmetného bytu žalovaný 1/. Na druhej strane však podľa názoru odvolacieho súdu treba

vziať do úvahy, že ak zostane vlastníkom bytu žalovaný 3/, resp. žalovaný 2/, na rozdiel od žalovaného
1/ im nebude nič brániť v tom, aby tento byt previedli na inú osobu. Žalovaní 2/, 3/ totiž nie sú vlastníkmi
predmetného domu a preto sa na nich na rozdiel od žalovaného 1/ § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.nevzťahuje. Vzhľadom na to tu existuje naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení (§
80 písm. c/ O.s.p.).“
Ako vyplýva z výpisu z LV pre kat. úz. G. Č.. XXXX (č. l. 460), žalovaný 3/ predmetný byt kúpnou zmluvou

vloženou do katastra dňa 15.07.2015, t. j. po vyhlásení napadnutého rozsudku, predal žalovanému
1/, ktorý sa tak stal jeho vlastníkom. Odvolací súd je však toho názoru, že v tomto špecifickom prípade
ani v dôsledku obnovenia vlastníckeho práva žalovaného 1/ k predmetnému bytu žalobcovia nestratili
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Žalobcovia v predmetnom
byte bývajú ako nájomcovia, pričom žalovaný 2/, ktorý je vlastníkom žalovaného 1/ a teda je fakticky

vlastníkom predmetného bytu, s týmto bytom vlastnícky disponoval, previedol ho najprv v podstate
sám sebe (viď vyššie) a následne na žalovaného 3/. Tým sa žalobcovia dostali do nezávideniahodnej
situácie, keď nemohli ovplyvniť to, aká právnická alebo dokonca fyzická osoba sa stane vlastníkom
bytu, v ktorom bývajú. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné, aby žalobcovia disponovali
právoplatným rozsudkom, ktorý deklaruje neplatnosť právnych úkonov, ktorými žalovaný 2/ predmetný
byt prevádzal na iné osoby. Dôsledkom určenia neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv je stav, že

vlastníkom predmetného bytu je žalovaný 1/. Žalovaný 1/ (fakticky žalovaný 2/) je ku dňu rozhodovania
odvolaciehosúdu (§154ods.1,vspojenís§211ods.2O.s.p.)vlastníkomspornéhobytu.Napriektomu
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že žalobcovia majú aj naďalej
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách konania prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4
O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.