Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/58/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010024
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:9013010024.1

Rozhodnutie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnyPeťovskej,PhD.ačleniek
senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej v právnej veci žalobcu: Marián Moravčík UNIPROF,
IČO: 17 362 750, Stavbárska 40, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Martin Sečanský, so sídlom
AK Záhradnícka 93, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1115208/2012 zo

dňa 17. decembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1115208/2012 zo dňa 17.12.2012 a rozhodnutie Colného
úradu Bratislava č. 9005231/1/629148/2012 zo dňa 26.03.2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm.
a/ OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- eur a trovy právneho

zastúpenia vo výške 507,76 eur na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v Z. banke a.s., č. účtu:
XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 18.02.2013 domáhal preskúmania a následného zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. 1115208/2012 zo dňa 17.12.2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“),
ktorým bolo odvolanie žalobcu zo dňa 11.07.2012 zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Colného

úradu Bratislava č. 9005231/1/629148/2012 zo dňa 26.03.2012 potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu
Bratislava bol žalobcovi ku dňu 23.12.2011 vymeraný úrok z omeškania v sume XX.XXX, XX eur zo
sumy dovoznej platby vo výške X.XXX,XX eur nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 19.04.1993,
ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. 0526102301530 zo dňa 09.04.1993.

Žalobca v žalobe uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Bratislava podal

odvolanie, v ktorom vzniesol námietky premlčania práva:
1/ na zaplatenie vymeraného úroku z omeškania v celom rozsahu,
2/ vymerať a vybrať úrok z omeškania v celom rozsahu,
3/ vymáhať predmetný úrok z omeškania v celom rozsahu.

Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že úrok z omeškania mohol byť korektne vymeraný až po

tom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania
a že colné orgány preto nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a
vybratiu úroku z omeškania. Podľa jeho názoru právo vybrať colný dlh a právo vymáhať colný dlh sú
dve samostatné práva, ktoré v zmysle § 238 ods. 1 zákona č. 618/1992 Zb. (ďalej aj len „colný zákon“)
platného a účinného do 30.06.1996 podliehajú premlčaniu. Tieto dve práva colný zákon dôsledne
rozlišuje.Colnýdlhsastalsplatnýmdňa19.04.1993.Žalobcasatedadostaldoomeškaniasozaplatením

cla až nasledujúci deň, t.j. 20.04.1993. Za tento a za každý nasledujúci deň omeškania má colný
úrad právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a toaž do 23.12.2011, kedy žalobca sumu cla zaplatil a prestal byť v omeškaní. Colný úrad Bratislava po
20.04.1993 mohol kedykoľvek vymerať úrok z omeškania a zároveň začať s jeho vymáhaním. Počas
omeškania žalobcu so zaplatením colného dlhu, t.j. od 20.04.1993 do 23.12.2011 colný úrad ani raz

nevykonal úkon smerujúci k vymeraniu úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného
zákona.Colnýúradaniraznezaslalžalobcovipísomnúupomienkuozaplatenieclavzmysle§238ods.6
colného zákona. Podľa žalobcu právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká a premlčuje sa za každý
deň omeškania samostatne. Nakoľko právo na zaplatenie úrokov vzniká za každý deň samostatne, colný
úrad mohol v zmysle § 237 ods. 1 písm. c/ colného zákona za každý deň samostatne vymerať úroky z

omeškania. Rovnako ako právo vybrať colný dlh, tak aj právo vymáhať colný dlh sa v zmysle § 238 ods.
1 colného zákona premlčuje v lehote po šiestich rokoch, v ktorom sa stal splatným.

Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože žalovaný síce použil správny právny predpis (colný zákon), ale tento nesprávne interpretoval.
Zo správnych skutkových zistení a záverov vyvodil nesprávne právne závery v tom, že napriek žalobcom

vznesenej námietke premlčania dospel k záveru, že práva, ktorých premlčania sa žalobca v odvolaní
domáhal, nie sú premlčané.

Tiež namieta, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný so vznesenými námietkami
nevysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna zákonná prekážka, prečo

colný úrad nemohol vymerať úrok z omeškania skôr, ako tak uskutočnil rozhodnutím zo dňa 26.03.2012.
Právny poriadok SR je založený na princípe premlčanosti všetkých práv s výnimkou tých, o ktorých je
to v zákone tak výslovne uvedené.

Žalobca rovnako považoval za nesprávny záver žalovaného, že „akceptácia námietky premlčania úroku

z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bolo popretím zásady zákonnosti“. Zo žiadneho
ustanovenia právnych predpisov nevyplýva, že právo na zaplatenie vymáhaného úroku sa nepremlčuje.
Podľa žalobcu premlčanie práva vymerať a vyberať úrok z omeškania a práva vymáhať predmetný úrok
z omeškania, teda premlčanie úroku ako takého vyplýva priamo z § 238 ods. 1 colného zákona.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 03.10.2013 uviedol, že v zmysle § 237 ods. 1
písm. b/ colného zákona úrok z omeškania je príslušenstvom dovoznej platby - cla. Úrok z omeškania
nemá rovnaký právny režim ako samotné clo, za ktorého príslušenstvo sa považuje. Najmä v otázke
vzniku, splatnosti a následne aj zániku, prípadne premlčania je potrebné oba inštitúty (dovoznú platbu
- clo a úrok z omeškania, ktorý vznikol následkom oneskorenej úhrady dovoznej platby) posudzovať

samostatne. Úrok z omeškania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona bude vymeraný najskôr
potom, čo nebolo clo zaplatené v lehote splatnosti podľa § 226 ods. 1 alebo v lehote zodpovedajúcej
povolenému uľahčeniu platby (odklad platby cla podľa § 228). Samotný zánik úroku z omeškania už
colný zákon priamo nerieši, upravuje len dôvody na upustenie od vybratia úroku z omeškania (§ 237
ods. 2 colného zákona). Z podstaty úroku z omeškania ako akcesorického záväzku, ktorý vzniká ako

príslušenstvo k hlavnému záväzku potom, čo colný dlh nie je zaplatený v lehote splatnosti, je zrejmé, že
vznik úroku z omeškania je podmienený existenciou samotného colného dlhu po lehote splatnosti.

Konštrukcia žalobcu, podľa ktorého môže colný úrad vymerať úrok z omeškania za každý
deň omeškania, nemá oporu v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise a je prakticky

nerealizovateľná. Je zrejmé, že celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania
je známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Úrok z omeškania môže byť vymeraný až
potom, čo samotný colný dlh zanikol jeho zaplatením (§ 237 ods. 1 písm. b/). Aj v prípade, ak by
bolo právo vymerať colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z
omeškania. Preto nemožno prijať názor žalobcu, že právna úprava premlčania colného dlhu sa rovnako

vzťahuje aj na úrok z omeškania.

Žalovaný ďalej uviedol, že úrok z omeškania mohol byť konkrétne vymeraný až potom, čo bola známa
doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania. Preto colné orgány ani
nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku z omeškania.

Žalobca v čase, keď colný úrad vykonával úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy, nevzniesol námietku
premlčania a dlžná suma bola, aj keď oneskorene, zaplatená. Naopak tvrdí, že práve akceptácia
námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bola popretím zásady
zákonnosti. Colný orgán nemôže analógiou dopĺňať chýbajúcu právnu úpravu a je zrejmé, že ak zákonpri určitom inštitúte neupravuje premlčaciu lehotu, nebol správny orgán oprávnený s takouto lehotou
operovať a žalobcovi uznať námietku premlčania. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby súd žalobu
zamietol.

Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 03.10.2013 uviedol, že úroky z omeškania sa
premlčujú buď v režime premlčania colného dlhu alebo v režime podľa Občianskeho zákonníka. Úrok
z omeškania je príslušenstvom cla v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a teda sa spravuje,
aj pokiaľ ide o premlčanie, režimom cla. Z dikcie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že

upravuje vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom, t.j. aj vzťahy medzi účastníkmi tohto konania, pričom
zároveň výslovne stanovuje, že tieto vzťahy upravuje v prípade, ak tieto vzťahy neupravuje osobitný
zákon. Ak by aj žalobca prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone, týkajúcej sa
premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania, je vzhľadom na § 1 ods.
1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky
premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Úroky z omeškania majú vo vzťahu k dlhu akcesorický charakter a predstavujú jeho príslušenstvo.
Právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona v momente omeškania so splnením hlavného záväzku.
Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie ako trvá hlavný záväzok. V prípade, ak dôjde

k zániku hlavného záväzkového vzťahu, príp. k jeho premlčaniu, nemôže sa taký právny následok
uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu záväzku. Úroky z omeškania možno veriteľovi priznať iba od
času, kedy sa dlžník dostal do omeškania. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania z dlhu vzniká
jednorázovo v deň, kedy sa dlžník dostal do omeškania so splnením svojho záväzku a trvá až do zániku
pohľadávky. Povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania,

ale jednorázovo v deň, kedy sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením svojho záväzku. V tento deň
začína plynúť aj premlčacia lehota podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jej uplynutím sa právo
premlčí ako celok. Ak teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania nebolo uplatnené v príslušnej
premlčacej lehote a bola vznesená námietka premlčania, nemožno tomuto právu priznať súdnu ochranu.
Preto argumentácia žalovaného je v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania a vedie zároveň k

vznikunepremlčateľnéhoprávanazaplatenieúrokuzomeškaniasozaplatenímcolnéhodlhu.Vznikátak
absurdná situácia, kedy dlžník môže byť donucovaný prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z
omeškania k splneniu istiny pohľadávky a to napriek tomu, že došlo napríklad k premlčaniu colného dlhu.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom

pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2
O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové
rozhodnutie Colného úradu Bratislava vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto je
potrebné žalobe priznať úspech.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
ust.§ 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na

konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Preto v rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

V danej preskúmavanej veci bolo úlohou súdu preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.
1115208/2012 zo dňa 17.12.2012, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a napadnuté rozhodnutie
Colného úradu Bratislava zo dňa 26.03.2012 potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava bol

žalobcovi vymeraný úrok z omeškania ku dňu 23.12.2011 v sume XX.XXX,XX eur podľa čl. 232 ods.
1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex
spoločenstva (ďalej len „Colný kódex“), podľa § 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon
účinného do 30.06.1996, podľa § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon účinného do
30.06.2001apodľa§421ods.1písm.b/zákonač.238/2001Z.z.colnýzákonúčinnéhodo30.4.2004,zo
sumy dovoznej platby vo výške X.XXX,XX eur, pozostávajúcej z cla v sume X,XX eur a dane z pridanej

hodnoty v sume X.XXX,XX eur nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 19.04.1993, ktorá mu bola
oznámená rozhodnutím ev. č. 0526102301530 zo dňa 09.04.1993 v kontexte žalobných námietok.

Rozhodnutím Colného úradu Bratislava zo dňa 09.04.1993 bola teda žalobcovi oznámená povinnosť
zaplatiť vymeranú sumu dovoznej platby X.XXX,XX eur, ktorú bol povinný zaplatiť podľa § 226 ods. 1

colného zákona v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia. Dovoznú platbu žalobca uhradil dňa 23.12.2011.

Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca bol vyzvaný na vyjadrenie sa k začatiu
konania vo veci vymerania úroku z omeškania, pričom do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa
01.02.2012 uviedol, že s obsahom spisu bol oboznámený a žiadal o odpustenie úrokov z omeškania.

Colný úrad k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vo veci upustenia úroku z omeškania nemôže rozhodnúť,
nakoľko žiadosť bola zo strany žalobcu podaná pred samotným vymeraním úroku z omeškania. O
upustenie od vybratia úroku z omeškania je možné požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
bol úrok z omeškania vymeraný. Colný úrad, keďže dovozná platba nebola zaplatená v určenej lehote,
z nezaplatenej sumy vymeral úrok z omeškania za obdobie od 20.04.1993 do 23.12.2011.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že vymerať úrok z omeškania za každý deň
omeškania,jenerealizovateľnévzhľadomnanákladyačasovúnáročnosťtakéhotopostupu,keďžecolný
dlh bol zaplatený po viac ako 18 rokoch. Celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku
z omeškania je plne známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Povinnosť zaplatiť úrok z

omeškania trvá aj potom, čo povinnosť zaplatiť colný dlh zanikla. V prípade, ak by bolo právo vymerať
colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Colný
zákon síce rieši zánik colného dlhu a aj premlčanie colného dlhu, ale vo vzťahu k úrokom z omeškania
rieši len možnosť upustenia od vybratia úroku z omeškania. Nemožno preto prijať názor, že právna
úpravapremlčaniacolnéhodlhusarovnakovzťahujeajnaúrokzomeškania.Analógiavsprávnompráve

nemá svoje miesto, preto analogické použitie právnej úpravy premlčania colného dlhu aj na premlčanie
úroku z omeškania nemožno použiť. Ide o dva právne inštitúty, ktoré majú odlišné podmienky vzniku.
Pretožecolnýdlhnevznikávrovnakomokamihuakoúrokzomeškania,nemôžebyťprípadnápremlčacia
doba pri oboch inštitútoch počítaná rovnako. Úrok z omeškania mohol byť korektne vymeraný až potom,
čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania. Colné

orgány priebežne vykonávali úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy dovozného cla a tým umožnili aj
vymeranie úroku z omeškania. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto
inštitút nepozná, by bola popretím zásady zákonnosti.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že skutkový stav v danej veci nebol sporný a žalobca namietal najmä

nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca bol povinný zaplatiť sumu colného dlhu v lehote 10 dní odo
dňa jej oznámenia, a colnému úradu tak vznikol nárok na úroky z omeškania.

Podľa § 220 ods. 1 colného zákona (zákon č. 618/1992 Zb.), každú sumu dovozného alebo vývozného
cla zodpovedajúcu colnému dlhu musia colné orgány vymerať ihneď po tom, len čo im budú oznámené

všetky údaje a predložené všetky doklady potrebné na jeho vymeranie.

Vymerané clo zapíšu do svojich účtovných dokladov.Podľa § 224 ods. 1 colného zákona musia colné orgány sumu cla, zapísanú v účtovných dokladoch
oznámiť dlžníkovi.

Podľa § 226 ods. 1 colného zákona, ak colné orgány nepovolili dlžníkovi niektorý zo spôsobov uľahčenia
platby cla uvedených v § 228 až 233, je clo splatné do 10 dní odo dňa, keď colné orgány oznámili jeho
výšku dlžníkovi.

Podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona, ak clo nebolo zaplatené v určenej lehote, bude z

nezaplatenej sumy cla vymeraný úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla.

Podľa § 237 ods. 2 colného zákona, colné orgány môžu od vybratia úroku z omeškania upustiť, ak:

a/ vybratie úroku by vzhľadom na situáciu dlžníka, bolo pre dlžníka spojené s vážnou ujmou
b/ jeho výška nepresiahne sumu 100,- Kčs

c/ clo je zaplatené do 5 dní od uplynutia lehoty splatnosti

Podľa § 238 ods. 1 colného zákona, právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla sa premlčuje po šiestich
rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným.

Podľa ods. 2, ak sa vykoná úkon smerujúci k vybratiu alebo vymoženiu nedoplatku, premlčacia lehota
sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia lehota po uplynutí kalendárneho roka, v ktorom bol dlžník
o tomto úkone upovedomený, nedoplatky cla možno však vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov
počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným.

Podľa ods. 3, na premlčanie sa prihliadne iba vtedy, ak to dlžník namieta a len v rozsahu uplatňovanej
námietky.

Podľa ods. 6, úkonom na vymáhanie nedoplatku cla je aj písomná upomienka o zaplatenie cla doručená
dlžníkovi.

Podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 zo dňa 12.10.1992, ktorým sa
ustanovuje Colný kódex spoločenstva, ak suma cla nebola zaplatená v stanovenej lehote, vymeria sa
k sume cla úrok z omeškania. Miera úroku z omeškania môže byť vyššia, ako miera úverového úroku.
Nesmie však byť nižšia než miera úverového úroku.

Podľa čl. 232 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 2913/1992 zo dňa 12.10.2012, ktorým sa
ustanovuje Colný kódex spoločenstva, colné orgány môžu upustiť od vyžadovania úroku z omeškania,
pokiaľ by s ohľadom na pomery dlžníka mohol vyvolať vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti.

Na tomto mieste je treba pripomenúť, že na rozdiel od preklúzie, premĺčaním nedochádza k zániku
práva veriteľa prijať dlžníkom dobrovoľne zaplatenú sumu cla. Ak aj dlžník zaplatí sumu cla po uplynutí
premlčacej lehoty, ide o postup v súlade so zákonom a samotné skúmanie existencie úkonov majúcich
za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty podľa § 238 ods. 2 colného zákona má význam len
v prípade, keď dlžník ako účastník konania vznesie námietku premlčania, čo sa vo vzťahu k colnému

dlhu nestalo a colný dlh bol po lehote, dňa 23.12.2011 zaplatený na účet colného úradu. Žalobca ani
nenamietal premlčanie samotného colného dlhu, namietal premlčanie úrokov z omeškania (28.737,11
eur). Z administratívneho spisu je zrejmé, že colný úrad nevykonal žiadny relevantný úkon týkajúci
sa úrokov z omeškania, ktoré mohol vyčísliť hocikedy počas trvania omeškania žalobcu bez toho, aby
„musel čakať na koniec omeškania“. Súd sa nestotožňuje a ani nesúhlasí s názorom žalovaného, že

premlčacialehotanavymeranieúrokovzomeškaniazačneplynúťnajskôrprvýdeňpodni,kedybolcolný
dlh zaplatený .Treba preto odmietnuť tvrdenie žalovaného, že po oneskorenom zaplatení colného dlhu
musí mať colný úrad možnosť začať konať vo veci vymerania úroku z omeškania, ktorý v celej výške skôr
vymeraný ani byť nemohol, keďže nebola známa celková doba omeškania s platbou. Žalovanému síce
vznikla povinnosť vymerať úrok z omeškania, avšak žalobca bol oprávnený namietať premlčanie úrokov

z omeškania, čo sa aj stalo a táto námietka premlčania bola podľa názoru súdu účinná. Pre clo ako aj pre
úroky z nezaplatenej sumy cla platí spoločne 6-ročná premlčacia lehota uvedená v § 238 ods. 1 colného
zákona. V danom prípade začala plynúť premlčacia lehota pre úroky prvým dňom od splatnosti colného
dlhu, t.j. prvým dňom omeškania žalobcu s jeho zaplatením, v trvaní šesť rokov. Podľa názoru súdu úrokz omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto úrok sleduje právny osud cla, čo znamená, že vznik a výška
úrokov z omeškania závisí od výšky cla a momentu jeho úhrady a ak dôjde k premlčaniu práva vybrať
nedoplatok cla z dôvodu, že colný orgán pri spravovaní verejno-právnej pohľadávky zostal nečinný a

nevykonal žiadne úkony smerujúce k vybratiu cla, musí dôjsť uplynutím šiestich rokov aj k uplynutiu
premlčacej lehoty vo vzťahu k úrokom z omeškania. Premlčacia lehota musí slúžiť k stimulácii colných
orgánov a iných veriteľov k včasnému vykonaniu svojho práva vybrať clo. Ak colný úrad riadne spravuje
svoju pohľadávku a včas vykonáva úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy cla tak, ako to predvída §
238 ods. 2 colného zákona, dochádza k prerušeniu premlčacej lehoty a začína plynúť nová premlčacia

lehota, a to až do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným.
Žalobca pri absencii úkonov colného úradu smerujúcich k vymeraniu (vybratiu) úrokov z omeškania
môže byť sankcionovaný len za posledných šesť rokov odvíjajúcich sa od prvého úkonu colného úradu
vo vzťahu k úrokom z omeškania - oznámenie o začatí konania vo veci vymerania úroku z omeškania
zo dňa 19.01.2012. Keďže žalobca namietal premlčanie úrokov z omeškania, colný orgán pochybil, keď
vydal napadnuté rozhodnutie. Správne orgány boli povinné s poukazom na § 238 ods. 3 colného zákona

na premlčanie prihliadať.

Napriek tomu, že v danom prípade ide o verejnoprávne dávky, treba s poukazom na otázku inštitútu
úrokov z omeškania v spojení s inštitútom premlčania poukázať na judikatúru všeobecných súdov v
občianskoprávnych veciach, t.j. pri riešení súkromnoprávnych vzťahov, keďže doktrinálne názory by

mali platiť v tejto oblasti všeobecne. Z judikatúry NS ČR (pozri napr. sp. zn. 21Cdo 681/2006) vyplýva,
že povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania treba považovať za vedľajší (akcesorický) záväzok k
hlavnému záväzku. Z tejto akcesority súd odvodzuje, že ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového
právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu
(akcesorickému) záväzku. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so

splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo
v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; uvedeným dňom začína u
tohto práva (na úroky z omeškania) plynúť premlčacia lehota a jej uplynutím sa právo (ako celok)
premlčí. NS ČR pred vyslovením tohto záveru ešte riešil účel inštitútu premlčania, čím sa snažil negovať
konkurenčnú koncepciu samostatnosti a vyslovil: „S názorom žalobcu, podľa ktorého je omeškaním so

splnením dlhu (záväzku) táto povinnosť „porušovaná opakovane po celú dobu, pokiaľ povinnosť zaplatiť
istinu pohľadávky nezanikne splnením alebo iným spôsobom“, a podľa ktorého „úroky z omeškania
sa premlčujú v dňoch a premlčacia doba teda plynie samostatne pre právo na zaplatenie úrokov z
omeškania za každý deň omeškania so zaplatením istiny“, nemožno súhlasiť. Žalobca týmto svojim
názorom v podstate tvrdí, že za každý ďalší deň omeškania vzniká (z dôvodu porušenia povinnosti

splniť dlh - záväzok) veriteľovi nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch (v
rozpore so zákonom) popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania
dlžníka so splnením dlhu (záväzku) bol príslušenstvom pohľadávky tomuto dlhu zodpovedajúci a že by
teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah.
Odvolací súd v tejto súvislosti výstižne poznamenal, že žalobcov názor by nutne musel mať za následok

(v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania) vznik kategórie „nepremlčateľných práv“, v ktorej by
bol dlžník „donucovaný“ prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny
pohľadávky napriek tomu, že došlo k jej premlčaniu, a že takýto následok by bol nepochybne absurdný.“

NS ČR teda považuje úrok z omeškania za prísne akcesorický záväzok k hlavnému záväzku a teda

za príslušenstvo pohľadávky, z čoho odvodzuje jeho vznik jednorazovo v prvý deň omeškania, čo
podčiarkuje účelom inštitútu premlčania v súvislosti s absurditou vzniku nepremlčateľného úroku z
omeškania z premlčanej istiny - z naturálnej obligácie. Záver je teda taký, že ak uplynula premlčacia
doba k istine, nemožno sa úspešne domáhať akéhokoľvek príslušenstva pohľadávky. Pre úplnosť treba
dodať, že aj v Českej republike prebiehala o tejto otázke rozsiahla odborná diskusia až napokon veľký

senát NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 31 Cdo 4291/2009 zo dňa 10.03.2010 vyššie uvedený názor potvrdil.

V zmysle citovanej právnej pravy sa tiež premlčujú úroky, keď colný úrad v danom prípade nevykonal
vo vzťahu k úrokom žiadny úkon majúci za následok prerušenie premlčacej doby a žalobca premlčanie
namietol.

Vychádzajúc z tohto, je teda neprijateľný názor žalovaného, že zákonná úprava premlčania sa vzťahuje
lennapráva,ktorésúv§238ods.1colnéhozákonavýslovneuvedené,t.j.lennaprávovybraťavymáhať
nedoplatok cla. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď colný zákon takýto inštitútnepozná, nemôže popierať zásadu zákonnosti, ako to tvrdí žalovaný. Je zrejmé, že clo nezaplatené v
zákonnej lehote predstavuje nedoplatok cla. Z nedoplatku cla sú colné orgány povinné vymerať úrok z
omeškania, ktorý je príslušenstvom cla. Úlohou colných orgánov je vyberanie cla a jeho príslušenstva.

Právonazaplatenieclaajehopríslušenstvajesubjektívnymprávomverejným-právomcolnýchorgánov.
Právo vybrať a vymáhať nedoplatok sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje po šiestich
rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným. Ustanovenie § 238 ods. 2 colného zákona obsahuje aj
úkon colných orgánov, ktorými možno túto lehotu predĺžiť, pričom však nedoplatky cla možno vymáhať
najneskôr do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa nedoplatok stal splatným.

Aj v prípade, ak by sa prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone týkajúcej sa
premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania a zároveň záver o tom,
že na premlčanie úrokov z omeškania so zaplatením colného dlhu sa nevzťahuje právna úprava colného
zákona, bolo by vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie
úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje princíp analógie, ktorý znamená, že
tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú osobitne upravené Občianskym zákonníkom alebo iným
občianskoprávnym predpisom, sa riadia tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie.

Je pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej
diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne
inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku
vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho
vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval

svojrozhľadlennajedno,činiekoľkoustanovení,aleabyhochápalakosúčasťsystému,ktorésohľadom
na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický a
súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie
toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, príp.
aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Pričom rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych

právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, ale aj právoplatnosť, zastúpenie,
absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové
inštitúty akým sú i napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v
práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom, tak aj procesnom. Pre každý systém je
charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú

súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút
ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje
právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v
rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké,
aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už

nešlo o ten istý, ale o iný právny inštitút.

Vyššie uvedené platí aj pre premlčanie. Inštitút premlčania využívajú prakticky všetky odvetvia právneho
poriadku. Stretávame sa s ním v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to aj v samotnom
colnom zákone. Predmetom premlčania môže byť nielen majetkové právo, ale aj právo uskutočniť

právny úkon. Zo širokého zastúpenia premlčania v rôznych právnych odvetviach vyplývajú obsahové
rozdiely, napriek tomu však zostávajú zachované určité znaky spoločné, a to tie, bez ktorých by nebolo
možné o premlčaní hovoriť. Medzi ne v prvom rade možno zaradiť konštrukciu premlčania, založenú na
dvoch právnych skutočnostiach, a to na uplynutí času a na nevykonaní práva v tejto dobe. Dôsledkom
premlčania je vždy oslabenie nároku. V dôsledku premlčania právo nezaniká (na rozdiel od preklúzie),

trvá ďalej, ale do značnej miery sa zoslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ
dlžník pred súdom alebo iným orgánom namietne premlčanie, nemôže byť veriteľovi premlčané právo
priznané. Za ďalší spoločný znak premlčania možno považovať, že na premlčanie súd alebo iný orgán
prihliadnelennanámietkudlžníka.Námietkapremlčaniajenámietkouprávnouaneuplatňujesaňoutaká
skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť najneskôr do rozhodnutia správneho orgánu v poslednom

stupni. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného ani procesného nevyplýva, že by žalobca musel
uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania a z povahy námietky premlčania vymedzenej
hmotným právom vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do
právoplatného skončenia veci.Tak civilné sporné konanie ako aj správne súdnictvo majú spoločný základný štruktúrny princíp -
systém dvoch strán v kontradiktórnom postavení, čo tiež vyvoláva rad objektívne spoločných rysov,

avšak nemožno prehliadať objektívne rozdiely, ktoré medzi nimi panujú. Tieto odlišnosti vyplývajú z
iného predmetu ochrany, ktorým sa každý z týchto procesov zákonite prispôsobuje. V civilnom spore
súd poskytuje ochranu subjektívnym právam súkromným, v správnom súdnictve subjektívnym právam
verejným. Avšak ani takto vymedzený rozdiel v predmete ochrany zjavne nemôže odôvodniť záver,
že v konaní pred colnými orgánmi ako aj v správnom súdnictve sa na námietku premlčania úrokov z

omeškania neprihliada.

Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v
podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach
materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je

nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,

že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad jeden ústavne súladným a druhý
ústavne nesúladným spôsobom má prioritu jeho výklad ústavne konformným spôsobom. Pre súdy táto
povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Keďže

podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu
s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich
rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd napr. vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol,
že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže

to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto
ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú
súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01).

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce
správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení
nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno
považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca
pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi

jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou,
ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky).“

Je na mieste zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych

skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich
špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti
urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v
procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť
je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým

vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale
predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.

Súd považuje ešte za potrebné k otázke upustenia od vybratia úrokov z omeškania uviesť nasledovné:
Žalobca požiadal o odpustenie úrokov z omeškania. Prvostupňový správny orgán o žiadosti nerozhodol

z dôvodu, že od upustenia od vybratia úroku z omeškania možno požiadať až po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bol úrok z omeškania vymeraný. Ustanovenie § 237 ods. 2 colného zákona a čl. 232
ods. 2 písm. a/ Colného kódexu dáva správnemu orgánu možnosť alternatívne upustiť od vymáhaného
úroku z omeškania a tento sa síce môže napr. v prípadoch uvedených pod písmenami b/ a c/ § 237ods. 2 colného zákona zaoberať možnosťou upustenia od vybratia úroku z omeškania, avšak minimálne
v prípadoch spadajúcich pod písmeno a/ uvedeného ustanovenia je k tomuto podľa názoru senátu 5S
žiadosť potrebná. Inak sa totiž ani správny orgán nedozvie, či vybratie úroku z omeškania nevyvolá napr.

u dlžníka vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti s ohľadom na jeho pomery, resp. vážnu ujmu (čl.
232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu, § 237 ods. 2 písm. a/ colného zákona). Treba však zdôrazniť, že
otázka upustenia od vybratia úroku z omeškania nebola pre posúdenie veci vôbec v danom prípade
podstatná a predovšetkým, že ide o právo colných orgánov, nie o ich povinnosť. Vzhľadom na žiadosť
žalobcu sa ňou však správne orgány zaoberať mali.

Bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom, riadiac sa jeho právnym názorom, ktorým je podľa
§ 250j ods. 7 O.s.p. správny orgán viazaný, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje nové rozhodnutie
riadne a v súlade s požiadavkami preskúmateľnosti odôvodniť.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne

orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné ich rozhodnutia ako vecne nesprávne
zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude
právnym názorom súdu viazaný.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v

konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie
práva ako vyplývajú zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom v podaní zo dňa 12.02.2015
podľa nasledovnej špecifikácie:

- náhrada trov konania vo výške 70,- eur titulom zaplateného súdneho poplatku za podanie žaloby

- trovy právneho zastúpenia advokátom:
· odmena za 2 úkony právnej služby v roku 2013:
- prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § 14 ods.
1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) t.j. 2x 130,16 eur a 2x režijný paušál á 7,81 eur
· odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015,

- účasť na pojednávaní dňa 10.02.2015 á 139, 83 eur a 1x s režijný paušál
á 8,39 eur,
· DPH vo výške 84,60 eur.

Spolu trovy právneho zastúpenia priznané súdom predstavujú sumu 507,76 eur, ktoré je žalovaný

povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu č. účtu 262 6748
300/1100 tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Súd nepriznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia účtované právnym zástupcom žalobcu v špecifikácii
zodňa12.02.2015zarok2014celkomvovýške 552,08eur,atozadvaúkonyprávnejslužby(vyjadrenie

k vyjadreniu žalobcu k žalobe zo dňa 14.5.2014 a oznámenie zo dňa 2.9.2014, 2x paušálnu sumu
8,04 na náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za dva úkony
právnej služby), ku ktorým súd právneho zástupcu nevyzýval, jednalo sa o zhrnutie a repliku skoršieho
podania (žaloby) a súd toto nepovažoval za účelné náklady právneho zastúpenia a ani nie nutné pre
rozhodnutie vo veci a potom ani nepriznal náhradu za miestne telekomunikačné poplatky a ani náhrady

za miestne prepravné. Súd v tejto súvislosti poukazuje na sídlo právneho zástupcu žalobcu Bratislava
na ulici Záhradnícka č. 93, tj. v sídle súdu (Bratislava, Záhradnícka 10).
Z rovnakého dôvodu súd nepriznal náhradu miestneho prepravného ani vo vzťahu k úkonu z r. 2015.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo
prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší
súd SR.Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona