Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/170/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112227054
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112227054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovsenátuJUDr.BlankyPodmajerskejaJUDr.SilvieWalterovejvprávnejvecinavrhovateľa:Q.W.,I..
XX. XX. XXXX, Z. Y. U.. Č.. X, Z., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského č. 2, Bratislava, IČO:
35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha
Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 1. 773, 23 eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. decembra 2015, č.
k. 21C/156/2012 - 174, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporcovi povinnosť zaplatiť mu istinu 1. 773, 23 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.
apríla 2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 1. 773, 23 eur s príslušenstvom
zamietol odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 127 ods. 2, § 128 zákona č.
566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik škody a nesprávny
úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom
nepreukázal, z dôvodu ktorého sa už v konaní správnosťou vyčíslenej výšky škody nezaoberal. Uviedol,

že navrhovateľ vložil peňažné prostriedky do PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE
(ďalej len „Družstvo“) s tým, že v máji 2010 sa dozvedel, že Obchodník s cennými papiermi s Družstvom
ku dňu 30. 04. 20100 skončil spoluprácu, Družstvu však neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov
ani zverené finančné prostriedky, z dôvodu ktorého nemalo prostriedky na výplatu navrhovateľom
zverených financií, vrátane ich zhodnotenia, čím navrhovateľovi vznikla škoda predstavujúca sumu,
o ktorú sa jeho majetok zmenšil, keďže mu Družstvo nevyplatilo finančné prostriedky zhodnotené o
dohodnutý zisk. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že nárok na náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je daný vtedy, ak navrhovateľ v konaní preukáže splnenie všetkých
troch podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o
objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť a ak nie je splnená čo len jedna z podmienok
vznikuzodpovednostištátuzaškodu,niejemožnénároknanáhraduškodypriznaťstým,ženavrhovateľvkonanínepreukázalaniprvúztrochpodmienokvznikuzodpovednostizaškodu, atonesprávnyúradný
postup, t. j., že Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala, keďže
v konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z. z.

o cenných papieroch (od 01. júna 2010) bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície. Poukázal na skutočnosť, že
Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke

Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, ako aj so zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, z dôvodu ktorého sa správnosťou vyčíslenej výšky škody už
nezaoberal. Poukázal na to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom
o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanoveniach § 126 až § 130 zákona č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov s tým,

že alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08. júna 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o
zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010,
ktorúpodľajejčlánku66ods.1majúčlenskéštátyEurópskejúnie,vrátaneSlovenskejrepubliky,prevziať
do svojich právnych poriadkov do 22. júla 2013 s tým, že prevzatie Smernice sa má vykonať na základe

vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
azákonač.566/2001Z.z.ocennýchpapierochainvestičnýchslužbáchaozmeneadoplneníniektorých
zákonov, pričom nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže
poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Uviedol,
že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého bol členom a preto v prípade
prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného
- navrhovateľa, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď
nebude nárok navrhovateľa, na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený s
tým, že jeho pohľadávka bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, čo však neznamená, že

správca konkurznej podstaty počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľa neuzná, a keďže
súd doposiaľ o incidenčnej žalobe navrhovateľa nerozhodol a konkurz nie je ukončený, nie je možné
ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a preto návrh na začatie konania o zaplatenie škody
treba považovať za predčasne podaný. Zamietnutie návrhu odôvodnil súd prvého stupňa ďalej tým, že
navrhovateľ, ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stal v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov

Družstvomjehoveriteľom,simôže(mohol)svojenárokynanáhraduškodyuplatniťvzmysleustanovenia
§ 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka,
ktorý v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva
je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu

jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva
môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom
predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju
pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz,
nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva

môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva ktorí, ak
porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu,
ktorú tým družstvu spôsobili. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danom
prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla Národná banka
Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo a

iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda. Nestotožnil sa s názorom
navrhovateľa, ktorý tvrdil, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo
strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi s tým, že Družstvo
poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich od neho získalo Obchodníkovi s cennými papiermi na

základe zmluvy o riadení portfólia a preto medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi vznikol
záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy a ak
Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní,
bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretejzmluvy nárok a iba v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s
cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru,
že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. Uviedol, že v
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je
však odlišný subjekt od navrhovateľa a preto je prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky
Slovenska, vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, v danom prípade právne

irelevantný, nakoľko na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s
prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, a preto sa súd prvého stupňa takýmto prípadným
nesprávnym úradným postupom nezaoberal. Poukázal na to, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom
len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch, v súlade s ktorými,

Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127
ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 cit. zákona), či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených
údajov a ich zrozumiteľnosť s tým, že za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné
orgány Družstva, pričom v právomoci Národnej banky Slovenska nebolo schvaľovať zmluvu o riadení
(alebo správe) portfólia, keďže Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv,

ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu
služieb,ktoréposkytuje.Uviedol,žeNárodnábankaSlovenskanemohlavykonávaťdohľadnadcelkovou
činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií; až od 01.
júna 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava
schválený prospekt investície s tým, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej

činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie,
pričom vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami Družstva a ustanoveniami
Obchodnéhozákonníka.Poukázalnaskutočnosť,ženavrhovateľakočlenDružstva(t.j.podnikateľského
subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden
vplyv, nakoľko členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia

uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť Družstva v jeho orgánoch v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva s tým, že v konaní nepreukázal, že počas jeho
členstva v Družstve, realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva, že aktívne zasiahol do
činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcovDružstva.Súdprvéhostupňavodôvodnenísvojhorozhodnutiapoukázalnato,žeinvestíciami

vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne CAPITAL
INVEST, o. c. p. (Obchodník s cennými papiermi), na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej
vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán, uzavretej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a
Družstvom s tým, že Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo
dňa 30. marca 2010, pričom po zániku tohto záväzkovo-právneho vzťahu sa Družstvo domáhalo svojich

nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami a výzvami
na zaplatenie dlžných súm, avšak súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo s tým, že finančné
prostriedky, ktoré Družstvo získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi
na základe zmluvy, v ktorej by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka
s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe súhlasu udeleného Družstvom.

Uviedol, že s finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne
Obchodníka s cennými papiermi, M., G., I. F. W. a z listinného dôkazu - Zmluvy o riadení portfólia zo
dňa 02. júna 2008 mal súd prvého stupňa preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom
a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., ktorá bola Obchodníkom s
cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30. marca 2010 s účinnosťou od 01. mája 2010, pričom

Družstvo listom zo dňa 15. apríla 2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu
spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., avšak Družstvo žalobu voči Obchodníkovi s cennými
papiermi o náhradu škody na príslušný súd nepodalo, ale žiadalo Národnú banku Slovenska, aby
situáciu riešila. Uviedol, že do 01. júna 2010 Národná banka Slovenska, ako aj jej právny predchodca
Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne
vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o
svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej
situácií Družstva, predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj sostatnými štatutármi dcérskych spoločností Družstva a Národnou bankou Slovenska dňa 24. augusta
2007,keďDružstvoNárodnejbankeSlovenskadňa10.októbra2007doručilopísomnú odpoveď,vktorej
predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií

schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných a zároveň sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Poukázal na skutočnosť, že podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo
týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými

spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi a preto sa Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam
javilo problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých
emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny CI HOLDING, a. s. s tým, že až listom doručeným
Národnej banke Slovenska dňa 15. apríla 2010, Družstvo požiadalo Národnú banku Slovenska o
preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. po tom, čo mu Obchodník s cennými
papiermi vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska

vykonala v období od 20. apríla 2010 do 06. mája 2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad
na mieste, v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20. apríla 2010, aby predložilo žiadosť o
schváleniedodatkuprospektuinvestícietak,abyDružstvomohlopokračovaťvzhodnocovanífinančných
prostriedkov, keďže zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna s tým, že
Družstvo dňa 28. apríla 2010 predložilo Národnej banke Slovenska Žiadosť o schválenie dodatkov k

prospektu investície a podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa
ustanovenia § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010
zo dňa 10. mája 2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť
doplniť. Uviedol, že Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti jej

nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010
zo dňa 26. augusta 2010 konanie vo veci žiadosti zastavila a Banková rada Národnej banky Slovenska
rozhodnutím č. GUV-1744/2010 zo dňa 08. decembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.
decembra 2010 toto rozhodnutie potvrdila a súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie
podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie ustanovenia
§ 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a ustanovenia § 125c ods.
1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Poukázal na skutočnosť, že
rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30. mája 2011, právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná
banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak týmto rozhodnutím nezakázala

Družstvuvykonávaťinúčinnosť,keďžetakétokompetencievočiDružstvuakopodnikateľskémusubjektu
nemala. Uviedol, že Národná banka Slovenska na základe získaných poznatkov činnosti Družstva,
ako aj Obchodníka s cennými papiermi, dňa 27. júla 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala
oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu a na základe uznesenia Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010

zo dňa 16. novembra 2010 bolo dňa 10. augusta 2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1
Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, § 221 ods. 4 písm.
a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom, § 20 Trestného zákona. Výrok, ktorým súd prvého stupňa
zamietol návrh navrhovateľa zo dňa 14. októbra 2014 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie odôvodnil právne ustanovením § 1, § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., čl. 267 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú
navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže rozhoduje ako súd prvého stupňa a navrhovateľ
nežiadal o posúdenie platnosti ustanovenie práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej
únie, resp. jeho porušenia. Uviedol, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná Smernicou
EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov

alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa
navrhovateľ odvolával v návrhu na začatie prejudiciálneho konania s tým, že alternatívne investičné
možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt,
začala v rámci EÚ regulovať až Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08. júna
2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a

2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009, a (EÚ) číslo 1095/2010 s tým, že rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej,
a to aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnilustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny
1. 773, 23 eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vo veci samej vyhovieť,
resp. rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
žiadal priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietol, že súd prvého stupňa
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého

súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej
banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície

je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu,
pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a
postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z
hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva
dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust.

§ 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako
úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so
záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných
povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol
porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého

stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode
došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu
a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani Obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt

donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papierochjeabolozisťovanieavyhodnocovanieinformáciíapodkladovoskutočnostiach,ktorésatýkajú
dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch,
ktorý platí v tomto znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky

Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak a preto mala Národná
banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a Obchodníkovi
s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol

dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých
vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci
nich aj Družstvo činnosťou Obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov
klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka R.. E. V., H.. preukázané,

že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to
spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil Obchodníka s cennými papiermi
z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s Obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa

po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po
tomto vytknutí zo strany Národnej banky Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a
to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, R..
Y. Č., vtedajší predseda predstavenstva Obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s

CI HOLDING, a. s. a Obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
Obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že Obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10. 000
eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a

neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť Obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo Obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj Obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že

túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca 2011 Obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov
minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol,

že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu
investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010
účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom
2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta

2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 01. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho

vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm.
b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra
2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť
Družstva zakázala. Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí

takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny
stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľov ako veriteľov v
konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až
na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného

správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedol, že podmienkou vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je, aby poškodený
preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.
z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z (osobitných)
predpokladovtejtozodpovednosti.Vytkolprvostupňovémusúdu,žeprisvojomrozhodovanínezohľadnil,
resp. nevyhodnotil správne ním navrhnuté dôkazy, a to správu správcu konkurznej podstaty úpadcu

Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje jej možnosť, ako
veriteľa, uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K/95/2010. Namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p. s poukazom na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že zjeho činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo
a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď

aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky
nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07).
Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa a preto jeho tvrdenie, že rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo svojom
vyjadrení uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne
irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať

fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný
nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti
na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva
ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a
nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri

vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods.
2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými

právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu
a aj Obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mohol
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo

propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01. júna
2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a

počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon

neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne

používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne

zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákonao cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil

s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009

odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto
zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,

ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa
voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná
existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných
súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak

pohľadávkanavrhovateľavočiDružstvunebudeuspokojenávrámcikonkurzu,mumôževzniknúťškoda.
K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych
konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky,
poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011,
v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo

vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté
z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia
úpadcu v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne

uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy,

na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti
nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú
navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p.,
túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre
nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p.
(nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia

pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júna 2016 podľa § 211 ods. 2 v spojení
s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení
zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa na základe prihlášky za člena zo dňa 23. 10. 2008 stal členom
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej
„Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla

2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 05. mája 2011, pričom v dôsledku žiadosti o zrušenie
členského podielu podanej Družstvu dňa 30. 06. 2010 došlo k zániku jeho členstva v Družstve ku dňu
10. 12. 2010 a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 1. 773, 23 eur.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„Obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
Obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé

nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa Obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
Obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011,

č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 20. augusta 2012
domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 1. 773, 23 eur s 9, 25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania,
ktorý spočíval v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií
Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c),
h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti,

zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v
prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri
kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j.,
že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z

najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má
sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 04. marca 2011, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ
nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že Obchodník s cennými
papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľov na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázkypríčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím

predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup

odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa

dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka
spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009

na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú
bankuSlovenskanemohlavzťahovaťpovinnosťdohliadaťnaaktuálnosťProspektuinvestíciírealizovanú
pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009 z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do
novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala

samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama
o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od
31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka
Slovenska skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe

nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto

ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právov jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že Obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III. bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
Obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť,
čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,

že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával Obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť Obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.

OdvolacísúdsanestotožnilanisnámietkounavrhovateľaonedostatočnýchopatreniachNárodnejbanky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s cennými
papiermipričinnostivočiDružstvu,nakoľkoodhliadnucodaktívnehoprístupuNárodnejbankySlovenska
k Obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK

- 9750/3/2007, ktorým uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16. 596, 96 eur
(500. 000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila Obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí

Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná bankaSlovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred
súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,

či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých
Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho

presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 05. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže

byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojejpohľadávkyvkonkurznomkonaní; anakoľkosinavrhovateľpohľadávku,ktorájepredmetomtohto
sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť iba vtedy, ak by
preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky

uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v
prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia
samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo
199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné).

Odvolacísúdsanestotožnilanisnámietkounavrhovateľavpodanomodvolaní,týkajúcousaprocesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa
10. decembra 2015 vyplýva, že účastníci konania uviedli, že všetky listinné dôkazy im boli doručené,
nespochybňujú ich, z dôvodu ktorého súd prvého stupňa vyhlásil, že v súlade s ust. § 129 ods. 1 O. s.
p. ich čítaním oboznamovať nebude.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený

skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na

ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.